Jeho kôň cválal neúnavne bez prestávky. Míňal postupne malé skupinky roľníkov a iných, pokým sa nad korunami Jelenieho lesa nezačali črtať vysoké veže Crachtosu. Postupne sa začali pomedzi stromy rysovať aj mohutné hradby, pred ktorými bolo veľa malých zelených stanov. Stany tvorili kruh okolo veľkého ohňa, ktorého plamene sa šplhali nahor. Nad stanmi viala mohutná vlajka na drevenej žrdi so znakom vrany sediacej na sekere na oranžovom poli. Ten znak mu bol akýsi povedomý. Spájal sa mu s menším rodom z Východu, ktorý nie je taký mocný ako Potomalexysovci. Rozhodol sa ísť preskúmať tábor. Kopol jemne koňa do bokov a vyrazil do tábora pred Crachtosom. Keď dorazil do tábora, vojaci si ho prezerali zvedavými pohľadmi. Mali na sebe plátovanú zbroj a spopod nej im vytŕčali prúžkované košele. 

"Hej! Kamže ideš!" okríkol ho silne vyzerajúci vojak asi na prelome stredného veku.

"Idem za vaším lordom, vojak. Doviedli by ste ma k nemu?" zohol sa bližšie k vojakovi.

"Lord Silveron je teraz zaneprázdnený. Kto si, ak smiem vedieť?" fľochol naňho pohŕdavo.

"Tysirias Malexys. Som tu v mene kráľovnej Malleryny Malexys," povedal s hrdosťou.

"Ak nám dokážete to, kto naozaj ste, tak vás pustíme za lordom Silveronom," povedal vojak s rukou položenou na rukoväti meča.

"Nemám čas čo dokazovať, takže ma-"

"Takže vás musíme otočiť naspäť, LORD Malexys," povedal posmešne.

Tysirias nechápal, prečo sa ich vôbec snažil presviedčať. Východniari sú veľmi nedôverčiví voči cudzincom, či už zo Severu alebo z iného kúta sveta. Ak sa jeden z nich vydá alebo ožení s iným ako Východniarom, tak mu posmešne hovoria, že smrdí cudzinou.

Otočil koňa a vybral sa pred mohutné kamenné hradby Crachtosu. Tam ho už vpustili bez rečí a okolkov. Na dvore hradu to praskalo vo švíkoch. Dvor bol plný mužov a aj žien opravujúcich poničené veže a nádvorie. Blízko neho prešiel aj menší drak ťahajúci za sebou drevené dosky v malom vozíku. Pri polozrúcanej fontáne stál Rhey Potomalexys v modrom klobúku so zlatým perom a díval sa spolu s troma mužmi na nákresy ležiace na ošarpanom stole.

Hneď ako zaregistroval Tysiriasa, nákresy nechal byť nákresmi a vypravil sa k Tysiriasovi. Tvár mal špinavú a na nej vážnejší pohľad, ktorý vystriedal malý úsmev.

"Vitaj, Tysirias!"

Tysirias zoskočil z koňa a chytil ho za opratu. 

"Rád vás vidím, lord Potomalexys," pozdravil s menším úškrnom radosti.

"Kde si sa túlal po celý čas aj so sestrou? A vlastne, kde je tvoja sestra?" zvedavo naňho pohliadol.

"Je to dlhší príbeh. Poviem vám ho-"

"Tykaj mi. Sme predsa rodina," skočil mu do reči Rhey.

"Poviem ti ho v komnate pri pohári medoviny," dokončil vetu.

"To je to, čo som chcel počuť," buchol ho jemne Rhey do ramena.

"Oedreic, zober tohto koňa do stajní!" piskol na nie veľmi zdravo vyzerajúceho chlapca.

Chlapec nešikovne podišiel ku koňovi. Tysirias podal chlapcovi opraty a ten odviedol koňa preč. Rhey drgol do Tysiriasa a odišli naspäť do veľkého hradu. Aj na chodbách to vrelo tak, ako na nádvorí. Slúžky a sluhovia behali z jednej miestnosti do druhej. Podaktoré slúžky niesli v rukách hrubé sviece a iné zasa upratovali jedna radosť. V podlaží hradu, kde sa nachádzala Tysiriasova komnata, bolo smrteľné ticho. Cez okná na chodbe presvitali lúče obedného slnka. Rhey siahol do vrecka na jeho čiernych úzkych nohaviciach a vytiahol z nich veľký zväzok kľúčov. Postupne kľúče prechádzal jeden po druhom, pokým jeden z nich nevytiahol a nestrčil do kľučky. Párkrát ním otočil a vstúpili do komnaty. Na stene komnaty bola stále menšia čierna stopa po jeho nepodarenom používaní ohňa.

Rhey podišiel ku krbu a nahádzal doňho päť veľkých suchých polien. Z kamennej rímsy nad krbom zobral kovový podpaľovač a čierny kamienok. Pár krát kamienok škrtol o podpaľovač a vyleteli obrovské iskry. Z dreva začal vychádzať menší dym, ktorý sa zmenil na menší plamienok žerúci poleno. Do komnaty náhle vkročila slúžka v špinavých šatách:

"Prinesiem vám niečo, môj pane?"

"Medovinu a dva poháre," kývol Rhey na slúžku. 

V momente sa za ňou zabuchli dvere a ostali iba oni dvaja. Rhey si sadol na stoličku pri malom stolíku. Tysirias si urobil pohodlie na mäkkej posteli.

"Takže, kde si sa túlal so sestrou?"

"Boli sme v tuná v Jeleňom lese. Neudržali sme sa na chrbtoch drakov a spadli. Ja som padol skôr, Malleryna až potom. Prebudil som sa až asi o pár dní v nejakej jaskyni. Odvliekli ma tam, Odysina ich ber, nejakí gezaloisti či kto. Oklamali ma, aby som si myslel, že sú priateľskí. Klamali. Pokúšali sa ma chytiť, ale to sa im nepodarilo. V noci som sa utáboril v lese, kde som narazil na Mallerynu. Našla si nejaký úkryt, kde nás ale prepadli gezaloisti. Raz v noci a raz cez deň, pokiaľ si dobre spomínam. Potom sme ich prekabátili a utiekli do lesov. Netrvalo nám to dlho, ale narazili sme na nejaký kmeň. Spoznali nás a predviedli pred ich radu starších či čo. Tam sme s nimi uzavreli pokrvný pakt. Tam som takisto odmietol aj svoje nástupnícke právo," rozrozprával sa Tysirias.

"Ty si odmietol svoje nástupnícke právo? Pri Štyroch, veď tvojím poslaním je byť naším kráľom! Túto armádu a všetko sme budovali pre teba, do riti!" treskol Rhey päsťou o stolík.

"Teraz je právoplatným vládcom Severu Malleryna. Teraz so strýkom a armádou ide po Daresa s Maresom. Mňa sem poslala, aby som sa začal učiť," povedal Tysirias pokojne.

Rhey mlčal a díval sa potichu z okna vážnym až znechuteným pohľadom. Hrobové ticho v miestnosti prerušila až slúžka so strieborným podnosom na ktorom trónila zlatistá čaša a dva pozlátené poháre. Slúžka sa jemne poklonila v rýchlosti odišla. Rhey schmatol čašu a nalial medoviny do oboch pohárov až na vrch. Tysirias sa načiahol po pohár a opatrne si z neho odpil. Sladká medovina sa mu rozplývala na jazyku.

"Učiť? Čomu?" zvedavo pohliadol Rhey.

"Malleryna ma menovala jej kancelárom. Potrebujem sa naučiť aspoň základy. Poznáš niekoho, kto by mi v tom pomohol?"

"Poznám. Má už síce šediny a rozpadá sa ako storočná mŕtvola, ale bol jeden z najlepších. Jeho pán ho ale vyhnal po tom, ako sa vyspal s jeho synom. Ten muž sem prišiel a našiel si tu azyl s tým, že nám tu bude pomáhať," kývol Rhey hlavou.

"Vyspal sa s jeho synom?" hľadel Tysirias šokovaný.

"Hej. Šuškalo sa o ňom už aj predtým, že má rád zadky chlapcov, ale boli to len povery. Povery sa šírili aj o Malexysoch a nás, Potomalexysoch. Vraj sme nespáliteľný ohňom a podobné sračky," začal sa dusiť smiechom Rhey.

"A čo keď to je pravda? Nikto to určite ešte nevyskúšal," povedal Tysirias so šibalským úsmevom.

"Prosím ťa, ak by to bola pravda, tak by tvojmu strýkovi nezhoreli vlasy a jeden z tvojich predkov, Lorcan Malexys, by nezhorel aj so svojou milenkou," smial sa a neveriacky krútil hlavou Rhey.

"Asi máš pravdu. Vlastne, hlavou mi behá jedna otázka odvtedy, odkedy som sa dozvedel, že sme rodina. Ktorého predka máme spoločného?"

"Zakladateľ nášho rodu bol bastard bastarda Jaraynosa Malexysa. Ten bastard bastarda sa vzdal svojho mena a prijal nové meno. Odvtedy sa volal Yronler Potomalexys. Zobral priezvisko svojho starého otca Jaraynosa a pridal doňho na začiatok Poto, meno svojej matky. Potom pomohol Malexysovcom vyhrať bitku s jedným nepriateľským kmeňom. Tak prišiel k malému letohrádku pri vrchu Crachtos a ďalej už vieš, ako to išlo," odpil si z poháru Rhey.

"Je zaujímavé ako história nahráva tým najviac nepravdepodobným víťazom. Či už je to bastard, slúžka alebo žobrák, každý má šancu, že si ho osud zvolí. Možno sme aj my tentokrát tí, čo majú vyhrať. Uvidíme ako osud a Štyria rozhodnú, či už v náš prospech alebo v prospech nepriateľa. Kocky sú hodené a piesky času sa prelievajú, budúcnosť čaká na nás. Na Mallerynu, kráľovnú Severu!" predniesol prípitok Tysirias a zodvihol pohár.

"Na Mallerynu! Nech jej Štyria žehnajú," zodvihol pohár Rhey a spoločne sa napili.

Po veľmi dlhej dobe máme ďalšiu časť Svetla. Je to skôr taká vyplňovacia časť ako nejaká vážna k deju. Ale aj také časti musia byť :) Názory?