S Mallerynou bežali veľmi dlho a vytrvalo. On aj tak napriek tomu zaostával ďaleko za ňou. Robil čo mohol, aby chytil dych. Pripadalo mu to ako večnosť.

Koľko ešte?, pýtal sa v mysli.

Malleryne sa už od behu na upotenom čele vyhodila modrastá žila. Po hodinovom behu v hustom lese sa zastavili pred malou lúkou, kde stálo väčšie osídlenie. Viedla k nemu kamenná dláždená cestička lemovaná lúčnymi kvetinami. Kamenná cestička sa končila pred širokým domom s kupolovitou strechou. Stavba z dreva vyzerala ošarpane a staro. Pri mohutných vstupných dverách do budovy horeli dva ohne. Keď ich zazreli, okamžite sa prikrčili k zemi. Okolo budovy vyrastal hlúčik malých drevených chatrčí so strechami zo slamy. Vonku ale nikoho nevideli. V okne jednej chatrče zazreli nie veľmi príťažlivého muža ako tam behá zo strany na stranu.

"Už nerobte ani krok," ozval sa hrubý hlas za nimi.

Tysirias sa obzrel za seba a zbadal mohutného muža odetého v kožušinách s dlhými čiernymi vlasmi ako uhoľ. Pred očami im mával s malou sekerou. Malleryna sa ho pokúsila kopnúť do nohy a zvaliť ho na zem, ale muž sa jej úspešne vyhol.

"Si divoká. Také ženy mám rád. Už sa teším, ako ho do teba strčím," oblizol sa.

"Skúsil by si to," postavil sa Tysirias pred Mallerynu.

"Áno, skúsil by som to a aj by mi to vyšlo, tämbernorská sračka," zasmial sa.

"Nie som tämber-"

"Ale si! Iní elfovia nemajú brady! I keď by si mohol byť miešaní tämbernor. Alebo nebodaj človek!"

Tysirias si odhrnul svoje husté vlasy a ukázal mužovi svoje špicaté uši:

"Nie som ani napol človek, idiot."

Za mužom sa dohrnula väčšia skupina elfov odetých ako on so zbraňami v rukách. Tysirias registroval medzi nimi mužov aj ženy. 

"Kto to je, Olko?" spýtali sa ho.

"Pozrite na tie ľadové oči, takmer ako..." nedopovedali a len so zatajeným dychom na nich pozerali.

"To nemôžu byť oni," kývala hlavou svetlovlasá žena.

"Doveďme ich pred náčelníka, ten si týchto sráčov pozrie," opľula Tysiriasa žena.

"Hej, pusinka! Už sa teším, ako si ťa dnes v noci odskúšam. Vyzeráš pichateľná," ohlásil Mallerynu.

"Aj ty, ak ti mám pravdu povedať. Nôž by som ti do hrude zarazila s radosťou," pousmiala sa.

"Má väčšie gule ako ty, Olko!" smiali sa ženy s kopijami v rukách.

Mallerynu zobral mohutný muž za ruku a začal vliecť po zemi ako handru. Malleryna sa bránila zubami nechtami, ale nepomohlo jej to. Vrtela sa ako zúrivý had, ktorého sa snažili lapiť. Tysirias namieril rukou na fakľu v ruke jedného muža a oheň sa z nej preniesol do jeho ruky. Elfovia od neho najprv odstúpili a potom naňho ostali s úžasom hľadieť.

"Kto pri Štyroch si?"

"Tysirias Malexys. Posledný syn Feleanore Malexys, kráľovnej Severu," povedal Tysirias udržiavajúc oheň v rukách.

"Je to on! Hovorila som to! Je to Malexys!" ozvala sa žena z rady.

"Pravý a nefalšovaný," oheň okolo Tysiriasa začal krúžiť.

Z jednej z malých chatrčí sa ozval mužský výkrik. Dvere na nej sa rozrazili a vyšla z nich Malleryna v roztrhaných šatách až k Tysiriasovi. Za ňou už bežal plný hnevu mohutný obor. 

"Olko, nechaj to dievča na pokoji! Je to Malexys!" ohlásili ho.

Obor zastavil a pridŕžal si zakrvavenú ruku. Potom sa obrátil k Malleryne a pozrel sa jej do očí:

"Prepáčte mi to, lady Malexys. Nevedel som, že ste Malexys. Podobali ste sa mi na Feleanore Malexys, ale nebol som si istý a-"

"A tak si sa ma pokúsil znásilniť. Milé od vás. Ako to, ale že ste nás pustili, keď ste zistili kto sme? Veď sme už takmer zaniknutý rod v exile," skočila mu do reči Malleryna.

"Feleanore Malexys nám dala strechu nad hlavou a jedlo do úst. Bez jej pomoci by náš kmeň vymrel. Dlžíme jej našimi životmi. Potom, čo ju zavraždili, sme hľadali cestu ako sa pomstiť. Prepadávali sme, plienili sme, ale vždy sme boli odrazení," vystúpil z rady veľmi vysoký muž s drsnou tvárou posiatou mnohými jazvami.

Jeho gaštanové vlasy mu spadali po plecia a takmer mu zakrývali zlatú brošňu tvaru jelenej hlavy.

 "Ako sa voláte?" spýtala sa Malleryna.

"Ja som Berko, hlavný lovec kmeňa a zároveň aj pravá ruka nášho náčelníka," uškrnul sa na Mallerynu.

"Dali by ste mi nové šaty, prosím? Tieto mi roztrhal váš milý priateľ," povedala.

"Rozhodne vám nejaké nájdeme. Zatiaľ si zoberte môj plášť," sňal si z pliec ťažký plášť z kožušiny a podal ho Malleryne.

Bol tak veľký, že by sa doňho mohla zakutrať a spať pod ním ako pod perinou. Zozadu k nim prišiel muž v kapucni a niečo pošepkal Berkovi. Bez slova sa odobral potom naspäť.

"Náčelník je pripravený vás príjmuť v Sále bohov. Odprevadím vás tam," ukázal na budovu s kupolovitou strechou. 

Berko podišiel k Malleryne a chytil ju za ruku. Držiac ju za ruku s ňou išiel po malom chodníčku. Tysirias išiel pri nich a díval sa na svoju sestru. Na tvári mala vážny pohľad mramorovej sochy. Akoby ani nevnímala, že ju Berko drží za ruku. 

Možno jej to príde otravné alebo trocha cez čiaru.

Od dverí Sály bohov ich delili len tri veľké schody. Každým schodom naberal Tysirias viac odvahy a odhodlania. A potom keď sa roztvorili mohutné dvercia, vstúpili do Sály bohov. Sála bohov bola stroho zariadená. Po jeho ľavici a pravici boli dve dlhé drevené lavice, ktoré obkolesovali impozantný plameň ohňa. Nasledoval Berka k jednej z ľavých lavíc a potichu si sadol k malému hlúčiku starších elfov. Za ohňom sedel na prútenom tróne náčelník s korunou zo strieborných listov. Náčelník bol postarší muž s dlhou tvárou a mastnými bielymi vlasmi. Jeho oči boli ako roztopené smaragdy.

"Veľký náčelník Erro! Nech vám Štyria žehnajú a nech vám požehnajú. Vaša veľkoleposť sa nemôže rovnať nikomu!" predstúpil Berko pred náčelníka.

"Berko, moja pravá ruka! Vari si na tom love neostarel?"

"Starší ako ty už nemôžem byť," zasmiali sa muži.

"Teraz ale vážne. Prečo si sem predniesol dievča, ktoré sa podobá na nebohú Feleanore Malexys?"

"Je to jej dcéra," ukázal na Mallerynu.

"A to je jej syn," ukázal na Tysiriasa.

Náčelníka vystrelilo z trónu:

"Naozaj ste Malexysovci? Naozaj to ste vy?"

Malleryna sa postavila z lavice a povedala za Tysiriasa:

"Áno. Ja som Malleryna a toto je môj brat Tysirias. Než sme sa sem dostali, niečo sme museli pretrpieť a prežiť. Žiadame vás len o to, aby ste nám ponúkli niečo pod zub. Ošatenie by nám takisto neublížilo. Za toto vám my dáme na oplátku stádo statných koní a plné vrecia zbraní od našich najlepších kováčov."

"Ako máme ale vedieť, že ste tí, za ktorých sa považujete?" ozvali sa nesúhlasné hlasy.

"Nevidíte tú podobu? Je to čistá Feleanore Malexys!" prehlásili neznámi.

Onedlho sa strhla slovná šarvátka medzi staršími v hale. Jedni stáli za Mallerynou a Tysiriasom, druhí boli skeptickejší.

"Pri Štyroch, pokoj!" zavelil mocným hlasom náčelník.

V Sále bolo zaraz ticho. Jeden starší muž niečo zašomral popod nos, načo náčelník reagoval mrzutým pohľadom.

"Malleryna, Tysirias. Ak ste naozaj Malexysovci, v čo ja pevne verím, musíte presvedčiť aj druhú polovicu starších," ukázal na vráskavých elfov.

Malleryna si bez slova sadla a za ňu sa postavil tentokrát Tysirias:

"Ukážte mi iný severský rod s tmavohnedými vlasmi a ľadovými očami. Tmavohnedé vlasy sa spolu s ľadovými očami dedia u Malexysovcov z generácie na generáciu, aj keď sme sa miešali s inými rodmi. Môj otec, Bastiges Opeter, nebol ani Severan. Bol to tämbernor zo Západu. Dokazovaním sa nedostaneme nikam, musíme jednať. Zatiaľ čo si tu vy chcete dokazovať náš pôvod, na Juhu sa v pokoji môže cisár už dávno proti nám zbrojiť. Čo Malexys dodrží, to aj splní. Zaväzujeme sa vám, že po nástupe mojej sestry na trón dostanete pôdu na bývanie."

Všetci v Sále sa začali medzi sebou dohadovať. Dohadovanie sa znova strhlo do vymieňania si urážok, pomaly k bitke.

"Rada starších, pokoj!" zahrmel náčelník.

Starší muži a ženy sa upokojili a ich zraky sa upreli na nervózneho náčelníka. Tysirias sa radšej posadil, načo Malleryna reagovala. Pomaly sa postavila a povedala:

"Ak by ste sa k nám pridali, sľubujeme, že môžte bojovať po našom boku za získanie Severu. Dáme vám k tomu pôdu, zbrane, jedlo a mnoho iného. Toto všetko splníme, ak nám budete oddane slúžiť. Opakujem to znova, vaše služby by boli odmenené. Ak sa ale nepridáte, stratíte možnosť pomstiť Sever a získať lepšie miesto na život. Chcete mať dostatok potravy aj bez lovenia? Chcete mať miesto, kde môžte v bezpečí vychovávať deti? Chcete vyraziť do boja na chrbtoch mocných tátošov po našom boku za Sever?"

Veľa starších kývalo hlavami na znak súhlasu, ale na oboch stranách boli aj nesúhlasné pohľady. 

"Nebude nám veliť žena, ktorá nám nič nedokázala! Vieš držať meč, dievčatko? Alebo mi chceš radšej vy-"

"Viem. S mečom som ako malá líhala do postele a zaspávala. Také meče dám aj vám. Už nebudete musieť okrádať druhých, budete si ich môcť aj kovať," povedala.

Mrzutý starší muži ostali nemí. 

"Vaša ponuka znie veľmi lákavo, to áno. Prisahajte pokrvnou prísahou," vytiahol si náčelník z puzdra na opasku malý nôž.

Najprv prisahala Malleryna. Na ruke sa jej po okúsení čepele noža objavil slabší prúd krvi, podobne ako náčelníkovi. Spolu si potom podali ruky a ostal rad na Tysiriasa.

Myslel si, že to bude horšie. Narezal si trocha svoj ukazovák a s náčelníkom si podal ruky. Stisk náčelníka bol veľmi pevný. To pocítil Tysirias potom, ako mu pustil ruku. 

"Od tohto dňa po moje posledné, bude táto prísaha platiť. Porušenie sa trestá u bohov, nie na našej zemi. Už dnes s vami vyrazíme na pochod, celý náš kmeň o počte dvesto hláv. Pôjdeme kamkoľvek kam vy," povedal im náčelník vonku pred Sálou bohov.

Malleryna už mala na sebe šaty z kože, ktoré jej padli veľmi dobre. Jej tmavé vlasy mala rozpustené a pripomínali búrlivé more.

"Zatiaľ to nebude trvať dlho, to vám sľubujeme," uisťovali ho.

"Náš kmeň je zvyknutý na dlhé cesty, nemusíte sa báť o našich," kýval hlavou náčelník.

Na tróne vyzeral slabšie ako teraz, pomyslel si Tysirias.

A potom nastala veľká trma-vrma v celej dedine. Bojovníci si chystali všetky svoje zbrane a pripravovali svoje mohutné žrebce. Tí, ktorí už mali veci pobalené, pomáhali starším a deťom. Malleryne a Tysiriasovi dali najlepšie kone aké mali. Havraniu kobylu Malleryne, a Tysiriasovi hnedého žrebca posiateho svalmi. Na havranej kobyle sedela Malleryna potom neskôr na čele celej karavány elfov. Po jej boku sedeli v sedlách náčelník, Tysirias a zdatní kopijníci s mohutnými kopijami v rukách. Za nimi boli v strede starší, ženy bez zbraní a deti. Na konci karavány boli bojovníci s mečmi a sekerami.

"Nech nám bohovia žehnajú," povedala Malleryna a jemne kopla koňa do bokov.

A máme tu v rekordnom čase ďalšiu kapitolu, tentokrát určite zaujímavejšiu ako predošlé (aspoň ja si to myslím :D). Názory?