Malé plamienky vatry ho príjemne zahrievali v studenej jarnej noci. Cez košaté koruny zimodubov presvitalo svetlo mesiaca a hviezd a svietilo na Tysiriasa. Utiecť gezaloistom sa mu podarilo, ale za cenu toho, že jedného z nich musel zabiť. Tysirias nenávidel zabíjanie. Radšej by bol mierumilovný panovník ako taký, akého si ho želajú. Nemal nato odhodlanie. Boj bol preňho len zbytočné krviprelievanie. 

Všetko sa dá vyriešiť dohodou a kompromisom, nie len v ohni a so železom.

Znova dostal nutkanie vyskúšať si svoju schopnosť. Skúsil to spraviť tak, ako vtedy v komnate na Crachtoskom hrade. 

Mohol by som to o niečo vylepšiť.

Kŕčovito namieril ruku na oheň a predstavil si, ako sa cez jeho oči spája s ohňom prostredníctvom mostu. Každou sekundou pocit ovládnutia ohňa v ňom stúpal, až mu ruky premkli silné kŕče a pred neho vystrelila z ohňa ako blesk ohnivá guľa. Nebolelo to až tak ako vtedy. Cítil nad ohňom väčšiu kontrolu. 

Čo tak použiť trocha predstavivosti.

Predstavil si v hlave, ako sa guľa začala pomaly točiť okolo svojej osi. A naozaj sa tak stalo. Na mokrom čele mu vystúpila žilka. Chcel jeho spojenie s ohňom prerušiť, ale nešlo to. Zrazu začul prasknutie vetvičky a ohnivá guľa vystrelila z jeho rúk nevedno kam. Jeho uboleným rukám sa po zmiznutí ohňa uľavilo. Lenže až potom si uvedomil, prečo oheň pustil zo svojich spárov. Opatrne sa vôkol seba obzrel, ale nič podozrivé nezbadal. Stromy nahlas šuchotali lístím, sovy na stromoch húkali, vlci vyli na žiarivý mesiac. Náhle naňho niečo skočilo a zhodilo ho do trávy. Nestihol sa ani poriadne obzrieť a schytal ranu do hlavy. Útočníkovi to vrátil silným kopancom do brucha a útočník prestal útočiť. Zazrel tú, ktorú by vôbec nečakal. Jeho sestru Mallerynu. Ležala na zemi pridŕžajúc si ranené brucho. 

"Malleryna!" ratoval ju.

Malleryna sa obzrela a hodila sa bratovi do náruče. Zacítil zrazu v hrudi príjemné teplo. Malleryna ho odmenila bozkom na líce a on jej opätoval vrúcne objatie.

"Ako si sa sem dostal?" rozradostene sa spýtala.

"Dlhý príbeh," povedal.

"A čo ty?" spýtal sa jej.

"Dlhý príbeh," povedala.

"Som rád, že ťa vidím sestra. Videl som ťa padať z draka až do korún zimodubov. Ja, myslel som si...že to," preglgol, "že to neprežiješ."

"Mýlil si sa. Stratila som síce tú hnusnú bielu pelerínu od Rheya Potomalexysa, ale nevadí," zasmiala sa.

"Máš úkryt? Je mi strašná zima a veľmi som toho nepojedol," povedal jej.

Tašku, čo mu dal brat Ulartherias, zo strachu vyhodil vo vysokej tráve pri úteku. 

"Mám. Zavediem ťa tam. Aegieana uvarila nejaký jedlý humus z korienkov a mäsa prepelíc," povedala úsmevne.

"Chýbala si mi," riekol s úsmevom na perách.

"Poď, nie je to tu bezpečné," schmatla ho za ruku a odviedla hlbšie do tmavého lesa.

Po chvíľke dorazili pred malú chatrč, ktorá vyzerala ako keby niekto len tak pozliepal drevené dosky a na ne dal mach a liany. Cez priezory a malé okienko zbadal v chatrči oheň a pri ňom v prútenom kresle nejakú škaredú starenu.

To musí byť tá Aegieana.

Keď vošli potichu do chatrče, starena pokojne driemala. Všimol si, že z prsta jej vyrastal čudný korienok a v bielych vlasoch mala zamotané vetvičky. 

"Ty si nás zaviedla do dúpäťa lesočarodejnice?!" zhrozene zašepkal sestre.

"Neboj sa, neuvarí ťa zaživa v kotli pekelnom, ako sa to píše v Písme bohov," posmešne mu odvetila a naklonila sa k hrncu, ktorý stál nad ohňom.

Z hrnca dala preč pokrievku a pri nadýchnutí sa slastne oblizla.

"Neverím, že sa oblizuješ pri vôni mäsa," otváral ústa na Mallerynu.

"Mäso si vyberiem."

"Prepáč teda," radšej cúvol.

Oči lesočarodejnice sa otvorili a upriamili sa na Tysiriasa.

"Kto to je, Mall?!"

"Môj brat, Tysirias," povedala Malleryna s vyrezávanou lyžicou v ústach.

"Tak ty si ten Tysirias," obzerala si ho ako boží zázrak.

"Prečo má teda bradu ako človek?"

"Mám to po otcovi, bol tämbernorský elf zo Západu," odpovedal a nervózne si pohladil strnisko.

"Ách, to sú tí, čo sa najviac domiešali s ľuďmi," zabedákala.

"Nie som prekliaty človek," stlačil silno päste od hnevu.

"Nie, vďaka Štyrom. Narodiť sa človekom je prekliatie. Inak, mal by si si dať z tohto jedlého dačoho, čo pripomína polievku, je to dobré," skočila do rozhovoru Malleryna.

Zamračene pohliadol do sivých očí stareny a potom sa odvrátil k sestre. Malleryna mu podala lyžicu a nabral si do nej trocha polievky. Na hladine hrnca plávali malé kúsky mäsa a jemu neznáme korene a lístky. Opatrne si skúsil odchlipnúť. Akonáhle sa polievka dotkla špičky jazyka, jeho telo zalial pocit blaženosti. 

"Je veľmi dobrá," povedal starene.

"To som rada," precedila starena pomedzi zuby.

"Nie je asi najpríjemnejšia, že?" naklonil sa k Malleryne.

"Naopak, veľmi dobre s ňou vychádzam. Musím ti ale niečo o nej povedať," odvliekla ho do kúta chatrče.

Tysirias zvedavo nastrčil uši.

"Aegieana je dcéra Jaraynosa Malexysa a Jyeany, sestry Myranny," pošepkala mu potichu do ucha.

"Čože?!" 

"Čo riešite?" ozvala sa starena.

Bez slova k nej podišli a Tysirias zacítil ľútosť k tej úbohej starene:

"Je mi ľúto, že som na vás bol nepríjemný. Nevedel som kto ste a-"

"Nemám ti to za zlé. Kto by kedy povedal, že som bola princezná Aegieana Malexys?" mávla rukou.

"Ako ste sa dostali až k lesočarodejníctvu?" pýtal sa fascinovane.

"Vysvetlím ti to neskôr, braček," chytila ho Malleryna za plece.

Aegieana pohliadla von cez okno a na jej tvári sa objavil prekvapený pohľad:

"Kto to pri Odysine je?" 

Malleryna ihneď odbehla k dverám aj s Tysiriasom. Pred chatrčou stáli šiesti muži s malými palcátmi v rukách. Telá im zakrývali otrhané žlté plášte.

"Malleryna, ustúp," chytil sestru za ruku, ale tá ho neposlúchla.

"Kto ste?" kývla na mužov.

"Sme bratia vo viere. Prišli sme si po toho muža, čo stojí za vami," pohliadli na Tysiriasa.

Prišli si po mňa.

"Prečo by som vám ho mala dovoliť zobrať?" načahovala sa po krátkom meči opretom pri dverách.

"Verí v mŕtvych bohov. V akých bohov veríš ty?" prostredný muž namieril palcátom k Malleryne.

Malleryna sa na chvíľu zamyslela a potom povedala:

"Verím v Odysora, syna Odysiny zo Severu. A vy?"

"Ste teda na správnej ceste viery. Potrebujeme vydať jeho, verí v mŕtvych bohov," povedal prostredný.

"A to ako viete? Vypočúvali ste ho?" založila si Malleryna ruky.

"Brat Ulartherias nám povedal, že verí v mŕtvych bohov. Tých, čo v nich veria, musíme presvedčiť o pravých bohoch," povedal muž naľavo.

"Choďte si presviedčať inde, tuto vás nechceme," napľula pred nich Malleryna a opretý meč zobrala pevne do rúk.

"Máme sa báť ženy s mečom v ruke?" dusili sa smiechom.

Toto nemali robiť.

Malleryna zodvihla meč čepeľou pred seba a rozbehla sa proti gezaloistom. Tí sa na ňu zahnali palcátmi, ale neúspešne. Malleryna stihla palcáty odraziť a bodla jedného z nich medzi rebrá. Zakrvavenú čepeľ, ktorá okúsila chuť krvi gezaloistu, zabodla ďalšiemu do hrude. Tretí sa Malleryniným výpadom a útokom úspešne uhýbal a bránil. Tysirias tušil, čo mal robiť. 

Nebudem tu len tak nečinne vystávať.

Otočil sa a ku ohňu a kŕčovito namieril naň ruky. Ihneď nato k nemu vystrelila ohnivá guľa.

Musím vydržať tú bolesť.

Malleryna už takmer zarazila mužovi do brucha ostrie, ale ten jej chytil ruku a nechcel pustiť. Trafil ju potom palcátom do brucha a sotil na zem.

"Malleryna, kry sa!" zakričal a ohnivá guľa vystrelila na gezaloistu.

V tom momente sa jeho tvár premenila na uhoľ a oči vytiekli z jamiek. Potom gezaloista padol do trávy. 

"Si v poriadku?" ratoval sestru.

"Nič mi nie je. Len ma trochu bolí brucho. Nič viac," pozviechala sa a oprášila.

"Naozaj?" uisťoval sa.

"Naozaj," usmiala sa naňho úprimným úsmevom.

O mŕtvoly sa postarala Aegieana. Očarovala korene a tie telá zobrali so sebou do zeme. V chatrči sa ho Malleryna po výdatnej polievke spýtala:

"Ako si to vlastne urobil? Vedela som, že vieš manipulovať s ohňom, ale netušila som, že by si ho vedel použiť ako zbraň. Nezapadá mi to k tebe. Ten Tysirias, ktorého som poznala, by tomu mužovi zobral palcát a poriadnu mu s ním dal do kolena a nechal ho odplaziť sa. Ty si teraz konečne zabil druhého elfa," povedala Malleryna.

"V podstate to nebolo až také ťažké ako sa zdalo. Stačilo len myslieť na niečo iné ako oheň. To je všetko," mávol rukami.

"Načo si vlastne myslel? Alebo na koho?"

"Na nás dvoch, keď sme boli malí. Bol som pri tvojej kolíske a ty si neskutočne plakala. Vtedy zúrila strašná búrka. Ale ako si ma zbadala, už si prestala. Usmiala si sa na mňa prvýkrát v živote," zadíval sa do hravých plamienkov ohňa.

A máme tu zase ďalšiu kapitolku mojej fantasmagórie :D Veľmi sa tu toho nestalo, ale tak aj takéto kapitoly musia raz za čas byť :) Názory?