Zase mal pred sebou ľadovomodré oči patriace malému hnedovlasému dievčatku s preseknutou tvárou. Naháňajú ho celých dvadsať rokov, ale dnes to bolo horšie.

"Zaslúžiš si najhoršie mučenie v pekle, zato čo si mi spravil!" kričala naňho pridŕžajúc si ranu tiahnúcu sa cez oko a nos.

Otočil sa malému dievčatku chrbtom a utiekol kam mu nohy stačili. Všade navôkol temnota, pohlcujúca čo i len drobný náznak svetla ako šelma korisť. Objavili sa náhle pred ním modrobiele plamene a tvár zúrivého draka. Zuby ako tisíce dýk s kvapkajúcou tmavou tekutinou z nich sa doňho zahryzli. Trhali ho pomaličky na kúsky: každý sval, každý kus tela. Oheň mu spálil pokožku na uhoľ a oči vytiekli z jamiek ako keď steká dieťaťu mlieko po brade. Náhle sa prebudil upotený vo svojej komnate vo vyhriatej posteli. Pri ňom ležala jeho žena Karryna, žena s olivovou pokožkou, svetlými vlasmi a krásnou tvárou, ktorej sa rovnala iba krása jej tela. 

"Zase ten sen, drahý?" pozrela sa naňho s jej veľkými jantárovými očami.

"Áno, ale dnes bol horší ako predtým. Nenechaj sa rušiť a spi, drahá," dal jej pusu na čelo.

Karryna si ľahla naspäť do postele a zahrabala sa pod hodvábnu indigovú prikrývku. Silvyr sa odokryl spoza prikrývky, lenivo sa postavil z postele a podišiel k pootvorenej veľkej dubovej skrini. Vytiahol si z nej ľanovú košeľu s dlhými nohavicami, obvyklé oblečenie čo nosí pod plátovaným brnením kapitána elitnej stráže cisára. Jeho hliadka sa začína už skoro ráno, dlho predtým, ako kohúty signalizujú kikiríkaním príchod slnka. Keď už mal všetky potrebné veci na sebe, podišiel k vystavenej zbroji na stojane na druhom konci komnaty. Zbroj bola napriek jej ťakžkpádnemu vzhľadu veľmi ľahká, vyrobená z markalarského striebra. Najprv si nasadil prúžkovanú košeľu, potom celú zbroj. Helmicu v tvare dračej hlavy používal málokrát, iba keď sprevádzal cisára v uliciach Harleyqinu. Na opasok si pripevnil dlhý železný meč v puzdre. Silvyr začul zrazu čudný zvuk, ako keby niečo buchlo do okna. Bleskurýchle sa otočil, a zbadal v okne malého krémového draka s červenými očami ako uhlíky, ako naráža do okna. Ten drak patril jeho synovi, Tiberiosovi. 

Malému a chudému chlapcovi s jantárovými očami jeho matky a špinavo blonďavými vlasmi otca, ktoré ako on mal zapletené v dlhom vrkoči tiahnúcom sa cez polovicu chrbta. Silvyr mal ale vo vlasoch aj zapletené zlaté pierka symbolizujúce jeho hodnosť čoby kapitána cisárovej stráže. Silvyr podišiel k oknu a pootvoril ho. Dráčik pohotovo vletel do izby a ladne sa usadil na skrini. Pri pohľade na Silvyrov tieň drak prudko roztiahol svoje maličké krídla a zasyčal.

"Šup, na rameno!" prikázal mu potichšie Silvyr.

Nato že ten drak mal iba tri týždne, vedel už dobre načúvať na základné rozkazy ako: zostaň, sadni na rameno a leť. Nelieta ako poštový holub z konkrétneho miesta na druhé, ale kadiaľ chce. Po celom Harleyqine, cisárovom meste. Z okna Silvyrovej komnaty bolo vidieť na prekrásnu masívnu Baštu slobody, sídlo samotného cisára, kde sedí na svojom tróne. Bašta samotná pozostáva z piatich veží. Východnej Gaeralovej veže, západnej Veže slobody, južnej Korunnej veže a severnej Dracorovej veže. V Gaeralovej veži sa nachádza súkromná cisárska knižnica, prístupná iba najvyšším profesorom, učencom a filozofom na úrovni Maegosa Múdreho. V južnej Korunnej veži sídli cisár s rodinou a služobníctvom. V najvyššom podlaží sa nachádza aj menší solár kde sa pravidelne zhromažďuje cisárska rodina s inými lordmi, keď niekto oslavuje deň narodenia alebo cisár usporadúva súkromný večierok.

Spodné podlažia patrili služobníctvu, napriek tomu sú vyzdobené a pompézne skoro ako cisárove komnaty na vrchnom podlaží, plné farebných kobercov všetkých farieb sveta a bohato zdobeného nábytku. Istý čas tu fungoval aj dovoz jedla do izieb, ale bolo to zrušené po Vareškovej rebélii, vzbure kuchárov ktorí neboli ochotní otročiť neustále v kuchyni. Nebola to násilná rebélia, ale kuchári iba odmietali pracovať. Cisárovná Myranna sa nahnevala, tak sa im začala vyhrážať že ich všetkých predhodí Serafasalovi a jeho plameňom. Kuchári nakoniec povolili, ale chceli zato zrušenie dovozu do izieb.

Zaujímavé čo dokázala spôsobiť jedna malá zmena, zamyslel sa Silvyr.

Severná Dracorova veža mala na svojom vrchu astronomickú časť na pozorovanie hviezd a luny. Nižšie podlažia boli posiate komnatami, keby príde veľa elfov. Posledné roky nebola veľmi využívaná, jediní elfovia čo tam chodili boli astronómovia alebo malé draky ktoré si lietajú voľne po svete. Silvyr s drakom odišiel zo svojej komnaty na chodbu. Naľavo od neho boli dvere do izby Tiberiosa. Podišiel k nim, chytil sa pozlátenej kľučky v tvare dračej hlavy a dvere otvoril. Biely drak na jeho ramene zvlietol a zosadol na Tiberiovu skriňu. Tiberiova izba bola bohato zariadená, nadpriemerne na člena strednej vrstvy. Tiberios pokojne spal vo svojej posteli, zahrabaný pod ťažkým paplónom naplneným husacím perím.

Silvyr pristúpil k posteli čo najtichšie ako vedel, len aby nevzbudil syna. V zbroji to bolo ťažšie, keďže prúžkovaná košeľa, ktorú mal pod ňou, šuchotala pri každom pohybe ktorý spravil. Zastal, naklonil sa a pobozkal Tiberia na čelo. Pred očami sa Silvyrovi mihol bledý tieň. Obzeral sa okolo seba, až zbadal že to bol len Tiberiov drak ktorý zletel na jeho posteľ a ľahol si pri svojho majiteľa. Rozlúčení so synom opustil jeho izbu a po chodbe prešiel k malým kamenným schodom, ktoré viedli do kuchyne. Po schodoch išiel tak potichu, že jediné čo bolo počuť bol bzukot komára a spev ktorý vychádzal z vonka. Silvyr potom ako zišiel zo schodov zostúpil do kuchyne, a odtiaľ podišiel k dverciam vedúcim na dvor. Dvere otvoril a zbadal nižšieho, svalnatého muža so svetlými vlasmi a tmavšou pokožkou. Mal na sebe jednoduchú zbroj strážnika cisára a v ruke dlhú kopiju, minimálne o stopu vyššiu ako je on.

Jeho ústa vydávali sladkú melódiu Jasanových dcér, veľmi starej ale obľúbenej piesne medzi elfmi:    

                                                  "I boli to Jasanove dcéry,

                                                     krásne ako hviezdy,

                                                    krásne a švárne,

                                                    ale skúpe a hlúpe.

                                                   Ženíchov tisíc bolo,

                                               a ani tisíc nepochodilo.

                                               Dar veľký chceli ony,

                                                      diamantov hrsť

                                           alebo ženíchovej krvi chrst.

                                               Všetci od strachu odišli,

                                              ženíchov viac nenašli,

                                                   tie Jasanove dcéry,

                                                  starými dievkami ostali,

                                                  a nakoniec tak aj pomreli,

                                                  samotné a bezdetné,

                                                  tie Jasanove dcéry."

"Aresar!" skríkol na muža Silvyr.

Aresar, tak sa ten muž volal, sa opieral o kamenný múrik a čakal na svojho priateľa Silvyra. 

"Silvyr! Dajako neskoršie, nemyslíš?" potmehúdsky naňho zazrel Aresar.

"Idem tak ako vždy, nemeškám a ani nejdem skoro," opätoval mu Silvyr pohľad.

"Je dobré ťa zasa vidieť, bratku," povedal Aresal a potľapkali sa po chrbtoch.

Silvyr s Aresarom potom vyšli cez malú bráničku na rovnú ulicu dláždenú širokou dláždenou cestičkou, vedúcou priamo do Bašty slobody. Zvyčajne ňou chodia elfovia, keď chcú ísť na ranné trhy, alebo priamo do Bašty slobody. V diaľke zazreli dve malé blikajúce svetlá, pomaly ale isto sa blížiace k nim. Keď sa Silvyr pozrel lepšie, zbadal že to ide koč, ktorý tiahli dvaja urastení a statní hnedí žrebci.

"Havere yis! (Zastav!)" zvolal Aresar na kočiša v staroelfštine sediaceho na sedačke, s dlhým bičom v ruke a klobúkom zakrývajúcim jeho hlavu. Mal bledú pokožku, s kratšími tmavohnedými vlasmi a špicatým nosom. Oči mal veľmi jasno modré, takmer ako ľad. 

Takmer ako to malé dievčatko.

"Sultyasi, makaro jarvani.(Nastúpte, muži cisára.)" kývol kočiš na Silvyra a Aresara.

Otvorili si dvercia na kabínke koča a vstúpili do nej. Bola taká ako zvonka, strohá, bez ozdôb, ale útulná s pohodlnými sedačkami. 

Tie ľadové oči, pomyslel na kočiša Silvyr.

"Silvyr! Haló!" vytrhol ho z premýšlania Aresarov hlas.

"Čo je, Aresar?" spýtal sa nechápavo Silvyr.

"Vnímal si ma? Spýtal som sa že ako sa má Allannys v Polt Ulten s tým mojím synovcom Jaresom," začudovane naňho hľadel Aresar.

Allannys je Silvyrova najstaršia dcéra, s krásnymi platinovo blonďavými vlasmi jej zosnulej starej mamy z Karryninej strany, a jantárovými očami jej matky. 

Pred mesiacom oslávila devätnásť rokov. 

V Polt Ulten vyučuje tamojšie vybrané deti ľudí elfským spôsobom, histórii a jazyku. Poelfšťuje ich.

"Má sa veľmi dobre, tvoj synovec je vraj síce tvrdohlavý, ale nie tupý ako poleno, ako si vravel!" Aresar sa pousmial a pohliadol do malého okienka.

"Cisárovná už zasa rieši niečo v trónnej miestnosti," poznamenal.

"Ako to vieš?" spýtal sa Silvyr.

"Vidím Serafasalove plamene spoza farebných vitráží,"

Cisárovná Myranna bola horúcej povahy, podľa niektorých dokonca šialená. Strieborné vlasy jej vekmi chytili šedastý odtieň a na tvári jej v posledných rokoch pribudli vrásky a tvár začala starnúť. Myranna, jej manžel a členovia Veľkej rady boli poslední žijúci čistokrvní elfovia, z ktorých vzišli ostatné podrasy. Čím bližšie boli k Bašte, tým viac sa ho zmocňovali obavy. Neraz Myranna pred jeho očami spálila nevinných ľudí, raz aj malé dievča zo Severu, v domnení že je to Malexyský potomok. Presne také dievča, akému pred rokmi zaťal do tvári meč, a zabil jej rodičov. Zbabelo potom utiekol, nehľadiac na plač dievčatka. Bola jedna z Malexysovcov. 

"Vieš o tom, že ťa chce cisárovná asi nahradiť Aylarom Tytanmaiom?" nadhodil Aresar.

"Aylarom? Veď ten je rytierom sotva tri roky a členom cisárovej stráže ani nevravím," rozčúlene vyštekol Silvyr.

"Síce tomu až tak úplne neverím, ale vraj on a Myranna majú intímnejší vzťah ako je obvyklé. Damyar ich minule videl spolu v komnate popíjať víno. A okrem toho...." 

"Nechcem viac vedieť!" pozrel sa do okienka Silvyr.

Ulice boli prázdne, poniektoré pouličné lampy už zhasli, v malých polorozpadnutých domoch sa nesvietilo. V jednom rohu zazrel aj vyhladovaného draka o veľkosti psa ako stojí nad mŕtvym mláďaťom. Bohužiaľ, bežné v týchto uliciach. Po chvíli konečne dorazili pred hlavnú bránu do Bašty. Brána bola obrovská, dosť veľká aby vedel cez ňu prejsť mohutný Serafasal, ktorého rozpätie krídel je deväťdesiat stôp. Koč zastavil, a Aresar so Silvyrom vystúpili. Oproti masívnym hradbám vypadali oni ako maličké bodky. Kamenné hradby merali zdola nahor úctyhodných dvesto stôp. Samotná Bašta má šesto stôp, je pretkaná tajnými chodbami, a na vežiach po jej boku sú skoro všade dračie sochy, jedna obrovská zlatá na vrchu. Brána viedla na široké Zelené nádvorie, posiate malými záhradkami a jazierkami. V strede prekrásneho nádvoria bolo veľké diskovité pódium, okolo ktorého bolo plno kamenných lavičiek, dosť pre stovky elfov. Zo Zeleného nádvoria sa dalo dostať do Koreňovej uličky, uličky kde je centrum všetkých obchodov, a okrem toho tu sídli aj Bancum Ratusum, starodávna banka. Silvyr s Aresarom však zamierili inakadiaľ. Na ľavej strane nádvoria boli mohutné dvere, zdobené zlatými a striebornými hlavami rôznych zvierat, od drakov a vlkov po levy a ryby. 

Silvyr pre istotu z celej sily na dvere zaklopal, ale nemusel. Dvere sa otvorili a pred ním sa zjavil trón cisára zo zlata, obkladaný smaragdmi, jantármi a gagátmi. Na ňom ale sedela cisárovná Myranna s jej povestnými striebornými vlasmi rozpustenými až na prsia v modrých brokátových šatách so zlatým lemom a s obsidiánovou trojcípou korunou na hlave, legendárnym predmetom vyrobeným ešte v dávnych dobách. Silvyrovi vrazilo do očí aj niečo iné ako trón. Za trónom ležal mohutný Serafasal s čiernymi šupinami ako uhoľ a očami červenšími ako ohne z pekla. Pokojne odfukoval a z nozdier mu vychádzal pritom černastý dym. 

Ako ho sem dostali?, pýtal sa v mysli Silvyr. 

Hneď ako Silvyr so strachom vykročil napred, beštia otvorila svoje červené oči a zúrivo pohliadla na Aresara a Silvyra.

"Nebojte sa, Serafasal vám už nič nespraví. Dnes už mal na raňajky toho starého šarlatána Nyrasa," pokojne povedala sladkým hlasom cisárovná.

"A Tiberios má po učiteľovi astrológie," zamumlal Silvyr popod nos.

Cez vitrážové okná po stranách začalo prenikať do miestnosti slabé svetlo vychádzajúceho slnka. Veľké sviece na lustroch pomaličky jedna po jednej zhasínali, až neostali svietiť jedine tie dole. Cesta k trónu bola utvorená dlhým indigovým kobercom s rôznymi motívmi z poľovačiek a drakmi. Serafasal, veľký už takmer po strop miestnosti, natiahol svoj hadovitý krk k Myranne a nechal sa od nej škrabkať pod krkom. Postupne prešla rukami až k jeho hlave, kde ho škrabkala medzi veľkými rohmi, dlhými ako slonie kly.

Silvyr a Aresar tesne pred trónom zastali a nenápadne naznačili Myranne, že má draka poslať preč. Kývla na nich a obrátila sa k Serafasalovi:

"Dobre, Serafasal. Mal by si ísť trochu na vzduch, prevetrať krídla," riekla a štyrikrát tleskla.

Celou Cisárskou sieňou sa začal ozývať zvuk šúchania kovu, ktorý bol veľmi nepríjemný na posluch. Strop nad nimi sa začal otvárať, stena po pravici odsúvať do zeme. Do Cisárskej siene prenikol chladný vetrík. Serafasal sa lenivo postavil.  Myranna sa postavila z trónu a vyšplhala na Serafasala, aj keď bola v topánkach na opätku.

"Poďte!" kývla na nich.

"Prosím, vaša Jasnosť?" začudovane sa jej spýtali.

"Neotáľajte a poďte, musím vám niečo ukázať. Ako moji osobní strážcovia a velitelia mojich osobných armád by ste to mali vidieť,"naliehala na nich.

Tak ako povedala, tak aj urobili. Predtým na seba ustrašene pozreli. Silvyr sa však veľmi nebál, práve naopak. Po maličkých schodíkoch vyšli k trónu, a od trónu na chrbát Serafasala, Južného postrachu. Silvyr sa posadil za cisárku, pevne sa chytil drakových ostňov ako konských oprát. Skontroloval za sebou svojho priateľa. Ten sa napäto držal ostňov, a hľadel na zem.

"Leť!" skríkla z celého hrdla.

Drak začal plieskať krídlami o zem, víril vzduch. Pomaličky sa pohol dopredu, sebaisto prekročil ešte schádzajúcu stenu do zeme. Pred nimi sa rozprestierala menšia planina, a pred ňou skaliská a more. Drak sa dal do rýchleho behu, dvojnohá beštia ešte ale nerozprestrela krídla. Okolidúci elfovia ktorí práve obdivovali scenériu, sa vystrašene uhli na bok a všetko sledovali v nemom úžase, ako Silvyr na drakovom chrbte. A nakoniec, drak sa vrhol z útesu dole, zamával krídlami a vzniesol sa ponad obrovské skaliská a rozbúrené vlny Orkorského mora. V diaľke spatrili v žiari vychádzajúceho slnka ešte jedného draka.

 Áno, vyššie, vyššie!, kričal v duši Silvyr, nevediac kam ho cisárka chcela doviesť.

Tak, po dlhšej dobe tu je nová časť. Ako vždy, očakávam že vybalíte na mňa negatíva a pozitíva :-)