Stále mu znel v ušiach zvuk od výbuchu. Ale sústredil sa len na jedno: 

Dostaň sa k svojej sestre a jej deťom a mužovi, Kaltaral. 

Cez okná videl tú hrôzu, ktorá ničila Pärten Ita. To prekrásne mesto teraz líhalo popolom. Cez diery v múroch a stenách videl, ako dračí oheň zabíjal ženy i deti na nádvorí, ktoré obkolesoval kráľovský hrad. Každým krokom bol bližšie k spálni kráľa a kráľovnej Severu a izbám ich detí. Do cesty mu vošli dvaja urastení vojaci v plátovanej zbroji markalarských elfov. Tých, čo útočia na mesto. Hlavy im zdobili špicaté pozlátené prilbice. Spopod zbroje im na nohy vytŕčala prúžkovaná košeľa. Ani to však nezabránilo Kaltaralovi aby po nich hodil svoje malé dýky ktoré vždy nosieva za opaskom. Trafil oboch vojakov a tí bez slova spadli na zem. Kaltaral sa dal do šprintu. Preskakoval trosky stien ľahko ako srnka. Čím viac sa blížil ku komnatám jeho sestry, kráľovnej Feleanore, tým viac bol v rozpakoch.

Nezabili ich? Utiekli? Uniesli ich?

Zahol za roh, kde naňho vyskočil menší vojak ako on. Odetý v rovnakej zbroji v akej boli odetí vojaci ktorých zabil pred chvíľou. Je to človek. Z prilbice mu trčala ryšavá štica, ktorá mu lietala zo strany na stranu keď sa zaháňal na Kaltarala s medenou sekerou. Ľudia boli oproti elfom veľmi primitívne stvorenia. Nemali svoj jazyk, vydávali pazvuky, keď komunikovali medzi sebou, používali kamenné a drevenné zbrane. Ukradli elfom ich reč a užívajú si ju ako svoju. Markalarskí elfovia ich však využívali na boj v predných radách. Toto bolo považované za zbabelosť u ostatných elfov. 

Najprv obetujú úbohé stvorenia, potom svojich. Aké markalarské.

Kaltaralovi sa tá predstava zhnusila. Mužovi vytrhol z ruky jeho medenú sekeru a proti svojej vôli mu ju vrazil do hlavy. Múr, ktorý bol za človekom, bol poznačený jeho krvou a kúskami mozgu. Cítil sa vinný z toho, že ho zabil, aj keď sa len bránil, keď naňho človek zaútočil. Nemal však čas zaoberať sa tým. Musel ochrániť svoju rodinu ktorá naňho spolieha.

Ešte zahnúť za jeden roh, prejsť cez Chodbu šiestich tapisérií a som tam, hovoril si v duchu plný obáv. 

Všetko by išlo ako po masle, keby nenarazil na ďalších vojakov. Tentokrát vyzbrojených dlhými kopijami z malkaralského striebra. Niet lepšieho kovu ani materiálu na výrobu čepele. To vďaka jeho tvrdosti, ale zároveň ľahkosti. Markalarskí kováči si strážia celý proces výroby spracovania tohto kovu ako pes kosť, ktorú práve objavil. Bolo veľa pokusov vyšľachtiť podobný kov mágiou, svetlou aj temnou, ale všetko zlyhalo. Aj Kaltaralov meč Srdcotrhač bol z tohto kovu. Vyrobený ešte v časoch, kedy všetky dištrikty v Cisárstve trojcípej koruny spolupracovali a pomáhali si. Neviedli vojny proti sebe, až na pár výnimiek. 

Časy sa však zmenili. 

Kaltaral automaticky vytiahol svoj meč. Vojaci však prekvapivo nezaútočili. Namiesto toho si sňali helmice dole. Kaltaral ihneď spoznal ich tváre.

"Dares? Mares?!" nechápavo zazeral na dvoch bielovlasých mladých mužov s dlhými tvárami, jemne vystúpenými lícnymi kosťami a s bielymi briadkami pod perami.

"Ako sa vám to podarilo?" stále nechápavo zazeral.

"Trochu sme sa pohrali na nádvorí s elitnou strážou cisárky a cisára, ukradli sme im zbroj a teraz tých nevedomých bezrozumov zabíjame po ceste. Čepele týchto kopijí pohladili aj šupiny draka Serafasala, na ktorom je samotná cisárovná Myranna zvaná Striebrovlasá." povedal hrdo Dares, bielovlasý ako jeho brat ale s modrým prameňom vlasov na pravej strane hlavy.

Bola tradícia severských elitných generálov si ozvláštniť nejako svoj výzor, aby sa odlíšili od ostatných. Najčastejšou voľbou si bolo zafarbiť vlasy alebo si ich nechať narásť dlhé a zapliesť do dlhočizného vrkoča až po pás.

"Poďte, nemáme čas na zbytočné reči," riekol Kaltaral a rozbehol sa vpred.

Za ním išli Dares aj Mares akoby sa nič nedialo. Ozval sa zrazu obrovský výbuch, ktorý nasledovali bielozlaté plamene svištiace za Kaltaralom a bratmi Daresom a Maresom rýchlosťou blesku. Kaltaralovi nebolo jedno, čo bude s Daresom a Maresom, chcel ísť za nimi ale nemohol sa otočiť. Bežal ako o dušu. Div že mu srdce z hrude nevyskočilo. Keď už bol pred veľkými dubovými dverami Chodby šiestich tapisérii, zastal a obzrel sa za seba. Dares a Mares stáli schúlení za stĺpom trasúci sa ako osiky.

"Poďte! Skôr než bude neskoro!" kričal na nich Kaltaral.

Bratia pre istotu pomaličky vykukli spoza rohu, či sa k nim niečo neblíži. Až keď si boli istí, že je to v poriadku, tak prebehli ku Kaltaralovi.

"Serafasal mal asi zlý deň keď na nás vychrstol toľko ohňa," poznamenal sarkasticky Dares.

"Je to iba šupinatá retardovaná jašterička natrénovaná na zabíjanie, nič iné," odvetil sucho Mares.

"Ešte budete dlho tárať nezmysly alebo sa konečne pohneme?!" zaplietol sa do konverzácie Kaltaral.

Bratia naňho ostali hľadieť ako obarení. Kaltaral vyvalil dubové dvere a vstúpili do Chodby šiestich tapisérii, najkrajšej časti hradu. Miestnosť bola tridsaťšesť stôp dlhá a dvadsaťosem stôp vysoká. 

Steny a strop zdobili rôzne tapisérie, ťažko robené celé roky šikovnými rukami ženskej línie Malexysovcov. Kaltaral si pamätal z detstva ako usilovne jeho sestra Feleanore pracovala s ich matkou Liurou na prvej tapisérii, okolo ktorej práve teraz prechádzal. Prvá tapiséria dostala meno Dračia zhuba. Bol na nej znázornený drak, ako páli zaživa zradcu Morana, muža, ktorý kedysi zradil Sever a nechal otrokárov z Xoraxu aby ho vydrancovali. Keď otrokárov vyhnali, Moran bol spálený zaživa drakom Garonerom, najväčším drakom aký sa na Severe narodil. Druhá, najväčšia z tapisérii nebola ešte dokončená, ale svojou krásou sa vyrovnala všetkým ostatným.

Dostala meno po mužovi, ktorý je na nej znázornený s toľkou presnosťou, že samotný cisár Berek Presný, perfekcionista srdcom i dušou, ju označil za to najrealistickejšie, najpresnejšie a najkrajšie čo kedy videl. Pri tretej tapisérii Dares s Maresom zastali. Bol na nej znázornený sir Vyrmar Galantný, rytier s bielymi vlasmi ako mlieko a s očami modrejšími ako voda v Oku sveta. V rukách zvieral svoj legendárny meč Temnožiar, s čiernou čepeľou ako tma vykovanou z černohorského obsidiánu vylešteného natoľko, že nebolo badať žiadne nedokonalosti ako sú priehlbinky a nerovnomernosť čepele ako to pri zbraniach z obsidiánu býva. Černohorský obsidián je zvláštny tým, že sa dá opracovať do dokonalosti len pomocou temnej mágie a piesní, ktoré zabudol aj sám čas a vedia ich len kováči zo Západu.

Ostatné tapisérie neboli také unikátne ako prvé tri vystavené hneď pri vchode. Znázorňovali bežné veci, či už poľovačku na jelene, alebo štúdium svetlých mágov. Kaltaral však neotáľal a nezaoberal sa tapisériami ktoré videl od svojho narodenia. Dvere vedúce rovno na chodbu kráľovskej rodiny boli vyvalené a povaľovali sa na zemi. Kaltaralov pohľad skamenel pri tom čo zbadal, keď prekročil prah dverí. Pri pozlátených dverách vedúcich do spálne kráľa a kráľovnej ležali na zemi v kaluži krvi dve telá. Hneď ako sa spamätal, pribehol k nim. Na zemi ležala jeho sestra Feleanore s roztrhanými tyrkysovými šatami z brokátu. Jej hnedé dlhé vlnité vlasy boli odstrihnuté a pohodené v kaluži krvi pri nej. Jej manžel Bastiges nedopadol o nič lepšie. Jeho hlava bola oddelená od zvyšku tela a ruky mal precízne odseknuté. 

Markalarské striebro. 

Do jeho očí sa nahrnuli slzy.

"Moja sestrička, moja malá sestrička. Prečo ty? Prečo?!" plakal nahlas.

Z ich izby sa ozval tichulinký plač. Kaltaral otočil pohľad do izby a zbadal pri prahu dverí kráľovskej spálne dve malé hnedovlasé deti. 

Malého Tysiriasa s tmavohnedými vlasmi svojej matky Feleanore, a maličkú, sotva tri a pol ročnú Mallerynu s veľkou ranou ktorá prechádzala cez nos a ľavé oko. Dievčatko pridŕžajúc si ľavé oko plakalo:

"Kde je mama?"

Kaltaral neváhal a malú zobral na ruky. Päťročný Tysirias hľadel šokovane s bledou tvárou na telá svojich rodičov. Malleryna srdcervúco plakala na Kaltaralovom pleci tak hlasno, že sa jej ozvena ozývala celou chodbou a aj Chodbou šiestich tapisérii.

"Poď Tysirias," chytil malého za ruku.

Chlapček mu neochotne vložil ruku do tej jeho. Kaltaral nabral všetku silu čo mal v sebe, slzy zadržal a vybral sa s deťmi a bratmi Daresom a Maresom k tajným dverám vzdialeným iba pár metrov od nich. Mares s ľahkosťou odsunul ošarpanú kamennú stenu na ktorej visel spálený obraz v zlatom ráme. Do temnoty vstúpil Kaltaral aj so svojím synovcom a neterou a s bratmi Daresom a Maresom, odhodlaný k tomu čo chcel urobiť. Utiecť a prežiť.

A je to tu. Prvá časť mojej dlho plánovanej fantasy je konečne na svete. Poprosím názory a tvrdú kritiku ktorá nič nešetrí :-)