Netrpezlivo sa prechádzala v malej chatrči.

"Čo ti mám priniesť, Aegieana? Nejakú bylinku alebo čo?" pýtala sa Aegieany.

"Nič, dievča. Moje telo vylieči sila prírody a zimodubov za pár dní. Len treba počkať," povedala lesočarodejnica pridŕžajúc si poranené brucho.

"Nie! Musí existovať nejaký spôsob aby si bola uzdravená skôr," chytala si Malleryna spotené čelo.

"Je tu jedna..možnosť. Ale budem nato potrebovať živú bytosť. Bytosť s rozumom. Viem, kde by sme niekoho takého našli," pozrela sa na ňu šedými očami.

"Čo to vlastne chceš urobiť, Aegieana?"

"Obetujeme niekoho, aby sme ma zachránili," povedala starena.

"Obetujeme? Si šialená?!" 

"Obetujeme jednu z lesočarodejníc spiacich v koreňoch stromov. Lenže neviem, či budem vládať tam ísť aj s tebou," povedala Aegieana.

"Po novom teda tam mám ísť ja? Ako myslíš, pôjdem tam. Ale budem potrebovať zbraň, nie? Nepredpokladám, že by ste spali v koreňoch nechránené," riekla Malleryna.

"Predpokladáš správne, Mall. Hehe, v spánku nás strážia zertyronovia, naši otrockí bojovníci a služobníci. Nikdy som ich síce nevidela, ale sestry mi vraveli, že sú strašní. Ja tomu veľmi neverím. Podľa mňa ti bude stačiť meč jedného z tých mužíkov čo si zabila, hehe," škodoradostne hovorila Aegieana.

Je šialená?, pýtala sa sama seba Malleryna.

"Dobre, pôjdem tam. Kde sa nachádza to miesto kde spíte? Je to v nejakej jaskyni?" spýtala sa.

"Dá sa to tak povedať. Táto jaskyňa je ale prístupná len pre nás. Musíš si zobrať so sebou aj môj náhrdelník zo zimodubu. Je to kľúč do jaskyne, každá z lesočarodejníc ho má. Vkladá sa do malej zámky. Musíš ho trikrát pootočiť napravo a dvakrát naľavo," zvážnela Aegieana.

"Trikrát napravo, dvakrát naľavo," zopakovala si pre seba Malleryna.

"Ešte raz, daj si pozor na zertyronov. Oni majú určite zo sebou aj zbrane, pravdepodobne ale len drevené alebo z medi. Železné zbrane tých mužov by ti mali proti nim poslúžiť dobre. Daj si ale pozor, ak ťa zertyron uhryzne, tak sa pomaličky naňho začneš meniť," zdvihla výstražne prst starenka.

"Kde sa vlastne nachádza ten vchod?"

"Je pár minút chôdze na západ. Nemôžeš ho minúť. Zámka je v kmeni brezy, jedinej brezy navôkol," povedala Aegieana.

"Dobre, poberiem sa teda tam. Ak sa nevrátim, prosím, choď za mojím strýkom a bratom na hrad Crachtos. Povedz im, ako som zomrela a že som ich ľúbila," povedala Malleryna.

Lesočarodejnica prikývla a jej zrak sa uprel na malé plamienky ohňa v strede chatrče. Ešte predtým jej hodila svoj náhrdelník. Malleryna sa pobrala von z chatrče. Nedali si s Aegieanou robotu odpratať mŕtvych bojovníkov. Namiesto toho ich teraz Malleryna doslova okrádala. Vo vreckách im našla pár strieborných mincí a jednu zlatú. Okrem toho zobrala aj jeden kratší meč. V rukách sa jej držal veľmi dobre. Bol taktiež veľmi dobre vyvážený. Jeho čepeľ vo svetle posledného svetla slnka hádzala striebristé odlesky. Na opasok si pripla aj puzdro meča z mŕtveho muža a potom ho doň vsunula. Keď už sa aj posledné lúče slnka vytratili, les ožil zvukmi noci a piskotom netopierov. K piskotu sa pridalo aj tichšie húkanie sovy a zavýjanie vlkov. Z vlkov nemala veľký strach. Miestni vlci boli veľmi krotké stvorenia oproti ich južným bratrancom. Dokonca sa nechávali občas aj pohladiť alebo nakŕmiť.

Oproti svojim bratrancom z juhu boli aj huňatejší, čo ich robilo ozrutnejšími. V listoch na zemi lozili malé mravce do svojho obrovského mraveniska, chrobáky na seba volali cvrlikaním. Okolo nej poletovali svetlušky a plnili temnotu malými zelenými a žltými svetielkami. Prišla po dvoch minútach chôdze na malú čistinu. Rástla na nej úplne iná tráva ako v lese. Táto bola jasne zelená, ale tá v lese bola tmavá a zoschnutá. Malleryna zastavila a prikrčila sa pri neďalekom kríku. Pri čistine tiekol malý dlhý potôčik s dravým prúdom vody a pri potôčiku rástla vysoká breza s tenkým bielym kmeňom. 

"Bingo!" nadšene zašepkala.

Vykukla spoza kríku a poobzerala sa navôkol. Vzduch bol čistý. Pomaličky zišla na čistinu z menšieho kopčeka. Našľapovala pomalými a tichými krokmi. Náhle praskla vetvička na zemi. To ale nie vďaka jej krokom. Za sebou začula pachtenie a na chrbte cítila cudzí dych. Obzrela sa a zbadala pred sebou žlté oči. Chcela od ľaku vykríknuť, ale hlas sa jej vzpriečil v hrdle. Žlté oči patrili štvornohému chlpatému stvoreniu s vycerenými zubami a dychom páchnucim po zdochline.

Pokúsila si čupnúť, ale namiesto toho sa zgúľala z kopca na čistinu. Trvalo jej chvíľu pokým nabrala odvahu vykuknúť. Vlk zmizol. Pozviechala sa a oprášila si oblečenie. 

Bože, som špinavá a smrdím jedna radosť.

Keď si bola dostatočne istá, že po vlkovi nie je ani stopy, rozbehla sa k hľadanému stromu. Náhrdelník čo jej dala Aegieana, vložila do zámky v strome. Padol do nej ako uliaty. Teraz prišlo na rad odomknutie vchodu

Trikrát napravo, dvakrát naľavo, pripomenula si.

Vyšlo to. Náhrdelník ale nevedela dostať naspäť. Začula šúchanie skaly o skalu a zazrela pri sebe blikajúce svetlo ohňa. Vytasila z puzdra meč a vybrala sa k vchodu do jaskyne.

Prvý krok do jaskyne urobila opatrne, druhý už istejšie. Po stenách z hliny boli pripevnené fakle, ktoré horeli modrastým plameňom. Chodba bola úzka a rovná ako šíp. Zo stropu vytŕčali malé korienky rastlín a vrtiace sa ružové červy.

Pridŕžala sa stien. Zo stropu z času na čas padli hrudky hliny. Po chvíľočke blúdenia v hlinenom bludisku dorazila do kruhovej miestnosti obrastenej koreňmi. V koreňoch zazrela nespočetne veľa nehybných ženských tiel. Boli obrastené v koreňoch po celej miestnosti, dokonca aj strope. 

Ich ruky nehybne viseli aj s nohami zo stropu a javili isté známky rozkladu. Obzrela sa navôkol a podišla k najbližšej lesočarodejnici. Skontrolovala či dýcha. Opak bol však pravdou. 

Prešla k ďalšej, ale stále to isté.

Predsa nie sú všetky mŕtve, pomyslela si.

Až konečne pri tretej narazila na úspech. Vytasila meč z puzdra a lesočarodejnicu v spánku vyslobodila zo spárov koreňov.

"Tu spíme, žijeme a sníme. Žiadny človek, žiadny elf sem nepríde. A ak áno, nech zatratený je," ozval sa neznámy ženský hlas.

"Myslíš, že ma vystrašíš nejakými akože strašidelnými rečami?" posmešne sa do priestoru spýtala Malleryna držiac telo spiacej stareny s čiernymi mastnými vlasmi.

Ignorovala slová nesúce sa vo vetre a horko-ťažko ťahala škaredú starenu s bradavicami po chodbičkách. Keď už bola pri vchode do jaskyne, zazrela pri ňom obludne vyzerajúce stvorenia čo vzdialene pripomínali elfa. Telá mali mŕtvolne bledé a telá im obrastali liany. Vo vlasoch mali zamotané vetvičky so zelenými listami zimodubu. Ústa mali od krvi a zo zhnitých tiel im vytŕčali kosti a rôzne výrastky.

To musia byť tí zertyronovia.

Stvorenia vydávali chrchlavé pazvuky, ktoré sa miesili s vrčaním. Lesočarodejnicu opatrne položila na chrbát a s odhodlaním sa vybrala k zertyronom. Pár metrov pred nimi si ju všimli a tackavo sa k nej s vrčaním vybrali.

Rozbehla sa proti nim a jednému zarazila čepeľ priamo do oka. Zertyron nehybne padol na zem a z miesta mu začala vytekať zelenkastá tekutina.

Druhý sa už k nej so slinami načahoval. Malleryna sa zahnala z celej sily a odsekla mu z ruky až po predlaktie. Stále sa k nej nebezpečne približoval.

Kopla mu do kolena a to sa s prasknutím zlomilo. Stvorenie spadlo na zem a nakoniec mu odsekla hlavu. 

Pobehla naspäť k telu lesočarodejnice a ťahala ho až ku vchodu, dokým nezačula vrčanie s chrchlavými zvukmi. 

Nesmiem strácať čas, zaumienila si. 

Starena bola maličká oproti nej, takže ju s ľahkosťou prehodila cez plece a dala sa do pomalšieho behu. Nevnímala nič okolo seba, len bežala a bežala čo jej sily stačili. Uľavilo sa jej, keď zazrela znovu Aegieaninu chatrč. 

Udychčane sa dotackala až do chatrče. Aegieana spala v jej prútenom kresle. Náhle otvorila šedé oči a zvedavo pohliadla na Mallerynu. 

"Som rada že si prišla. Už som mala strach. No nevadí, musím pripraviť obetný oltár," postavila sa z kresla a pomaly odišla z chatrče. Malleryna položila spiacu lesočarodejnicu do Aegieaninho kresla a unavene si sadla na drevenú podlahu obrastenú na pár miestach machom.

O chvíľu sa vrátila s úsmevom Aegieana. Mallerynin zrak sa uprel na jej zakrvavené miesto na šatách pri bruchu.

"Musíme sa poponáhľať, inak pravdepodobne pozajtra vykrvácam. Zober ju," kývla Aegieana na spiacu lesočarodejnicu.

Malleryna sa postavila a spiacu ohavnú starenu zobrala na ruky. 

"Poznáš ju?" spýtala sa Aegieany keď vychádzali z chatrče.

"Poznám. Prišla k nám so mnou. Bola to moja priateľka," smutne hľadela Aegieana na ňu.

"Naozaj ju teda obetujeme, keď hovoríš, že to je tvoja priateľka?" spýtala sa Malleryna zmätene.

"Bola mojou priateľkou, pokým ma nezradila a neprezradila to, že som sa bola posledný raz pozrieť na otca," povedala Aegieana.

Malleryna zbadala pred sebou kamenný stôl pri ktorom horeli dve malé vatry. Pri stole boli aj tri vysoké kamenné stĺpy posiate rôznymi neznámymi symbolmi. Spiacu lesočarodejnicu položila na kamenný stôl a cúvla.

"Choď do chatrče. Toto nie je pre oči niekoho ako ty," hľadela jej Aegieana do jej ľadových očí.

Malleryna sa bez slova otočila a tvárila sa, že odchádza. Namiesto odchodu sa schovala do kríkov a so zatajeným dychom pozorovala, čo robila Aegieana. Z vrecka na jej starých voľných šatách si vybrala malý nôž. Začala si mumlať v neznámom jazyku čudné slová. Jej mumlanie postupne prešlo do melodického a zároveň hrôzostrašného spevu. Symboly na kamenných stĺpoch sa rozžiarili farbou krvi. Nožom rozrezala druhej lesočarodejnici brucho a vytiahla z neho kúsok čriev. Malleryne ostalo na zvracanie, ale premohla sa. Kúskom čriev sa potom natierala, až pokým nezačala znova pospevovať. Okolo nej sa zjavili temné kúdole dymu, ktoré sa sformovali do štyroch vysokých postáv. Mali pokrivené tváre, ktoré sa stále menili na iné. Okolo Aegieany a temných postáv sa objavila červená žiara. Aegieana náhle vykríkla a celým lesom sa niesol aj s vánkom jej hlas. Žiara náhle zhasla a tiene sa vyparili.

Po chvíľke času máme novú časť, trocha dlhšiu oproti minulej. Názory? Ktorú postavu máte zatiaľ najradšej? :)