Nemohla uveriť tomu, čo idú práve urobiť. Bude to zatiaľ najlepší moment v jej živote, aký sa kedy stal. Bude sa premávať na chrbte draka proti vetru okolo krásnych hôr ponad lesy. Momentálne však bola na zemi, konkrétne vo svojej komnate. Prekutávala skriňu viac ako poľovný pes zajačiu noru. Nakoniec si vybrala hnedú tuniku zopnutú čiernym opaskom. Nechcela si obliecť nové šaty na dračí let, keďže sa môže stať čokoľvek a v šatách si nevie predstaviť sedieť na ostnatom dračom chrbte. Teraz prišla tá ľahšia časť:vybrať obuv. Bez váhania zobrala do rúk postaršie čižmy z pevnej kože, ktoré dostala k jej dvadsiatemu dňu narodenia od Kaltarala. Objavili ich raz v lese, keď išli po miestnych lesočarodejniciach. Lesočarodejnice sú čarodejnice žijúce v lesoch, znalé moci ovládania rastlín a temnej mágie, ale tej už pomenej. Mimo lesa sú neškodné, keďže čerpajú moc z mystickej energie lesov a hlavne zimodubových lesov. 

Ach, zlaté staré časy...., slastne si spomenula v mysli.

Prehodila už len na seba bielu pelerínu a bola pripravená vyraziť. Ešte sa pre istotu pred odchodom obhliadla po izbe. Keď si bola istá, že všetko je tam kde má byť, podišla ku dverám a poriadne ich za sebou zabuchla. Dnes ich už raz dobre nezavrela a v izbe zbadala nejakého neznámeho mladého muža sa hrabať v jej skrini. Samozrejme, urobila to, čo by urobila každá žena. Mladému mužovi ostali po nej fialové líca a tvár spolu s pekným štrbavým úsmevom a zlomené rebro. Vraj ho odviedli do hradného žalára, ale Malleryna tomu bohvieako neverila. Videla muža u hradného felčiara Tyrisa na lôžku. 

Veď som mu až také vážne zranenia nespôsobila. 

Chodby hradu boli prekvapivo prázdne. Napol roztopené sviečky sotva horeli na bronzových svietnikoch, chodby boli zaplnené čudnou zmesou levandule a jarnej trávy. Bašta hradu kde prebývali bola na Mallerynin vkus veľmi prezdobená. Všade samé tapisérie s rôznymi motívmi, hlavne z vojen, ktoré sa na Severe odohrali. Mallerynu však zaujala jedna tapeta s obrovským hradom v plameňoch. Nad hradom poletoval veľký drak so striebrovlasou jazdkyňou na chrbte a jeho oranžovkasté plamene pohlcovali všetko živé a aj neživé.

Pärten Ita v tej osudnej noci, spomenula si v mysli. 

Deň, kedy jej zohavili tvár, deň, kedy jej zobrali domov a rodinu. Tvár jej síce nechal Kaltaral uzdraviť kúzlami lesočarodejníc, ale malá jazvička tiahnúca sa šikmo cez nos ostala. Nebola veľmi badateľná po tých rokoch, ale zblízka doslovne razila do očí. Teda to si Malleryna myslela. Všetci ju odhovárali, že to je nepravda, ale ona si myslí svoje. Keď došla pred obrovskú bránu hradu, začula mohutný a prenikavý rev. 

Draci, jasala v mysli. 

Nariadila dvom vojakom pri nej otvoriť bránu. Ako povedala, tak aj urobili. Brána sa otvorila a ona vykročila na nádvorie Crachtoského hradu. Nádvorie bolo na svoju menšiu veľkosť rozľahlé. V strede stáli traja dvojnohí draci a pri nich piati elfovia. Dvoch spoznala hneď, ďalších troch akoby nikdy nevidela. Kaltaral a Tysirias stáli pri ohnivočervenej samici, traja Malleryne neznámi muži zasa pri dvoch identických čiernych drakoch ako uhoľ. S odvahou a smelosťou pristúpila k skupinke. Keby vyjadrovala všetky svoje vnútorné pocity navonok, tak by kričala radosťou ako o dušu. Ohnivočervená samica sa k nej mrštne otočila a pohliadla na ňu rubínovými očami. Jej oči boli stelesnením ohňa. Z nozdier jej vychádzal sivastý dym páchnuci čudným smradom síry a popola. 

"Očividne sa jej páčiš," poznamenal vysoký muž v kožušinovom plášti a hnedom doublete so strieborným lemom.

Bol to Rhey Potomalexys. Na hlave mal lovecký klobúk so zastoknutým čiernym pierkom. Kožušinový plášť mu dodával mohutnosť a veľkoleposť. Pri ňom sa krčili menší pacholkovia. Mohli mať okolo dvadsiatich rokov. Mali skrútené pery do šibalského úsmevu, nad ktorými sa črtal jemný náznak fúzikov. Nevyzerali ani veľmi príťažlivo a zdravo, vyzerali skôr, ako keby prekonali nejakú vážnu chorobu. Držali dvoch čiernych drakov za opraty, aby neušli. Drakom to bolo jedno, ležali na kamenných dlaždiciach a odpočívali. Malleryna venovala pozornosť však ohnivočervenej dračici. Mesačné svetlo splnu jej dopadalo na telo a dodávalo ohnivočervenému sfarbeniu jemne fialový nádych. 

"Oedreic, Kaédric, pripravte sedlá!" kývol Rhey na dvoch chlapcov.

Oedreic a Kaédric zdvihli zo zeme dve mohutné sedlá a pripevnili ich na chrbty dvoch čiernych drakov. Drakom vôbec nevadilo že na nich pripínajú ťažké a veľké sedlá. I keď boli draci o trochu väčší ako mohutný kôň, vyzerali, že to nebude pre nich problém uniesť nejaké ťažké sedlo a jazdca v ňom. Keď bolo všetko pripravené, lord Potomalexys ešte riekol svojim dvom služobníkom:

"Nezdá sa vám že ste mi niečo zabudli priniesť?"

"N-nie, pa-pane," vykoktal sa vyšší Oedreic.

"Heh, zaujímavé že som vám nariadil aby ste mi priniesli moju kušu. Nikde ju tu nevidím. Tak pohnite kurva svoje zadky a choďte mi ju zobrať! Vaše matky by som skôr ohol akoby ste mi vy priniesli jednu posranú kušu"okríkol ich.

Kaltaral sa len s nevôľou prizeral na to, ako jeho vzdialený bratranec okrikuje mladších chlapcov. Tysirias stál chrbtom od nich a hľadel na mesiac v splne ako plní zem svojím jasným svetlom. Malleryna mala chuť Rheyovi Potomalexysovi vybiť pár zubov aby sa naučil slušnému správaniu. Dobre vedela, že na svojich podriadených sa nemá byť príliš milý, inak to budú potom znevažovať, ale netreba byť ani taký ako Rhey Potomalexys. Chlapci dobehli o chvíľočku s mohutnou kušou a tulcom, v ktorom bolo jedenásť krátkych šípov. Rhey im kušu s tulcom vytrhol násilne z rúk a tulec si pripol na opasok. 

"Už si niekedy lovila?" spýtal sa Malleryny.

"Nie, nikdy. Lov nepovažujem za zábavu. Je to podľa mňa barbarstvo," odvrkla.

"Barbarské by bolo nechať umrieť nejaké zviera v rukách človeka čo to zviera zabije z potešenia. Ja zabíjam pre obživu. To čo ulovím si vždy donesiem sem, a prenechám to mäsiarom a kuchárom. Mala by si niekedy skúsiť skvelé divoké kurča na mede," povedal lord Potomalexys a slastne sa oblízal keď spomenul divoké kurča. Malleryna nechcela vysvetľovať Rheyovi, že neje mäso, aj tak tušila že by to bolo s ním nadlho. 

"Nemohli by sme už ísť, lord Potomalexys? Nemám náladu tu len tak nečinne postávať keď mám možnosť vysadnúť na chrbát impozantnej bytosti akou je drak," naliehala Malleryna.

"Ako myslíš, dievčatko. Ty s bratom pôjdeš na tých dvoch čiernych, ja na svojej dračici Zyrkaone. Ty Kaltaral to tu máš momentálne na starosti," kývol na mierne zdeseného Kaltarala.

Bojí sa o nás, pomyslela si. 

Bez otáľania podišla k jednému z dvojice čiernych drakov a zasunula do strmeňa nohu. 

Bude to ako na koni, len nemaj strach, uisťovala sa. 

Odrazila sa od zeme a pohodlne zasadla do sedla z kože. Nervózne sa chytila prednej rázsochy, ktorej sa držala ako kliešť. 

"Na drakovi sa jazdí ako na koni, takže to nebudeš mať ťažké. Len si daj pozor pri lete aby si nevypadla. Nikdy nedrž draka za rohy, nikdy. Radšej sa chyť ostňov na chrbte ak nemáš istotu. To je všetko čo ti stačí vedieť," poradil jej Rhey Potomalexys.

Malleryna sa obzrela napravo od seba a zbadala na chrbte draka svojho brata, nervózne sa pridŕžajúceho chrbtových ostňov. Malleryna však zrazu začula dunieť zvony na poplach. Tváre všetkých navôkol zmeraveli od strachu. 

"Do riti!" zanadával Rhey.

Kaltaral vytasil meč z puzdra a rozbehol sa k bráne vedúcej do mestečka pod hradom. Hradná brána sa otvorila a vyšlo z nej niekoľko skupín ľahšie ozbrojených vojakov.

"Čo sa deje?!" okríkla Malleryna Rheya.

"Obliehanie Malleryna, veru obliehanie. Asi menšia armáda o počte tisíc mužov," povedal kľudne Rhey.

"Prečo teda nevyšlete našu obrovskú armádu Severu?!" zhrozene sa pýtala.

"Lebo nechceme odhaliť to čo sme roky budovali. Neboj sa, dieťa. Crachtos ešte nikto nedobyl a silne pochybujem,že to spravia Myranniny žoldnieri. Len leťte preč nech vám nič nespravia!" riekol Rhey.

Pohliadla na Tysiriasa a naznačila mu niečo čo ho nenechalo pokojným. Práve chcela urobiť to načo sa chystala celý život. Uistila sa však najprv že či je dobre usadená v pohodlnom sedle. Keď si bola istá, urobila to čo čítala kedysi v príbehoch. 

To čo povedal každý hrdina svojmu drakovi predtým ako odletel:

"Aväro!" skríkla a kopla draka do bokov.

Drak zreval a rozbehol sa napred rýchlo ako letiaci šíp. Mallerynina myseľ odišla úplne inde, zahodila všetky starosti za hlavu. Sústredila sa len na tento moment ako najviac mohla. Obluda tesne pred múrmi hradu za ktorými bolo mestečko rozprestrela krídla a odrazila sa nohami od zeme do vzduchu. Nikdy sa necítila tak ako teraz. Cítila ako jej telom prúdi oheň, ktorý jej dodával odvahu a nebojácnosť. Mala však strach o ľudí dole. 

Prežijú?, neustále sa sama seba pýtala. 

Z chrbta draka bolo všetko dole také malé. Koruny stromov boli ako tráva na lúke, medzi ktorou boli malé svetielka. Malleryna však nechcela odletieť preč, ale drak bol proti nej. Chcela vzletieť na jeho chrbte dole a spáliť nepriateľov dračím ohňom. Sny, úbohé a klamlivé sny. Na draka sa trochu ovážila, na čo reagoval prudkým klesaním ku korunám stromov. A potom to prišlo. Nevedela ako ho má kontrolovať, a to sa jej odplatilo. Drak to nezvládol a vybral to priamo do koruny najbližšieho stromu. Malleryna nestihla reagovať a ocitla sa v tráve. Pred očami mala len tmu a v rebre pociťovala tupú bolesť prerážajúcu až do hrude. Nepočula už ani rev draka, len šum listov vo vetre. Nevidela ani svojho brata, nikoho. Bola sama. Sama v divočine, bez priateľov a rodiny. Skúsila sa postaviť na nohy, ale tvrdo spadla na zadok. Pachtiac ako pes sa obzerala vôkol seba. Všade stromy a kríky. Žiadne stopy po zvery a vode. Keď sa však zapozerala lepšie, zbadala neďaleko od seba malé blikajúce oranžovo-žlté svetlo. Neváhala a pozviechala sa na nohy. Uvedomila si že stratila svoju bielu pelerínu. Veľmi ju to momentálne netrápilo, aj keď tá pelerína bola zjavne drahá.

Jej čižmy sa zabárali do mokrej hliny a vlhkej trávy ako kráčala za prenikavým svetlom. Postupne sa jej pred očami črtalo niečo, čo sa podobalo starej chatrči, len to vyzeralo ako náhodne pozliepané kusy dreva. Bezhlavo podišla bližšie k chatrči. Cez okienka nebolo veľmi jasne vidieť dovnútra, keďže boli celé obrastené brečtanom a pavučinami. Napriek tomu bolo zreteľne vidieť že v chatrči horí oheň. Hneď pri nej boli menšie prehnité dvercia. Pomaličky ich otvorila a opatrne nazrela dnu. Chatrč nevyzerala zvnútra zrovna lákavo. Všade boli navešané rôzne bylinky a mŕtve zvieratá spolu s neznámymi symbolmi vyrezaných do drevených dosiek zavesených na brečtanových konároch. V strede miestnosti horel ohník, nad ktorým bol menší kotlík.

V kotlíku vrela čudná fialová tekutina. Zhnusilo sa jej keď zbadala, že na hladine čudnej tekutiny plávali smradľavé črevá a dva páry očí. Pri ohni zbadala veľké drevenné kreslo v ktorom sedela tučná a škaredá starena.

"Čo tu robíš, dievčatko?" spýtala sa vyčítavo starenka.

"Nechcela som vás vyrušiť, ale môj drak a ja..."

"Mlč! Už nič viac netreba! Chceš proroctvo, že? Všetci ich chcú. Áno! Proroctvo!" jasala starenka a s iskričkou v očiach hľadela na Mallerynu.

"Ja som skôr čakala že by ste ma pohostili, ale...."

"Pohostenie? Och, áno! Pohostenie! Predtým však proroctvo!" skríkla starena.

Malleryna si až teraz uvedomila že tá starena nemôže byť nikým iným ako len lesočarodejnicou. Z jedného prsta jej vyrastal konár s menšími listami, a tvár mala posiatu bradavicami. 

"Dobre, milá tetka. Povedzte mi jedno proroctvo," povedala Malleryna s falošným záujmom v hlase.

"Jeden prameň vlasov, dievča," podala jej starenka nôž.

Iba s veľkou nevôľou si odrezala prameň zo svojich dlhých a hustých vlasov a podala ho nie veľmi peknej starene. Tá si pozorne obzerala tmavohnedý prameň krásnych vlasov. Vypadalo to ako keby bola ním posadnutá. Ona sama mala len mastné šedivé vlasy obrastené okolo bokov hlavy, čím pripomínala viac muža ako ženu. 

Prameň vlasov si nakoniec vložila do úst a bez váhania ho zjedla, na čo Mallerynu naplo. 

"Vidím slepého vlka v mori kostí mŕtvych, ľudí i elfov, starých a mladých. Z úst mu vychádza čierny kúdoľ smrti, ktorý napĺňa vzduch beznádejou a zatratením. Áno, dievča. Vlk. Hľadaj slepého vlka, ten hýbe a bude hýbať naším svetom až do jeho konca. Nájdi ho a dokonaj to, čo započal. A potom dievča, daj si pozor na strieborné hady. Ich jazyky ťa budú kŕmiť klamstvami, šepkať ti. Nedovoľ im to a rozdrv im hlavy. Áno, áno. Hlavy," kývala hlavou čarodejnica.

"Slepého vlka? To mi nedáva zmysel," čudovala sa Malleryna.

"Nájdi ho, a všetko ti bude dávať zmysel," pousmiala sa starena.

Po mesiaci odmlky tu máme novú časť. Čo vy na ňu? Ako si myslíte že sa dej bude vyvíjať ďalej? Podeľte sa o svoje nápady v komentároch, som zvedavý či sa z vás niekto trafí ;)