Nadišiel deň bitky. Stratégiu boja naplánovali len tak tak včera večer. Napriek tomu mu ten plán prišiel ako dobrý, jednoduchý a účinný.

Vylákame ich von, nalákame do pasce, zomkneme v kruhu a počkáme na Mallerynu, aby ich zabila, opakoval si.

Predtým sa ale musel stretnúť s veliteľmi pôsobiacimi na Pärten Ita. Netušil, kto by to mohol byť. So sebou zobral na stretnutie dvoch jediných veliteľov armády o počte tisíc mužov. Všimol si na nich nebojácnosť. Za ten čas nemihli ani brvou a mali na tvárach prísne a nečitateľné pohľady. Kone cválali k bráne mesta pomalým klusom. Ich kopytá sa zabárali do mäkkej trávy plnej rosy. Krásne počasie nebránilo nervóznej nálade v tábore, ktorá by sa dala krájať. Veľkolepé hradby Pärten Ita zabránili lúčom ranného slnka v prechode. V tieni hradu stáli dvaja neozbrojení muži. Za sebou mali celú ich armádu o počte sedemsto mužov. Dvesto z nich vraj utieklo v noci do divočiny pred prichádzajúcou bitkou.

Smiešna armáda, kavaléria kmeňa ich rozmetá na kusy a zvyšok padne ako obeť drakom.

Nepriateľský velitelia vyzerali veľmi zúbožene. Telá mali strašne chudé, ruky ako špáradlá na zuby a pod očami škaredé purpurové kruhy. V rukách zvieral vyšší z nich kopiju s napol zlomeným hrotom. Kaltaral so svojou bielou kobylou ako sneh klusal v strede. Kobyla zafŕkala a zastavila.

"Ste velitelia tohto hradu?" spýtal sa Kaltaral cynickým tónom.

"Áno, severská špina," odpľul si nižší z nich.

Kaltaral sa zhlboka nadýchol a prehovoril: 

"Prišli sme so spravodlivou ponukou. Vy nám dáte hrad aj s väzňami a vaši muži budú môcť odísť nezranení. Ak sú na tom u vás niektorí na tom veľmi ťažko, sme ochotní im poskytnúť pomoc."

Jeho podriadení velitelia inštinktívne držali rukoväte svojich mečov pripravení na útok. Vyšší muž si niečo šepkal s nižším. Kaltaral započul slová kapitulácia a záchrana. 

Boli by hlúpi, ak by nezobrali našu ponuku.

"Odmietame vašu ponuku," povedal vyšší arogantne.

"Wellter, si normálny?" hľadel naňho nižší so šokom.

"Drž hubu, Ullarthos, mám tvojich rečí plné zuby!" okríkol ho Wellter.

"Tvoj priateľ je očividne múdrejší ako ty, Wellter. Kapitulujte a môžte odísť bez ujmy. Odmietnite a vedzte, že vás naša armáda rozmetá. Je vás len sedemsto pri Štyroch! My máme k tomu kavalériu a vy len pešiakov s mizernými zbraňami" prehovoril veliteľ menom Fareon po Kaltaralovej ľavici.

"Ale nevzdáme sa tohto hradu len tak bez boja. Lojálni služobníci cisárky Myranny a cisára Bastiora sa len tak nevzdajú severským šľapkám ako ty, Kaltaral Malexys," kývol pohŕdavo Wellter na Kaltarala.

"Dávam vám ešte jednu šancu. Ak ju odmietnete, vedzte, že ste urobili obrovskú chybu," povedal Kaltaral pokojne.

"Rozhodneme sa a dáme vám potom vedieť," povedal Ullarthos.

Dvaja muži sa otočili a odtackali naspäť do Pärten Ita. Brána z markalarského striebra za nimi zatvorila s dunením. Kaltaral a velitelia veľkej armády Severu obrátili kone a vrátili sa k pripraveným vojakom do boja. Dopredu dali kopijníkov s dlhými kopijami a diskovitými štítmi zdobenými s fénixom v bielom ohni na modrom pozadí. Ostria ich kopijí sa vo svetle ranného slnka leskli a vrhali striebristé odlesky. Za kopijníkmi boli obyčajní pešiaci s mečmi a malými štítmi. Kavaléria pozostávajúca z mužov a žien nervózne postávala na úplnom chvoste a po bokoch armády. Čelá vojakov boli už teraz spotené. Kvapky potu im stekali po prilbiciach až pod nosy. Kone sa nervózne vrteli na mieste a fŕkali jedna radosť. Fareon si pokojne hladil svoju hustú bradu. Jeho dlhé gaštanové vlasy viali vo vetre ako lístie. Kaltaral si všimol, že má vo vlasoch zapletené dve modré pierka.

"Tak je to tu," vynoril sa z rady vojakov Larren Hidalys, Kaltaralov starý priateľ.

Larrenove povestné ryšavé vlasy dostali nový kratší strih, čomu sa Kaltaral veľmi čudoval. Larren miloval svoje dlhé ohnivé vlasy nadovšetko. Povestný Larren by ich nevymenil ani za tisíc prostitútok, nieto za meč. 

"Som rád, že si prišiel," pohliadol naňho Kaltaral.

Kaltaralov zrak zvábila Larrenova čierna zbroj ako uhlie so smaragdovou volavkou uprostred. 

"Toto je boj, ktorý by si nikto nemal utiecť, zvlášť keď je nad slnko jasné, že vyhráme," vytasil svoj dlhý meč z puzdra.

"Ešte sa môže všeličo zmeniť, Larren Hidalys," zahľadel sa na lesklú čepeľ Kaltaral.

"Zmeniť sa môže život mojich deviatich bastardov a nie boj. Bohovia práve dôkladne naplánovali stratégiu šachovnice a pripravujú vypustiť svoje figúrky na hraciu dosku ako zver. A tá zver práve prichádza," kývol hlavou na bránu Pärten Ita.

Larren mal pravdu. Nepriateľskí bojovníci sa začali pomaly zhromažďovať pred bránou ako húf múch na mŕtvole. Z diaľky si všimol, že väčšina z nich má v rukách sekery a polámané kopije. Pár z nich išlo na veľmi vyhladovaných a sotva chodiacich koňoch. Ale za nimi zbadal mužov ťahať katapult. Keby však len jeden. Katapultov sa vynáralo viac a viac, dokým ich nebolo šesť. S katapultami viezli niektorí muži vo veľkých vozíkoch aj ťažké sudy, pravdepodobne naplnené dechtom alebo horúcim olejom. 

"Možno s tým plánujú odstaviť možný príchod Malleryny a drakov z Crachtosu," rozmýšľal nahlas Kaltaral.

"Pochybujem, že títo úbožiaci budú schopní vôbec niečo udvihnúť," zasmial sa na plné ústa Larren.

"Koľkokrát sa stalo, že niekto podcenil slabšieho súpera?" 

"Neboj sa, Kaltaral. Sotva udržia meč v ruke," smial sa Larren ďalej.

"Kopijníci, štítová formácia!" zavelil mocným hlasom Fareon a prerušil Larrenov smiech.

Kaltaral sa pozrel na nepriateľských vojakov. Do koša katapultov vkladali po jednom veľkom sude. Ich kopijníci s bojovým pokrikom dali štíty pred telá, aby ich čo najlepšie ochránili. Ostré kopije dali pred seba a dali sa do rýchlejšieho pochodu. 

"Je už asi čas," usúdil Larren.

Kaltaral jemne kopol svoju snehovú kobylu do bokov a tá sa dala do pomalšieho klusu. Zarovno ním klusali Fareon a Larren s vytasenými mečmi v rukách. Aj on si vytasil svoj nový meč, ktorý dostal od Rheya predtým, ako sa vybral aj s armádou do Pärten Ita. Hruška jeho nového meča mala tvar fénixa s rubínmi namiesto očí. V tom oblohu preťal horiaci sud smerujúci priamo na nich. 

"Štíty nahor!" zavelil Fareon.

Kopijníci zastali a nad helmy zdvihli svoje štíty. Za nimi zazrel Kaltaral bežiacich pešiakov s hlasitým bojovým pokrikom nesúcim sa po celej malej planine pred Pärten Ita. Sud konečne dopadol, našťastie ale za kopijníkov. Tí sa pohotovo postavili, dali štíty a kopije pred seba a ako jeden znova nasledovali Fareona. Lenže ten sud, ktorý pred chvíľou dopadol nebol posledný. Všetky katapulty naraz vystrelili šesť zapálených sudov s dechtom, tieto ale výnimočne naozaj trafili. Aspoň tri z nich zasiahli svoj cieľ. Čierny decht spálil pokožku vojakov na uhoľ a oni s krikom padali na zem ako muchy. Zem pod nimi chytila ohňom zarovno s nimi. Pole smrdelo spáleným mäsom na uhoľ. Nezranení kopijníci sa ale nevzdali. Formáciu udržali aj napriek stratám. Nepriateľ ale zavelil a zúbožení bojovníci na druhej strane sa dali napred. Prví išli muži na slabých koňoch. Kaltaral ich v rýchlosti napočítal približne päťdesiat. 

"Kopijníci stáť!" zavelil Fareon mocným hlbokým hlasom.

Jeho povel splnili ihneď. Fareon aj s Kaltaralom, Larrenom a s ďalším generálom zosadli z koňov, ktorých potom poslali opačným smerom. Čím bližšie nepriatelia boli, tým viac v sebe cítil Kaltaral nervozitu. Tú mu zahnal až príchod pešiakov. Vtedy už do seba obe armády dorazili a započali krvavý tanec. Zúbožených vojakov sekal jedného za druhým. Zbroj aj čepeľ mal už teraz v začiatku boja celú od krvi. Telá mŕtvych sa začali rýchlo hromadiť a vytvárať kôpky. Našťastie boli vojaci z veľkej armády Severu kvalitne vycvičený a preto z veľkej časti boli kôpky tvorené iba z nepriateľských bojovníkov. 

Kôň bežiaci pri Kaltaralovi mal vo svojich bokoch dva šípy, ale napriek tomu v šoku dokázal splašene bežať. Najradšej by jeho trápenie ukončil. Chcel sa však čo najviac sústrediť na boj. Náhle mu okolo tváre zasvišťala oceľ. Inštinktívne sa šikovne uhol a švihol po útočníkovi čepeľou meča. Čepeľ sa s mľasknutím zaborila medzi rebrá útočníka. Bojovník svoj meč pustil v šoku na zem a začal kričať bolesťou. Kaltaral ukončil jeho utrpenie zabodnutím meča priamo do hlavy. Tmavočervená až čierna krv vystriekla na Kaltaralovu zbroj a zakryla jej pôvodnú striebornú farbu. Do nohy mu vtom udrela prenikavá bolesť. Otočil sa s tlmeným bolestným výkrikom a zazrel za sebou muža s lukom. Šíp schmatol a z nohy v momente vytiahol a hodil na zem. Rozbehol sa za lukostrelcom, ale nasledoval druhý šíp. Ten ho tentokrát našťastie netrafil. V duchu si vydýchol a lukostrelec mal rázom v hrudi jeho meč. Okolo neho sa medzitým odohrával krvavý masaker. Schopnosti vojakov veľkej armády Severu sa tu prejavili naplno. Zabíjali jedného nepriateľa za druhým a nechávali za sebou len hromady mŕtvol. Dokonca sa kopijníkom podarilo dostať takmer všetkých zostávajúcich nepriateľských bojovníkov Juhu do pevného kruhového zovretia. Zvnútra kruhu trčali kopije, ktoré zabraňovali uväzneným vojakom utiecť. 

Ich ošarpané sekery, dolámané kopije, kosáky a staré meče nestačili voči Severanom. Neuväznených postupne zabíjali pešiaci aj s Kaltaralom. Musel uznať, že bojovali neoblomne. To im však proti nim nestačilo. Medzi tými, čo neboli uväznení v kruhu kopijníkov zbadal Kaltaral Welltera, veliteľa tejto smiešnej posádky Pärten Ita. Obidvaja mužovia si opätovali pohľady a rozbehli sa po sebe. Wellter bežal ako besný pes, ktorý sa teší, kedy sa zahryzne do koristi. Jeho hlas sa dokonca podobal aj na hlas psa s veľmi chrapľavým hlasom po dlhom štekote. Akonáhle sa dostal Wellter bližšie, Kaltaral z celej sily švihol svojím mečom v nádeji, že trafí jeho krk. Wellter však útok zablokoval štítom v ľavej ruke a chýbalo málo do toho, aby zasiahol Kaltarala do brucha. Čepele mečov zasvišťali pri dotyku a ich majitelia si vymenili pohľady. Kaltaral bol ako skúsený bojovník veľmi pokojný. Wellter bol presný opak. Agresívne sa ho snažil poraziť, ale márne. Kaltaralova noha si to namierila priamo do nepriateľovho kolena a to následne puklo.

"Auuu!!" ozval sa výkrik plný bolesti.

Wellter ležal pred ním v tráve. Predtým ako sa stihol načiahnuť po svoj meč ho Kaltaral odkopol mimo a bodol Welltera s mečom do hrude. Za sebou zrazu začul výkriky jeho mužov. Nepriatelia sa už už chceli dostať von z kruhu utvoreného z kopijníkov, ale napriek stratám na strane Severu sa im to nepodarilo. Zrak Kaltarala uzrel priamo nad ním rýchlo pohybujúci sa tieň ponad oblakmi. Nasledovalo ho niekoľko menších tieňov, ktorých bolo približne osem. V záchvate boja nedokázal ihneď rozoznať, že to neboli iba obyčajné tiene za oblakmi. Nebesá zrazu ožili prenikavým a zúrivým revom ako z najhoršieho pekla. A potom sa z oblakov vynorila dračica so šupinami ako roztopený bronz, ktoré sa na slnku nádherne leskli. Potom si Kaltaral uvedomil o koho ide.

Malleryna prišla.

Heraxu nasledoval hlúčik menších drakov rôznych farieb od čiernej ako uhlie až po zlatú ako slnko. Draci sa rázom strmhlav vrhli smerom ku katapultom. Na chrbte mohutnej dračice zazrel Mallerynu. Akonáhle boli draci dosť nízko nad katapultami, započali ohnivé peklo s Heraxou na čele. Jej oheň mal veľmi jasnomodrú až bielu. Ostatní draci chrlili obyčajný oranžový oheň narozdiel od Malleryninej dračice. Dračí oheň sa prerezával z veľkej časti drevenými katapultami ako nôž na krájanie chleba. Sudy s dechtom vo vozíkoch blízko katapultov veľmi pomohli účinku dračieho ohňa. Akonáhle draci ukončili ich ohnivé peklo, tak sa v zástupe za Heraxou vracali naspäť na oblohu. Kaltaral tušil, čo chce Malleryna vykonať. 

"Všetci vojaci za mnou!" zakričal na svojich vojakov.

Bojovníci veľkej armády Severu splnili rozkaz a behom nasledovali Kaltarala. Utekal smerom na juh k táboru aj s jeho armádou v pätách. Kopijníci rozpustili kruh a ponechali nepriateľských vojakov voľných. Tí v šoku a bez slova hľadeli na to, ako sa k nim pomaly blíži horda drakov prinášajúca smrť a oheň. Za kopijníkmi cválala kavaléria kmeňa, zjavne bez strát na životoch. Po vojnovom poli nevidel Kaltaral žiadnych mŕtvych členov kmeňa, nieto ich kone. Keď už boli dostatočne ďaleko, Kaltaral zastal aj s celou armádou. V radoch zbadal raneného Larrena. Pridŕžal ho Fareon, ktorého hustá brada už nemala tmavohnedú farbu, ale červenú až krvavú. Všetci hľadeli len na zbytky nepriateľskej posádky Pärten Ita. Zostalo ich približne sto a teraz mali padnúť v dračom ohni. Draci ale nezaútočili prudkým útokom ako naposledy. Rýchlo krúžili okolo stojacich vojakov ako prikovaných k zemi, dokým sa nezastavili na mieste. Jaštery robili čo mohli, aby sa udržali vo vzduchu na mieste. Heraxa s tým nemala príliš veľký problém. Ihneď ako zastala, pokojne čakala na príkaz svojej jazdkyne. 

"Iksäro malafyre!" ozvalo sa celým vojnovým poľom sladkým Malleryniným hlasom.

Draci nato vypustili zo svojich úst živé peklo. Oheň pohlcoval vojakov ako dravá šelma a spaľoval ich kožu a mäso na uhoľ. Bolestivé výkriky vojakov plné zúfalstva a smrti bolo počuť až k nim tak hlasno, akoby stáli hneď tam. 

Vyhrali sme, pomyslel si Kaltaral.

Šelmy ako supy zosadli k spáleným mŕtvolám a začali požierať ich na uhoľ spálené mäso. Boli natoľko pažraví, že sa bili o každý kúsoček spáleného tela ako vyhladovaní vlci. Iba Heraxa si to zamierila k nim, pravdepodobne na popud svojej jazdkyne. Dračica pred pristátím slabšie zarevala a so svojimi zelenými očami pozorne sledovala všetkých na blízku. Malleryna pohotovo zosadla z jej chrbta a ladným pohybom podišla ku svojej armáde. Ihneď ako ju bojovníci zbadali, začali jeden po jednom sa klaňať. Kopijníci položili pred ňu svoje štíty a ostré kopije, pešiaci svoje štíty a meče. 

Kaltaral si všimol na jej hlave malý zlatý diadém v tvare draka s rozprestretými krídlami a otvorenou papuľou. Vlasy mala rozpustené až na úroveň pŕs. Levanduľové šaty s kovovými dierkovanými náplecníkmi na nej sedeli, ako keby sa narodila pre ne. Fareon, Larren a aj Kaltaral nakoniec pokľakli pred ich novou kráľovnou. Členovia kmeňa zosadli zo svojich tátošov a kľakli si pred Mallerynou na jedno koleno a ruky si skrížili na hrudi. Tá sa na nich dívala ako na rovnocenných a ako jej vlastných ľudí. Nad Pärten Ita zažiarili prvé lúče obedného slnka, ktoré ožiarili celú krajinu a nechali ju sa kúpať v sladkých lúčoch. A vtedy prehovoril Kaltaral:

"Nech žije Malleryna, prvá svojho mena, kráľovná Severu, Ochrankyňa Zimy, pani Pärten Ita, Dračica Severu a Osloboditeľka Orkontarov!"

Presne túto vetu opakovali všetci do jedného s hrdosťou a zároveň aj pokorou. Už teraz vedeli, že to bude ona, ktorá prinesie Severu slobodu a spravodlivosť. Ona bola znovuzrodená Feleanore Spravodlivá a Raylorr Silný zároveň.

A je to tu, blížime sa do úplného konca Svetla Severu. Už len jedna časť, deti moje, spolu s epilógom a Svetlo skončí. Ale nebojte sa, s každým svetlom prichádza Nádej ;)