Kaltaral sa nervózne pridŕžal hrušky svojho meča. Po svojich stranách napočítal na hradbách približne dvetisíc mužov s lukmi v rukách. Mali na sebe jednoduchú krúžkovú zbroj a na hlavách šišaté strieborné prilbice.

Buď teraz alebo nikdy.

"Pripravte šípy!" dával signál lukostrelcom po jeho bokoch na hradbách.

Muži a chlapci po jeho bokoch vyberali z tulcov šípy a prikladali ich na tetivu. Niektorí opatrne, iní zasa nešikovne.

"Namieriť!" 

Mužovi pri Kaltaralovi sa triasli ruky ako osika. 

"Vydrž," pošepkal mu.

"Robím čo môžem, generál Kaltaral," povedal udychčane muž.

Po čele mu kvapkal pot ako vodopád. Kaltaral zdvihol svoj meč do vzduchu a potom ním mávol nadol. Ozval sa sladký zvuk švihnutia tetív a šípy sa vyrojili na oblohe ako kŕdeľ vrán. Ich cieľ bol jasný: tábor obliehajúcej armády. I keď obliehajúca armáda neútočila, Kaltaral sa rozhodol použiť takúto taktiku proti nim. Vytiahol zopár lukostrelcov aj z Veľkej armády. Šípy zasiahli cieľ precízne a ladne. Muži v nepriateľskom tábore padali na zem ako zhnité hrušky. Veľa stanov v ich tábore malo zrazu na sebe diery, podaktoré z nich dokonca horeli. Nepriatelia sa pred táborom začali zhlukovať do malej formácie so štítmi nahor.

"Šípy na tetivy!" ohlásil mužov Kaltaral.

Mužovia naplnení radosťou z úspešnej rany nastokávali rýchlo šípy na tetivy.

"Páľ!"

Šípy znova svišťali vzduchom, ale tentokrát za iným cieľom: za poslednými nepriateľskými vojakmi. Bohužiaľ narazili na štíty a nikoho ani neškrabli. 

Je to zbytočné.

"Prestaňte s paľbou! Rozprášime ich pred hradbami na koňoch!" povedal Kaltaral svojim mužom.

"Pane, mám ísť ohlásiť lorda Potomalexysa, nech nám poskytne kone?" spýtal sa ho roztrasený muž.

"Choď, vojak. Nepostrehol som tvoje meno. Ako sa voláš?" spýtal sa ho Kaltaral.

"Glorysias," odpovedal roztrasene.

"Glorysias, musíš ísť hneď teraz. Závisí na tom osud kráľovstva Severu!"

Muži náhle otočili zrak za nich. Kaltaral nechápal prečo:

"Čo sa deje?"

Otočil sa a zbadal na nádvorí dvadsať dvojnohých drakov o veľkosti koňa bez jazdcov. Za nimi stáli štyri vysoké mužské postavy.

"Aväro yiksora draeki!" vykríkol jeden z nich hrdelným hlasom.

Draci rozprestreli krídla, odrazili sa od zeme a vzlietli ponad Kaltarala. Jeden z nich išiel tak nebezpečne nízko, že sa mu musel Kaltaral uhnúť. Nepriatelia sa medzitým zoskupili do kruhovej formácie. Nad hlavami a pred sebou mali drevené štíty pomedzi ktoré trčali kopije. Nad nimi sa objavil kŕdeľ drakov, ktorý vrhal na nich obrovský tieň ako mračno. 

Rhey je šialený, napadlo Kaltarala. 

Draci začali nad nepriateľmi krúžiť a postupne po nich pľuvali svoj žiarivý oheň. Štíty okamžite chytili a podľahli plameňom a vojaci skuvíňali bolesťou ako ranené psiská. Formácia sa rozpŕchla. Nato sa draci vrhli na mužov a pokračovali v ich pekelnom tanci. Vzduchom sa začal šíriť hnusný zápach spáleného mäsa a kože. Kaltaral zazrel dvoch drakov vo vzduchu, ako sa bijú o mŕtvolu muža. Nemohol sa viac na to dívať. Zvrtol sa na podpätku jeho čižiem a zišiel po kamennom schodišti na nádvorie hradu.

Ešte stále sa tu povaľovali trosky po ohnivom daždi čo na nich spustili obliehači. Pri rohu schodov zazrel dve obhorené malé mŕtvoly detí v náručí ich rodičov. Jediné čo ostalo na nádvorí stáť bola fontána. Pri nej bol sediaci plačúci a bedákajúci hlúčik poddaných. Boli tam starí, mladí, deti i dospelí. Kaltaral ich napočítal približne tridsať. Všetko boli rodiny služobníkov alebo samotní služobníci, čo slúžili na hrade. Ostatní poddaní boli stále živí a zdraví v ich menšej dedinke pod hradom, ktorú nepriatelia nenapadli. A to prišlo Kaltaralovi veľmi čudné.

"Si šialený, Rhey?!" okríkol Rheya, ktorý bol len pár metrov od neho.

"Čo to do Odysiny vravíš? Nepriatelia sú mŕtvi, obliehanie sa skončilo. Zachránili sme tento hrad, Kaltaral, spolu s ním aj Sever. Aj vďaka tebe a mužom, ktorých si požičal od našej Veľkej armády," zatváril sa Rhey zaskočene a urazene.

"Naše šípy zabili viac ako polovicu ich vojakov, to máš pravdu. Ale vypustiť na ne mladé draky? Šialenstvo. Mohli ich zabiť, Rhey. My drakov potrebujeme. V nadchádzajúcich bitkách budú práve oni rozhodovať o našom víťazstve, nie len vojaci. Mali sme šťastie, draci stále žijú. Dokonca začali ich vojakov jesť. Gratulujem ti, Rhey!"

"K čomu?" nechápavo sa naňho pozrel.

"Zničil si náš zdroj informácii. Mohli sme sa dozvedieť kto ich naverboval. Ale nie, ty si radšej poslal svoje mladé zvieratá, aby ich zmasakrovali. Strategické myslenie ti teda ide," zvraštil Kaltaral od hnevu obočie.

"Drž hubu, do Odysiny! Čo iné som mal robiť?! Chcel som mať boj čím skôr za sebou a vybrať sa hľadať Mallerynu s Tysiriasom. Môžu byť v nebezpečenstve. Vďaka tvojej taktike by sme bojovali celý deň! Dovtedy by mohol jeden z nich umrieť!" ohradil sa Rhey.

Kaltaral mal chuť vraziť Rheyovi poriadnu päsťou.

"Prežili viac ako my dvaja dohromady, Rhey. Stavím sa, že vydržia v lese dlhšie ako ty!"

"Môžu, ale tieto lesy sú nebezpečné. Sú plné lesočarodejníc a po novom aj nejakých kacírov. Chceš aby tí kacíri zobrali napríklad Mallerynu a znásilnili ju? Dovolil by si to?" spýtavo sa naňho zahľadel Rhey.

"Ochránil som ich viac ako ty. Nevieš čoho sú a nie sú schopní, Rhey, tak zavri si hubu," odvrkol Kaltaral.

"Máš pravdu, nepoznám ich. Ale viem čo by sa stalo, ak by sme nezakročili s našimi drakmi. Objavili by sme už len telá," povedal Rhey tak isto, akoby to bola skutočnosť.

"Drž už hubu!" vrhol sa naňho Kaltaral.

Zvalil Rheya na kamennú zem a postavil sa mu na brucho. Vrazil mu jednu poriadnu päsťou priamo do líca. Z Rheyových úst sa vyvalil prúd spenenej krvi. Kaltarala obopli pod ramenami cudzie ruky a odtiahli ho ďalej od Rheya. Ten sa postavil zo zeme a utieral si z úst krv.

"Pustite ma!" okríkol mužov Kaltaral.

Tí ho pustili a opatrne sa od neho oddialili.

"Ak mi ešte raz vrazíš, Kaltaral, bude to posledný moment v živote kedy budeš mať obe ruky. Páni, odprevaďte generála Kaltarala do jeho komnaty, po obliehaní je určite unavený," kývol Rhey na trojicu mužov.

"Daj mi koňa, Rhey. Pôjdem ich hľadať," pozrel sa prosebne na Rheya.

"Nie, nepôjdeš. Odpočiň si vo svojej komnate a trochu si konečne uži, neublíži ti to," povedal Rhey.

"Do komnaty sa zvládnem odtackať aj sám," arogantne pohliadol na Rheya.

Pomaličky našľapoval k bráne do hradu pred ktorými stáli dvaja strážnici v plnej zbroji. Celé nádvorie zrazu zalial ohlušujúci príšerný rev a na istý moment dokonca niečo zatienilo slnko.

"Kaltaral! To je cisárka na tej skurvenej jašterici! Schovaj sa vo svojej komnate, ja ju zdržím!" okríkol ho Rhey.

Kaltaral neváhal ani sekundu a nariadil vojakom otvoriť bránu. Po chodbách trielil rýchlo ako zajac. Robil čo mohol aby sa vyhýbal služobníctvu a iným elfom. Mal šťastie, chodby boli takmer poloprázdne a bez života. Keď bol konečne pred dverami svojej menšej komnaty, vytiahol z vrecka zväzok kľúčov, ktorý dostal od Rheya v deň, kedy sem prišli. Od nervov sa mu triasli ruky, čo zapríčinilo, že kľúčik nevedel dobre trafiť do zámky. Na piaty raz mu to vyšlo. Uľavilo sa mu, keď vošiel do svojej komnaty a s radosťou uzamkol dvere. Zahasil horiaci oheň v krbe a pokúšal sa čo najďalej držať od okna. 

Neodolal pokušeniu a pozrel von. Časť nádvoria zaberalo mohutné telo beštie Serafasala. Drak nespokojne vrtel chvostom po stranách a naťahoval svoj hadovitý krk k Myranne, ktorá stála rovno pred Rheyom.

"To by až tak zostarla?" čudoval sa Kaltaral nahlas.

Jej povestné strieborné vlasy už neboli strieborné. Namiesto strieborných už boli len škaredé šedivé až biele. Kaltaral spozoroval na Rheyovi nervozitu. 

Výhoda komnát blízko vchodu: môžete pozorovať návštevníkov.

Do okna sa pozreli krvavočervené oči Serafasala. Kaltaral sa snažil nehýbať, draka by jeho pohyb mohol naštvať. Všimol si pri Myranne dvoch bojovníkov v ťažkej plátovanej zbroji, čo hádzala strieborné odlesky. Kaltaral sa pomaly načiahol k páčke na otvorenie okna. Potiahol a okenica sa otvorila.

"Prosím vás, Vaša cisárska jasnosť, to sú lži! Neprechovávam tu žiadnych Malexysovcov!" bránil sa vystrašený Rhey.

Musela sa o našom pobyte na hrade dopočuť.

"Klamete, lord Potomalexys. Stavím sa, že ak by som dala príkaz prehľadať tento hrad, tak by sme ich našli. Viete čo sa robí so zradcami ako vy?" hovorila ľahostajným tónom.

"Opakujem vám to, lady Myranna. Nie som žiadny zradca! Sú to lži, ktoré rozšíril môj bratranec Athelsten, aby získal Crachtos! Prisáham to pri Štyroch, je to pravda!"

Myranna pohliadla na svojho draka a potom naspäť na Rheya.

"Zdá sa mi to ako pravda. Kde sa ale podela vaša pohostinnosť, lord Rhey?" opýtala sa jemnejšie.

Kaltaral sa už nezmohol pozerať na istú samovraždu jeho bratranca Rheya. Vystrelil rýchlo z komnaty a bežal chodbami čo mu len nohy stačili smerom k podzemným jaskyniam. Ide po Veľkú armádu Severu. Vchod do jaskýň sa nachádza až vo vínnej pivnici, ktorá je priamo pod hodovnou sieňou hradu. Dvere do pivnice však boli zatvorené. Kaltaral neváhal a dvere jedným kopancom vyrazil z pántov. Po malej úzkej chodbe vedúcej do podzemia išiel opatrne, aby sa nepotkol. Bola obrastená na oblúkovitom kamennom strope veľkými pavučinami, ktoré sa motali Kaltaralovi do vlasov. Keď vošiel do pivnice, zbadal vojakov s pohármi vína. Boli to vojaci Veľkej armády. Spoznal ich podľa červeného kruhu na ich modrej plátovanej zbroji.

"Potrebujeme takmer všetkých vojakov, hneď!" ohlásil ich.

"Generál Kaltaral, ehm," odkladali poháre,"muži nie sú takí rýchli, aby boli hneď pripravení."

"O chvíľu nech sú na nádvorí v zbroji. Máme tu totiž užitočného hosťa, ale sami sa naňho nevieme vrhnúť. Na múroch sú síce lukostrelci, avšak pochybujem že majú šípy, ktoré prestrelia dračí pancier," povedal Kaltaral.

"Drak, hosť. To nám stačí. O chvíľu na nádvorí," zopakovali si nahlas.

"Pokúsim sa hosťa zdržať aj s lordom Potomalexysom. Ale švihnite si, Myranna Striebrovlasá nebude čakať dlho," vážne sa na nich zahľadel.

Muži bez okolkov odišli z pivnice dverami po ich pravici. Kaltaral nabral odvahu a vybral sa na nádvorie. Keď už bol pred hradnou bránou, všimol si že ju dvaja vojaci otvárajú. Vytasil svoj meč a s odhodlaním vykročil k hradnej bráne. Spopod brány tentokrát nepresvitalo žiadne svetlo a to len vďaka obrovskému Serafasalovi. Nechcel čakať pokým sa brána dvihne úplne. Prekĺzol popod dvíhajúcu sa bránu a vyšiel na malé schodíky. Myranna sa stále zhovárala s Rheyom a nezaregistrovala ho. To až Serafasalove obrovské ohnivé oči. Keď ho drak zbadal, nervózne zasyčal a z nozdier mu vyšiel dym. Myranna sa konečne obzrela na Kaltarala.

"Kto si, muž?" opýtala sa ho.

Hľadela naňho ako na spodinu tejto zeme.

"Čudujem sa, že ma nespoznávaš. V tú osudnú noc pred dvadsiatimi štyrmi rokmi si mi zničila domov a takmer pripravila o život moju rodinu, Myranna Šialená. Som Kaltaral Malexys," pousmial sa arogantne.

"Malexys?!! Ja som to vedela!! Ty si ho tu prechovával, ty zbabelec!!" kričala na Rheya.

"Nechaj ho! Inak ti zarazím meč do srdca, ty špina!" namieril na ňou čepeľou svojho meča.

Jej strážnici za ňou vytasili meče, ale Myranna im nariadila ich nepoužiť.

"Máš temperament, Kaltaral ako tvoja sestra, Feleanore. Tuto Silvyr ju zabil," ukázala na svetlovlasého strážnika.

Vyzeral, že to všetko, čo robí, sa mu prieči. Zrazu sa začala pod Kaltaralovými nohami triasť zem. Kamenné nádvorie sa na niektorých miestach s hlukom a šúchaním otváralo.

Veľká armáda Severu.

Serafasal sa zúrivo pozeral na novovzniknuté štvorcové jamy na nádvorí, z ktorých začali postupne vychádzať vojaci. Napred išli kopijníci s dlhými kopijami a malými štítmi v rukách, za nimi obyčajní vojaci s mečmi a za nimi zasa lukostrelci. Z dier ich vychádzalo ako mravcov. Kaltaral ich napočítal pohľadom tisíc, tak ako ho to kedysi naučil jeho otec. Serafasal sa chystal vychrliť z jeho ohromných úst oheň, ale Myranna ho zastavila:

"Nerob, Serafasal!" 

Potom sa pozrela na svojich strážnikov a prikázala im zasunúť meče do puzdier.

"To je ono, Myranna," dobiedzal Kaltaral.

Myranna sa naňho zlovestne pousmiala a kŕčovito namierila naňho dlaňami. Kaltarala náhle chytil silný kŕč a padol na kolená. Nato vojaci Veľkej armády začali hádzať kopije do Serafasalovho mohutného tela. Drak skuvíňal bolesťou, ale nepohol sa z miesta a ani nevychrlil plameň. Kŕč z tela zmizol tak náhle, ako prišiel, a Kaltaral znova cítil kontrolu nad svojím telom. 

"Pošli svoju beštiu preč a neskončí sa to pre teba zle, Myranna. Stále budeš môcť byť ako zajatkyňa vo svojej komnate. Ak ale Serafasal neodíde, budeš mať špinavú celu. To snáď nechceš," hovoril jej Rhey.

"Nikdy! Serafasal!" zakričala na draka," Lagäro mairä! (Spáľ ich všetkých!)"

A máme tu zasa novú časť :) Mám na vás také dve drobné otázočky: Čo vás baví a naopak nebaví na Svetle Severu? :) Nič za tým nehľadajte, som len zvedavý 3:) *sprisahanecky žmurkne*