OBSAHUJE SPOILERY!!!

Keď som tento príbeh začala písať, myslela som si, že si ho budem písať len tak pre seba (veď koniec koncov, asi každý máme aj také príbehy). Ale potom mi jedného dňa napadlo, že by som naozaj chcela vedieť aj názory čitateľov.

A tak sa príbeh ocitol tu na Wattpade a ja som od začiatku bola milo prekvapená Vašimi reakciami naň. Doteraz sa žiaden môj vlastný príbeh netešil takej obľube ako práve tento. V niektorých prípadoch číslami predbehol aj mnohé moje fanfikcie na Harryho. Čo som naozaj nečakala, fakt nie.

Tými to vlastne celé začalo. Poznáte to, bola karanténa. Prvý mesiac som sa opúšťala (dobre, aj druhý, čo klamem). V máji som sa vrhla na dopísanie fanfikcie na Game of Thrones a povedala som veľké stop tým Potterovským. Potrebovala som to, necítila som z písaniu tú radosť ako predtým. Jednoducho toho už stačilo. Bola som šťastná, že som urobila tento krok. Veselo som si písala GoT a vážne som bola so sebou spokojná. Kým sa mi v hlave z ničoho nič objavil Klazár :D a zrazu veľmi rýchlo dostal celý príbeh podobu. Až teda na jeho krstné meno, s ktorým som sa trápila dosť dlho. Nič mi k nemu nesedelo, ale nakoniec meno Simon mu svedčí dokonale.

Tento príbeh som napísala asi rekordné rýchlo. Trvalo mi to dva mesiace, hoci doteraz v ňom čo to opravujem. Nebudem Vám hovoriť, ako trpela moja domácnosť. Tie haldy, čo som potom žehlila, lebo v každej voľnej chvíli som jednoducho musela písať (keď však vidím tú haldu na žehlenie, ktorú mám momentálne za sebou, rozmýšľam, čo som robila posledný mesiac, haha).

Už dávno viete, že tento príbeh je moja srdcovka. Nie je to prvý vlastný príbeh, čo som kedy napísala a predsa len sa mi neskutočne zaryl do srdca. Každá jedna postava v ňom je moja obľúbená. Snažila som sa vytvoriť zaujímavé charaktery nielen hlavných postáv, ale aj tých vedľajších. Vážne som bola rada, že ste si obľúbili Táňu, či Marcela, nasmiali sa na Vanesse, že vám Ester prišla ako silná a skvelá žena, že ste si zamilovali malú Ariu a súcitili ste nakoniec s Alanom a Maxim vás dostal nielen svojimi žartíkmi, ale aj tým, aký skvelý priateľ je. A hlavne, že ste Simona vzali na milosť, haha :D lebo tento toho vyparátil naozaj moc.

Tieto moje postavy nejako nie a nie opustiť moju hlavu. Stále si ich nejako nesmiem so sebou, hlavne vo svojom srdci.

Dúfam, že moju dcéru raz bude učiť taká skvelá učiteľka, akou bola práve Naďa, alebo pokojne i Táňa, s ňou muselo byť o zábavu naozaj postarané. Vždy som chcela napísať príbeh zo školského prostredia a som rada, že sa mi to splnilo. Vlastne asi odvtedy, čo som videla Fakju Goethe (ak ste to nevideli, je to mega film, ale pokračovania už také super neboli, ale stoja aj tie za to).

Mnohí ste sa ma pýtali, či som tiež učiteľka. Nie, nie som. Ale teraz toho celkom ľutujem, že som si nevybrala tento smer. Hoci moja mama povedala, že by to nedopadlo dobre. Vraj by ma buď zavreli do basy, alebo do blázinca s mojou povahou. Možno aj mala pravdu, hoci sa musím priznať, že by ma to bavilo a chcela by som učiť práve to čo Naďa a to slovenčinu a dejepis (po prípade zemepis).

Každopádne som mnoho školských záležitosti diskutovala so skutočnou učiteľkou a to mojou svokrou, ktorá si najprv myslela, že mením zamestnanie. Potom som sa jej priznala, že píšem knihu (rodina môjho muža toto o mne nevie, teda nevedela doteraz). Takže všetky tie školské reálie by mali sedieť.

Ešte Vám napíšem pár pikošiek, hehe.

- Obchodná akadémia, v ktorej sa dej odohráva je tá, do ktorej som chodila ja sama. Samozrejme, že ani jeden z učiteľov nie je reálny. A už vôbec nie pán riaditeľ (mali sme takého starého dedka, čo bol asi nonstop v liehu, ale pár fajn učiteliek sa tam našlo).

- Bytovka, v ktorej bývajú Naďa a Vanessa je tá, v ktorej bývam ja. Dokonca aj Nadin byt, až na malé obmeny, vyzerá tak trocha ako náš.

- Veronika sa narodila s pôrodnými mierami rovnakými, ako mala moja dcéra.

- Pieseň Shallow, ktorá sprevádza celý príbeh sa tam dostala úplnou náhodou, keď som uvažovala, ktorá pieseň bola v roku 2018 tak veľmi populárna. Ale nakoniec dobre, že som ju vybrala, mám tu pieseň rada, hoci nie je moja najobľúbenejšia. Pôvodne som chcela dať tú, ale nakoniec sa mi tam Shallow krásne hodilo.

- Viete, že Aria a Liana majú mená z GoT. Obe z rodu Starkovkov, ktorý vlastne nemám ani trochu rada (Lannister forever). Ale obe mená sa mi naozaj veľmi páčia, ale v tejto podobe, v ktorej som ich dopriala Nadi.

- Táňa v pôvodnej predstave nemala byť taká uletená a fajná. Mala Nadi v podstate všetko závidieť. Nejako automaticky mi to nevydalo takto a bola to tá najlepšia vec, ktorá sa mi stala, že sa to neuberalo týmto smerom.

- Keď som bola tehotná, tiež som prvé mesiace vôbec nad ničím neplakala. Bola som odporná chladná osoba, ktorú by ste mali chuť praštiť panvicou po hlave. A vôbec som nejedla, lebo som nemala pocit hladu. Takže Simon si to s Naďou prvý trimester musel slušne užiť. Ale tak mu treba, haha.

- V múzeu Ľudovíta Štúra som bola zo základnej školy. Do dnes si to pamätám a to hlavne fakt, že Adela Ostrolúcka zomrela na týfus. Funny fact je, že Štúra nemám vôbec rada. Chcela som však do príbehu dať niečo typické slovenské a nie zahraničných spisovateľov ako napríklad Victora Huga, či Williama Shakespeara. A keďže mám rada náš romantizmus, objavil sa tam práve Štúr. A Sládkovič s Marínou, to je ale iná liga.

- Niektoré situácie boli inšpirované aj Harrym Potterom. Ako inak, všakže, keďže tam bolo niekoľko skvelých učiteľov. Keď Simon vravel, že bude Alana doučovať aj po nociach, aby urobil komisionálne skúšky, narážala som na Minervu, ktorá sa takto vyhrážala Dolores, že bude Harryho doučovať po nociach, aby sa stal aurorom. Keď si Daniel a Simon na sekundu podali ruky, to je odkaz na Siriusa a Severusa v Ohnivej čaši, kedy si tiež na pár sekúnd podali ruky. Okrem toho Naďa a Simon celkovo Harryho Pottera mali radi. Dokonca v scéne, kde sa o tom bavia, som chvíľku chcela, aby sa ho spýtala, kto je jeho obľúbená postava. Mal to byť samozrejme Severus. Ale už sa mi to zdalo naozaj trochu ujete, tak som to tam nakoniec nedala.

- Veronika, Táňa, Petra a Emma dostali mená po mojich kamarátkach. Naďa zase meno po mojej druhej dcére, ak niekedy nejaká bude. Meno Simon sa mi kedysi páčilo pre syna, ale k nášmu priezvisku sa moc nehodí, takže tak sa asi náš budúci syn raz volať nebude.

Dobre, skrátim to, lebo si myslím, že Vás to už aj tak nebaví čítať, hoci by som mohla o tomto príbehu napísať ešte ďalších desať strán.

Teraz je na rade veľké poďakovanie.

Špeciálne patrí @VeronicaElisse za jej cenné rady, za jej prežívanie všetkých kapitol so mnou. Pretože ona ich videla vždy prvá. Za jej opravy, keďže opakovanie slov, to je jednoducho moje. Ďakujem, že si stála pri tomto príbehu od jeho začiatku a že si sa vždy tešila, keď som ti poslala novú kapitolu. Ďakujem, že si mi ju vždy super zhodnotila, že sme sa zasmiali, ale si aj poplakali a spoločne vymysleli nejaké tie veci. Čo by som bez teba robila?

Ďakujem dievčatám, ktoré sa zúčastnili toho prvého hodnotenia príbehu. Dostali sa mi vtedy od vás cenné rady (možno aj v tej kritike, to nejako stále neviem posúdiť, či som si z toho niečo zobrala, alebo nie) a bola som naozaj rada, že ste to s príbehom vydržali do konca.

A ďalšie veľké poďakovanie patrí všetkým Vám, ktorí ste príbeh čítali. Špeciálne tým, ktorí ste mi dávali spätnú väzbu formou komentárov, alebo hviezdičiek. Vždy to vravím, ale je to jednoducho pravda - mám najlepších čitateľov.

Ďakujem Vám a nezabudnite byť navždy BLÁZNAMI, pretože takým patrí tento SVET. 

A na záver ... malý darček 

/nie, toto nie je Naďa a Simon, svojou predstavou Simona by som Vás asi sklamala, haha... ukážka pod obrázkom vám ale napovie/



Muž sa okamžite pozrel na Lianu a potom sa usmial, pričom odhalil naozaj pekné biele zuby. „Tak toto je doboška? Tá ale vyrástla!"

„Volám sa Liana," okamžite sa na neho zamračila a vôbec nerozumela tomu, akoby mohol poznať tú príšernú prezývku.

„Toto je môj syn Simon," dodala ešte Lianina mama Naďa a predstavila mu aj svojho syna.

„Teba ako volajú, chlapče? Krémeš?" uškrnul sa muž menom Maxim.

„Haha, to nie," zasmial sa Lianin brat, „našťastie. No nič, ja bežím, majte sa." A potom rýchlo vybehol schody a zmizol v budove školy.

„Voláme ho koláčik," pošepla Lianina matka a zachichotala sa.

Maxim Zapatický sa rozosmial, pričom skúmal Lianu pohľadom. V podstate aj ona jeho. Pretože už teraz jej ten chlap išiel nesmierne na nervy a vôbec sa jej nepáčilo, že pozná jej detskú prezývku. Rýchlo to aj vypustila z hlavy, veď to bolo jedno. Videla ho prvý a zrejme aj poslednýkrát.

Aspoň si to myslela do chvíle, kým mu jej matka nepoložila otázku: „Čo tu robíš, Max?"

„Ja tu budem učiť," prehlásil nadšeným tónom a venoval Nadi úsmev, „viete, pani profesorka, dlho som tápal v tom, čo budem robiť. Veď viete, ani som nešiel spočiatku na výšku. Prešiel som si pár zamestnaniami a nebolo to ono. Potom som sa externe zapísal na pedagogiku a nakoniec som predsa len tu. Vďaka vám, vždy na vás rád spomínam. Boli ste veľká inšpirácia a to nielen pre mňa. Napriek tomu, aký som bol, ako ma zaškatuľkovali, vy ste vo mňa verili. Zaujímali ste sa a videli ste viac ako iní. Dúfam, že sa mi bude dariť."

Liana si myslela, že jej matka sa o chvíľku rozplače. Potiahla nosom a bývalému žiakovi odvetila: „Ty si poklad, Maxim. Neboj sa, určite sa ti bude dariť. Keby si čokoľvek potreboval, som tu pre teba. Ako vtedy, ako vždy."

„Ďakujem, pani profesorka," prikývol Maxim.

„Som Naďa," podala mu ruku a usmiala sa.

Liana toho mala už plné zuby. Čo jej matka nevidí, že ten jej hlúpy bývalý žiak po nej očividne ide? Nadobro jej preskočilo? „Mama, ideme?"

„Ďakujem, Naďa," prikývol Maxim a pustil ruku jej matky. Pohľadom po nej prešiel a potom s úsmevom dodal. „Stále vám to sekne, viete o tom?"

„A stále je aj vydatá!" osopila sa na neho Liana a potiahla matku smerom ku schodom. „Viete o tom?" uškrnula sa na Maxima.

Maxim sa na ňu usmial. „Áno, doboška, viem o tom. Pána riaditeľa som vždy mal rád. Škoda, že tu už nie je."

Liana nad ním iba pokrútila hlavou a vyšla schody až k dverám školy. Mama našťastie kráčala pri nej, ale ten prekliaty nový profesor ich predbehol, aby im mohol galantne podržať dvere.

Keď prešli do haly školy, otočila sa k nemu. „Volám sa Liana," zopakovala mu veľmi jasne.

„Myslím, že by som vás na pôde školy radšej mal oslovovať slečna Klazárová. Nemám chuť na žiadne problémy. Oslovenie Liana by znelo veľmi osobne. Však?" nadvihol obočie a očividne sa vyžíval v tom, ako ju dostal.

„Určite, pán profesor," Liana hrdo prikývla, prešla okolo neho a popriala matke pekný deň.