Lujza

Hugo je milý a sympatický. Je vidieť, že mu na Félixovi záleží a chce pre neho len to najlepšie. Všimla som si, ako nás vyzeral spred svojho okna. To ma pohladilo pri srdci. Tieto malé veci mi len dokazujú, že ma môj inštinkt neklame a naozaj sa na tvrdého len hrá. V skutočnosti taký nie je. Tvárila som sa, že ho nevidím, pretože som nechcela, aby sa kvôli tomu cítil trápne. Vraciam sa naspäť cez záhradu do domu. Porozhliadam sa po okolí, všade tu panuje osamelé ticho, ktoré len sem tam prerúša vietor nadnášajúci kamienky pri jazierku do vzduchu. Ani autá sa cez túto cestu nepremávajú. Akoby bol ich dom odviazaný od zvyšku sveta. Žijú si vo vlastnej bubline. Félix si žije vo svojej vlastnej bubline. Ľudský kontakt je pre mňa dôležitý, myslím, že bez neho by sme viedli príliš nudný a osamelý život. Ja sa rada obklopujem ľuďmi, hlavne kvôli tomu sa nedokážem vžiť do Félixovej koži. To, čo je pre neho vec, ktorú nenávidí najviac na svete, ja milujem. Sme odlišní. Ale to len z toho dôvodu, že on nikdy ani žiadnu inú možnosť nemal. Ostatní pre neho predstavujú nebezpečenstvo. Z diaľky vyzerá úplne normálne, nepôsobí krehko a jemne, ale prvý dojem je niekedy klamlivý. V tomto prípade to platí dvojnásobne. Od detstva bol odkázaný sám na seba. Neobviňujem ho z toho, že si pri sebe neželá cudziu spoločnosť. Závisí len od nás, či sa mu pokúsime ukázať a predovšetkým dokázať, že mať niekoho pri sebe niekedy nemusí byť až tak na škodu. A ja urobím všetko, čo bude v mojich silách, aby som Félixovi Šmidovi dokázala, že nie som jednou z tých, ktorá ho v tom nechala samého. Budem znášať jeho výkyvy nálad, fóriky a ignorovanie, jeho to po čase určite prejde.

Otváram drevené dvere a vstupujem do vstupnej haly. Intuitívne zdvihnem hlavu a očami prechádzam po vysokom strope. Nachádzajú sa na ňom presklené štvorce, ktoré svojím zjavom pripomínajú skôr neónové svetlo. Je to tu obrovské, pripadám si ako na zámku, v ktorom môžete kedykoľvek zablúdiť. Mám v rukách taniere z dojedených raňajok a snažím sa nájsť správnu cestu do kuchyne, v ktorej som zatiaľ ešte nebola. Sú tu tri rôzne otvory, cez jeden sa dostávam úzkou chodbičkou ku Félixovej izbe, no a netuším, čo sa nachádza v tých ďalších dvoch. Pavla nikde nevidím, obvykle mi je stále za zadkom a sprevádza ma, aktuálne by sa mi jeho navigačné schopnosti zišli, ale keďže nemám tušenie, kde by mohol byť, odbočím doprava a prechádzam cez murovanú bielu klenbu po mramorovej podlahe, na ktorej sa môžu moje vysoké opätky plnohodnotne prejaviť. Ozývajú sa ako ozvena a v súčasnosti sú jediným zvukom, ktorý sa po tomto dome rozlieha. Je tu nezvyčajné ticho. Človek by povedal, že v takej vile je vždy veselo a hlučne. Nachádza sa tu prinajmenšom aspoň desať izieb, ktoré s veľkou pravdepodobnosťou zívajú rovnakou prázdnotou, ako tieto chodby. Netuším, či idem správne, ale v diaľke začujem akýsi šum a štrnganie. Dávam na svoju intuíciu a približujem sa ku zvukom, ktoré sa stávajú každým krokom hlasitejšími. Myslím, že som správne. Podarilo sa mi nezablúdiť a našla som to na prvýkrát. Som šikuľka. Zvuky ma zaviedli do jedálne s veľkým stolom a stoličkami z každej strany, avšak zaváňa to novotou. Všetko je také uhladené a distingvované. Na centimeter presne na svojom mieste, stôl stojí priamo v strede a všetky stoličky sú zasunuté na správnu vzdialenosť. Predpokladám, že za dverami sa nachádza kuchyňa, z ktorej vychádzali zvuky. Presúvam svoju pozornosť od prázdneho stola a prechádzam cez dvere do kuchyne, v ktorej sedí Pavol a raňajkuje a pri sporáku sa kmitá postaršia žena. Ani ju som od svojho príchodu zatiaľ nevidela. Je oblečená v bielom kuchárskom mundúre, na rukách ma rukavice a vlasy stiahnuté v takej tej sieťke, ktorú zvykli mávať kuchárky v školskej jedálni. Je zaujatá do svojho varenia a neberie moju prítomnosť na vedomie. Ja sa však obzerám po celom priestore a na rozdiel od predchádzajúcej miestnosti, tu to vyzerá omnoho prívetivejšie. Je zariadená v modernom štýle, horné skrinky siahajúce až po strop, bezúchytkové otváranie dvierok na bielych šuflíkoch a vstavané spotrebiče. Umývadlo a pracovná doska sú zasadené presne pri celoplošnom okne, z ktorého je výhľad na jazierko a verandu. A z druhej strany sa ešte pýši barový pult s vysokými čiernymi stoličkami a na jednej z nich je usadený Pavol, ktorý si ma aktuálne tiež veľmi nevšíma a číta si dnešné športové noviny, ak dobre dobré vidím.

Moju pozornosť však upúta niečo iné. Na parapetnej doske pri okne postáva váza s natrhanými slnečnicami, ktorú som mu pred malou chvíľou zaniesla do izby. Nepáčia sa mu? To rozhodne nie. Všetci majú radi slnečnice. Sú krásne žlté, zútulňujú všetky priestory a svojou jednoduchosťou im dodávajú nenútený šmrnc. Robí to preto, aby ma naštval. Nie je to mierené tým kvetom, ale mne. To mňa chce od seba odohnať. Slnečnice mu nevadia. Využil príležitosť, kým som sa šla najesť a teraz bude určite čakať na moju reakciu. Po správnosti by som mu mala niečo povedať a ohradiť sa tým, že tie kvety mu nič neurobili, ale ja to nespomeniem. Budem sa tváriť ako keby sa nič nestalo. Keď tak nad tým premýšľam, nelíši sa až tak razantne od mojich bývalých zverencov. Síce boli omnoho mladší, ale aj oni na mňa skúšali všelijaké pokusy o reverznú psychológiu a aby som bola úprimná, vo väčšine prípadov zaberali. Správala som sa benevolentne a dovoľovala veci, o ktorých ma ich mamy informovali dopredu, že majú zakázané. Nebolo to tým, že by som im chcela dobrovoľne robiť napriek, len si jednoducho nemyslím, že je prípustné deti zväzovať zbytočnými príkazmi a zákazmi. Majú byť bezstarostné a užívať si svoju detskosť.

"Dobré ráno!" zahlásim asi o trochu hlasitejšie, než by bolo v norme a hádžem na nich ospravedlňujúce pohľady, pretože oboch po mojom pozdravení sa myklo a trhli sebou.

"Dobré ráno, slečna Rojková. Zablúdili ste?" ozve sa Pavol a otáča sa na svojej barovej stoličke smerom ku mne. Je poriadne vysoký, veď len keď takto sedí sme približne v rovnakej výške.

"Nie, priniesla som taniere z mojich a Hugových raňajok."

"Mohli ste ich nechať na stole v záhrade, Anka by po ne zašla."

"Je neslušné sa nechať obskakovať. Nič to predsa nebolo. Doma umývam taniere každý deň. Mimochodom volám sa Lulu, som nová Félixova opatrovateľka," predstavím sa doteraz tichej žene a podávam jej ruku. Otočí sa od sporáka a sťahuje si z rúk biele rukavice. Do tvári je bacuľatejšia, má roztomilé plné líca a úzke pery s vľúdnymi očami. Usmeje sa na mňa a potrasie mi rukou.

"Ja som Anna, mám na starosti kuchyňu, zhotovujem jedlá pre celú rodinu, aj keď v podstate nie sú nikdy doma, takže moje jedlá slúžia len pre mladého pána Félixa. Veľmi rada vás konečne spoznávam, počula som, že vás pani Šmidová objavila na detskom ihrisku. Je to pravda?"

"Pokojne mi môžete tykať, Anka. A čo sa týka tej druhej veci, áno, je to skutočne tak. V ten deň ma moja šéfka vyhodila a pani Šmidová sa mi prihovorila, ponúkla mi svoju vizitku a razom som sa ocitla v tomto dobe."

"Prajem vám s mladým pánom Félixom veľa trpezlivosti. S nikým nehovorí, všetkých nás ignoruje, začíname si myslieť, že prichádza o rozum, už ani len nevychádza von medzi nás..."

"Anna, neklebeť a nehovor také veci! Pán Félix je úplne normálny, len obľubuje samotu. Na tom nie je nič zvláštne ani podozrivé, odpusť si tie konšpiračné a vymyslené teórie. To máš z toho neustáleho pozerania telenoviel," odfrkne a vracia sa naspäť ku čítaniu svojich novín. Podupkáva nohou o kovový trám stoličky a presúva si okuliare z hlavy naspäť na oči.

"Tým som nechcela pána Félixa uraziť, len ho poznám už dlho a v posledných mesiacoch sa správa čudne. Akoby stratil všetku chuť do života. Nikto ho nedokáže prinútiť, aby sa nám otvoril. Aj pani Šmidová je z toho už zúfalá."

"A čo myslíte, prečo tomu tak je?" opýtam sa náhle.

"To nikto nevie. Zrejme ho poznačili tie dlhé roky žitia v jednom dome a bez akýchkoľvek vychádzok. Budeme ti všetci nadosmrti povďační, ak sa ti ho podarí rozveseliť. Možno ho niečo trápi a nevie sa s tým vyrovnať. Máme ho radi, pracujeme tu s Pavlom už dobrých pätnásť rokov, predtým sme sa spolu zvykli hrávať, odmalička mu to pálilo a porazil nás vo všetkých stolových hrách ako nejakých začiatočníkov. Dnes len číta knihy, pozerá horory a počúva hudbu v slúchadlách. Ale dosť už bolo môjho tárania, ako vám to s ním zatiaľ ide? Dosiahla ste už nejaké pokroky?"

"Zatiaľ sa mu darí ma ignorovať, ale dlho to tak neostane. Prepáčte, Pavol, že vás vyrušujem, ale prečo sú tie slnečnice tu?"

"Ospravedlňujem sa, slečna Rojková, povedal mi, aby som sa ich zbavil a keďže je pánom domu, musím spĺňať jeho požiadavky. Ale nevyhodil som ich, viem, že by vám bolo ľúto, keby ste ich uvidela v smetnom koši."

"To je v poriadku, myslela som si, že vám to nakázal on. Dobre, ľudkovia, na chvíľu sa s vami lúčim. Ste si istá, Anka, že vám netreba pomôcť s riadom? Veľmi rada to urobím a vy si môžete medzitým vypiť svoju kávičku alebo čokoľvek iné už o takomto čase robíte."

"Lulu, netrápte sa. Riady sú moja práca, vy sa radšej vydajte za pánom Félixom a prepožičajte mu trochu z vášho roztomilého úsmevu."

"Dobre, čestné skautské, že sa budem snažiť zo všetkých svojich síl. A keď to nevyjde dnes, tak určite zajtra alebo aj neskôr, ale prisahám, že neodídem, pokiaľ sa z neho nestane znovu ten chlapec, o ktorom mi všetci rozprávate. Keď to v sebe mal vtedy, nie je možné, že by sa to len tak z ničoho nič vytratilo. On to v sebe len ukrýva, ale pod tým všetkým, pod tou maskou chlapca s nezáujmom, pesimizmom a sklonmi k sarkazmu sa nachádza ten Félix spred niekoľkých rokov. Ja ho nájdem," odpoviem s úsmevom a rezko vykročím dvermi do jedálne a nasledovne ku východu. Asi som zabudla, kade mám ísť. Mala by som si nakresliť nejakú mapku, ktorá by mi pomohla v orientovaní. Blúdim týmito uličkami a pokúšam sa dostať ku tej úzkej, ktorá vedie do Félixovej izby. Prechádzam pomaly a študujem detaily tohto prekrásneho domu. Má niečo do seba. Hoci ja mám radšej útulnejšie a stiesnenejšie priestory, ani tu to nie je na zahodenie. Pripadám si ako v nejakom filme, alebo skôr rozprávke s kráľovským hradom. Steny nie sú také neosobné, ako v jeho izbe. Vidím tu fotky. Nie však rodinné. Na žiadnych sa nenachádzajú spoločne. Je na nich Félix, ale sám. Z pravej a ľavej strany ho nedopĺňajú rodičia tak, ako to zvykne byť u fotkách detí s ich rodičmi. My s Tyly máme kopu súrodeneckých fotografií, na mnohých sedíme na ockových a maminých nohách, len málo je takých, kde stojíme samostatne. Väčšinou len tie z prvého ročníka so šlabikárom a takpovediac vlastne všetky školské. Bol roztomilé bábätko. Tie kučeravé vlásky mu zostali až dodnes. Ani na fotografiách nevyzerá nezdravo. Azda mal len okrúhlejšiu tvár a trochu plnšie líca. Inak sa nezmenil.

Toto zablúdenie mi padlo vhod. Niečo som sa dozvedela. Alebo lepšie povedané, videla som aj jeho inú stránku. Tú šťastnejšiu. Teda aspoň tak to vyzeralo. Usmieval sa na nich, netváril sa kyslo ani pochmúrne, sršal z toho obrazu a detskej tváričky taký vnútorný pokoj, ale na druhú stranu mám neuveriteľnú chuť vojsť do jeho izby a objať ho. On však nemá rád ľútosť. A i keď to nerada priznávam, mňa prepadol súcit. Súcitila som s malým Félixom, ktorý nemal dovolené priblížiť sa k dvom ľuďom, ktorí mu mali byť tými najbližšími na celom svete a súcitila s jeho rodičmi, že nemali možnosť priblížiť sa k niekomu, kto bol ich vysnívaným a dlho očakávaným synom. Nikto by si nemal prejsť niečím podobným. Chodím stále dokola a nakoniec sa rozhodnem, že pôjdem smerom ku vchodovým dverám a odtiaľ už cestu do jeho izby budem poznať. Asi sa dá k nemu dostať dvomi rozličnými cestami, ale pre dnešok ostávam pri tej svojej zaužívanej, ktorú ako tak poznám. Zrejme s ním bude všetko náročnejšie, ale o to lepšie. Výzvy sú prospešné. On pre mňa jednu takú predstavuje.

Len na jeho izbe sú zaťahovacie dvere. Neviem, či mám zlú techniku alebo je to tými koľajnicami, do ktorých vedú, ale na prvý pokus sa mi ich ešte otvoriť nepodarilo. Musím do nich silno tlačiť a otvorím len na šírku, ktorú presne potrebujem. Dávam si pozor na dva schody a nachádzam ho v rovnakej pozícii, v akej bol pred mojím odchodom do záhrady. Je otočený chrbtom, nevidím mu do tváre a na ušiach má nasadené tie biele slúchadlá. Neregistruje ma. Sadnem si do kresla a pozorujem ho. Obdivujem ho. Sedí nehybne, nepohne ani len rukou, má ju položenú na opierke svojho smaragdového kresla, nehrbí sa, je vzpriamený a keby nie je jeho vytŕčajúcej hlavy, ani by ste nezbadali, že tam sedí. Splýva. To je jeho úmysel. Splývať s okolím. Prečo, Félix? Bude to znieť zvláštne a šialene, ale záleží mi na ňom, chcela by som mu pomôcť, nájsť pre neho vhodného darcu a ukázať mu všetky veci, o ktoré prišiel. Vzala by som ho na našu lúku, kde by sme si rozložili deku a prežili deň občerstvovaním sa dobrotami z prúteného košíka, podvečer by sme si založili oheň a spievali ľudové pesničky, ocko nám vždy hrával na svojej gitare, aby sa nám lepšie zaspávalo. Zašli by sme na zmrzlinu a vychutnali si ju spoločne na lavičke, kde by sme sledovali vtákov, prechádzali by sme sa a deň by sme ukončili výhľadom na západ slnka. Vzala by som ho na svoje špeciálne miesto na samom vrchu údolia, odkiaľ je výhľad na celé naše mesto. Sedeli by sme prikrytí dekou a popíjali levanduľový čaj. Zaviedla by som ho na všetky miesta, ktoré som kedy navštívila a ktoré ešte len chcem navštíviť. Zoznámila by som ho so svojimi motýľmi a keby ich uvidel naživo a zblízka, hneď by pochopil ich špeciálnosť. Pre neho sú to len farebné a hrdé tvory. Pre mňa sú tým najjedinečnejším, čo príroda môže ponúknuť.

"Félix? Či už ma počuješ alebo nie, raz sa otočíš a budeš čeliť môjmu pohľadu. Neviem, prečo sa takto správaš, až tak dobre ťa nepoznám, ale nesúdim ťa. Každý deň tu na teba budem čakať. Nechceš, aby som odišla. Ani ja nechcem odísť. Len toľko som ti chcela povedať."