Félix

Tá je ale neodbytná. Asi by som sa mal prestať čudovať. Nedá pokoj a bude dobiedzať, ale aj dnes ju čaká rovnaké zaobchádzanie. Priniesla mi slnečnice. Musel som sa rýchlo otočiť, pretože sa vo mne objavila nutkavá požiadavka na smiech. Očakávajúco ich vystrela k môjmu smeru a mala na tvári satisfakčný výraz, ako keby z dobre odvedenej práce. To majú tie kvety vyriešiť všetky moje problémy? Alebo sa mám kvôli ním rozpustiť od radosti a usmievať sa na plné ústa? Toto dievča je nezmar. Každý deň ma svojou primitívnosťou udivuje. Je veľmi prostý a jednoduchý človek. K šťastiu jej postačia tie najmenšie veci. Azda by sa to dalo považovať za pozoruhodné, ale ja mám zastretý zrak. Príde mi to otravné. Nechápem, ako sa v niekom môže objavovať toľko elánu. Kde sa to v nej berie? Nanucuje si to v sebe silene alebo je jednoducho taká? S nikým podobným som sa ešte nestretol. Nevidel som entuziastickejšiu osobu. Mohla by pracovať v cirkuse. Tie malé usmrkané deti by si ju určite nedokázali vynachváliť. Rozosmiala by ich už len svojím výberom oblečenia. Hneď od príchodu to bolo to prvé, čo mi stihlo padnúť do oka. Je to ako nejaký nepodmienený druh reflexu a zrak mi ihneď smeruje k jej topánkam. Kto by už vyrábal niečo podobné? Vyzerá to ako detská obuv. Ktovie, možno nakupuje práve v oddelení pre deti a svojím rozumom aj zodpovedá školskému veku. Zapol som si hudbu a nepočujem ju. Chcel by som sa otočiť a zistiť, čo práve teraz robí, ale musím tomuto vábeniu odolať. Nemôže sa dozvedieť, že ma istým spôsobom trochu zaujala. Hoci to ani nie je tak úplne zaujatie. O niekoľko dní bude ľutovať, že túto ponuku prijala. Nič zo mňa nedostane. Keď budem aj naďalej pokračovať v ignorovaní, uchýli sa k tomu kroku a odíde aj ona. Tak ako všetci. Môže si namýšľať koľko len chce, aj hovoriť, že je vytrvalá, po čase jej dôjde trpezlivosť. Veď ona ani len nedokáže obsedieť na zadku. Určite jej začne chýbať ten jej nenahraditeľný čerstvý vzduch a zmizne.

Trpí akýmsi fetišom na motýle. Keď o nich včera hovorila, vyzerala tak zasnene a šťastne. Čo špeciálne na nich vidí? Nedajú sa chytiť do ruky, usádzajú sa z kvetu na kvet, hmýria hrdo a panovačne tými svojimi krídlami. Slúžia len na dekoráciu. Nie sú nijak špeciálne. Ale ona využije príležitosť na obľúbenie si každej farebnej veci. Každý deň vyzerá ako nejaký papagáj, na ktorom sa vyšantila príroda do sýtosti. Jej farebné variácie k sebe vôbec neladia. Pôsobí ako dieťa, ktoré si vyberie prvú vec zo skrine a nezáleží mu na názore dospelej osoby, užíva si to a priam tomu nevkusu holduje. Pôsobí nevyspelo. Neviem, koľko rokov má presne, ale keby som mal dieťa, nikdy by som ho do jej rúk nezveril. Nepôsobí ako spôsobilá osoba, ktorej by sa dalo veriť a spoľahnúť na ňu. Sama je ešte stále dieťa, tak ako sa môže starať o nejaké iné? A vôbec, ako sa môže starať o mňa? To chce moja mama, aby sa aj zo mňa stal rovnaký blázon, ako je Lujza Rojková? Nepopieram, možno som tesne na hrane a môj mozog nefunguje na sto percent, ale keby som pochytil jej maniere, okrem poruchy imunity by som trpel ešte aj tou psychickou. Je jedným z tých nechutne dobrých človekov, ktorí u vás vzbudzujú pocit menejcennosti a donútia vás cítiť sa zo seba pod psa. Uvedomujem si, že jej mojím správaním ubližujem, ale je to nevyhnutné pre jej odchod. Keby sme boli v normálnom svete a spoznal by som ju, neviem, ako by som sa zachoval. Asi by som sa ju od seba nesnažil odohnať. Možno by som sa s ňou aj pustil do reči. Lenže môj svet nie je normálny... teda pre ňu nie.

Cez okno zbadám čierny Hugov džíp. Jeho ignorovať nemôžem, to by moja matka začala vystrájať a neprestajne opakovala, že tieto povinné prehliadky sú potrebné pre moje prežitie. S jeho každodenným príchodom som stotožnený. Nedá sa mu zabrániť. Spočiatku, keď ešte tento dom nebol prispôsobený podmienkam, ktoré by môjmu stavu vyhovovali, som ležal v nemocnici. V podobnej sklenenej miestnosti, kde ma chodili sestričky kontrolovať každé štyri hodiny a robili na mne kadejaké testy, ako keby som bol pre nich nejaký pokusný králik. V našej krajine sa neobjavuje veľa podobných prípadov postihnutých týmto druhom choroby, takže objavenie hlavnej príčiny trvalo dvakrát tak dlho ako u vývojovo rozvinutejších a pokročilejších krajín. Návštevy s rodičmi prebiehali všetky cez sklo. Bol som od nich odlúčený omnoho skôr, akoby pre chlapca v takom rannom veku bolo prípustné. Chýbali mi. Nedokázal som pochopiť, prečo ma držia zatvoreného a stránia sa ma. Myslel som si, že na chybe som ja. Ten detský mozog nepoberal tie dospelácke zákazy a reči typu "je to len pre tvoje vlastné dobro". Časom som sa mi podarilo obrniť a svoju samotu som si osvojil. Dochádzalo mi, že už mi viac byť sám neprekáža. Práve naopak, zapáčilo sa mi to a prítomnosť tých druhých mi začínala vadiť. Nastala u mňa zmena v premýšľaní a ďalej mi neprekážalo, že nesmiem vyjsť von na detské ihrisko a hrať sa na preliezkach. Docvaklo mi, že všetko tam vonku, vrátane detských vecí, je pre mňa zakázaným územím. Bolo to buď to alebo smrť. Rozhodol som sa pre izoláciu. Nepriestrelnú, nepriepustnú a oddeľujúcu od všetkého, čo sa tam deje. Viem, že sa to tam deje, ale keďže je to bezo mňa, netýka sa ma to. Nezaujíma ma rast kvetín, meniace ročné obdobia alebo striedanie slnka s mesiacom na oblohe. Pre mňa sa nemení nič. Vždy ostáva všetko po starom. Imponuje mi to. Aspoň nie som v neustálom zhone a nepúšťam sa do pretekov s časom. Mne totiž nemôže utiecť nič. Azda len existencia na tomto svete.

"Dobré ráno najväčšiemu kreténovi spomedzi všetkých mojich pacientov. A dobré ráno aj tebe, Lulu," pozdraví sa po príchode Hugo a ja si z uší skladám slúchadlá. Obrátim sa čelom ku priestoru, kde stoja a usádzam sa na vysokú stoličku ku stolu, kde si môže zložiť svoje pomôcky.

"Dobré," odpoviem krátko a pozriem sa na ňu. Sedí s prekríženými nohami s úsmevom na perách a zaväzuje stužku okolo prinesenej kytice.

"Félix Šmid, zhovorčivý ako vždy. Čo ti sadlo na nos dnes? Alebo len prenechávaš svoju krétensku náturu vyplávať na povrch? Sedí tu dáma, aspoň pri nej by si sa mohol správať zdvorilejšie."

"Nerob si starosti, Hugo. Félix je poslušný a správa sa ako džentleman," prehovorí a mrkne na mňa, pričom jej obočie klesne dolu spolu s očným viečkom.

"Preto mal na ušiach slúchadlá a počúval tú svoju satanistickú hudbu," odfrkne posmešne a prekĺzne cez pootvorené dvere do mojej miestnosti.

"Keď sa chcete o mne vy dvaja rozprávať, môžete odísť a robiť to bez mojej prítomnosti. Nemám paralyzovanú myseľ a nie som ani hluchý, počujem vás."

"A to si nepochopil, že my dvaja chceme, aby si nás počul?"

"Nemáš aj iných klientov, ktorým by si strpčoval život? Vezmi mi krv a nezabávaj sa klebetením so švihnutou Rojkovou," šepkám mu do ucha, keď mi naťahuje manžetu tlakomeru na ruku a drgnem do neho voľnou rukou.

"Čo proti tomu dievčaťu máš? Obraňuje ťa, hoci si jej na to zatiaľ nedal žiadny pádny dôvod. Je milá a láskavá, prekonaj sa a nesprávaj sa ako tvrdohlavá mulica."

"Skočím po vázu, hneď som späť!" zahlási a uteká von z dverí. Až teraz si všímam vysokého opätku na jej sandáloch. Je tenký a trúfam si povedať, že má nejakých päť centimetrov a ona sem v nich prišla na bicykli! Nehľadiac na to, že ešte nemala na hlave ani prilbu. Včera som len predpokladal, že si ju zabudla, ale ona ju nemá vedome. Šibnuté dievča, takto sa ohrozovať. Nikto by ju nenašiel, aj keby sa jej niečo stalo. Celý deň neprebehne okolo tohto územia ani jedno auto. Rozhodne by nemala takto vstupovať na cestu. Dokáže v tých opätkoch ešte aj utekať. Nerozumiem ženám. A už vonkoncom nie tejto žene.

"Že by sa nášmu oceľovému Félixovi niekto zapáčil?" preberie ma z mojich myšlienok a záludne ma skúma očami.

"To dievča je šialené. Mám taký dojem, že moja mama si zámerne vyberá takýchto čudákov, len aby ma rozčúlila."

"Nesúď ju, ty kretén. Keby si si dal tú námahu a trochu aj prejavil náznak záujmu o jej spoznanie, zistil by si, že je pozoruhodná."

"Skvelé! Tak si ju vezmi a spoločne odkráčajte do krajiny za siedmimi horami a dolami na koči z tekvice alebo motýľov!" zatlieskam a prekrútim očami.

"Si blbec, ale s tým sme už všetci oboznámení, takže to ani nebudem riešiť. Ale vážne by si sa nad sebou mohol zamyslieť. Lulu nie je hlúpa, možno sa zdá byť naivná a ľahkovážna, ale to dievča má v sebe silu a nepochybujem, že jej kúzlu čoskoro odoláš. A keď tá chvíľa nastane, s radosťou ti šplechnem do tváre, že som mal pravdu. Takže ťa prosím, aby si na tieto moje slová pamätal."

"Odíde do dvoch týždňov. To si zapíš za uši, dlhšie tu nevydrží."

"Chceš sa staviť?"

"Pre mňa za mňa, ak budeš kvôli tomu dnes spať pokojnejšie, tak prosím."

"Hovoríš, že odíde do dvoch týždňov?"

"Alebo aj skôr, tie dva sú len taká predbežná doba. Maximálna hodnota, ktorú som ochotný jej venovať, aj to s prižmúreným okom."

"A keď to tak nebude?"

"Potom sa prestanem ďalej snažiť a nebudem sa pokúšať ju odtiaľto vyhnať."

"Platí!" zahlási nadšene a podá mi ruku na znak uzavretia dohody.

"Nemusíš sa tváriť tak nadšene, vyhrám."

"Nebuď si tým taký istý."

"A prečo si tak skalopevne presvedčený o tom, že vydrží? Nepoznáš ju o nič lepšie ako ja a správaš sa, akoby ste boli kamarátmi na život a na smrť."

"Jednoducho jej dôverujem. Zapôsobila na mňa svojimi slovami. Keď som sa s ňou včera rozprával, zaskočila ma svojou odhodlanosťou. Ani ty by si nemal súdiť ľudí na základe prvého dojmu. Nemôžeš vedieť, čo sa v človeku skrýva, kým nespoznáš jeho hĺbku."

"Mám ju! Bude sa tu krásne vynímať a prinesie do tejto izby trochu svetla. Slnečnice sa nazývajú kvetmi slnka, pretože sledujú pohyb slnka na oblohe od východu na západ a z francúzskeho slova tournesol znamená doslovne obracia sa k slnku. Predstavujú neochvejnú vieru, ktorá vedie duše na najvyššie duchovné naladenie."

"To znie ako by hovorila o ketamíne," zahlásim posmešne a namiesto smiechu sa dočkám len kopanca od Huga.

"Symbolizuje zbožňovanie a obetavosť a spája sa s bezvýhradnou láskou," recituje aj naďalej a ignoruje moju poznámku, ktorá podľa mňa bola naozaj vtipná. Mám nevďačné publikum.

"Naozaj sú pekné a osviežili túto temnú miestnosť," prikyvuje poslušne a doslova sa nad ňou rozplýva.

"No len sa z toho nezblázni. Nemusíš prikyvovať ako nejaké poslušné psisko."

"Nevšímaj si ho, Lulu. Ako si sa dnes vyspala?"

"Ďakujem, dobre. V lete spím pri otvorenom okne, pretože zo záhrady počuť veselé cvrlikanie a to na mňa vždy pôsobilo blahosklonne. A čo ty?"

"Nesťažujem sa, ale ešte by som sa vydržal prevaľovať v posteli nejakú hodinku. Inak, raňajkovala si už?"

"Ponáhľala som sa po prebudení rovno sem, takže som nestihla."

"Tak to musíme ihneď napraviť. Niečo si dáme v záhrade. Vonku je pekne, aj počasie nám praje."

"A čo Félix?"

"Félix sa o seba postará, ďakujem pekne," reagujem a sadám si späť do svojho kresla a vraciam sa ku svojej hlasitej muzike v slúchadlách. Nezapnem si ju však, kým neodídu z dverí, aby som počul, či súhlasila a naozaj sa vytratila minimálne na pár minút preč.

O pár sekúnd ich vidím vychádzať von z dverí a Hugo ju vedie cez predný dvor do zadnej záhrady. Odtiaľto na nich nemám výhľad, ale z kúpeľne do nej vidieť. Vypnem hudbu a postavím sa ku maličkému štvorcovému oknu, ktoré sa nedá otvoriť. Ani jedno na tomto dome sa nedá otvoriť, ale to je teraz nepodstatné. Usádza sa do drevenej záhradnej hojdačky a Hugo jej podáva lievance a džús na tácke. Žeby na ňu mal zálusk? Je od neho mladšia, vôbec sa k nemu nehodí. Vyzeral by ako jej otec. Navyše je od neho neprofesionálne baliť moju opatrovateľku. Moju opatrovateľku. Naozaj som to povedal? Môže mať ktorúkoľvek inú ženu, veď tie na neho predsa letia, vyzerá pre ne príťažlivo, nemusí sa snažiť o ňu. Nie je pre neho. Prisadol si ku nej, na niečom sa zasmiala. To nie je nijak zvláštne. Stále sa na všetkom smeje. Akoby mala ten úsmev na tvári prilepený nejakým dlhotrvácnym lepidlom. Púšťa sa do lievancov. Nepoužíva príbor, chytá ich do ruky a zlizuje z nich lekvár. To ako vážne? Ešte aj škôlkári dokážu jesť distingvovanejšie. Hugo sa približuje k jej ústam a palcom jej pravdepodobne utiera džem, ktorý tam po jej neohrabanom jedení zostal. Dosť klišé. Kvôli tejto ošúchanosti na neho tie baby letia? Rojková, odstrč mu ten prst zo svojej tvári! Nie si nesvojprávna, dokážeš sa utrieť aj bez cudzej pomoci. Skláňa hlavu a ako keby počula moje slová, zotrie si ten džem z pier sama. Áno! Som ja ale hlupák. Nevedel som sa dočkať, kedy z mojej izby zmizne a teraz ich dvoch sledujem ako nejaký stalker. Odvraciam sa od okna a do reproduktoru zakričím na Pavla, aby prišiel do mojej izby.

"Áno, Félix?"

"Odnes tie kvety."

"A čo mám s nimi urobiť?"

"Vyhodiť ich do smetného koša alebo si ich nechaj, je mi to jedno, len nech ich tu už viac nevidím," zahlásim a vrátim sa do svojej obľúbenej pozície. Nepotrebujem oživenie tohto priestoru. Nemám rád kvety a nehodia sa ku mne.