Félix

V istom slova zmysle sa vzdávam. Robí to zo mňa zbabelca? Pravdepodobne áno. Už viac nevydržím ďalšiu prichádzajúcu bolesť. Nezabrala na prvýkrát, ten druhý by bol už len taká posledná nádej, pri ktorej by si doktori mohli povedať, že robili všetko, čo bolo v ich silách. Som slabý. Chôdza je náročná. Hovorenie je náročné. Bolí ma celé telo, ale zároveň nedokážem rozpoznať pôvod tej bolesti. Je to ako keby moje podvedomie cítilo, že sa blíži môj koniec. Ale neľutujem, že som odmietol tú druhú fázu. Aspoň mi už každú chvíľu nie je na zvracanie. Ten agresívny druh liečby ma totálne odrovnal. Už aj tak mám rozhádzaný celý organizmus. Len by to možno oddialilo istú smrť. Pretože niečo som sa za svoje pôsobenie na tejto planéte o svojom tele naučil. Bez ohľadu na to, že vykazuje chvíľkový progres, nakoniec ma predsa zradí a dá mi pocítiť, že nie som jeho pánom. Nikdy som nebol. Po celú tú dobu mi velilo a rozkazovalo. Musel som prežiť celý život zavretý za štyrmi múrmi, keďže som sa narodil s mimoriadne zriedkavou poruchou imunity. Prispôsobil som sa. Zavrel sa do svojej komnaty, ponoril sa do kníh a robil som to, čo chcelo. Dodržiaval som jeho pravidlá. Hral som podľa neho. Odstavil som sa od vonkajšieho chodu, pretože na mňa nič nečakalo.

Od samotného narodenia je moje meno zapísané na nejakom zozname čakateľov v rade, ale ten rad sa neposúva dopredu. Ostávam zaseknutý na jeho konci a ľudia za mnou ma predbiehajú. Nenašiel sa vhodný darca. Nevadí. Ide sa ďalej! Moji rodičia sa pustia do stavby bezpečného domu s moderným vybavením a technológiami, ktoré stoja majland, len z dôvodu, že chcú mať svoje chybné dieťa doma pri sebe. A čo urobím ja? Začnem ich ignorovať a postupom času sa odcudzíme. Dávam si za cieľ odohnať každú jednu opatrovateľku, pretože som nevďačný fagan, ktorý si neváži dobrosrdečnosť svojej matky, ktorá by pre neho bola naozaj schopná položiť hoc aj svoj život. Stávam sa ignorantom a introvertom, a komfort nachádzam v čítaní kriminálok a pozeraní hororov s vyvražďovacím podtónom. Páčilo sa mi sledovanie smrti na televíznej obrazovke. Uvidíme, ako sa mi bude páčiť samotná smrť v mojom podaní.

Neskôr však stretnem dievča, ktoré predstieram, že mi vadí. Nekomunikujem s ňou a dúfam, že jej to dôjde a ona opustí môj osobný priestor. Dievča to ale nepochopí. Alebo lepšie povedané, chápe ma ako jediná najlepšie. Rozumie, čo s tým svojím nie práve prívetivým správaním chcem docieliť. Prejde mojím osobným testom a nech sa už akokoľvek vzpieram, ani ja jej čaru nemôžem odolať. Stávajú sa z nás kamaráti a ja si uvedomujem, že ju vo svojom živote nevyhnutne potrebujem. Prináša mi energiu, úsmev a nepoznané šťastie, o ktorom sa mi ani nezdalo. Moje srdce na ňu reaguje. Dáva mi najavo ľúbostné city, z ktorých som na smrť vystrašený. Je to pre mňa niečo nové a nepoznané. Váham so žiadosťou o rande. Som si vedomý toho, že nie som ideálnym materiálom na partnera. Rovnako ako aj toho, že slečna Farebná by mohla mať kohokoľvek na svete. Svojho princa na bielom koni, ako to od svojho príchodu nonstop opakovala. Verila na svoju spriaznenú dušu, ktorú jej vesmír osobne privedie do cesty. Uznávam, jej ustavičný optimizmus hraničil s naivitou, ale s tou vydržateľnou a kvôli jej sladkým čokoládovým očiam a roztomilosti aj prípustnou.

Nevie sa dokopať k otázke. Ako vždy potrebuje postrčenie od najlepšieho a jediného kamaráta, ktorého kedy mal. Vždy pozná tie správne slová, ktorými ma navnadí k prekonaniu sa a prekročeniu svojho pomyselného tieňa. Urobil som to. Skúsil šťastie a hoci som od nervozity takmer nedýchal, položil som tú základnú otázku pre úvod do nášho príbehu. Najlepšie rozhodnutie v mojom živote. Možno to bol ten jediný správny moment na opýtanie sa. Ktovie, či by som po tom dni ešte niekedy nabral odvahu a požiadal ju o doprovod. Boli sme šťastní. Ale nie úplne. Niečo chýbalo. Ak mal nastať v našom vzťahu posun a krok dopredu, nemohol som ostať v tej komfortnej zóne, v ktorej nám bolo spolu príjemne. Existovali sme v bubline, ktorá jej bránila v rozširovaní obzorov. To predsa nechce žiadny partner. Vyslovene by mi toto tvrdenie nikdy nepotvrdila. Je pre tento náš svet až príliš dobrá. Nemohol som si nevšimnúť, ako zbystrovala zrak na vtákov zastavujúcich sa na parapetnej doske. Alebo na veveričky preliezajúce z jedného stromu na druhý so svojimi orieškami. Tá sklenená sterilná bublina patrila ku mne, ale už vonkoncom nie ku nej. Mal som sa nečinne prizerať, ako stráca svoje ja? V žiadnom prípade!

I keď to rozhodnutie nevychádzalo len čisto z potreby uvedenia jej života späť do starých koľají. Zjavila sa tú dlho stratená túžba pozrieť sa za hranice výhľadu, ktoré mi dennodenne umožňovalo moje okno. Opätovné nájdenie strateného záujmu. Nebolo tu iné riešenie. Pre vyzdravenie bola v rozvrhu možností len jedna prípustná. Vyhľadával som si články, dočítal sa o narastajúcej úspešnosti génovej terapie, ale až do toho momentu s pokazeným generátorom som si nebol istý tým, či je to, čo naozaj pre seba chcem. V ten deň som dostal stopercentné potvrdenie. A úspechy sa za nejaký čas dostavovali. Bol som zázrakom, ktorí nepredpokladali ani samotní lekári. Prostomyseľne som uveril, že je všetko na správnej ceste a odhodlal som sa k ďalšiemu razantnému kroku. Požiadal som ju o ruku. Nikdy som si nebol ničím istejší, ako tým, že si ju chcem vziať za svoju celoživotnú partnerku. Lietali sme v oblakoch, púšťali sa do debát, ktoré súviseli s mojím návratom domov a ďalších krokov, ktoré spolu podnikneme. Ale samozrejme, ako to už býva v mojom prípade, veci nemôžu ísť večne hladko.

Nestrácal som nádej ani vtedy, keď mi oznámil, že génová terapia spôsobila ďalšie smrteľné ochorenie a že budem znovu musieť bojovať o svoj život. Jej energia a optimizmus mi pomáhali uveriť, že je to len malý zádrheľ, ktorý spoločne prekonáme. Ale keď mi prišiel oznámiť, že liečba nezaberá a ja budem prinútený prejsť si tým odznovu, a tentoraz pri nastavení intenzívnejšej a agresívnejšej fázy, povedal som si dosť. Už ďalej nevládzem prekonávať rany od osudu alebo vesmíru. Je to nad rámec mojich síl. Som vyčerpaný. Unavuje ma večne bojovať proti nepriazni. Chcel som len normálny život s láskou svojho života. Asi som žiadal príliš. Preležal som v tejto nemocnici viac ako rok a stále som sa nepozrel von! Prvotný cieľ bolo vyslobodenie sa z tohto väzenia a nakoniec som sa do neho len viac zamotal. Som predurčený vidieť ten vonkajší svet skrz okno. Avšak ona mi sem prináša iný druh svetu. Svet jej topánkami je čarovnejší a neváhal by som ani minútu, keby som sa medzi týmito dvomi musel rozhodnúť. Zvolil by som si ten jej. Vždy by som dal prednosť tomu jej.

"O čom premýšľaš? Nie je ti dobre? Môžem niečo urobiť?"

"Zomieram, nie je tu nič, čo by sa ešte dalo urobiť, žienka moja."

"Máš bolesti, však?"

"Nie je to nič, čo by som v prechádzajúcich dňoch nezažil."

"Nemusíš sa chovať statočne. Môžeš sa mi zdôveriť a nebrať pri tom ohľady na mňa a moje reakcie. Viem, že vyvolávam dojem emočne nestabilného človeka, ale som tu pre teba, mužíček môj."

"Povedz mi rozprávku," nabádam ju a stisnem jej ruku. Privriem viečka a započúvam sa do jej zamatového hlasu.

"Kde bolo, tam bolo, v krásnej malebnej krajinke, sa narodili chlapec a dievčatko. Mali takmer navlas rovnaký dátum narodenia. Chlapček sa narodil o deň skôr, pretože potreboval preskúmať svet ako prvý. O deň neskôr prišlo na svet aj dievčatko a blízkosť dátumov narodení nebola náhodná. Vesmír si ich vytipoval a urobil z nich spriaznenú dušu jeden druhého. Netušili, či sa ešte niekedy stretnú. Ale keďže v tom mal prsty vesmír, bolo to takpovediac isté. Obaja rástli, prechádzali si určitými fázami svojich životov osamote, až pokým ich osud znovu nezviedol dokopy. Nevedeli, že k sebe patria. Chlapec bol nahnevaný, že mu matka priniesla domov ďalšiu opatrovateľku a zaumienil si, že sa jej zbaví."

"Ten chlapec bol poriadny trkvas!" preruším ju a inštinktívne pootvorím oči, aby som mohol zazrieť jej reakciu. Usmeje sa a privinie si moju ruku ku svojmu lícu.

"Bola to len maska, s ktorou ju len vystavil skúške. Nedôveroval ľuďom ľahko a nevedel, či môže dôverovať jej. To však ale netušil, že dievča ho dávno prekuklo a nezastaví sa, kým si nezíska jeho srdce. Netrvalo dlho a on si pred ňou zložil svoje bariéry. Dovolil jej načrieť do svojho vnútra a svojím šarmom ju zakaždým dokázal dostať do kolien. Obaja boli neskúsení. Dievča milovalo zamilované romány a romantické filmy, ale nebola otvorená voči láske, pokým nestretla chlapca. Až pri ňom skutočne pochopila, aké to je milovať niekoho až za hrob. Čakala na prvý krok od chlapca. On jej ho dal. Bol odhodlanejší ako ona. Hoci o sebe neustále hovoril, že nie je na romantické gestá a prevracal nad ľúbostnými scénami oči, zorganizoval pre dievča jej vysnívané rande. Priniesol jej čerešňové stromy, záhony kvetov a jej obľúbené motýle, ktoré tvorili súčasť jej života. Od toho dňa boli spolu šťastní. Najšťastnejší v celom vesmíre. Chlapec požiadal dievča o ruku, zosobášili sa a ich láska nepoznala hraníc. Milovali sa nekonečne. Vybudovali si vlastnú neverbálnu komunikáciu, o ktorej dievča tak veľmi snívalo. Niekedy nepotrebovali slová, aby si porozumeli a vyjadrili svoje pocity. Lietali na bielych obláčikoch. Nachádzali sa v siedmom nebi. Stali sa nerozlučnými. Nikto a nič ich už nemohli rozdeliť. Spolu boli silnejší a prekonali všetko, čo sa im votrelo do cesty. Dievča milovalo chlapca a chlapec miloval dievča. Vždy to bolo len o nich dvoch. Mimo nich nikto iný neexistoval. Ich život nebol nenáročný, ani ľahký, ale zvládali ho, pretože mali jeden druhého. Mali svoj dotyk. Teplé dlane a komfortný stisk. Svoj pohľad ráno pri prebúdzaní. Čítanie motivačných citátov. Nehádali sa. Vychádzali vo všetkom. Dalo by sa povedať, že mali harmonický vzťah. Rešpektovali jeden druhého, aj keď niekedy nesúhlasili so svojimi rozhodnutiami. Želali si spolu prežiť celú večnosť a dokonca ani tá by im nestačila. A žili spolu šťastne... navždycky," dopovie posledné slovo s krátkou odmlkou a odvráti zrak do druhého kútu, aby si mohla utrieť slzu.

"Ten príbeh sa mi páčil, veľmi rád by som sa stretol s tým chlapcom a dievčaťom a vyjadril im svoj obdiv. Taký druh lásky je nevídaný. Predovšetkým by som zložil poklonu dievčaťu kvôli jej vytrvalosti."

"Obaja si zaslúžia poklonu, pretože sa neprestali milovať a stáli pri sebe v dobrom aj zlom. Ich príbeh je najkrajší zo všetkých. Aj keď by mohol byť spravodlivejší."

"Presťahovali sa nakoniec do spoločného domu?"

"Áno, mali nádherný dvojposchodový žltý dom s bielymi okenicami, červenou strechou a nádhernou záhradou posiatou všetkými druhmi kvetov. Pred vstupnom bránou sa rozprestierala rozkvitnutá čerešňa, pod ktorou sa každé ráno pobozkali na znak ďalšieho nového dňa prežitého ako manželia."

"Prajem im to. Znejú ako veľmi príjemní ľudia."

"Sú. Jedni z najlepších na svete a zaslúžia si to najlepšie."

"Ľudia nemôžu vždy dostať to, čo chcú. Ako kruto to znie, tak je to žiaľ pravda. Sľúb mi, že sa pohneš ďalej. Neumriem s kľudným svedomím, ak ma neubezpečíš, že budeš v poriadku."

"Ako to odo mňa môžeš žiadať? Nechcem sa pohýnať vo svete, v ktorom nestojíš vedľa mňa!"

"Ale budeš musieť, Lujza. Cítim, že umieram, nezvrátim to. Nevládzem. Bojujem z posledných síl. Hugo na teba dozrie, už som to s ním preberal. Som pokojnejší, keď viem, že na teba dá pozor. Môžem sa na neho spoľahnúť."

"Toto nie je zbohom. My dvaja, Félix, my sme spriaznené duše. Ešte sa stretneme. Nikdy na teba nezabudnem. Nikdy ťa neprestanem milovať. A nikdy neprestanem byť tvojou manželkou. Tento prsteň patrí na môj prst. Neviem, ako budú vyzerať prichádzajúce dni a práve teraz ti nemôžem sľúbiť, že budem v poriadku, pretože moje srdce praská, ale urobím všetko pre to, aby som sa o to prinajmenšom pokúsila."

"To je to jediné, o čo ťa žiadam. Nezabúdaj na to, že ťa milujem," dopoviem posledné slovo a ďalej sa nevzpieram tomu nutkavému pocitu zavrieť oči. Moje telo sa stáva ľahkým. Cítim jej prítomnosť a počujem jej plač, ktorý sa stáva každou minútou vzdialenejším. Vznášam sa a biele svetlo mi neumožňuje nič vidieť. Asi som dovŕšil svoju kapitolu na zemi. Ale potvrdili sa moje slová. Miloval som Lujzu Rojkovú do svojho posledného dychu.