Félix

Mám za sebou prvé dva kolá. Nie bežecké. Moje kolá so športom vôbec nesúvisia. Dva kolá podstúpenia chemoterapie kvôli vyliečeniu mojej leukémie. Neviem, čo som prekvapený, som to predsa ja! Akoby mohlo ísť zaručene všetko podľa stanoveného plánu? To by som sa asi nesmel volať Félix Šmid. Od začiatku je tento môj organizmus zdeformovaný a vykazuje chyby. Uveril som jeho falošným signálom, že sa dávam do poriadku a o malú chvíľu sa zo mňa stane zdravý chlap a výsledkom je, že som len získal novú chorobu do zbierky. Myslel som si, že mám svoje telo pod kontrolou. Po prvý raz v mojom živote sa zdalo, že ma poslúcha a neobracia sa mi chrbtom. Ale utŕžil som od neho ďalšiu ranu. Samozrejme som bol oboznámený s rizikom, keď som dobrovoľne podpísal súhlasné papiere odobrujúce moju liečbu. Ale šanca bola príliš málo percentná na to, aby ma od toho dokázala odradiť. Vyzerá to tak, že som terčom pre nepravdepodobné situácie!

Najprv sa stanem nositeľom zriedkavej choroby zasahujúcej len tú najužšiu menšinu našej populácie a potom, keď už si myslím, že moja neschopná imunita začala konečne fungovať tak, ako od začiatku mala, objaví sa znovu niečo nové, pri ktorom mi znovu hrozí smrť. Mal by som byť na to už zvyknutý, čo? Celý môj život som prakticky so smrťou vo vztyku. Nie je správne sa takto ľutovať. Nič to na veci nezmení. Len som sklamaný. Začínal som sa tešiť na to, že sa budem môcť začleniť do normálneho života. Že všetky tie bežné veci už viac nebudú len zakázané tabu. Bol som plný nádejí a očakávaní. A opätovne som nútený k zmene svojich preferencií. Do poslednej chvíle som dúfal, že je to len planý poplach. Kým som nedostal zreteľné potvrdenie, že mám naozaj leukémiu, nemohol som o tom Lujze povedať. Nemal som to srdce zaťažovať ju ďalšou zo svojich smrteľných ochorení.

Podozrenie mi oznámil práve v čase, keď odišla domov na rodinný obed. Oslavovali narodeniny jej mamy, tešila sa, že sa s nimi po dlhšej dobe znovu stretne pri jednom stole. Neodvážil som sa jej to povedať, keď sa vrátila naspäť. Vyzerala tak šťastne a spokojne. Stretnutie s jej rodinou jej urobilo dobre. Rozveselilo ju a v očiach jej žiarili iskričky. Tú entuziastickú náladu som nemohol zruinovať len kvôli nejakému podozreniu, ktoré pritom ešte ani nebolo potvrdené. Preniesol by som pozornosť na seba. Znovu by bolo všetko len o mne. Jej život je aj tak celý len o mne. Načo ju zaťažovať nepotvrdenými diagnózami, nie? Keď som ho zbadal vo dverách, hneď mi bolo jasné, koľká bije. To je možno aj dôvod, prečo som bol taký pokojný. Ju to zasiahlo a to zabolelo omnoho viac, ako potvrdenie toho, že to viac nie je už len podozrenie. Zložila sa a to nebol pekný pohľad. Nikdy predtým som ju takúto nevidel.

Zabolelo ma, že som jej tento stav navodil ja sám. Aj keď nie úmyselne, predsa len tie slzy vyronila kvôli mne. To je v rozpore s tým, čo som sa zaviazal, že budem v našom vzťahu robiť. Mal som jej prinášať len šťastie, poprípade slzy radosti. To vzlykanie ma položilo. Pátral som po slovách, ktoré by ju dokázali upokojiť. Ale žiadne také tu nebolo. Možno sa so mnou naozaj nemala nikdy zapliesť. Pre ňu by to bolo určite výhodnejšie. Ušetrila by sa toľkých sklamaní a pádov. Koľko ich už pri mne od svojho príchodu zažila? Vždy sú tu nejaké komplikácie, ktoré ju odrážajú naspäť na začiatok. Som konštantným bremenom pre všetkých nachádzajúcich sa v okruhu mojej osobnosti. Mama a otec sa rozplakali tiež. Nič nové pod slnkom. Ich nemožný syn proste len nedokáže žiť bez lekárskeho prostredia. Som vinný za ich trápenie. Celá pozornosť je nasmerovaná ku mne. Všetci sa o mňa boja a pozorujú ma. Takto som si to vôbec nepredstavoval.

Môj organizmus je rozhodený. Nežiaduce účinky liečby sa dostavujú. Cítim sa malátne a je mi na zvracanie. Zoslabol som a chuť do jedla je minimálna. Keby to bolo len na mne, nič by som do úst nedal. Je to vtedy ešte horšie. Ale hladovka by ma zrejme už úplne odrovnala. Hlava sa mi krúti a žalúdok mám ako na vode. Vývar, ktorý som pred chvíľou dojedol, si razí cestu späť rovnakým otvorom, akým sa do môjho tela dostal. Zápasím s touto myšlienkou, pretože som ešte nikdy nezvracal a bojím sa, ako to bude vyzerať. Nasucho pregĺgam a usmievam sa, pretože nechcem u Lujzy vyvolať paniku. Úľava však neprichádza. Nedokážem v sebe udržať ani zafarbenú polievkovú vodu.

"Si v poriadku?" opýta sa zhrozene, keď náhle vyskočím zo svojej postele a ponáhľam sa do kúpeľne. Chcel by som si švihnúť a pridať na tempe, ale aktuálne je beh nad moje sily. Tackavým krokom smerujem do kúpeľne a kľaknem si ku záchodovej mise. Lujza sa pri mne pristavuje a hladí ma po chrbte. Cítim sa ponížene a nechutne. Za posledné dni som toho naozaj veľa nezjedol, ale nedokážem tento dávivý pocit zastaviť. Je mi trápne, že sa na to musí pozerať. Nikdy by som ju o to nežiadal.

"Prepáč, že si to musela vidieť," odvraciam od nej zrak, pretože sa hanbím.

"Nie, prestaň s tým, Félix. Neospravedlňuj sa. Zaviazala som sa, že pri tebe budem vždy stáť. V chorobe aj v zdraví," odpovie mi odhodlane a podopiera ma, kým sa doteperím z kúpeľne do svojej izby. Ľahnem si na posteľ a predychávam tieto mdloby, ktoré na mňa prichádzajú. Je mi hrozne.

"Do roka a do dňa. Dnes je to presne rok, odkedy som ťa požiadal o ruku. Mali sme mať dneska svadbu. Prepáč mi, že som nedodržal slovo. Keby to záležalo len na mne, vzal by som si ťa hoc aj teraz!" vtipkujem, pretože jej chcem po tomto nechutnom zážitku zdvihnúť náladu a pretože jej úsmev mi skutočne pomáha prekonávať tieto vedľajšie účinky.

"Deň sa ešte neskončil. Ak by si sa na to cítil, mohli by sme sa dnes vziať. Mamka sa pozná s farárom, každú nedeľu mu chodí upratovať faru a na každej omše číta sväté písmo, my dvaja sme katolíci, nevidím problém v tom, aby sme sa nemohli zosobášiť."

"Takúto svadbu si nechcela. Mala si mať oblečené biele svadobné šaty tvojej mamy a ja som mal byť navlečený v bielom smokingu. A to ani nespomínam fakt, že sa mala naša svadba konať v záhrade pod čerešňovými stromami a v obklopení motýľov."

"To boli len presladené scenáre snívajúceho rojka, ktorý v tej dobe netušil, že k perfektnej svadbe nepotrebuje žiadne materiálne veci, stačí jej k nej jednoducho iba jej vyvolený. To je všetko, čo má obsahovať dokonalosť. Nezáleží mi na tom kde, kedy a ako sa vezmeme, ani či my dvaja budeme mať typické oblečenie, ktoré ku svadbe patrí, musíš tam byť len ty, Félix. Ale si slabý a potrebuješ oddychovať. Odložíme to."

"Nič sa odkladať nebude. Máš úplnú pravdu. Spýtaj sa tvojej mamy, či by si na nás našiel pán farár čas vo svojom kalendári. Staneš sa mojou manželkou, Rojková."

"Si si istý, že to zvládneš? Bol to len nápad. Nemienim ťa do ničoho tlačiť. Si slabý..."

"Či zvládnem vziať si ťa? Čo je to za otázku, Rojková? Si moja vyvolená, nikdy nebudem príliš slabý na to, aby som sa oženil s najúžasnejšou ženou na svete."

"Dohodnem nám termín."

"Teším sa," vyslovím a privriem oči. Spontánne rozhodnutia! Tie mi obzvlášť pri nej idú. Ale ak by to bola posledná vec, ktorú kedy urobím, musím si ju vziať. Tak dlho už obaja čakáme. Naplánovali sme si to na dnešný dátum, pretože takto pred rokom som ju požiadal o ruku. Situácia bola kompletne odlišná. Môj zdravotný stav vyzeral lepšie. Ja som vyzeral lepšie. Vlastne má môj obdiv, pretože predtým som aspoň nemal tieto obrovské čierne kruhy pod očami a moje vlasy po prejdení po nich neostávali v rukách. Strácam vlasy. Keď som si predtým myslel, že nie som atraktívny, neviem, čo by som o sebe mohol povedať dnes. Môj výzor je katastrofálny. A ona je schopná pozerať sa skrz neho a venovať mi svoju vernosť v tejto sterilnej nemocničnej izbe, v ktorej sme spolu uväznení už celú večnosť. Ale je to na jednu stranu aj symbolické, keďže je to rovnaká miestnosť, v ktorej na moju otázku odpovedala áno. Dnes mi povie svoje áno po druhýkrát, i keď mám taký dojem, že ona mi to svoje áno hovorí od samého začiatku.

"Že sa tebe chce stále vtipkovať. Aká svadba sa to dnes bude konať?" vtrhne do izby mama po prečítaní mojej smsky.

"Naša predsa," odpoviem pokojne a usmejem sa.

"Lulu, môj syn blúzni? Alebo som ho naozaj počula povedať, že sa dnes beriete?"

"Renátka, Félix ti hovorí pravdu. Presne pred rokom sme sa zasnúbili, plníme len svoj sľub."

"Ale Félix nie je zdravý a nemôže odtiaľto odísť..."

"Ani sa nechystám, maminka. Tá svadba sa bude konať presne na tomto mieste."

"Mamka sa už dohodla s naším katolíckym farárom, mal by to stihnúť pred začatím omše o šiestej, takže máme presne tri hodiny na zorganizovanie potrebných vecí. Tyly o chvíľu príde s prsteňmi a trochu ma upraví, zvládnete to tu?" opýta sa ustarostene.

"Pravdaže, len choď. Som ženích, musím sa dať tiež do parády. Okrem toho, ak sa nemýlim, hovorí sa, že ženích nemôže svoju nevestu vidieť pred svadbou. Nosí to že vraj nešťastie."

"Tak ťa tu na chvíľu nechám. Uvidíme sa o tri hodiny. Milujem ťa."

"Uvidíme sa, milujem ťa."

"Komu mám zavolať?"

"Upovedomil som už Huga, Pavla a Annu. Tí sa postarajú o výzdobu, ty môžeš zavolať otcovi a povedať mu, že by som si potreboval požičať oblek."

"Dobre, ihneď mu zavolám."

"Alebo nie, mohol by som ťa požiadať, aby si mi kúpila biely smoking?"

"Samozrejme, zlatko. Ako ste vlastne dospeli k tomuto rozhodnutiu? Včera ste nám nič nevraveli."

"Prišla s tým Lulu len pred niekoľkými minútami a spoločne sme si uvedomili, že je zbytočné to odkladať. Chcem si ju vziať, pokiaľ som ešte stále nažive."

"Neber toto ako tvoju poslednú šancu na zosobášenie! Nakopeš tej leukémii zadok a o niekoľko mesiacov zažijeme poriadnu veselicu v našej záhrade. Toto bude len maličký obrad kvôli oficiálnemu spečateniu vašej lásky."

"Ako poviete, pani Šmidová."

"Nechcem ťa tu nechávať samého..."

"Som v obklopení doktorov a sestričiek. Mám neustály dozor. A Hugo sa aj tak za chvíľu dovalí, nerob si starosti. Ty len príď pekne načas."

"Nenechala by som si ujsť svadbu svojho najkrajšieho syna za nič na svete."

"Ďakujem za všetko."

"To ja ďakujem tebe. Uvidíme sa o dve hodiny a nevrátim sa sem, dokým nebudem v rukách niesť biely smoking."

A odrazu som v izbe sám. Nedokážem obsedieť na mieste. Nevoľnosti na chvíľu prešli. Časom sa to bude len zhoršovať. Musíme sa zosobášiť pokiaľ ešte stále dokážem stáť na nohách. Mám čas na zapracovaní na svojom sľube. Celé je to také impulzívne, že sme ani nemali čas premýšľať o tom, čo si pred oltárom povieme. Zbehlo sa to rýchlo. Avšak nezáleží na tom, či je to urýchlené, pretože sa obaja nachádzame na rovnakej strane. Cítime to rovnako. Odovzdáva mi svoju lásku a to ona navrhla dnešný dátum.

"Gratulujem! Mám z vás dvoch obrovskú radosť, decká. Dúfam ale, že budem tvojím svedkom!"

"No neviem, stále som v procese rozhodovania. Je to tesné medzi tebou a Pavlom."

"Ty kretén! Vykúpil som celé elektro so svetielkami a sviečkami, nárokujem si právo byť tvojím svedkom! Tak aká to remíza?!"

"Samozrejme, že budeš mojím svedkom, Hugo! Nevyplýva to z celkovej situácie? Si môj najlepší kamarát, nepoznám nikoho iného, kto by mohol stáť vedľa mňa."

"Slzy si necháme až po obrade, platí? Teraz sa musíme pustiť do výzdoby!"

"Platí!" súhlasne prikývnem a zasmejem sa nad jeho entuziazmom.

O malú chvíľu sa pripája aj Pavol, ktorý prináša farebné lampióny. Očividné, že ich nebudeme vypúšťať do vzduchu, ale majú v sebe farby a aspoň sčasti splním jej prianie. Z led nehorľavých sviečok vytvoríme akúsi cestičku, ktorou bude po svojom príchode prechádzať. Nie je to ulička v kostole s bielymi stuhami a množstvom hostí, ale bude to musieť stačiť. Podľa mňa to vyzerá čarovne. Sviečky blikajú všelijakými možnými farbami a atmosféra pochmúrnej izby je razom preč. Prinajmenšom sa k jej predstave priblížim tou bielou farbou smokingu. Podarilo sa jej ho nájsť. A čuduj sa svetu, aj napriek tomu, že som za posledné týždne schudol desať kíl, nevisí na mne. Všetko je pripravené. Čaká sa už len na ňu.

Sú tu len naši rodičia, Hugo a Tyly ako naši svedkovia, a Pavol s Annou. Kruh našich najbližších osôb. Nedočkavo stojím pri farárovi a upieram zrak k dverám, z ktorých má vojsť ku mne dovnútra. Je to skutočné! Fakticky si dnes beriem moju úžasnú a očarujúcu Lujzu Rojkovú. Usmievam sa a zabúdam na to, že sme v nemocnici, v ktorej bojujem o svoj život. Kľučka na dverách sa pohýna a dvere sa otvárajú. Jej otec ju vedie cestičkou zo sviečok mojím smerom a mne sa roztrasú kolená. Je taká nádherná. Nikto ma nepreškriepi v tom, že tieto šaty neboli ušité presne na ňu. Absolútne sedia jej drobnej postave a ona v nich vyzerá ako pravá princezná. Sú čisto biele. Ako sneh, ktorý som mal až doteraz možnosť zazrieť len z okna. Nie sú gýčové, ale majú svoje čaro a jedinečnosť. Zakrývajú jej nohy, ale pri chôdzi mám výhľad aj na topánky. Biele lodičky s otvorenou špičkou a strieborným motýľom nachádzajúcim sa presne v strede. Zostala verná svojmu štýlu. Nebola by to moja Rojková, keby ma neohúrila svojimi motýlími topánkami.

"Opatruj mi ju," zahlási jej otec, keď mi ju predáva na konci cestičky a potľapká ma po pleci.

"Si najdokonalejšia nevesta na svete," zašepkám a ešte raz si ju prezriem. Vyčesaný hladký drdol s motýľou striebornou sponou, takmer žiaden mejkap, ak teda nerátame ten sladký čerešňový lesk, a romantická čipka lemujúca rukávy a tiahnuca sa až po sukňu. Moja éterická víla.

"A ty si môj princ Krasoň v bielom smokingu."

"Lujza a Félix, rozhodli ste sa uzavrieť sviatostné manželstvo. Teraz nastáva tá chvíľa, keď Kristus Pán sviatostne spečatí vašu lásku. Preto sa vás pred Bohom pýtam: Je toto vaše rozhodnutie slobodné a úprimné?

"Áno," odpovieme jednohlasne.

"Lujza a Félix, ste rozhodnutí žiť v úprimnej láske a vo vzájomnej úcte po celý život?"

"Áno."

"Keď teda chcete uzavrieť sviatostný manželský zväzok, podajte si ruky a vyjadrite svoj manželský súhlas."

"Najväčšia chyba, akú môžete v živote urobiť, je mať stále strach z toho, že nejakú urobíte. Bol som ten človek, ktorý sa bál robenia chýb a mal ustavičný strach z toho, čo sa stane, keď jednu urobím. Ale ty, Lujza Rojková, ty si ma naučila, že niektoré chyby sa robiť oplatí. Naučila si ma žiť. Stať sa odvážnejším. Otvorenejším. Ohľaduplnejším. A predovšetkým zamilovaným. Si láskou môjho života a kvôli tebe som šťastnejším, než som si kedy dokázal predstaviť. Nemôžem ti sľúbiť, že počas nášho manželstva sa neobjavia žiadne čierne mraky alebo že nám budúcnosť prinesie len samé dúhy, ale sľubujem ti, že sa pokúsim vyčarovať ti úsmev na perách vždy, keď ťa uvidím smutnú. Ja, Félix, si beriem teba, Lujza, za svoju manželku a sľubujem pred Bohom, že ti budem verným manželom a že ťa nikdy neopustím, ani v šťastí, ani v nešťastí, ani v zdraví, ani v chorobe a že ťa budem milovať a ctiť po všetky dni svojho života."

"Život je len premárnený dar, ak ho človek neprežil, ako túžil. Ja som ten druh človeka, ktorý celý svoj život verí na nájdenie tej dokonalej spriaznenej duše. Verila som na lásku na prvý pohľad a na jej doživotné trvanie. Ale nepoznala som jej skutočný zmysel, kým si sa v mojom živote nezjavil ty. Nikdy som nikoho nemilovala tak veľmi, ako teba. Ty si môj život. Inšpiruješ ma. Stal si sa pre mňa hrdinom, ktorý odhodlane bojuje svoj boj a neopúšťa sa. Som požehnaná tvojou prítomnosťou, Félix. Budem tu pre teba vždy, počúvať ťa a držať za ruku, a urobím všetko, čo bude v mojich silách, aby si bol šťastný a aby si sa cítil byť milovaný. Láska, ktorú od teba dostávam, je nad rámec toho, o čom moje detské ja kedy snívalo. Ja, Lujza, beriem si teba, Félix, za manžela a sľubujem pred Bohom, že ti budem vernou manželkou a že ťa nikdy neopustím, ani v šťastí, ani v nešťastí, ani v zdraví, ani v chorobe a že ťa budem milovať a ctiť po všetky dni svojho života."

"A ja v mene svätej Cirkvi potvrdzujem, že ste uzavreli sviatostné manželstvo a požehnávam ho v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Čo Boh spojil, človek nech nerozlučuje. Môžete si vymeniť prstene."

"Lujza, prijmi tento prsteň ako znak mojej lásky a vernosti v mene Otca i Syna i Ducha Svätého."

"Félix, prijmi tento prsteň ako znak mojej lásky a vernosti v mene Otca i Syna i Ducha Svätého."

"Félix, môžeš pobozkať svoju nevestu. V mene svätej cirkvi vás vyhlasujem za právoplatných manželov."

"Ospravedlňujem sa za tie prstene. Boli to jediné, čo som v tak krátkej dobe dokázala nájsť," zašepká pred samotným bozkom a roztomilo sa uškrnie. Nie sú to zlaté obrúčky, ale umelohmotné prstene z automatu, ktoré sa pýšia motýlími krídlami.

"Ostávame verní tematike, Rojková. Vlastne počkaj, pani Šmidová," odvetím a bez slov si požičiam jej pery. Umieram túžbou pobozkať ju od momentu, kedy vyšla z tých dverí. Je to oficiálne. Je moja manželka.