Félix

"Dobré ráno, Félix. Mám pre vás veľmi dobré správy," pozdraví sa po príchode na moju izbu doktor, ktorý má na starosti moju experimentálnu liečbu a v rukách drží moje zdravotné záznamy. Ležím v tejto nemocnici už celých šesť mesiacov. Človek by aj povedal, že už bolo na čase vykázať nejaké progresívne výsledky. Vystriedali sa pomaly dva ročné obdobia. Nastupuje jar a ja som stále zavretý. Mám pocit, že z toho čochvíľa zošaliem. Jediným pozitívnym článkom je Lujzina prítomnosť. Som nevďačný. Ja sa tu sťažujem, popritom ona je na tom oveľa horšie. Lujza má právo na sťažovanie, pretože je tu zavretá dobrovoľne kvôli mne. Trávi so mnou každú voľnú sekundu. Oberám ju o všetok kontakt s okolitým svetom. Sedí celý čas pri mne a nepohýna sa z miesta. Už aby sa toto celé skončilo a my by sme to mali za sebou. Je mi to nepríjemné aj za ňu. Pripadá mi to ako obmedzovanie. Mám taký pocit, že moja trpezlivosť sa začína vytrácať. Ubúda z nej. Asi som si od toho sľuboval viac. Alebo som prinajmenšom predpokladal, že to pôjde rýchlejšie.

"Dobré ráno, tak sem s nimi! Dobrými správami rozhodne nepohrdneme," ozvem sa nadšene a s malou dušičkou očakávam, že sa mi chystá zveriť niečo prevratné, čo ma odrovná a spôsobí odľahčenie ťažoby, ktorú zažívam.

"Z tvojich krvných výsledkov sme zaznamenali signifikantný nárast lymfocytov. Z diferenciálneho rozpočtu leukocytov sme zistili, že percentuálne zastúpenie bielych krviniek sa navýšilo. Na milimeter kubický sa u zdravého človeka objavuje viac ako štyri tisíc lymfocytov, z čoho by sedemdesiatpercentnú časť mali zastupovať T bunky. Keďže ale pacienti s ťažkým kombinovaným imunodeficitom majú na milimeter kubický v krvi iba tisícpäťsto lymfocytov, v podstate si nemal zastúpené žiadne T bunky. Tvoja absolútna hodnota lymfocytov sa aktuálne približuje k bežným hodnotám zdravých ľudí, čo je aj pre mňa obrovským prekvapením a dalo by sa to tiež považovať za malý zázrak. Od prvého podania opravených buniek prebehlo len šesť mesiacov, zvyčajne sa na takéto hodnoty dostávame po prvom roku. Tiež sme podrobili tvoje T bunky skúškou funkčnosti, aby sme mali stopercentnú istotu. Umiestnili sme ich do kultivačných túb, kde sme k ním pridali rozličné stimulátory a na niekoľko dní sme ich nechali inkubovať. Zdravé T bunky reaguje na stimulátory tým spôsobom, že sa začínajú deliť. A to sa aj stalo. Tie tvoje predtým vôbec nereagovali. Taktiež došlo k nárastu imunoglobínov, ktorých hodnoty boli v tvojom prípade veľmi nízke. Nechcem znieť prehnane optimisticky, ale sme na veľme dobrej ceste k úplnému vyliečeniu. Tvoje výsledky sú nesmierne priaznivé."

"Takže mi len nedávate falošnú nádej? Potvrdzujete mi, že sa môj stav začína zlepšovať?"

"Keby som to nevidel čierne na bielom, asi by som bol skeptický, ale dávam ti svoje slovo, že liečba zaberá. O niekoľko mesiacov odtiaľto budeš vychádzať ako zdravý chlap."

"A čo sa bude teraz diať?"

"Musíš byť stále pod dozorom. I keď nastalo zlepšenie, nemôžeme prenechať nič na náhodu. Budeme pokračovať v monitorovaní tvojho stavu, v odberoch a očakávame ďalšie zlepšenie. Tvoje hodnoty by sa mali dostať do normálu. To znamená, že ešte nie sme tak úplne na konci, ale na pol ceste. Môžeš byť však spokojný. Naozaj sme takéto pozitívne výsledky nepredpokladali."

"Ďakujem, pán doktor."

"Bolo mi potešením s tebou spolupracovať. Ty si nádherným príkladom, že aj nová a experimentálna liečba, ktorá u mnohých vyvoláva zmiešané dojmy a skôr sa jej stránia, môže byť nápomocná. Prajem ti pekný deň. Čakajú ma ešte ďalší pacienti, ale jednoducho som musel zavítať najprv sem, pretože som sa už nevedel dočkať, kým vám oznámim tieto pozitívne novinky. Zatiaľ sa majte."

"Dovidenia," pozdravíme sa naraz a za celú dobu je to prvé slovo, ktoré zo seba Lujza vydáva. Počúvala ho tak pozorne, ako keby si chcela od slova do slova zapamätať všetko, čo mi vravel. Ale usmieva sa očami. To je dobré znamenie. Mali by sme sa smiať. Dozvedel som sa tie najlepšie správy, aké som len mohol dostať. V tomto období aj mimoriadne vítané. Začínal som byť frustrovaný z toho, že sa okolo mňa nič nedeje. Tentoraz som na tú nemennosť začínal byť alergický a neúprosne mi prekážala. Zrejme už viac nedokážem len tak sedieť na mieste a čakať, čo sa bude diať. Potrebujem akciu. Pohyb. Nejaký náznak, ktorý by značil, že sa veci okolo mňa dejú a ja som nezaspal na vavrínoch. Vážne vynikajúco vybraná doba na oznámenie takýchto správ. Aspoň raz ma pre zmenu môj organizmus potešil a dal mi dôvod na radosť.

"Si tu stále so mnou, Rojková?" preruším ticho rozliehajúce sa po bielej a sterilne pôsobiacej izbe a zaklopkám na svoju sklenenú stenu, aby som ju trochu prebral z jej duševného tranzu.

"Áno, prepáč, zamyslela som sa. Stále spracúvam tieto úžasné správy."

"Mal som dobrý pocit, keď som sa do toho púšťal, ale ak mám pravdu povedať, sám som unesený z tohto vývinu udalostí. Lepšie správy sme dostať nemohli, všakže?"

"Rozhodol si sa správne. Keby si dal vtedy na mňa, vôbec by to nemuselo takto dopadnúť. Je mi ľúto, ako som ťa od toho odhovárala."

"Nie, prosím, Rojková, už sa k tomu ďalej nevraciame. Bála si sa o mňa. Keď už, tak mi to maximálne polichotilo. Šiel som do toho, ale ani ja som nebol úplne presvedčený, mal som strach z možnosti, že by to nemuselo vyjsť. A že tá možnosť nebola malá. Neviem, či to bolo percentami rozvrhnuté na päťdesiat na päťdesiat, ale žiaden z nás nemohol tušiť, ako sa bude táto terapia vyvíjať. Skúsil som šťastie. Zastával by som rovnaký názor, keby sa karty pretočili a na mojom mieste by si sa ocitla ty. Len to dokazuje, ako veľmi nám na sebe záleží. Nemal som ti to za zlé ani len na stotinu sekundy. A vôbec, patrí to do minulosti. Netráp tým svoju krásnu hlavičku. Všetko funguje tak, ako má. Sme pri sebe, zaľúbení, zasnúbení a ak sa nič nestane, do roka a do dňa si ťa vezmem. Čaká nás rozprávková budúcnosť."

"Spomínal si, že nemáš rád deti, pretože sú večne urevané a usoplené, no nie je paradox, že nás jedno také priviedlo dohromady? Keby nebolo tvrdohlavého..."

"Chcela si povedať rozmaznaného, nie?" opravím ju s úškľabkom a uvelebím sa vo svojej posteli.

"Tvrdohlavého Miška a jeho vylezenia na strom, asi by som tu dnes nesedela."

"Oh, nie... ja si myslím, že tvoje pojašené pestrofarebné kreácie by si cestu do nášho domu tak či tak našli. Bola to len otázka času."

"Hovoríš presne to isté, čo si myslím. Neviem prečo, ale som si istá tým, že aj keby na mňa tvoja mama nenatrafila v detskom parku, spievajúcu Budkáčika a Dubkáčika pod stromom, našli by sme sa."

"Povedz mi o tej tvojej láske k topánkam. Keď tak nad tým premýšľam, nikdy sme sa o tom nerozprávali."

"Moji rodičia zvykli hovoriť, že som sa naučila chodiť skôr vo vysokých topánkach, ako na rovnej platforme. Niečo ma na nich stále fascinovalo. Zašla som do mamkinho botníku a nazula si jej lodičky na vysokom podpätku. Máme doma dlhú a úzku chodbu, ktorá slúžila ako moje príležitostné prehliadkové mólo. Stačili len niekoľkocentimetrové podpätky a ja som bola ako keby mávnutím čarovnou paličkou vyššia. Zo začiatku bolo náročné zdvíhať nohu a udržať rovnováhu. Ale nezastavila som sa, kým som nebola schopná prejsť od štartu, čiže od dverí, do cieľu ku klenbovému prechodu do kuchyne. Nezaobišlo sa to bez pár odrenín, ale to bolo samozrejmé, nič neprichádza bez menšieho pádu. To najdôležitejšie je postaviť sa z neho a pokračovať ďalej. Naučiť sa chodiť na ihličkových topánkach bolo niečo ako moja osobná misia, ktorú som si dala príkazom splniť. Topánky sú to najpodstatnejšie, čo sa týka nášho outfitu. Koniec koncov ich nosíme na nohách, ktoré nosia na oplátku všade nás."

"Lujza Rojková urobí zo všetkého svoju misiu, čo? Hrnieš sa do všetkého na sto percent, u žiadneho človeka som nikdy nevidel toľkú oddanosť."

"Niekedy je to možno už aj otravné, všakže? Dobiedzam, kým sa mi nepodarí dosiahnuť svoje. V škole som s tým mala často problémy, pravdepodobne sa nadmieru angažujem. Niekoľkokrát som bola na to upozornená."

"Dokelu so všetkými ľuďmi, ktorí ti to kedy povedali! Boli to tupci, ktorí si nedokázali vážiť tvojej hodnoty. Tiež som medzi nich patril, našťastie som dostal rozum. Mimochodom, ako sa ti vedie so zhotovovaním svojej kolekcie?"

"Mám pár kúskov. Potrebujú doladiť ešte zopár detailov..."

"Kedy ich budem môcť vidieť?"

"Keď bude na svete celá škála. Ale budeš prvým, kto ich zazrie, to ti sľubujem."

"Už teraz viem, že budú dokonalé."

"Dnes si na rade ty."

"Po každom prečítaní náhodnej strany mám dojem, že ju máme prečítanú už celú a vždy ma presvedčí o opaku s nejakým novým motivačným prednesom."

"Má neobmedzené množstvo."

"Dobre, tak sa do toho pustime." Vylovím z nočného stolíka priloženého pri posteli našu knižku a otváram ju so zavretými očami na náhodnej strane.

Pocit plného zdravia získame len chorobou - Georg Christoph Lichtenberg. Choroba je výzva zastaviť sa na životnej ceste, núti človeka zamyslieť sa nad svojím doterajším životom a umožňuje mu uvedomiť si skutočnosť, že mu niečo chýba. Choroba vedie ľudí k pokore a k ochote načúvať a premýšľať o tom, čo robia nesprávne. Predstavuje zrkadlo a zároveň znamenie. Je dôkaz krehkosti života. Situácie, ktoré prežívate v chorobe, prinášajú nové skúsenosti, aké by ste v stave zdravia nikdy nezískali...

"Páni... podľa teba je to pravda?" spýta sa ma po dočítaní a rukou si zvedavo podopiera bradu.

"Myslím, že áno. Hoci ma o mnoho vecí táto choroba obrala, neviem, či by som bol schopný vážiť si svoje zdravie rovnakým spôsobom, ako keby som mal fungujúcu imunitu. Skutočnú hodnotu toho, čo máme, si uvedomujeme až pri strate. Avšak všetci sme individuálni. Nemôžem hovoriť za nás všetkých len z dôvodu, že tie slová sa aplikujú na môj prípad. Nie je to ani tak chyba ľudí. Je logické, že keď im nič nechýba a nemusia zápasiť s nástrahami svojho zdravia, nebudú mať k nemu vybudovaný taký pud vďačnosti. Ja som z istého uhla pohľadu vďačný, že som to tak dlho vydržal. Vo svete existuje milión prípadov, kedy sa deti s rovnakým onemocnením nedožili ani len prvého roku života. Tým pádom by som sa mal nazývať človekom šťasteny. Hoci som mal obmedzujúci život, aspoň som mohol žiť, nie?"

"Stále hovoríš o tom, aká obdivuhodná som ja, ale ty sám si jeden z najvýnimočnejších ľudí. Ďakujem Bohu, že ťa mám pri sebe, Félix. Mohol by si mi niečo sľúbiť, prosím?"

"Čokoľvek na svete, láska moja."

"Nikdy ma neopusť. Ani vtedy, keby si ma svojím odchodom mohol zachrániť. Sľúb mi, že pri sebe budeme stáť navždycky tak, ako je tomu teraz."

"Neopustím, nikdy ťa neopustím. Ale pre teba platí to isté."

"Zaväzujem sa ti rovnakým sľubom. Nikdy ma neuvidíš odchádzať."

"Sme v tom spoločne až do konca."

"Do nášho šťastného konca," opraví ma a nadvihne obočím. Milujem, keď to robí. To len ona môže mať zlozvyk, ktorý vypadá tak sladko a roztomilo.

"Nerád kazím tento pekný moment, ale mala by si vedieť, že sa moji rodičia rozhodli pre rozvod. Chcel som, aby si sa to dozvedela odo mňa a aby si nebola prekvapená, ak na to príde náhodou reč."

"Myslela som si, že im tá manželská poradňa pomohla."

"Pomohla... k uvedomeniu si, že to len umelo naťahujú a odďaľujú nevyhnutné."

"Je mi to ľúto. Naozaj som verila, že svoje manželstvo zachránia."

"Aspoň to ukončia dôstojne a nie za zlých podmienok. Bol by som radšej, keby oslavovali svoju zlatú svadbu namiesto toho, aby sa objavili v rozvodovom konaní, ale je to ich rozhodnutie a ja ho musím rešpektovať."

"Nechcem, aby si bol smutný."

"Nie som! Zmieril som sa s tým, ale keďže sme my dvaja pár, považoval som za vhodné, aby si vedela, čo sa deje v mojom rodinnom okruhu."

"To je od teba ohľaduplné. Záleží mi na všetkom, čo sa okolo teba deje."

"A len tak na okraj, naše dieťa by som nemohol nikdy neznášať," narážam na jej slová o uplakaných deťoch a mrknem na ňu. Zreničky sa jej vyjavene rozšíria a očami pátra po odpovedi. Áno, možno už začínam pomýšľať o deťoch. Spoločných deťoch.