Lujza

"Mamka, ocko, mohli by sme sa porozprávať, prosím?" ozvem sa, keď všetci sedíme pri stole v kuchyni a dostávam zo seba otázku, ktorá ma na jazyku škriabe už viac ako hodinu. Pozrú sa na mňa so spýtavým pohľadom, potom očami prebehnú jeden druhého a otočia sa na mňa so smelým výrazom, ktorý mi dodáva trochu viac sebaistoty.

"Samozrejme, srdiečko, stalo sa niečo?" prehovorí mamka a dlaňami mi prekryje ruku položenú na stole.

"Len vám chcem niečo oznámiť. Popravde sa vám s tým chcem zdôveriť už dlhšiu dobu, ale nedokázala som sa tomu odhodlať a nikdy nebola tá správna doba. Súvisí to s mojou budúcnosťou a plánmi do nej..."

"Nech sa ti páči, zlatko. Sme samé ucho a počúvate ma ťa. Sme tu pre vás dve s Tyly kedykoľvek to budete potrebovať, nemusíš sa obávať hovoriť s nami dvomi. Sme vaši rodičia, ktorí sú vždy pripravení vypočuť si svoje dve úžasné dcéry," povzbudí ma aj ocko, ako keby vytušil, že sa jedná o dôležitú tému a nahýna sa smerom ku mne, aby ma mohol pohladiť po vlasoch. Sťažka si vzdychnem, ale nehodlám z toho vycúvať. Musia sa dozvedieť pravdu o tom, že medicína nebola nikdy v rozvrhu mojich plánov.

"Vážim si, čo ste pre mňa stále robili a ja viem, ocko, ako veľmi si túžil po tom, aby tvoje dcéry získali vysoké vzdelanie a titul, ktorý by nám umožnil jednoduchší život, cením si, že si sa kvôli nám obetoval a tvrdo si pracoval, len aby sme mohli mať tento krásny dom a peniaze na štúdium, ale ja ich nebudem potrebovať. Sú vaše a ja proste necítim, že by lekárske prostredie mohlo byť pre mňa. Boli ste obaja takí šťastní, keď ste sa dozvedeli, že ma prijali na zdravotnú školu, nemohla som vám prekaziť ilúzie. Tie štyri roky neľutujem, pretože som sa naučila prekonávať samu seba a popasovať so situáciami, z ktorých som mala husiu kožu, ale už viac nemôžem dovoliť, aby som strávila ďalšie roky na mieste, ktoré ma nerobí šťastnou a nenachádzam v ňom vnútornú stabilitu. Vlastne mi skôr naháňa hrôzu a ja si nedokážem predstaviť, že by som mohla byť v budúcnosti lekárkou..."

"Srdiečko, je nám nesmierne ľúto, ak sme ťa niekedy prinútili myslieť si, že musíš spĺňať naše požiadavky na teba s cieľom, aby si nám vyhovela. Si dospelá žena, nikdy sme na teba nechceli klásť nátlak a tlačiť ťa do vecí, ktoré ti nie sú príjemné. Áno, tvoj ocko si vždy želal, aby ste získali vysokoškolské vzdelanie a zamestnali sa na lukratívnych pozíciách, na ktorých by ste nikdy nedostávali almužnu a popritom by ste pracovali od nevidím do nevidím bez štipky voľného času, ale nikdy nie za cenu toho, že by si sa kvôli nemu vzdala svojich snov. Ak nie je zdravotníctvo to, čo chceš, potom to pre teba nechceme ani my s ockom. Mala by si robiť to, čo ťa napĺňa a nehľadieť pri tom na naše rozmachy. Sme tvoji rodičia, ale nemáme právo zasahovať do tvojich osobných záležitostí. Môžeš robiť čokoľvek sa ti zachce, srdiečko, a vedz, že my ťa budeme vo všetkom podporovať a tvojimi fanúšikmi číslo jedna. Som len smutná, že si čakala tak dlho, kým si nám povedala pravdu. Naším úmyslom nebolo nikdy, aby si obetovala svoje šťastie skrz to naše."

"Vyzerali ste zakaždým tak nadšene, keď ste hovorili o tom, ako budem jedného dňa zachraňovať životy. Nemala som to srdce priznať vám, že nie som tým, kým ste ma chceli mať."

"Zachraňuješ životy tak či tak, miláčik. Na to nemusíš byť doktorka oblečená v bielom plášti. Tvoj úsmev je dar a má liečiteľné účinky. Už nikdy si nemysli, že nie si tým, čím by sme chceli, pretože ty si omnoho, omnoho viac, než by sme si kedy mohli želať. Tvoja dobrosrdečnosť je nevídaná, si naše silné dievčatko s neutíchajúcim optimizmom a vôľou pomáhať komukoľvek. Dokonca aj ľuďom, ktorí sú pre teba úplní cudzinci. Kvôli svojej láskavosti však na seba často zabúdaš a ja hovorím, že je presne čas na to, aby si začala dbať aj na svoje potreby. Chceme počuť o tvojich plánov do budúcnosti. Nech sa páči, ak si to sama želáš, môžeš sa s nami o ne podeliť," vyzve ma ocko k slovu a vstane od stola, aby ma mohol objať okolo krku. Priviniem si hlavu k jeho rukám a vzdychnem si od úľavy. Naozaj mi odľahlo. Celý čas tá ťarcha s nevyslovenou pravdou visela na mojich pleciach a ťahala ma k zemi. Dusila som sa a nedokázala sa prinútiť k vyjadreniu svojho názoru. Nebolo to ani tak tým, že by som sa bála, pretože v kútiku duše som tušila, že budú takíto podporujúci, ale mala som strach z toho, že budú trochu sklamaní.

"Ako už viete, od malička milujem módu a motýle. Mojou najväčšou záľubou sú však topánky a tak plánujem pracovať na vlastnej kolekcii. Viem, že by som nemusela uspieť, je tu veľká konkurencia a ja som len jednoduché dievča bez zvučného mena, ale Félix si myslí, že by som to mala skúsiť. Verí vo mňa. Podľa neho sú moje topánky mimoriadne a ja sa pokúšam uveriť tomu. Je tu riziko neuspenia, ale kým som to ani neskúsila, nemôžem vedieť, ako to dopadne. Celý svoj život žijem s obavami. Dlžím to samej sebe. Za pokus nič nedám. A ak svojimi topánkami môžem rozveseliť a spríjemniť deň aspoň jednej osobe, potom to za to stojí. Félix tvrdí, že aj jeho svet sa mojimi topánkami stáva priaznivejším a ja neviem, či mi to hovorí iba zo slušnosti, alebo to tak aj v skutočnosti cíti, ale ja som sa rozhodla vsadiť na tú druhú odpoveď. Miluje ma a motivoval ma k začatiu cesty k splneniu môjho sna."

"Ten Félix je veľmi múdry chlapec a v tvojom živote sa bude objavovať na dlhú dobu, mám dojem, že by sme sa s ním mali konečne stretnúť. A len aby si vedela, aj my ťa plne podporujeme. Máš kreatívnu myseľ. Zo všetkého nudného a nezaujímavého dokážeš so svojimi rukami vytvoriť niečo okázalé a nezabudnuteľné. Predmety, ktoré prejdú tvojou rukou, zanechajú doživotnú stopu v pamäti. Po napršaní si vždy hľadala na oblohe dúhu a keď si ju nemohla nájsť, vzala si si papier, pastelky a vlastnoručne si ju vytvorila. A potom si ju už len takú nakreslenú priložila k oknu a prilepila ju na sklo. Po každom daždi vychádza dúha. So žiadnou si nebola spokojná a hoci si si ju odložila, po každej búrke si kreslila novú. Pretože podľa teba je každá iná. Majú v sebe rovnaké farby, ale všetci ju vnímame inak. Z rôznych uhlov pohľadu a pre každého symbolizuje niečo iné. Niekto si ju nevšimne a niekto ako ty čaká len na to, kým sa na tej oblohe objaví. Vytvára polobúk. Nemá presne stanovený začiatok a koniec, i tak ale vieme, že sa niekde začína a končí. Rovnako ako život. Často si ju prirovnávala k dĺžke a ohraničenosti života. Vtedy som vedela, že si predurčená pre obrovské veci, srdiečko. A nebolo to len kvôli tomu, že som tvoja matka a také veci si myslieť musím, ale preto, že si ma o tom svojou jedinečnosťou presviedčala už od útleho veku. A aj napriek tomu, že dnes si prakticky už dospelá, stále máš v sebe toho drobného anjela. Nasleduj svoje sny. Tvoja kreativita nepozná medze a je len správne, že sa o ňu podelíš aj s ďalšími. Veríme v teba."

"Vážne ste najlepší rodičia, o ktorých sníva každé dieťa na svete. Venovali ste sa nám, boli ste vždy zavalení prácou, avšak ani to vám nezabránilo, aby ste si s nami písali úlohy, učili sa, brali nás do parku alebo nás ukladali do postele. Keď budem mať jedného dňa vlastné deti, dúfam len, že sa aspoň spolovice vyrovnám vám dvom. Až vtedy si budem môcť povedať, že som dobrý rodič. Naozaj ďakujem, že vo mňa veríte a nie ste nahnevaní za to, že som tak dlho otáľala s povedaním pravdy."

"Nemáme ti to za zlé. Každý sa potýkame s nejakými slabosťami a prekračujeme svoj tieň. Podstatné je, že už poznáme pravdu a zdôverila si sa nám so svojimi plánmi. Na ničom inom nezáleží, dobre? Takže svoju krásnu hlavičku už nezaťažuj zbytočnými obavami. Sme na teba hrdí. Mimochodom, ako sa má Félix?"

"Včera mu boli odobraté kmeňové bunky a o pár dní mu ich naspäť vrátia do tela. Vravel, že je v poriadku a že sa cíti dobre, ale vyzeral unavene a ospalo. Nemohla som ho nechať na noc samého."

"Naozaj by sme sa s ním radi stretli. Chceme spoznať chlapca, ktorý ti dokázal vyčarovať tento úsmev. Keď sa o ňom rozprávame, pôsobíš tak pokojne a očká ti žiaria. Takto môže vyzerať len skutočná láska."

"Je to skutočná láska. Som od neho preč len nejakú hodinu a už teraz mi chýba. Kvôli nemu sa vo mne zjavujú pocity, o ktorých som len čítala."

"S ockom sme sa od seba v našej medovej fáze zaľúbenia tiež nemohli odtrhnúť. To je dobré znamenie. Nenechávaj ho dlho čakať. Určite sa ťa už nemôže dočkať. A keď budeš niečo potrebovať, len nám zavolaj a my ti to prinesieme."

"Čo by som si bez vás počala? Cítim sa nesvoja, keď na neho nemôžem dohliadať. Mám urgenciu kontrolovať ho každú sekundu a pýtať sa, či mu niečo nechýba. Mám o neho strach," zdôverím sa a silno privriem oči. Pred ním to hovoriť nechcem, pretože potrebuje môj plný optimizmus a kladné myslenie, ale skutočnosť je taká, že ma ubíja vidieť ho na tej nemocničnej posteli a nevedieť, ako sa nasledujúce mesiace budú vyvíjať.

"Máš právo sa o neho báť. Kto by sa nebál? Je to prirodzená reakcia a čudné by bolo, keby si bola práve naopak úplne pokojná. Ale teraz musíš byť silná pre vás oboch. Dopadne to dobre, všetko bude v poriadku a o niekoľko rokov budeš za tento strach rada, pretože ti len dokazuje, ako veľmi ti na ňom záleží. Bojíme sa len o ľudí, ktorých milujeme. Ale pozitívne myšlienky dokážu narobiť divy. Postarajú sa prinajmenšom o vnútorný mier a narušia tú nervozitu. Pamätáš, ako si sa bála o moje srdce? A vidíš, zvládli sme to. Dnes som v najväčšom poriadku a okrem občasného užívania liekov som takmer ako nový. S Félixom to dopadne rovnako," prihlási sa znovu o slovo ocko a obaja ma vezmú do skupinového objatia. Dokážem byť silná. Tento rozhovor mi urobil dobre na duši. Na krátku chvíľu som zabudla, aké oslobodzujúce je vyrozprávanie sa vlastným rodičom. Vyriešili každú krízu. Alebo mi poskytli riešenie, pre ktoré sa na ňu nepozeralo až tak nezdolateľne.

Vstúpim do svojej izby a posadím sa na posteľ preplnenú vankúšmi s plyšovými obliečkami. Spí sa na nich tak pohodlne. Sú neuveriteľné mäkké. Ako vatové obláčiky. Vezmem si ich so sebou ku Félixovi. Neviem, kedy sa sem znovu vrátim. V tomto momente si len želám byť pri ňom. Musím byť pri ňom. Môj život bez neho viac nejestvuje. Pred šiestimi mesiacmi sme sa ešte ani len nepoznali. Starala som sa o detičky, užívala si s nimi bezstarostného života a konala impulzívne rozhodnutia. Milovala som tú prácu, nechápte ma zle, napĺňalo ma nachádzať sa v obklopení nevinných malých dušičiek, ale pre nájdenie skutočného zmyslu svojho života som potrebovala stretnúť jeho. Láska je kúzelná. Prinúti vás pozerať sa na všetko trochu inak. Je hodná akejkoľvek obety. A úplne najkrajšia je tá opätovaná. Pri ktorej milujete vy, a pri ktorej milujú vás. Dávate a dostávate zároveň. Prichádza to však nenútene a nie kvôli tomu, že žiadate dostávať. City sa nedajú vynútiť. Tie moje k nemu sa rodili rýchlo a v dnešnej dobe sú neprekonateľne silné. Nadobúdajú rekordných rozmerov. A nie sú presne ohraničené. Presne ako tá moja dúha. Láska k Félixovi Šmidovi nepozná hraníc.

Pavol ma odváža do nemocnice. Evidentne mu Félix volal, aby sa po mňa zastavil, keďže vedel, že ja ho o odvoz nepožiadam. Uznávam, dnešné počasie sa k jazde na bicykli príliš nehodí. Leje ako z krhly a fúka studený vietor. Jeseň naplno vystrkuje rožky a predznamenáva, že o chvíľu ju vystrieda zima a sneh. Presne o mesiac sú Vianoce. Tento rok si pod vianočným stromčekom netúžim nájsť nič. Prajem si len Félixove uzdravenie a potom si už nikdy nebudem nič želať. Do konca svojho života nebudem mať žiadne priania.

"Dobrý deň, chýbala som ti?"

"Chceš počuť tú odpoveď, kedy vyzniem ako najväčší zúfalec na svete alebo tvrdý mačo?"

"Definitívne tú prvú."

"Neodtrhol som oči od tých ručičkových hodiniek a kontroloval si mobil, či som len tak náhodou neprehliadol žiadnu novú správu od teba."

"Och, to je zlaté. Rozhodla som sa, že tu zostanem už natrvalo."

"Natrvalo?"

"Priniesla som si svoj vankúš a pyžamko s Ariel, odteraz je to spoločná izba."

"Lujza, ja..."

"Pšt! Nechcem počuť ani slovo. Nedokážem bez teba zaspať. Chcem zaspávať a prebúdzať sa v rovnakej izbe, v ktorej si aj ty."

"Už som ti povedal, ako neuveriteľne ťa milujem?"

"Áno, ale môžeš mi osviežiť pamäť," doberám si ho a sadnem si na stoličku, ktorá je položená pri sklenenej stene.

"Lujza Rojková, milujem ťa najviac na svete. Si svetlom môjho života."

"Tiež ťa milujem. Nekonečne."

"Ako to išlo s rodičmi?"

"Skvelé, nehnevajú sa a povedali, že ma v mojom pláne plne podporujú."

"Hovoril som ti to," odpovie so satisfakčným výrazom a úsmevom na perách.

"Hovoril."

"Vlastne som sa ťa chcel na niečo spýtať. Bolo by uskutočniteľné zoznámiť sa s tvojimi rodičmi?"

"Chceš sa zoznámiť s mojimi rodičmi?"

"Áno, Lujza."

"Prečo?"

"Pretože sa ich na niečo musím spýtať a potrebujem od nich určitý druh súhlasu."

"Súhlasu?" položím nechápavo otázku a skúmavo si ho prezerám. Niečo ma za lubom.

"Súhlasu," zopakuje znovu a uškŕňa sa.

"Nechceš byť špecifickejší?"

"Ani nie."

"Opýtali sa ma to isté. Tiež ťa túžia spoznať."

"Úžasné! Tak to by si nám mala čo najskôr dohodnúť rande, Rojková," hovorí s úsmevom a nadvihuje obočím. Súmerné kučierky mu znovu padajú do tváre a ja bojujem so svojím búšiacim srdcom, aby som sa nerozbehla za ním a nepobozkala ho.