Lujza

"Ospravedlňujem sa vám za Félixove správanie, je v úplnom poriadku, naozaj sa nemusíte obávať. Robí to len preto, aby na seba upriamil pozornosť, nie je to mierené proti vám."

"Ste si istý, že mu nič nie je?"

"Všetky namerané hodnoty sú v norme, nemá zvýšenú teplotu, zväčšené uzliny ani problémy s tlakom. Nestáli ste v jeho tesnej blízkosti, dvere boli len polootvorené, ale pre budúcnosť by som vás pri vstupe chcel poprosiť, aby ste si umývali ruky antibakteriálnym mydlom. Ste jeho nová opatrovateľka, ak sa nemýlim?" spýtavo nadvihuje obočím a sťahuje si z rúk biele elastické rukavice.

"Áno, najala ma pani Šmidová."

"Ja som jeho ošetrovateľ, Hugo. Rád vás spoznávam. Félix je trochu nesociálny a občas sa dokáže naozaj správať nemožne, dnes ste toho boli svedkom, ale len sa potrebuje oťukať. Má rád svoju samotu, celý svoj život je naučený žiť bez cudzej spoločnosti, preto si dáva za cieľ všetkých od seba odohnať a až doteraz mal takmer stopercentnú úspešnosť, až na to, že ja som sa jeho odmerané správanie naučil tolerovať a dnes vie, že už ma ním ďalej nedokáže rozčúliť. Želám vám podobnú trpezlivosť. Ak mám povedať pravdu, za posledné mesiace sa tu objavilo viac opatrovateľov, než lymfocytov v jeho krvi," hovorí a pritom čaká, že sa usmejem. Aha, myslel to ako vtip. "Chcel som trochu odľahčiť situáciu, ale ako vidím, nevyšlo mi to. Každopádne som ale rád, že ste prijali ponuku pani Šmidovej, pretože ten kretén potrebuje trochu vypnúť a snáď budete mať väčšie šťastie, ako predošlé chudinky. Mám toho chlapca rád, na pohľad sa môže zdať ako drsný a cez jeho nepriestrelný štít je náročné sa dostať, ale keď ho spoznáte a on sa vám otvorí, pochopíte, že je chlapec, ktorý prestal snívať, pretože nemal inú možnosť. Za tie roky ho už poznám. Pripravte sa na to, že to s ním bude na nevydržanie a bude pokúšať vašu odolnosť ako sa to len bude dať, ale prosím, nevzdávajte to s ním. Všetci máme o neho strach. Tou uzavretosť ubližuje predovšetkým sám sebe, pretože svoje pocity dusí vo svojom vnútri. Nedokáže hovoriť vážne. Každú jednu otázku týkajúcu sa jeho momentálneho stavu ihneď otočí druhým smerom a mení tému. Ani ja som v tom nedokázal pomôcť. Pozná ma a viac sa ma od seba nesnaží odohnať, ale ani mne nepovie, ako sa skutočne cíti. Vehementne sa akýmkoľvek ľudským emóciám bráni a potláča ich v sebe. Možno vám sa podarí nájsť ten správny liek a medicínu, pri ktorej sa jeho srdce nanovo otvorí. Prepáčte mi, ak vás moje slová vystrašili, nemienil som vás zaťažovať svojimi starosťami, ale Félix je mojím obľúbeným pacientom a bolí ma vidieť ho takého nešťastného. Pretvaruje sa a správa, že je spokojný, ale opak je pravdou. A keďže ste túto prácu vzali, verím, že aj vám ide len o jeho dobro."

"Samozrejme, nadobudla som zo svojej včerajšej konverzácie s Félixom rovnaký dojem. Nasadil si na tvár masku, pretože je jednoduchšie niečo predstierať, ako byť pravým. Neviem, či je nešťastný, ale môj cieľ je skrášliť mu osamelé dni. Nedám mu pokoj a nepodarí sa mu ma vyhnať z tohto domu. Dala som jeho matke slovo, je rovnako smutná a záleží jej na ňom. Nikam sa nechystám, Hugo. Zo žiadnej práce som ešte výpoveď nedala a nenechám si pokaziť reputáciu. Akokoľvek podlo sa už bude ku mne správať, na mňa to nezaberie. A na začiatok si myslím, že by sme si mohli potykať. Budeme sa stretávať každý deň. Tvoríme jeden tím. Ja som Lujza, ale pokojne ma môžeš oslovovať Lulu."

"Veľmi ma teší, Lulu. Volám sa Hugo a pokojne ma môžeš oslovovať Hugo." Potrasie mi rukou a pevno ju stisne. Má tvrdý stisk, ale jemné ruky. Úplne hebké, nečudo, veď predsa patrí do zdravotného tímu a stará sa o človeka náchylného na vírusy. Zdá sa mi, že je odo mňa starší, približne o nejakých päť rokov alebo aj viac, ale pôsobí sympaticky. Blond vlasy siahajúce ku krku a kratšie pramene zastrčené za uchom. Široké paže vytŕčajúce z modrého trička rovného strihu s náprsným vreckom na pravej strane.

"Chodíš ho kontrolovať každý deň?"

"Každé ráno a niekedy aj večer. V jeho stave je každodenný monitoring dôležitý. Síce je toto vnútorné prostredie vysoko sterilizované, ku infekciám môže dôjsť z dôsledku veľmi nízkeho počtu lymfocytov. Neviem, ako dopodrobna si s týmto druhom choroby oboznámená, ale v krvi u bežných smrteľníkov sa nachádzajú biele a červené krvinky a krvné doštičky. Biele krvinky chránia telo pred vznikom infekcie a cudzorodými narušiteľmi. V našom tele sa nachádzajú rôzne druhy týchto bielych krviniek, vrátane lymfocytov. A nasledovne sa tieto lymfocyty delia na skupinu T a B. T lymfocyty rozpoznávajú, atakujú a zabíjajú votrelcov, no a B lymfocyty v tele vytvárajú protilátky a sú pripravené bojovať proti infekcii, ak v tele opätovne prepukne. Z anglického slova SCID v preklade znamená Severe Combined Imunnodeficiency, pretože ovplyvňuje obe tieto skupiny bielych krviniek. Telo je teda vystavené obrovskému riziku a je buď náročné alebo prakticky nemožné, aby dokázalo bojovať s vírusmi, baktériami a hubami."

"Žiadna iná liečba okrem transplantácie kostnej drene nie je dostupná? Včera som sa snažila preštudovať si nejaké informácie, ale popravde som tým doktorským pojmom vôbec nerozumela."

"Existuje tu ešte aj génová terapia, lenže tá sa doteraz nepotvrdila ako bezpečná a v bežnej praxi sa zatiaľ nepoužíva. Výskumníci sa o ňu pokúšajú už niekoľko desaťročí, ale predovšetkým v našich končinách je táto terapia ešte len v plienkach a jej úspešnosť je viacmenej príliš malá na to, aby došlo k jej praktizovaniu. Podstatou je použitie upraveného vírusu na dodanie zdravých kópií génu pacientom s chybnými verziami. Už v minulosti sa objavilo niekoľko prípadov, kedy napríklad dievčaťu so SCID extrahovali biele krvinky a vložili do nich normálne kópie jej génu, kedy jej neskôr podali injekciu s opravenými bunkami. U pacientov sa však po nejakom čase vyvinula leukémia, pretože vírus použitý na prenos buniek bol dodaný do nesprávnej časti genómu. Je to riziková forma liečby a úspech vyzdravenia je len minimálny. Jediným riešením pre udržanie Félixa pri živote je ostať zavretý za stenami tohto domu. Keby teraz vyšiel po toľkých rokoch von, predstavovalo by to pre jeho telo obrovskú záťaž a nedokázalo by taký šok priať. Nemá vyvinuté protilátky, ktoré by bojovali s nástrahami nášho znečisteného ovzdušia."

"Ako je možné, že sa ho môžeš dotýkať a sedieť pri ňom?"

"Som maximálne dekontaminovaný. Prechádzam si kompletnou hygienickou očistou pred každým svojím príchodom, ale keď cítim, že na mňa niečo lezie, čo i len nádcha, nevstupujem dovnútra. Všetko robím skrz to malé sklenené okno a dva okrúhle otvory s gumenými rukávnikmi, čiže mu môžem vziať krv a stále sa nachádzať na druhej strane, ktorá ho ochráni pred možnou nákazou odo mňa. Už budem musieť ísť, čakajú ma ďalší pacienti, ale dám ti na seba kontakt v prípade núdze. Za normálnych okolností sa stihnem dostaviť pod časovou lehotou desiatich minút."

"Prípad núdze?" zopakujem po ňom nechápavo.

"Niekedy to s ním je fakt na nevydržanie, ak sa začne dusiť alebo znovu hádzať na zem, nič mu nie je a len to pred tebou predstiera, aby si z teba mohol uťahovať. Ale keď ho uvidíš dobrovoľne ľahnúť do postele a nepozerať pri tom televíziu, vtedy sa naozaj niečo deje a okamžite mi volaj. Inak by malo byť všetko v poriadku. Pavol je tu, on je tiež oboznámený s Félixovými výkyvmi nálad, môžeš sa obrátiť aj na neho. V dome ste len vy traja a ešte kuchárka. Držím ti palce, Lulu. Uvidíme sa zajtra." Prehodí si svoj kufrík cez plece a necháva ma stáť na chodbe samu. Začína sa náš prvý spoločný deň. Nie som nervózna. Keď mám pravdu povedať, vlastne sa pomerne teším. Viem, že skôr či neskôr si na mňa zvykne a stanú sa z nás kamaráti. To nebolo centrom mojich obáv ani na sekundu. Moja intuícia ma ešte nikdy nezradila. Félix Šmid je dobrý človek.

"Myslel som si, že ste vzali nohy na plecia a vypadli odtiaľto. Ale potom som si všimol ten príšerný bicykel a pochopil, že bez neho by ste sa nevyparili. Ste dopodrobna oboznámená s mojím krutým osudom? Alebo potrebujete aj nejaké dojímavé dodatky aj odo mňa? To by celkom dávalo zmysel, keďže ja som tu postihnutý tou podpásovou ranou od osudu. Som ja to ale neborák, nechcete sa spýtať, či mi nechýba ten krásny a slniečkový svet tam vonku?"

"A chýba vám?"

"Každý deň mi láme srdce a tesná slzy vo veľkosti hrachu do očí, že nie som súčasťou toho reálneho priestoru, Rojková. Čo urobíte? Zaspievate mi a prinesiete mi džúsik, aby som ten svoj žiaľ nejako prekonal?" Otŕča ústa a škerí sa na mňa. Ja mi jasné, že si zo mňa robí opäť posmech, ale mňa sa to nedotýka. Robí to naschvál a očakáva moju reakciu. Myslí si, že sa budem správať dotknuto a argumentovať. Nie. Nevyprovokuje ma. Až teraz si všímam jeho bledú pokožku, roky bez slnka sa podpísali na farbe pleti, nevyzerá úplne nezdravo, ale je znateľné, že mu chýba trochu melanínu. Vlasy má hnedé s jemnými brčkami padajúcimi do čela. Neviem, ako vyzerá jeho úprimný úsmev, ale ani tento nie je na zahodenie. Dokázal by ním priviesť do tejto miestnosti slnko aj počas zatiahnutej a mračnami zaplnenej oblohy.

"Mali by ste sa usmievať častejšie, pristane vám to. Máte krásny úsmev. Používajte ho úprimne a nesnažte sa ma odstrašiť, dopredu vám oznamujem, že nech už skúsite akékoľvek triky, na mňa platiť nebudú. Nepoznáte moju rezistenciu. Mám veľmi dobré skúsenosti s nepoddajnými deťmi." Sadnem si do kresla pristaveného oproti ohraničenému priestoru a zahľadím sa mu presne do očí. Sedí hneď oproti mne. V ruke má položenú knižku, ale zdá sa, že sa v jej čítaní nikam nepohol, pretože záložka je zastrčená presne na rovnakom mieste, kde včera. Chvíľu nič nehovorí, len si ma skúmavo prezerá a neuhýba môjmu pohľadu. Smeruje presne k tomu môjmu. Neodvraciam sa a usmejem sa na neho. Pokrúti hlavou a svoj zrak sklopí ku knihe. Listuje v nej a necháva ju otvorenú na mieste, kde leží fialová záložka so zaobleným vrchom a červenou šnúrkou.

"Rojková, neviem, čo vám tí dvaja nahovorili, ale nepotrebujem vaše rady. Nie ste výnimočná, ani prvá, ktorá sa pokúšala hrať na tvrdú a zdržanlivú. Bez ohľadu na to, čo tvrdia, ja vás pri sebe nepotrebujem. Nie som v núdzi o človeka s tak nechutnou dávkou optimizmu a pozitívnej nálady. Pravdupovediac mi abnormálne leziete na nervy."

"Čo budeme dnes robiť?" reagujem a mením tému. Nesadnem mu na to. Snaží sa vyvolať hádku, chce aby som sa bránila. V skutočnosti tie svoje slová nemyslí vážne. Hovorí len tak, hľadá urážky a očakáva, že si ich vezmem k srdcu.

"Ja čítať a vy môžete robiť čokoľvek iné na tomto svete. Je to na vás. Prajem vám veľa zábavy."

"Mala som na mysli, čo budeme robiť spoločne? To je pointou nášho vzťahu. Tvoriť spolu čas a nejako sa zabaviť."

"Po prvé, my dvaja nemáme medzi sebou žiadny vzťah a po druhé, keby som s vami chcel tráviť čas, vedeli by ste o tom. Aktuálne len čakám na to, kedy zavriete ústa a budete aspoň na sekundu ticho. Prečo musíte neustále niečo hovoriť? Zrejme ste jednou z tých tárajok, ktorá musí neustále vypĺňať ticho, pretože ju desí byť osamote len so svojimi myšlienkami."

"Náš jazyk je príliš pekný na to, aby sme ho nepoužívali. Máme v slovnej zásobe toľko krásnych a ľubozvučných slov, ktoré len čakajú na to, aby sme ich vyslovili. Mohli by sme sa vzájomne spoznať."

"Viete o mne to najpodstatnejšie. Čo iné by ste chceli počuť?"

"Ste chorý, ale nemusíte sa kvôli tomu za svojou chorobou skrývať. Neidentifikuje vás. Netvorí vašu podstatu. Rád čítate a uťahujete si z ľudí, mohli by sme začať pri tom, čo poviete?"

"Som nudný a nezaujímavý. To je všetko, čo potrebujete vedieť, Rojková."

"Nie, odmietam sa uspokojiť s touto odpoveďou. U niekoho možno zabrala, ale schováva sa toho vo vás omnoho viac, než dokážete pripustiť. Máte zábrany pred ľuďmi, ale nájdete si ku mne cestu a jedného dňa ma prijmete. Chápem, že vám trvá dlhšie zvykať si na druhé osoby a ja mám mnoho času. Takže pokojne môžeme pri sebe sedieť a nič nerobiť, alebo sa bližšie spoznať a potykať si, súhlasíte? Včerajšie prvé stretnutie nedopadlo najlepšie, ale môžeme si dať repete. Ja som Lujza Rojková a všetci ma volajú Lulu. Veľmi rada ťa spoznávam."

"Félix Šmid, potešenie nie je na mojej strane, ale nič s tým nenarobím. Vítam ťa vo svojom súkromnom sklenenom pekle, Rojková." Vystrie ruku a nahýna ju smerom ku mne. Trvá mi, kým pochopím, o čo sa pokúša. Prestrčím ruku cez otvor a natiahnem ju do gumového rukávniku. Naše ruky sa po prvýkrát dotknú. Nie úplne, nie je to dotyk priamo cez kožu, ale aj napriek tej gumenej vrstve cítim, ako sa jeho prsty prepletajú s tými mojimi. Nemračí sa, neusmieva, v tvári má nulový kamenný výraz, ale je to krok smerom dopredu. A povedala by som, že dosť výrazný.