Félix

Opustím brány tohto domu. Dnes je ten deň. Som navlečený v sterilnom žltom skafandri a mám na tvári rúško a na hlave špeciálnu masku s uzavretým vzduchovým otvorom, ktorá tiež zabraňuje šíreniu choroboplodných zárodkov. Nehľadiac na fakt, že včerajší celý deň som strávil v antibakteriálnom kúpeli. Vážne celých dvadsaťštyri hodín. Dalo by sa povedať, že som maximálne chránený, ale nie je to stopercentné. Budem na čerstvom vzduchu po takmer dvadsiatich rokoch. Keď mám byť úplne úprimný, trochu sa obávam, ale na druhú stranu som nadšený, pretože ak to všetko dobre dopadne, budem môcť viesť normálny život a na toto dlhoročné vezenie budem už len spomínať. Stane sa spomienkou na to, čo kedysi bývalo.

V nemocnici je na môj príchod už všetko pripravené. Zariadili miestnosť presne len pre mňa, ktorá sa pýši rovnakým vybavením, ktoré som mal aj tu doma. HEPA filtre, vzduchotesné stropy a systém, ktorý vytvára plynulý tok vzduchu priamo zo stropu do podlahy. V takomto prostredí sa neprenášajú baktérie. Ešte som to nevidel, ale spolieham sa na Hugov opis a všetko to tam dopredu skontroloval, takže sa nemusím obávať toho, že to pre mňa nebude bezpečné. Lekári konzultovali môj stav a z ich výsledkov som na túto terapiu vhodný. Nič nebráni v tom, aby som sa do toho pustil. Dokonca aj Lujza je už na palube. Vidím, že sa o mňa bojí, ale akceptovala moje rozhodnutie. Nesnaží sa ďalej mi ho vyvrátiť. Tie uplynulé dni bez nej boli náročné. Nevedel som, či sa ešte vráti späť. Nejakým spôsobom som však nestratil vieru. Zdôveril som sa jej s týmto razantným krokom z ničoho nič, je samozrejmé, že potrebovala čas na premýšľanie.

Hugo si všimol mojej mizérie a zašiel za ňou. Vtedy som hovoril, že je len mojím ošetrovateľom a nechodil by sem, keby som ja nebol jeho pacientom. Už viem, že som sa mýlil. Je mojím kamarátom. Najlepším dokonca. Som mu vďačný za všetko, čo pre mňa v minulosti robil a stále robí. Ani on to so mnou nevzdal. Vydržal moje nálady, návaly zlosti a kreténske správanie. Ustál to. Takých ľudí si musíte vážiť, pretože ich vo vašom živote nie je mnoho. Vážim si ho ako človeka. Nehovorím mu to často, obzvlášť kvôli tomu, že dojemné výlevy si nechávam len pre Rojkovú, ale mám ho naozaj rád. Nemám súrodenca, preto nemôžem logicky poznať súrodeneckú lásku, ale on mi istým spôsobom nahrádza brata. Vždy sa o mňa staral a robil všetko pre to, aby mi pomohol.

Mal som jedenásť, keď sa tu po prvýkrát objavil. Aj on bol prirodzene mladší, v tom čase ešte stále študoval a moje opatrovanie pre neho predstavovalo povinnú prax nariadenú vysokoškolským systémom. Mama mala v tom čase uverejnený inzerát, pretože opatrovateľka, ktorá tu bola predtým, odišla do dôchodku a hoci k nám chodievala sestrička z nemocnice, ona si dala za cieľ nájsť niekoho, kto bude pre mňa kedykoľvek k dispozícii. V tom čase som mával prehliadky častejšie. Ráno, na obed a ešte aj večer. Ozvalo sa nám mnoho ľudí. Všetci boli nudní a evidentne prišli len z dôvodu, že ich tlačí finančná situácia. A potom mi mama predstavila Huga. Mladého a neskúseného študenta medicíny, ktorý podľa jej slov prejavil veľkú dávku nadšenia po oznámení, že sa bude starať práve o nosiča choroby s poruchou imunity. Že vraj chcel byť pripravený a naštudoval si všetky možné materiály a články, v ktorých sa písalo o ťažkom kombinovanom imunodeficite. Na mamu to zapôsobilo. A hoci som z neho ja rovnaké nadšenie nezdieľal, privolil som, aby sa stal mojím opatrovateľom, najmä kvôli tomu, že som svoju úbohú mamu už ďalej nechcel trápiť. Hľadanie toho správneho ošetrovateľa totižto vyzeralo asi nejak podobne, ako pátranie po správnej opatrovateľke. Po prvom stretnutí som im hovoril jasné nie.

Hugo sa však nenechal odbiť. Naväzoval diskusie a pokúšal sa ma prinútiť odpovedať mu. Nevzdával to a i keď som mu ja ukazoval len svoju nepríjemnú stránku, neodišiel. O niekoľko rokov vyštudoval, získal hodnotný lekársky titul, ale namiesto toho, aby sa zamestnal v nemocnici a čo ja viem, stal sa primárom na detskom oddelení, je stále mojím ošetrovateľom a kontroluje dennodenne môj nikdy sa nemeniaci stav. Nie som jeho jediným pacientom, počas dňa robí rôzne obchôdzky po okolí a pomáha ľuďom. Asi som až doteraz vážne neoceňoval, akú prácu so mnou mal. Bola to makačka. Klobúk dole, že nevzal nohy na plecia a nepobral sa kadeľahšie. Ani táto liečba by bez neho nebola možná. Na čakačke je zapísaných viacero ľudí, ale tým, že ho poznám, som sa v tom zozname výrazne posunul.

Za rok je v našej krajine možná len jedna takáto liečba. Stojí to nemalé peniaze a našťastie mám dobré poistenie. A výhodou je aj to, že sa v poradovníku na darovanie kostnej drene nachádzam takmer už od svojho narodenia. Za celý ten čas sa nepodarilo nájsť správneho darcu. To je trochu divné. Žije nás tu obrovské množstvo, náš svet je preplnený človečinou a i tak pre mňa nenašli dokonalú zhodu, ktorá by ma bola schopná vyslobodiť z brán tohto vezenia. Popravde som naozaj prestal dúfať, že by sa mohol objaviť niekto pre mňa vhodný. Prestal som snívať a dištancoval sa od všetkého. Dostal som nový dych a začal opätovne snívať.

Začalo to tým narodeninovým prianím. Klamal som, že som si nič neprial pri sfukovaní nezapálenej sviečky. Mal som prianie. Týkalo sa snívania a vlastne aj Lujzy. Túžil som v sebe nájsť tú vieru v uskutočnenie a splnenie našich snov. Túžil som sa stať niekým, ako je ona. Dôstojným človekom s čistou dušou a potrebou konania dobrých skutkov. Inšpirovala ma k mnohým veciam, nachádzam v nej svoj vzor. Svoju oporu. Predstavuje pre mňa nový a čistý štít. Začínam odznovu. Alebo len pokračujem v tom, čo som nedokončil. Pretože moji rodičia mali tiež pravdu, v minulosti som bol takým dieťaťom. Zvedavým a stále sa pýtajúcim, akú príchuť ma ten vzduch neohraničený múrmi. Či sa líši a ak áno, ako veľmi a ako je možné odlíšiť ho od tohto môjho. Je medzi tým markantný rozdiel? Ihneď rozpoznateľný? Zaujímalo ma to neskutočne. Ale časom ten záujem upadal. Zapadol v prachu mojich cynických myšlienok. Ukryl som ho do podkrovia. Zatuchnutého a tmavého. Do takého nemá nikto chuť vkročiť. Skôr im naháňa hrôzu svojím nechutenstvom. Vkročenie je len na vlastné riziko.

"Si pripravený?" ozve sa Hugo a stojí v otvorených dverách. Prikývnem a nasledujem ho dolu po schodoch.

Na chodbe máme pristavené celoplošné zrkadlo, nedá mi sa nepozrieť do neho. Pousmejem sa nad vlastným výzorom. Skutočne vyzerám ako nejaký astronaut. Alebo ako nejaká protiteroristická jednotka. V žltom gumovom overale s modrými rukavicami a tvrdými čižmami. A keďže mám na hlave masku, vôbec by ste ma nedokázali identifikovať. Som zahalený od hlavy až po päty a keby ma niekto takto videl prejsť popri ňom na ulici, určite by mi zavolali psychiatrickú pomoc. Blížime sa ku dverám. Je to tu. Naozaj smerujem k prejdeniu cez tento prah. Nebudem klamať a tvrdiť, že nie som vykoľajený. Dostáva sa mi to pod kožu a váhavo stojím. Neopovážim sa položiť ruku na kľučku, pretože tým sa mi naskytne výhľad na vchod pred týmito dverami. Na ten, na ktorý som mal doposiaľ výhľad iba z okna. Zmätkujem a nedokážem sa prinútiť pohnúť. Akoby všetky svaly na mojom tele zmeraveli a ja som totálne ochrnul. Je to obrovský nezvyk. Bol som naučený na to, že do tohto prostredia nevychádzam. Pre niekoho by sa to možno mohlo zdať zvláštne a pripadal by som im ako čudák, ľudia sa vo všeobecnosti neboja prejsť cez prah svojich dverí, ale moja situácia je odlišná od tej ich.

"Je to v poriadku, dopraj si čas," podporuje ma Hugo a čaká trpezlivo pri dverách. Neuťahuje si zo mňa a nezosmiešňuje. Pozná ma a vie, čo pre mňa to otvorenie dverí znamená. Neotvoria sa len oni, ale sprístupní sa mi vstup do zakázaného územia. Prekročím hranice, ktoré boli doposiaľ červeným svetlom na semafore. Naraz sa rozsvietila zelená, dáva mi povolenie na prejdenie. Mám oprávnenie prejsť touto pomyselnou čiarou. Žiadne ďalšie otáľanie. Nastal čas prebrať sa a nedovoliť viac tým obávam, aby ma obmedzovali. Nebudú mi vládnuť.

Dotknem sa kľučky a pohnem ňou smerom dole. Bez problémov sa mohutné dvere otvárajú a predo mnou sa rozprestiera naša terasa s jazerom a prútenými stoličkami. Nemôžem uveriť tomu, že ich vidím na vlastné oči a nielen skrz priehľadné sklo. Neodlišujú sa od toho, čo som doteraz videl, jeho kraj zdobia okrasné kamienky a zeleň, voda v ňom je číra a siaha takmer až po okraj. Avšak z nejakého dôvodu to vyznie inak. Teraz ich mám na dosah. Nenachádzajú sa na metre ďaleko. Robím milimetrové kroky a očami zhotovujem v mysli metaforické fotografie, snažím sa zapamätať každý jeden kút tejto scenérie od toho najmenšieho detailu. Hoci je to môj vlastný domov, v ktorom som odmalička vyrastal, príde mi to ako niečo nové, čo vidím úplne po prvýkrát.

Približujeme sa k zaparkovanému nemocničnému autu. Je sterilné a vydenzifikované. Moje oboznámenie sa s priestranstvom okolo nášho domu sa končí. Ale to nevadí. Pretože keď sa sem vrátim, už viac nebudem navlečený v tomto zosmiešňujúcom sterilnom obleku. Sadneme si s Lujzou na túto verandu a spoločne si budeme vychutnávať limonádu v obklopení všetkého možného hmyzu, vtákov a predovšetkým motýľov. A aj napriek tomu, že slnko bude pražiť a svojimi slnečnými lúčmi spôsobovať nadpriemerné tepelné horúčavy, nepostavíme si do stredu slnečník. Zažijem slnečné svetlo na svojej pokožke po prvý raz v objatí svojej Lujzy. Už nič mi nebude brániť vo vychádzaní medzi ostatných ľudí. Konečne sa stanem voľným.

Naštartuje auto a odváža ma do nemocnice. Lujza s mojimi rodičmi tam na nás už čakajú. Hugo je zo zdravotného tímu a išlo nám o ohraničenie čo najmenšieho množstva ľudí, s ktorými prídem po prejdení vchodovou bránou do vztyku. Sám si pripadám ako nejaký prenášateľný vírus. Ako keby sa ostatní museli strániť mňa, nie ja ich. Po našej ceste sa nepremáva veľa aut, naozaj sme odrezaní od zvyšku sveta. Celé naše okolie patrí do svojej vlastnej bubliny. Z dôsledku toľkých vrstiev som ani poriadne necítil, či je vonku chladno. Vidím stromy hýbať svojimi konármi, ale to je všetko. Bolo to príliš krátke na to, aby som mohol niečo cítiť. Sedím vzadu. Táto miestnosť je malá a neosobná. Je tu len úplne malé okienko. A potom ešte zdravotnícke pomôcky, množstvo malých fľaštičiek, zásuviek, zopár prístrojov, ako je napríklad tlakomer a defibrilátor. Dobre vedieť, že sú pripravení na najhoršie prípady. Zrejme kvôli tomu sa to volá rýchla zdravotná služba. Len či by to pri takej tej zástave srdca dokázali stihnúť.

"A sme tu! Vitaj vo svojom novom domove!" zahlási Hugo po dorazení k nízkej bielej budove so sivou strechou. Nikto sa pred ňou nenachádza. Je to veľký areál, po ktorom sú roztrúsené ďalšie väčšie budovy. Táto bude patriť mne. V tejto sa asi venujú experimentálnej génovej liečbe.

"V dočasnom!" opravím ho, postavím sa a vyjdem von ku nemu.

"Samozrejme, že len dočasnom. Len na nejakých šesť mesiacov, kým budeš mať plne fungujúcu imunitu."

"Ja... nehovorím ti to často, hlavne z dôvodu, že neznášam sentimentalitu a ty si totálny pako, ktorý si zo všetkého strieľa, ale naozaj si vážim, čo pre mňa robíš a ďakujem, že pri mne stojíš."

"Och, keby si nebol v tom príšernom obleku, snáď by som ťa aj objal. Nemusíš mi ďakovať, si môj najlepší kamarát. Záleží mi na tom, aby sa ti polepšilo. Ale teraz už poďme, čaká sa už len na tvoj veľkolepý príchod."

"Ide sa!" zahlásim a spoločne vstupujeme cez sklenené plastové dvere do nemocničnej haly. Prejdeme ku okrúhlemu pultu, pri ktorom narážame na recepčnú a tá nás bez slov naviguje, kam máme ísť. Skutočne ma už očakávali. Nemusím sa predstavovať, tento nepriestrelný oblek to urobí s radosťou za mňa. Hugo drží v rukách moje zdravotné záznamy a naviguje ma. Zabáčame doľava a potom smerujeme po dlhej chodbe až na jej samotný koniec ku dverám, ktoré sa nachádzajú v strede.

"Dobrý deň, Félix. Vitaj vo svojom novom antibakteriálnom prostredí. Táto izba je zariadená presne podľa požiadaviek tvojho stavu. Na začiatok urobíme zopár odberov na úplný krvný obraz a diferenciálny rozpočet leukocytov, na základe ktorej zistíme absolútnu hodnotu lymfocytov v tvojej krvi. Čítal som tvoje záznamy, ale pre začatie génovej terapie potrebujeme súčasné výsledky. Musíme si určiť presnú stratégiu génovej terapie, vytipovanie cieľových buniek a voľbu vhodného vektoru. No a potom nám už nič nebráni v tom, aby sme sa do toho mohli pustiť," privíta ma od dverí lekár s rúškom na ústach a v sterilných nemocničných šatách. Pozriem sa po miestnosti. Je biela a divná. Prvotný pocit nie je práve komfortný. Ale opadáva ihneď, ako sa moje oči stretnú s tými jej. Sedí s rodičmi na druhej strane miestnosti a aj ona je navlečená v tých neforemných a neosobných šatách. Má na ústach rúško, ale poznám, keď sa na mňa usmieva. Robí to perfektne svojimi očami. Ona je mojím domovom. Táto miestnosť nepôsobí prívetivo, ale kým tu so mnou sedí ona, budem sa mať najpríjemnejšie a najpohodlnejšie na svete.

"Stratégia?" ozve sa Lujza za mňa a znovu nadvihuje tým svojím šialene roztomilým obočím.

"Samozrejme, každý typ imunodefencie je odlišný. Potrebujeme nájsť spôsob, ktorý bude Félixovmu stavu vyhovovať najviac. Génová terapia sa môže vykonávať dvomi rozličnými spôsobmi - in vivo, čiže cieľové bunky budú po celú dobu súčasťou terapie, alebo in vitro, cieľové bunky sa z tela odoberú a po uskutočnení génovej terapie budú opätovne vrátené na svoje miesto v organizme. Potom si musíme zvoliť nosiča, pomocou ktorého budú do buniek vložené genetické informácie. Je tu mnoho spôsobov, mechanických - mikroihly, chemické či fyzické metódy, na našej klinike ale najčastejšie využívame virové vektory, a to najmä adenoviry a retroviry, ktoré majú schopnosť inzercie génovej informácie do genómu hostiteľskej bunky. Do virových kapsid sa zavedie terapeutická génová informácia a aplikujú sa virové vektory. To som vás len v skratke oboznámil s celým procesom, po prevedení génovej terapie budeme samozrejme Félixov stav monitorovať pre prípadné zlepšenie stavu, alebo komplikáciám, ktoré by mohli nastať. Tvoju rodinu poprosím, aby ťa nenavštevovala za tými sklenenými dverami, kompletná izolácia je nesmierne dôležitá. A najlepšie bude, keď v najbližšej dobe nebudeš prichádzať do vztyku s ľudským kontaktom."

"Okej, takže sa v podstate len vrátime späť časom do obdobia spred piatich mesiacov," poviem a mrknem na ňu. Znovu tie lekárske drísty a krkolomné pojmy. Dúfam, že ju príliš nevystrašili. Súhlasil som s touto liečbou dobrovoľne. Dal som im svoj písomný súhlas, rátam aj s tým najhorším, ale tentokrát tak nejako viem, že to dopadne dobre. Som presvedčený o úspešnosti tejto liečby.