Lujza

Toto správanie nie som ja a som si toho vedomá, ale nedokážem zmeniť to, čo práve teraz cítim. Je pripravený to urobiť a nemyslí pri tom na dôsledky svojho konania. Hugo jasne hovoril, že je to rizikové a nemusí mu to pomôcť. A hoci o tom nebezpečenstve veľmi dobre vie, aj tak ho podporuje. Mala by som urobiť to isté? Stáť pri ňom a pozerať sa na to, ako sa svojím správaním rúti do záhuby? Odmietam to. Nebudem sa nečinne prizerať, ako si ničí život len kvôli tomu, že ma chce vziať na prechádzku. Stačí mi, že je pri mne. Ja viac nepotrebujem. Nechcem, aby kvôli mne riskoval svoj život a púšťal sa do kadejakých terapií, ktoré nie sú kompletne bezpečné. Prečo si myslí, že by nás nečakala budúcnosť? Dokážem si ju predstaviť. Asi ho naozaj nedokážem pochopiť. Nemýlil sa. Neviem, aké to je byť ním. Som smutná a ani neviem prečo. Nemám na to dôvod. Nemôžem sa rozhodovať za neho. Má právo na slobodnú vôľu. Tvoríme pár len mesiac. Nemusí svoje rozhodnutia konzultovať so mnou. Môže konať slobodne a bez zdĺhavého preberania pre a proti. Mala by som byť za neho šťastná. To je predsa to, čo som od samého začiatku pre neho chcela, nie? Aby sa vyliečil a ja by som mu pritom mohla ukázať všetky tunajšie krásy vonkajšieho sveta. Ale toto nie je to, čo som chcela. Nie za podmienok, že by bolo jeho zdravie vystavené riziku.

Šliapem do pedálov a nasávam vôňu čistého vzduchu. Je vlhko a cítiť, že niekde v blízkom okolí napršalo. Vietor nadnáša lístie do vzduchu a je pomerne studený. Oziaba mi ruky položené na bielej rukoväti. Zastavím bicykel nohami a ohrievam si ich dychom. Porozhliadam sa po okolí. Slnečnicové pole sa výrazne preriedilo. Svieti na ňom už len niekoľko hlávok, ktoré pomaly začínajú vädnúť. Obloha je zatiahnutá a slnko nebolo vidieť celý deň, a hoci je pomerne málo hodín, aj stmievať sa začína omnoho skôr. Všetko sa mení, príroda, počasie, ľudia... A teraz neviem, či som sa za tieto štyri mesiace zmenila aj ja. Moja reakcia by na túto tému bola iná. Priala by som mu to a ani len omylom nepomýšľala nad tým, že by mu mohlo niečo hroziť. Myslela by som pozitívne a nič iné by som si nepripustila k telu. Asi som sa zmenila. Netuším. Mám v hlave chaos a je mi smutno, že som len tak odišla a nechala ho tam samého. Milujem ho celým svojím srdcom a prajem mu, aby to vyšlo a my by sme mohli viesť život, ktorý by zahŕňal vonkajšie vychádzky, ale na druhú stranu mi v hlave tkvú nevysvetliteľné obavy z toho, čo ak by... Oznámil mi to tak náhle. Možno tým to je. Zaskočil ma nepripravenú. I keď si nie som istá tým, či by sa moja reakcia zmenila aj v prípade, keby sme o tom len nezáväzne diskutovali.

Sú len dve hodiny. Tyly je pravdepodobne s Tomášom. Postupne sa približujem k nášmu domu a prázdnej ulici, po ktorej nepobehujú deti. Nepamätám sa, kedy naposledy som prišla domov takto skoro. Okrem nášho rande som sa nepretržite vracala po šiestej a niekedy až o pol ôsmej. V posledných dňoch som si svoj pobyt v jeho blízkosti často predlžovala. Ťažko sa mi ho opúšťalo. Dnešok je však iný prípad. Odišla som dobrovoľne. Nemusel ma o to požiadať, proste som to nezvládla a potrebovala čas pre seba. Nesúvisí to s ním. Alebo čiastočne možno aj áno. Aktuálne nemám príliš veľký prehľad a nevyznám sa sama v sebe. Vzala som si oddychovú prestávku, ale týmto premýšľaním sa skôr do svojho chaosu v hlave stále viac a viac zamotávam.

Podopriem svoj bicykel o stenu a prekĺznem zadným vchodom do svojej izby. Ocko si o takomto čase zvykne pred zmenou dávať poobedňajšieho šlofíka, takže sa snažím byť čo najtichšie. Rada by som sa niekomu vyrozprávala, ale zároveň si prajem byť ticho. Toto nie som ja. Vôbec sa mi to nepodobá. Nemám šajnu, čo sa mi to práve deje. Ľahnem si do svojej postele a hlavu si položím na mäkký vankúš s plyšovou obliečkou. Obrátim sa smerom k oknu a hodnú chvíľu sa do neho len pozerám. Nevidím nič špeciálne, len dom susedov postavený oproti tomu nášmu. Dávam sa do klbka a priťahujem si kolená čo najbližšie k hlave. Zvykla som to robiť, keď som mala v detstve z niečoho strach. Hľadala som svoj vnútorný pokoj a pokúšala sa byť čo najmenšia, aby ma tie obavy úplne nepopadli.

"Lulu? Prečo si doma? Čo sa stalo?" ihneď ma prekukne Tyly a sadne si na posteľ ku mne. Hladká ma po chrbte a mne sa zdá, že sme sa prostredníctvom stroja času premiestnili do minulosti, kedy sa vždy zahrala na veľkú mladšiu sestru a poskytovala mi komfort.

"Len sa správam hlúpo a preháňam," posadím sa a utriem si slzy, ktoré som v tom návale myšlienkových pochodov aj zabudla vnímať.

"Keď plačeš, musí to byť vážne. Nie si druh človeka, ktorý plače len tak lárom-fárom, držala si sa statočne ešte aj keď si si zlomila ruku na preliezačkách! Vlastne, tvoje slzy prichádzajú len v prípade, že sa jedná o problém niekoho druhého. Neplačeš pre seba, ale druhých. Takže? Čo sa stalo?"

"Félix, on... on chce podstúpiť génovú terapiu, aby sa mohol vyliečiť."

"Zlatko, ale to je predsa dobrá správa! Mala by si sa tešiť, nie?"

"Nie je to bezpečné, mohlo by mu to pomôcť, ale zároveň aj výrazne pohoršiť..."

"Ty vždy myslíš pozitívne. Zlé veci si nepripúšťaš a na všetkom nachádzaš to kladné. Nemysli na to, čo by sa mohlo stať, keby to nevyšlo, ale pouvažuj nad tým, aké to bude, keď sa to vydarí. Nebudeš sa musieť báť ho pobozkať, nebudeš musieť hľadieť na to, či si dostatočne vydenzifikovaná, pretože keby nie, ublížila by si mu. Naskytne sa vám celý rad nových príležitostí. To je pravdepodobne dôvod, pre ktorý to chce urobiť," povzbudzujúco ma hladí po vlasoch a opiera sa hlavou o tú moju.

"Neuveriteľne sa o neho bojím. Moja schopnosť myslieť pozitívne sa kompletne vyparila. Nemôžem dopustiť, aby sa mu niečo stalo len pre to, že mi chce niečo dokázať. Pre mňa nie je dôležité, že nemôžeme vychádzať von, záleží mi iba na jeho zdraví."

"Nechaj si to trochu prejsť hlavou. Dnes je to pre teba nové, ale možno sa na to zajtra budeš pozerať inak."

"Vyzniem hlúpo, však? Správam sa dramaticky..."

"Vôbec nie. Len si zamilovaná. Nesúdim ťa. Si moja úžasná veľká sestra, ktorá si zaslúži všetko šťastie na zemi. Bojíme sa o ľudí, ktorých milujeme. To je normálne a nikto by ti to nemohol zazlievať. Pospi si trochu. Budem tu pri tebe a bude to ako za starých čias, keď sme sa delili o posteľ, dobre?"

"Ľúbim ťa, Tyly. Ďakujem, že si tu," súhlasne prikývnem a privriem oči. Neviem, či to bola sekunda alebo minúta, ale zaspala som takmer okamžite. Som unavená a ponáram sa do svojej spánkovej zóny. Pociťujem vyčerpanosť ako po prejdení nikdy sa nekončiacej skalnatej hory. Premohlo ma to.

Prebúdzam sa uprostred noci. Všade panuje ticho. Som prikrytá perinou a Tyly mi rozpustila vlasy z gumičky. Leží vo svojej posteli. Prespala som nonstop celý deň. Tmu v našej izbe prerušuje len nočná lampa s namaľovanými motýľmi, ktorú som si zhotovila na výtvarnej niekedy v šiestom ročníku na základnej škole. Mali sme priniesť nový predmet, ktorý bude vyzerať po úprave lepšie, ako vo výklade. Klasická biela lampa bolo to pravé na vyšantenie sa s farbami. Mali sme jej dodať charakter. Z nenápadného neživého predmetu vytvoriť niečo, čomu by sme vnúkli maličký kúsok svojej duše. Keď ti osud podá citrón, urob si limonádu. Aj z kyslého ovocia sa môže stať osviežujúci nápoj na horúce letné dni. Nič nie je len jednotvárne. Tak prečo je pre mňa také náročné stotožniť sa s myšlienkou, že Félix podstúpi to terapiu? Nedá mi to. Posadím sa vyššie a opriem sa o drevenú opierku. Na stolíku lovím mobil a do vyhľadávača zadávam génová terapia.

Nedá sa povedať, že by sa tu objavovalo veľa článkov. Všetky sú len také strohé a nedávajú mi žiadne odpovede. Opísané len v skratke a väčšinou ani nespĺňajú žiadny informačný účel. A ak už aj objavím nejaký článok, obsahuje obrovské množstvo lekárskych pojmov, v ktorých sa nevyznám. V angličtine sa tejto téme venujú obsiahlejšie. A moja angličtina nie je na takej vysokej úrovni.

Americkí a európski vedci zverejnili výsledky, v ktorých potvrdili, že génová terapia vyvolala leukémiu u dvoch chlapcov, ktorí podstúpili experiment v nemocnici Necker v Paríži. Ich zistenia dokazujú, že vírus, ktorý bol zavedený do génu, aktivoval rakovinotvorný gén. Experimentálnu liečbu podstúpilo jedenásť chlapcov s diagnózou ťažký kombinovaný imunudeficit, ale v októbri 2002 bol tento experiment pozastavený, pretože u jedného z nich sa vyvinuli príznaky leukémie. Keď ochorel v roku 2003 ďalší chlapec, táto liečba bola pozastavená v ďalších krajinách. Aj napriek riziku génovej terapie mnohí odborníci veria, že je to pre niektorých pacientov najväčšia možnosť na vyzdravenie: hoci je pre rodičov náročné vystaviť svoje deti riziku ochorenia na rakovinu, výhody génovej terapie pre túto devastujúcu chorobu prevažujú nad rizikami ochorenia.

Mala som pravdu. A teraz si nie som istá tým, či bolo správne prečítať si o rizikách. Nie som pokojnejšia, pravdupovediac úroveň mojej úzkosti narástla. Ešte včera som sa nachádzala v absolútnej eufórii a oslavovala jednomesačné výročie s mojou spriaznenou dušou. Lietala som v oblakoch a pripadala si ako niekto, koho šťastie naberá nevyčísliteľné hodnoty. A akokoľvek sa pokúšam prinútiť k optimizmu, nejde to. Prepáč mi to, Félix. Zaslúžiš si moju plnú podporu. Sklamala som ťa. Nie som taká silná, ako si ty.

*****

"Srdiečko, poď sa naobedovať, práca počká."

"Radšej by som to dokončila, nerada si nechávam rozrobenú prácu."

"Alebo sa len rada ponáraš do práce a hľadáš zábavky, ktoré by ťa mohli rozptýliť."

"Poznáš ma už pridobre."

"Som tvoja matka, isteže poznám, keď odbáčaš od svojich myšlienok. Mala by si sa s ním pozhovárať a vyriešiť to."

"Ja viem," prisvedčím a skloním zahanbene hlavu.

"Lulu, miláčik, vždy si brala ohľady na druhých a starala sa o všetkých okolo seba. Keď sme s ockom zaspali pri televízore, vypla si ho a prehodila cez nás ďalšiu deku, len aby si sa ubezpečila, že máme dostatok tepla. Často si až príliš starostlivá a to nie je zlou vlastnosťou, práveže kvôli nej z teba vyrástla taká obdivuhodná žena, na ktorú by sme nemohli byť viac pyšní, ale niekedy si musíš uvedomiť, že ľudia už viac starostlivosti nepotrebujú. Je im dostatočne teplo a nie je tu potreba pre ďalšiu deku. Félix je dospelý chlap, vie, čo robí a do čoho sa púšťa. Môžeš poskytnúť ľuďom radu a svoj názor, ale je len na nich, či si ho aj skutočne vezmú k srdcu a vypočujú ťa. Nemáš v rukách smer ich konania. Nie je v tvojich silách prinútiť ich, aby považovali za správne to, čo považuješ za správne ty sama. My ľudia potrebujeme svoju samostatnosť a máme od Boha dané, že sme svojimi vlastnými osobami vo veciach rozhodovania sa. Chápem, že sa o neho bojíš, ale učinil rozhodnutie, ktoré môžeš maximálne prijať. Alebo je tu aj druhá možnosť a tou je, že s ním už nikdy neprehovoríš a necháš ho ísť svojou vlastnou cestou. Je to len na tebe, miláčik. Nechám ťa pouvažovať. Keď tu skončíme, čakáme ťa pri stole."

"Nie som hladná, naobedujte sa bezo mňa."

"Určite?"

"Áno, dám si niečo neskôr."

"Ako si želáš," neprotirečí mi a necháva ma v miestnosti s pecou a pracovnou doskou osamote.

Nevidela som ho už dobrých pár dní a slovami sa nedá opísať, ako neuveriteľne mi chýba. Pomáham rodičom s pekárňou, aby som od toho odvrátila aspoň trochu pozornosť. Rozptyľujem sa ako sa to len dá. Stagnujem. Prešľapujem z nohy na nohu, ale nepohýnam sa z miesta. Zaujíma ma, ako sa mu vedie. Pripadám si ako ten najväčší pokrytec. Pravdepodobne je mojím najväčším hriechom, že pri ňom práve teraz nie som.

Potrebuješ viac času? Jasné, ja ti ho dám, ale len tak na okraj sa ti musím zdôveriť, že zomieram. Zomieram túžbou ťa znovu vidieť.

Truľo. Intuitívne sa zasmejem a zapozerám sa na ruky, ktoré sa chvejú. Od radosti. Ozval sa mi ako prvý, hoci si to vôbec nezaslúžim. Robí prvé kroky. Som na neho hrdá.

"Lulu, niekto ťa chce vidieť. Môžem ho pustiť dovnútra?"

"Kto to je?"

"Nejaký chlap. Ešte som ho tu nevidela, ale že vraj sa poznáte, pretože obaja tvoríte Félixov tím."

"Och, jasné, musí to byť Hugo. Samozrejme, len nech vojde," odpoviem rýchlo, pretože som zvedavá, prečo prišiel.

"Ahoj, Lulu. Prepáč, že som ťa tu takto prepadol. Keď tak nad tým premýšľam, ešte sme sa nevideli mimo Félixovho domu, všakže?"

"Ahoj, nie, tuším máš pravdu. Stretávali sme sa len u neho."

"A už sa nestretávame ani tam," odpovie smutne a poobzerá sa po regáloch s poukladaným pečivom.

"Sklamala som aj teba, však?"

"Nesklamala, chápem, kam tým mieriš. Ako jeho kamarát s ním tiež dvakrát nesúhlasím, ale ako lekár jeho rozhodnutie schvaľujem. Je to pre neho jediná možnosť na vyzdravenie."

"Čítala som o možných rizikách, môže dostať leukémiu a..."

"Je nerelistické neočakávať od génovej terapie vedľajšie účinky, ale tie by ho mohli postretnúť aj pri transplantácii. Vždy tu existuje riziko a je len na nás, ako veľmi dovolíme tomu riziku, aby nás ovplyvňovalo a zastrašovalo. Môžeme mať ľudí radi a myslieť si, čo je pre nich najlepšie, ale nemôžeme učiniť rozhodnutia za nich."

"To sa mám len tak prizerať na to, ako sám sebe škodí?"

"Áno, pretože ho miluješ. Je dospelý a rozhoduje sa sám, to jediné, čo môžeme robiť my dvaja, je podporovať ho a stáť pri ňom. Zaslúži si to, nemyslíš?"

"Zaslúži," pritakám a uvedomujem si, že sa nemýli. Milujem Félixa a mojou povinnosťou je stáť pri ňom.

Už nie. A myslím si, že by si mal podstúpiť tú génovú terapiu. Budem pri tebe po celý čas. Prepáč, že mi tak dlho trvalo, kým som sa spamätala.