Félix

"Nerozumiem. Čo tým myslíš, že podstúpiš génovú terapiu?"

"Myslím to presne tak, ako som povedal."

"Ak sa nemýlim, Hugo vravel, že je to riziková liečba a v našich končinách ani nie je príliš odskúšaná," hovorí so spýtavým pohľadom a znepokojujúco nadvihuje obočím.

"Ale je účinný, Lulu," ozve sa aj Hugo a obráti sa hlavou smerom k nej.

"A to si sa o tom rozhodol len tak zo dňa na deň? Včera si mi nič nespomínal."

"Premýšľam o tom už dlhšiu dobu a s Hugom sme to preberali."

"Oh, takže si ma len schválne vynechal a zámerne mi nič nepovedal. Chápem," prikyvuje a sadá si do kresla. Vyzerá sklamane a ublížene. Dotklo sa jej to.

"Hovorili sme o tom len v teoretickej rovine, nikdy nepadla zmienka, že by som sa na to naozaj dal. Konečné rozhodnutie som učinil len včera po tvojom odchode. Len popremýšľaj nad tým, ako by náš život mohol vyzerať, keby som vyzdravel. Mohol by som ťa konečne vziať na romantickú prechádzku, nemusel by som sa len nečinne prizerať, ako z tohto domu vychádzaš bezo mňa..."

"A ako to bude vyzerať? Oboznámil by si ma s tým procesom, prosím."

"Z Félixovej kostnej drene sa odoberú bunky s poškodeným génom a do nich bude nasledovne pomocou virového vektoru aplikovaný funkčný gén. Potom sa geneticky modifikované bunky vyizolujú, namnožia a infúziou budú zavedené do jeho tela."

"Si si naozaj istý tým, že to chceš podstúpiť? Čo ak sa vyskytnú komplikácie?"

"Lujza, celý svoj život som žil v tejto antibakteriálnej, sterilizovanej bubline a jednoducho mám toho už dosť. Naskytla sa nová príležitosť, nemôžem ju len tak premrhať."

"Ale nie je to bezpečné, všakže?" smeruje svoju otázku skôr Hugovi, ako mne a zahryzne si do spodnej pery.

"V súčasnej dobe je využívaná častejšie, ako tomu bolo v minulosti a predovšetkým sa objavuje čoraz viac prípadov, u ktorých nastalo kompletné vyliečenie a ich systém si vytvoril obranyschopnosť pred bojovaním s vírusmi. Najväčšou výhodou tejto metódy je, že si nevyžaduje kompatibilného darcu a rovnako tak eliminuje rejekciu organizmu voči novým bunkám. Výsledky klinických štúdií s génovými terapiami boli v poslednom období vynikajúce a s výrazným dlhodobým posilnením imunity. Väčšina ľudí, ktorí podstúpili túto terapiu, bola do značnej miery vyliečená."

"A čo sa stalo s tou menšinou?"

"Bohužiaľ, vyvinula sa u nich leukémia, pretože vírus vnáša gény na náhodné miesto dedičnej informácie. Môže teda nastať prípad, že nešťastnou zhodou okolností zasiahne aj pacientove gény a poškodí ich. Avšak šanca je len veľmi malá, pretože gény zastávajú iba necelé dva percentá z troch miliárd písmen genetického kódu ľudskej dedičnej informácie."

"Takže hovoríš, že komplikácie môžu nastať?" pýta sa zmätene a z tých Hugových lekárskych rečí sa jej určite krúti hlava. Zásobuje ju nimi, ako keby sa jednalo o úplne typické slová, ktoré sa používajú v bežnej komunikácii.

Som oboznámený s rizikom a idem do toho aj napriek nemu. Už viac nechcem byť chlapom, ktorý sa bojí a sedí nehybne na mieste. Obavy sú len krycí manéver pred vlastnou lenivosťou. Uvedomil som si, že toto nie je moja budúcnosť. Nemôžem byť do smrti len Félix, ktorý žije zavretý za štyrmi múrmi svojho domu. Chcem byť mužom, ktorý zavezie svoju partnerku domov na svojom vlastnom aute, podrží jej dáždnik v búrke a môže ju svojvoľne pobozkať bez toho, že by sa obával, že ho niečím nakazí a spôsobí mu rýchlu smrť. Ten včerajšok ma len uviedol naspäť do reality, ktorú som cielene prehliadal. Tak veľmi sa vyľakala, keď nám Pavol oznámil poškodenie systému. Bola na smrť vystrašená a ja som bol nútený zavrieť sa do tohto skleneného väzenia. A tentoraz to zabolelo. Zvykol som si na to privilégium, že ju mám posadenú na svojich kolenách a držím si ju pevno pri tele, ale nemusí to tak byť navždy.

Časom jej prestanem stačiť. Začne byť otrávená mojou nahovno imunitou a urgenciou chránenia sa pred všetkým a pred každým. Ja sám som. Ako dlho bude trvať, kým ju prestanem baviť? Náš vzťah nie je zdravý. Zakladá sa na lžiach. Kým budem tu, nemáme spoločný život. Nečaká nás žili šťastne až do smrti. Bráni nám v tom ťažký kombinovaný imunodeficit. V istom slova zmysle je deficitom. Stará sa o neodmysliteľný nedostatok medzi nami dvomi. A keďže je transplantácia kostnej drene v nedohľadne, musím sa uberať iným smerom. Odmietal som až doteraz génovú terapiu, aj keď mi ju doktori niekoľkokrát ponúkli. Moje odmietanie vyplývalo hlavne z toho dôvodu, že som nemal pádny argument na jej podstúpenie. Dnes ho už mám. Kvôli nej túžim vyzdravieť a byť normálnym. Odviesť ju do záhrady a ktovie, jedného dňa ju v nej rovno požiadať o ruku v záplave motýľov krútiacich sa okolo našich hláv. To som už trochu prehnal, na zasnúbenie je priskoro. Alebo nie je? Cítim sa byť pripravený, ale otázne je, ako je na tom ohľadom tejto témy ona. Nevybafnem to na ňu. Bude najlepšie s tým počkať. Rozhodne prinajmenšom dovtedy, kým sa bunky v tele nenahradia tými novými a zdravými. Vtedy sa budeme môcť pustiť do rečí zahrňujúcich našu spoločnú budúcnosť. Momentálne na ňu pomýšľať nemôžeme. Svadba by sa mohla konať v priestoroch tohto domu, ale maximálne v tých vonkajších. A na to potrebujem plne fungujúcu imunitu. Len tak na ňu budem môcť počkať pri oltári.

"Komplikácie sú tu vždy, Lulu. Ale je to pre Félixa taktiež veľká šanca a v tomto bode aj jediná príležitosť na vyliečenie. Transplantácia kostnej drene od dokonale HLA zhodného brata alebo sestry by bola najideálnejšia, ale taký luxus si dovoliť nemôžeme."

"Fajn, tak ako to bude prebiehať? Bude sa to konať tu alebo? Nechápem..."

"Félix bude odvezený do nemocnice, v ktorej sa na túto terapiu špecializujú a bude pod drobnohľadom odborníkov, ktorým v prípade pohoršenia alebo skomplikovania jeho stavu nič neunikne. Félix bude nonstop monitorovaný a ja sa tiež budem nachádzať v jeho blízkosti."

"Ale ako sa dostaví do nemocnice, keď nemôže vychádzať von?" pokladá logické otázky a zaskočenie z jej výrazu sa nevytráca. Nemal som tu na ňu len tak vybafnúť. Vôbec som ju na to nepripravil a prakticky postavil pred hotovú vec. Ale musí ma chápať. Robím to kvôli nám dvom.

"V sedemdesiatych rokoch tu bol jeden prípad, kedy chlapcovi so SCID kozmonauti z NASA skonštruovali špeciálny skafander, ktorý mu zabezpečil sterilné prostredie. Navlečieme ho do niečoho podobného. Bude mať na sebe nemocničné šaty, aspoň si bude môcť pripadať dôležito, lekár pomlčka astronaut, čo, Félix?" žartuje, pretože aj on vidí, ako ju táto konverzácia zasiahla a chce ju rozveseliť.

"Bude to trvať len chvíľu, kým nasadnem do auta a vystúpim pred nemocnicou. Majú pre mňa pripravené rovnaké sklenené vezenie, takže nebudem ničomu vystavený a kompletne izolovaný od všetkých, tak ako tomu bývalo aj predtým. Teda, ešte to pripravené nie je, ale bude, keď im Hugo oznámi, že s terapiou súhlasím."

"Nechám vás osamote. Dohodnem potrebné termíny a vyšetrenia a večer sa vám ešte ozvem. Zatiaľ sa majte, a ty, Lulu, snaž sa upokojiť. Dopadne to dobre, dôveruj nám trochu, z nášho chorého kreténa sa stane už iba kretén," zdvíha povzbudzujúco palec a potľapká ju po pleci. Letmo sa zasmeje a potom smeruje pohľadom presne ku mne. Nič nehovorí, ale pôsobí skľúčene. Ako vtedy, keď mi rozprávala o chorom srdci svojho otca. Najradšej by som vyšiel hneď k nej, ale tento hlúpy systém stále nezačal fungovať.

"Hneváš sa?" zmôžem sa na krátku otázku a prerušujem ticho, ktoré narúšal len ten jej intenzívny pohľad.

"Skôr mám strach. Nemôžem ťa stratiť. A je tu stále pravdepodobnosť, že by si..." nedopovie vetu a sťažka preglgne.

"Odkedy veríš na pravdepodobnosť, Rojková? Nebola si to náhodou ty, ktorá ma tu svätosväte presviedčala o tom, že hoci je len dvojpercentná, držíš sa jej zubami nechtami a nestrácaš vieru? Skalopevne si si bola istá tým, že sa staneš mojím vhodným darcom, hoci tá pravdepodobnosť bola omnoho menšia. Génová terapia sa preukázala ako úspešný prostriedok pri vyliečení SCID-u, a ja v tomto momente potrebujem ten tvoj optimizmus a kladné myslenie."

"Prečo tá náhla zmena? Nespomínal si mi to, čo ťa prinútilo k zmene názoru?"

"Vravel som, že nemám dôvod, pre ktorý by som sa chcel pozrieť von, teraz ho mám. Našiel som ho a urobím všetko pre to, aby to mohlo byť uskutočniteľné. Ty a ja ležiaci na lúke a v spoločnom náručí pri východe slnka, nie je to to, čo si chcela, Rojková?"

"Je... ale nie za cenu toho, že by sa ti mohlo pohoršiť alebo niečo stať. Neprežila by som to. Si môj princ Krasoň, nemôžeš mi mať za zlé, že sa o teba bojím. Radšej prežijem celý svoj život v obklopení týchto štyroch stien a bez denného svetla, ako prechádzať sa po čerstvom vzduchu, po ktorom ma ty nevedieš za ruku."

"V tom je ten problém. Vzdala by si sa len kvôli mne svojich preferencií, len aby si mohla byť so mnou. Stratila by si samu seba, Lujza. A to je niečo, čo odmietam dovoliť. Nemôžem sa len nečinne prizerať, ako zahadzuješ kvôli vzťahu so mnou všetky veci, ktoré si ešte donedávna milovala a považovala za neodmysliteľnú súčasť svojich dní. Nestanem sa dôvodom, pre ktorý zanevrieš na vonkajší svet. Si viac, ako len partnerka chorého chlapca."

"A ja zas odmietam byť dôvodom, pre ktorý sa dobrovoľne zatiahneš do záhuby," stojí si pevne za svojím a z očí sa jej začínajú kotúľať slzy ako hrach.

"Nie si! Nerozumieš tomu? Lujza, milujem ťa, vážim si ťa, zbožňujem ťa, ale náš vzťah sa nemôže donekonečna konať len v tomto sterilnom priestranstve bez súkromia. Ak nás má čakať budúcnosť, musím to urobiť. Vyjde to. Keď dokážem veriť ja, ten, ktorý je večne pesimistický a skeptický voči všetkému, prečo to nedokážeš ty? Naučila si ma pozerať sa na veci dvojitým pohľadom. Nič nie je len čierno-biele."

"Ale tu sa jedná o tvoj život. To je pre mňa podstatnejšie, než všetky kvety, motýle, farby a slnko. Má prednosť pred všetkým. Na ničom inom mi nezáleží tak veľmi, Félix."

"Lujza, pozri sa na to z môjho uhla pohľadu. Som unavený z tohto života. Mám plné zuby tohto neustále obmedzovania a žitia v bavlnke. Mám po krk obrázku krehkého porcelánu, s ktorým sa musí narábať opatrne, pretože inak sa zlomí a naruší svoj dokonalý a uhladený vzhľad. Nech sa na to pozeráme akokoľvek, tá choroba je mojou identitou. Identifikuje ma. Je zarytá v hĺbkach môjho DNA a keby mám napísať svoj vlastný životopis, pod kolónku meno by som neuviedol Félix Šmid, ale ťažký kombinovaný imunodeficit. Celý svoj život si zdravá a preto rozumiem, že to nemôžeš chápať."

"Aha, prepáč, ja to nechápem. Ale nie preto, že som zdravá, ale hlavne preto, že si sa rozhodol bezo mňa. Keď to chceš urobiť kvôli mne, asi by si to mal so mnou prv prebrať, skôr ako sa do toho púšťať, či nie?"

"Lujza, je mi ľúto, že s tým nesúhlasíš, ale..."

"Ale svoj názor nezmeníš, mám pravdu?"

"Nie, nezmením."

"No, tak to ti želám veľa šťastia. Dovidenia."

"To len tak odídeš?"

"Potrebujem trochu času... na premýšľanie a utriedenie si myšlienok, prepáč."

"Rozchádzaš sa so mnou?"

"Nie, na to ťa priveľmi milujem. Len si dávam pauzu. Obaja máme rozdielne názory a ja sa s tým tvojím v tejto chvíli nedokážem stotožniť."

"Vezmi si toľko času, koľko potrebuješ. Nikam sa nechytám, Rojková."

"Je mi to ľúto, prepáč, ak si odo mňa nedostal reakciu, ktorú si očakával."

"To je v poriadku. Ani ty nemôžeš byť za každých okolností dokonalá, nie?"

"Dávaj na seba pozor."

"Uvidíme sa ešte, všakže?"

"Uvidíme, neodchádzam navždy. Dopraj mi len kratučkú pauzu."

"Okej, aj sa ospravedlňujem."

"Dovidenia."

"Dovidenia," odpoviem jej a čakám, či sa otočí, kým vychádza z izby. Kráča pomaly, ako keby ani nechcela odísť, ale neobzrie sa dozadu. Počujete ten buchot? Och, to nič nie je, len moje srdce praská a láme sa na milión kúskov ako črepy zo zlomeného zrkadla.

Samozrejme som si želal vidieť inú reakciu. Tú, pri ktorej by od radosti výskala a kútiky jej úst by sa nadvihovali do širokánskeho úsmevu, ale toto ma zarazilo. Chovala sa úplne inak, než ako Lujza, ktorú som posledné štyri mesiace spoznával. Bojí sa o mňa. To by mi malo lichotiť. Ale nemôžem z toho vycúvať len z dôvodu, že by sa mi možno mohlo niečo stať. Čítal som o mnohých prípadoch, v ktorých sa ľudia vyliečili a vedú normálny život. Chcem sa stať jedným z tých ľudí. Aj ja chcem viesť bežný život smrteľníkov.