Lujza

"Všetko najlepšie k nášmu prvému výročiu, Rojková," prekvapí ma znezdajky a spoza chrbtu vylovuje malú zabalenú škatuľku vo fialovom baliacom papieri.

"Nezabudol si? Ja... nevedela som, či to nebude vyzerať prehnane gýčovito, keď budeme sláviť jednomesačné výročie."

"Je to najdôležitejšie výročie v mojom živote, akoby som ho nemohol oslavovať, Rojková? Najkrajších tridsať dní v mojej doterajšej existencii. Ďakujem ti za čas, ktorý si mi venovala. Toto je pre teba. Dúfam, že sa ti to bude páčiť."

"Ani ja som nezabudla, krásne výročie, Félix," prehovorím a z kabelky si vyťahujem jeho darček taktiež zabalený v darčekovom papieri. Som nervózna, pretože naozaj chcem, aby sa mu páčil.

"Nemusela si mi nič dávať. Ja by som mal obklopovať darmi teba, pre mňa je dostačujúce, že ťa tu mám. Vážne sa cítim ako ten najšťastnejší chlap pod slnkom, hoci v poslednom čase ho na tej oblohe až tak často nevidieť." Zaškerí sa a pritiahne si ma za pás ku sebe. Šteklíme sa nosmi a cez úsmev mu venujem túžobný bozk na pery. Naposledy sme sa videli včera, čo je v tejto dobe extrémne dlhá doba. Chýba mi každú ubiehajúcu sekundu, keď sa pri mne nenachádza. Len poslednými zvyškami vôle sa donucujem k odchodu.

"Je to spoločné výročie a ja milujem obdarúvanie ostatných."

"A je ešte aj niečo iné, čo miluješ?" zákerne si ma doberá a upravuje mi prameň vlasov za ucho. Je to len taký letmý dotyk, ale ja neho reagujem ako na vábiaci podnet. Naskakuje mi husia koža a po chrbte mi behá mráz.

"Pravdaže, kopa vecí," odfrknem a podpichujem na oplátku ja jeho.

"Životné alebo neživotné?"

"Aj-aj."

"No tak, Rojková, neskúšaj ma. Patrím medzi tie veci aj ja?"

"Tvoríš neodmysliteľnú súčasť tých vecí, ty truľo."

"Ešteže tak. A teraz by sme už mohli prejsť k tomu spomínanému obdarúvaniu, čo povieš?"

"Otvoríme si ich naraz."

"Tak na tri," zahlási a navzájom si vymeníme zabalené škatuľky v rukách. Pod papierom nachádzam zelenú krabičku s ručne maľovanými motýľmi po celom obvode a zlatým otvorom na kľúčik na prednej strane. Rýchlo ním otáčam a po otvorení zisťujem, že škatuľka je vlastne hracia skrinka vyhrávajúca pokojnú melódiu a modrým motýľom zasadeným v strede, ktorý máva ladne svojimi krídlami.

"Akoto, že si v tom taký dobrý? Tvoje darčeky majú dušu a vskutku nie sú prvoplánové. Dostávam od teba tie najpremyslenejšie a najdokonalejšie predmety. Nejde ti len o to, aby si mi niečo dal, len aby si to mohol mať rýchlo z krku, naozaj sa zamýšľaš a očaríš ma. Ďakujem veľmi pekne."

"Darčeky majú ľudí tešiť. To je hlavný princíp ich udeľovania, nie? Mne záleží len na tom, aby som ti mohol urobiť radosť. Máš rada pomalú hudbu, zbožňuješ motýle, takže som len dúfal, že sa mi podarí trafiť do čierneho. Ale teraz musíme obrátiť pozornosť k tvojmu darčeku, postavička Freddyho Kruegera?"

"Spomínam si, ako si sa ma vtedy, keď som tak kričala po narazení do tvojho otca na chodbe po dopozeraní Výskotu, spýtal, či som narazila do Freddyho, ja som nerozumela, o koho sa jedná a nedalo mi to, takže som si o ňom musela niečo naštudovať. A koniec koncov, je tvoja obľúbená hororová postava. Obdivuješ ho, pretože dokázal nájsť medzeru v zákone a aj napriek tomu, že mu bola dokázaná vina, pustili ho na slobodu."

"Moja krásna priateľka si robila prieskum len kvôli mne."

"Povedala som to správne?" opýtam sa neisto, pretože mám dojem, že som to poplietla.

"Dostal ho z väzenia jeho obhajca, ale to je iba taký maličký detail. Žiadna veľká chyba, z ktorej by som odsudzujúco prevracal očami a krútil hlavou."

"Bol to tvoj prvý horor a kvôli tomu je tvoj obľúbený."

"Áno, budem sa opakovať, ale jednotky sú fakticky mimoriadne. Keď mi mama dovolila pozrieť si to, bol som natešený ako malý chlapec. Musel som ju dlho prehovárať, aby mi povolila slobodný prístup k prehrávaču, ale nakoniec pochopila, že horory sú mojou jedinou zábavkou a koníčkom. Jedna z mála vecí, pri ktorej som mohol vypĺňať prázdny čas a nenudiť sa pri tom. Ak teda nerátame čítanie."

"Bolo zvláštne počuť z tvojich úst, že si nikdy nebol vonku..."

"Považovala si ma za divného alebo si ma ľutovala, všakže? Nebolo od mojej mamy spravodlivé, že ťa nepripravila na situáciu a na moju diagnózu."

"Prebehlo to rýchlo. Nemám jej to za zlé."

"Neklamme si, Rojková, s veľkou pravdepodobnosťou ti to nepovedala kvôli tomu, aby si nemohla utiecť ešte skôr, ako sem prídeš. Aj ona sa bála, že keď ti povie celú pravdu, zastraší ťa to."

"Nie som taká povrchná, Félix. Keby mi aj povedala, že nie si zdravý, neodmietla by som jej ponuku."

"Čo si si myslela, keď si ma zbadala za touto presklenou stenou? Ani trochu ťa to nevykoľajilo?" Odsunie sa odo mňa a sadne si do kresla. Rukou ma verbuje ku sebe a ja neotáľam ani sekundu a rovno si mu sadnem na kolená.

"Moje počiatočné myšlienky sa uberali smerom, že nie si školopovinný chlapček, ktorému pred spaním budem čítať rozprávky na dobrú noc a vyjedať s ním mamine zásoby sladkostí zo špajze, keď nebude mať chuť na jej pripravený obed pozostávajúci zo samej zeleniny."

"To bola to prvé, čo ti prebehlo hlavou?"

"Jasné! Bol si dospelý a ešte k tomu chlap! Na to som nebola pripravená."

"Moja sklenená klietka ťa absolútne neodradila?"

"Nuž niečo sa mi nezdalo, ale nezastrašilo ma to. Navyše som sa pred tebou strápnila hneď od príchodu. Viac ponižujúcejšie to pre mňa snáď už ani nevyzerať nemohlo."

"Bol to tradičný príchod mojej pojašenej Lujzy Rojkovej, nezmenil by som to. Možno len kvôli tomu, že mi nebolo príjemné pozerať sa na to, ako padáš. Ale nevytvorila si ani len grimasu bolesti. Rýchlo si sa postavila a neľutovala sa. Zapôsobila si na mňa. Túžil som sa zasmiať, ale zakázal som si vydávať zo seba priateľské vibrácie, aby som ti náhodou nedodal falošné nádeje a o štyri mesiace neskôr... Tadá. Sme viac ako len priatelia."

"Som tvoje pojašené dievča?"

"Pravdaže, len moje. A teraz na vážnejšiu tému. Dokedy plánuješ používať svoj bicykel?"

"Ešte je len jeseň, chodníky sú zaplnené iba lístím," bránim sa a prstami mu prechádzam po kučeravých vlasoch. Súmerné a dokonalé stočené prstence dodávajúce mu mladistvý a chlapčenský výzor. Zjemňujú črty jeho tváre a ja si nemôžem pomôcť, ale musím sa ich dotýkať. Upokojuje ma to. Prináša neopísateľnú vnútornú stabilitu a dodáva pocit, že všetko bude už navždycky takéto perfektné.

"Bojím sa o teba. Prosím, dovoľ Pavlovi, aby ťa aspoň dovážal domov. Ráno prídeš na svojom bicykli a večer pôjdeš autom. Súhlasíš?" Nahodí mačacie oči a ja nič iné nepotrebujem k tomu, aby som prikývla. Odsúhlasila by som mu všetko, pred ničím by som sa nezastavila, keby ma o to požiadal on.

"Dohodnuté," privolím a pobozkám ho na líce.

"Félix, prepáčte, že vás vyrušujem, ale prosím, okamžite prejdi do svojej miestnosti," vyruší nás Pavol s ustarosteným výrazom a čaká, kým ho Félix počúvne.

"Čože? Prečo? Stalo sa niečo?"

"Systém čističiek vzduchu prestal fungovať v celom dome. Nedokážem ho späť nahodiť a tvoja izba je momentálne jediným bezpečným miestom, keďže je vzduchotesná a napojená na vlastný generátor. Kým nám to neprídu opraviť, najlepšie bude, keď k tebe nikto nebude mať prístup." Uvedomím si, že na ňom stále sedím a rýchlosťou blesku vyskakujem na nohy. Cúvam od neho čo najďalej a ruky sa mi roztrasú. Začínam panikáriť a zmocňuje sa ma strach.

"Lulu, upokoj sa, sú to len také bezpečnostné opatrenia. Len kým to neprídu opraviť," všimne si Pavol môj vystrašený pohľad a hladí ma po chrbte.

"Neboj sa, všetko bude v poriadku, Rojková. Aj sa mi zdalo, že je tu akosi ticho, ale nejak som tomu neprikladal vysokú dôležitosť."

"Trvá to už dlho?" zmôžem sa len na jednoduchú otázku.

"Desať minút maximálne. Zvyčajne to nahadzujem sám, raz za rok sa stane, že nám to vypadne, ale tentokrát sa celý systém proste vypol. Možno to bude väčšia chyba, ale opravári by sa tu mali ukázať ešte dnes, tvoji rodičia ich už volali."

"Mohol by si ísť do svojej miestnosti, prosím?"

"Ako si želáš," pristúpi a bez okolkov sa zaviera za sklenenými dverami. Až teraz som si skutočne vydýchla. Postretla ma paranoja, asi robím z komára somára, ale predsa len kvôli tej poruche v systéme v tomto priestore nie je chránený. Technológie, kvôli ktorým má slobodný prístup medzi nás ostatných, ho ďalej nechránia a ja mám obavy, že by sa mu mohlo niečo stať.

"Nechám vás. Keby nastala nejaká zmena, ozvem sa vám."

"Nezomieram, pokoj. Výdych, nádych. Vidíš, my dvaja sme naozaj netradiční, namiesto toho, aby si bola zavretá vo veži ty, som v nej uväznený ja. A v nie hocijakej, ale dokonca hneď v sklenenej!" žartuje a snaží sa ma rozosmiať.

"Každý deň sa strachujem. Zožierajú ma obavy, že ti môžem ublížiť. Dotýkam sa ťa, bozkávam..."

"Takže v podstate žiješ v konštantnom znepokojení z toho, čo by sa mi mohlo stať?"

"Nechcem na to myslieť, ale nedokážem sa toho pocitu zbaviť."

"No, ale to by si nemala. Nemala by si sa toľko znepokojovať. Som okej. Živý a zdravý. Koniec koncov, na to tu mám Huga, aby na mňa dozeral a kontroloval môj stav. Nič mi nehrozí. Sľubujem ti, Rojková," hovorí s intenzívnym pohľadom a načahuje sa rukou do rukávniku v otvore. Príde mi to ako začiatok. Po toľkom dotýkaní a zblížení sa znovu dotýkame len skrz tie gumené rukávniky vytŕčajúce z otvorov jeho presklenej steny. A ja sa náhle cítim smutná, pretože som si len teraz uvedomila luxus, ktorý som mala.

Zvyšok dňa trávime rozprávaním. Sedíme pri sebe tak blízko, ako sa to len dá, ale nie je to ono. Líši sa to od ostatných dní, kedy sme sa správali tak intímne. Ale vystačím si aj s tým, čo nám je dané, pretože ho môžem vidieť a počuť jeho hlas. To je viac ako postačujúce. Nie sme typický pár a to je na tom to krásne. Práve teraz záleží len na tom, aby bol zdravý.

"Stmieva sa, mala by si už ísť. Nechcem, aby sa o teba tvoji rodičia obávali. Aké meno si potom u nich vybudujem?"

"Môžem zostať dlhšie. Nerobí mi to problém."

"Dnes to už zrejme neopravia a keď ťa vidím, mám nenormálne veľkú chuť ťa pobozkať, len ma táto transparentná stena pokúša. Neviem, ako dlho ešte dokážem odolať."

"Nemôžeš vyjsť von! Radšej už idem."

"Uvidíme sa zajtra, Rojková. Ľúbim ťa."

"Uvidíme sa zajtra, Félix. Ľúbim ťa." Postavím sa a svoju dlaň položím na sklo predeľujúce priestor na dve polovice. Napodobní ma a priloží tú svoju na miesto, kde je tá moja. Tiež si prajem rozlúčiť sa s bozkom a objatím, ale nebudem to riskovať len preto, že sa nedokážem ovládať.

Pavol ma skutočne odváža domov, slnko už dávno stihlo zapadnúť a stmieva sa. Jeseň je v plnom prúde a stromy, ktoré po ceste míňame, strácajú na svojej bohatej korune preplnenej lístím hýriacim farbami. Skôr ako na nej, je ich väčšie množstvo roztrúsených po zemi a vietor ich nadnáša do okrúhleho víru. Mlčím a nemám sa do rozprávania. Z nejakého dôvodu sa vytratila aj moja utáraná povaha. Pavol ma vysádza pred našim ružovým domom a ja sa mu poďakujem za odvoz. Otváram bielu bránu a prechádzam kamienkovým chodníkom ku vchodovým dverám. Nejako ma to vzalo. Bolo mi ľúto opustiť ho. Snažil sa tváriť, že sa ho to nedotklo a usmieval sa, ale mne jeho ľútosť neunikla. Predo mnou ju neukryje.

"Dobrý večer, sestrička. Vyzeráš skleslo, deje sa niečo?" prekukne ma Tyly a ľahne si ku mne do postele.

"Dobrý večer. Pravdepodobne len preháňam, ale na dome Šmidovcov sa pokazil systém čističiek a nedokážu ho nahodiť naspäť, takže Félix bol odkázaný znovu sa zavrieť za svoje presklené dvere. Pripomenulo mi to začiatky. Jediný rozdiel je v tom, že tentoraz bol nútený sa zavrieť. Nevybral si to."

"To je mi ľúto, zlatko. Som presvedčená o tom, že to dajú do zajtra do poriadku a ty sa k nemu budeš môcť opäť priblížiť. Určite je to len nejaká menšia chyba, možno vypadla poistka a s týmito novými prístrojmi je všetko komplikovanejšie."

"Mám najlepšiu sestru na svete. Vždy si ma dokázala upokojiť."

"Cítiš sa lepšie?"

"Cítim."

"To je to, čo som chcela počuť. Naozaj toho chlapca miluješ, nemýlim sa?"

"Nikdy som nič podobné k nikomu necítila."

"Prajem ti to, sestrička." Pobozká ma na líce a votrie sa mi pod perinu. Mám veľkú posteľ, zmestíme sa na ňu obe. Keď sme boli malé, často sme zaspávali na jednej posteli. Pôsobilo to bezpečnejšie a len sme vychádzali zo skutočnosti, že ocko s mamkou sa rovnako delia o jednu.

Zaspala som ani neviem ako a ráno sa prebúdzam pri pohľade na Tyly ležiacu vedľa mňa. Včera sa zrejme nepresunula do svojej postele a zaspala. V škole majú jesenné prázdniny, jemne sa postavím z postele a čo najtichšie prechádzam do kúpeľne. Obliekam sa do žltých nohavíc a pulóvra s červenými ružami a na nohy nazúvam žlté tenisky s červenými motýľmi našitými na bočnej strane uväzovania šnúrok. Kúpila som ich len nedávno v sekáči a nášivky som si vytvorila pomocou šablóny z červenej zástery, na ktorej mamka nechala omylom položenú žehličku. Dnes to bude moja premiéra v týchto teniskách. Odbijú si svoju prvú návštevu vo Félixovom dome.

Naraňajkujem sa spolu s rodičmi, ktorí po viac ako mesiaci otvárajú pekáreň. Podarilo sa im nájsť nového zamestnanca, ktorý im bude pomáhať z rozvážaním chlebu a našťastie si ho môžu dovoliť zaplatiť. Ockove srdce je na tom lepšie, ale doktor mu stále odporúča užívanie liekov a odpočinkovejší režim. A hoci jeho požiadavky spĺňa, naozaj sa už nemohol dočkať, kedy vstúpi znovu do svojej obľúbenej pekárne a k peci. Chápem ho. Nie je to len jeho práca, ale aj koníček. Sľúbil nám však, že sa bude šetriť a ja len verím, že svoj sľub dodrží. Ocko je mužom svojich slov a preto mu dôverujem. Navyše má pri sebe mamku a keď sa bude opäť hrnúť do robenia svojich klasických dvesto percent a výkonu na maximálne obrátky, nepochybujem o tom, že mu zarazí krídelká.

"Dobré ránko, Félix," pozdravím sa a po krátkej chvíli mi dochádza, že sa v priestore nenachádza sám, "a Hugo."

"Dobré, Rojková. Ako si sa mi vyspala? Snívalo sa ti o mne?"

"Nemohla som prestať na teba myslieť."

"Ja tiež nie. Ale mám dobré správy."

"Opravili ten generátor?"

"Už sa na tom pracuje, ale to nie je to, čo sa ti chystám oznámiť. Počkaj si na to.... podstúpim génovú terapiu!" zahlási víťazoslávne a napodobňuje bubnovanie.