Lujza

"Potrebuješ ešte niečo? Čaj alebo teplú deku? Táto je dosť tenká, musíš byť v teple."

"Srdiečko, naozaj mám všetko, čo potrebujem. Nemusíš sa o mňa tak strachovať. S tvojou matkou si poradíme. Budeš meškať do práce."

"Félix to pochopí. Bojím sa opustiť ťa. Som tvoja dcéra, je mojou povinnosť postarať sa o vás dvoch."

"Už od včera ma obsluhuješ a pýtaš sa každých desať sekúnd, či mi niečo nechýba. Som už starší, ale zatiaľ nevyžadujem nonstop opateru. Ešte nie som súci do starého železa. Pekáreň sme na pár týždňov zavreli, nebudem sa namáhať a budem odpočívať presne ako mi to nariadil lekár. Viem, že so zdravím sa nehodno zahrávať a ver mi, že ja sa svoje tri dievčatá ešte opustiť nechystám. Chcem sa dožiť toho, ako vás budem viesť uličkou v nádherných bielych šatách a vnúčat, ktoré budem rozmaznávať a dovoľovať im veci, ktoré ste im vy s Tyly ako starostliví rodičia zakázali. Nikam sa nechystám. Môžeš mi veriť. Môj organizmus ma len upovedomil, že moje zdravie už nie je také, ako bývalo a potrebujem sa trochu zastaviť, ale po tejto odpočinkovej fáze budem znovu fit. Toto vylihovanie v posteli mi vôbec nie je pochuti, ale nie som natoľko hlúpy, aby som riskoval smrť predtým, ako by som mal príležitosť zažiť najväčšie míľniky v životoch mojich nádherných dievčat."

"Nezameškáš ich. Budeš pri všetkých veľkých udalostiach, ale musíš sa šetriť! Nechcem počuť, že vstaneš z tej postele a pustíš sa do nejakej roboty! Neželajte si ma, ak sa dopočujem, že ste nedokázali obsedieť na zadku, mladý pán!"

"Zapíšte si to za ucho, pán Rojko. My s Lulu sme pomerne neoblomné a nechcite vidieť našu tvrdú stránku," pripojí sa ku mne aj Tyly a ľahne si k ockovi do postele z druhej strany.

"Nebojte sa dievčence, celý deň ho budem mať na očiach. Vie, čo ho čaká, keď neuposlúchne doktorove rady. Nech si ma v tom prípade neželá!"

"Vy ma tuším nenecháte ani na chvíľu vydýchnuť. Aj keby som mal samotné preležaniny, z tejto postele by som sa nepostavil. Veď sa len pozrite na ten hrôzostrašný a zlovestný pohľad vašej matky! Bol by som poriadny hrdina, keby som sa mu dokázal postaviť!" žartuje a všetky tri vyletíme do hlasitého rehotu.

"A teraz šup, šup! Tyly, tebe začína o desať minút hodina, takže si pohni a mladý pán Félix Šmid už na teba tiež určite čaká, Lulu. Neboj sa, o ocka sa dobre postarám. Budem sa mu venovať celý deň."

"A čo naša finančná situácia? Neplánujete zavrieť pekáreň navždy, však?" prehovorí Tyly s ustarosteným výrazom a hoci sme sa o tom už včera rozprávali, jej obavy sú opodstatnené.

"Máme nejaké úspory, to by nám na pár týždňov malo stačiť a samozrejme, že ju znovu otvoríme, keď sa ockovi trochu polepší. Chceli by sme najať nejakú posilu, ktorá by nám pomáhala aspoň s rozvozom pečiva, keďže na ocka by toho už bolo veľa."

"Navyše ja tiež zarábam slušné peniaze, aj to by mohlo pokryť výdavky."

"Lulu, o tom sme už hovorili. Tie peniaze patria tebe. Nemali by sme kľudné svedomie, keby sme si ich od teba len tak vzali. Poctivo za ne pracuješ a si dospelá, neprináleží nám manipulovať s tvojimi financiami. Máme odložené peniaze na vkladnej knižke na vaše štúdium na vysokej škole, ale nie sme si istí tým, že dokážu pokryť všetky výdaje."

"Nechystám sa ísť na vysokú školu už budúci mesiac, mamka, do tej doby si našetrím na štúdium. Navyše chcem prispievať do domácnosti, je to normálne, aj vy ste nás doteraz živili a vôbec nič za to nechceli. Nie je na tom nič divné. Prosím, dovoľte mi vám pomôcť."

"Lenže my dvaja sme vaši rodičia a teda je našou povinnosťou starať sa o vás dve, nie naopak."

"To vôbec nie je pravda. Rodina sa má o seba starať navzájom a pomáhať si v náročných chvíľach, doteraz ste odmietali prijať ich odo mňa, ale už sa nemienim nechať odbiť. Rozhodla som sa a môj názor sa vám už zmeniť nepodarí. Dohodnuté?"

"Ale je to len dočasné riešenie!" namieta ocko a ako hrdému chlapovi vidím, že mu to nie je príliš po chuti.

"Len dovtedy, kým ti nebude lepšie."

"Platí."

"Super, konečne sme sa dohodli! Ja pomôžem tiež, mám nabok odložené nejaké peniaze z mojej letnej brigády. Síce toho nie je až tak veľa a nekúpime si za to nové auto, mohlo by to na pár dní pomôcť."

"Máme dve najlepšie dcéry, aké si praje mať každý rodič na svete. Ďakujeme vám, lásky naše. Sme hrdí na to, aké slušní ľudia z vás vyrástli."

"To len preto, že sme mali za rodičov vás dvoch. Ale už naozaj pôjdem, pretože Tomáš je čochvíľa pred domom a ja ho nechcem nechať dlho čakať."

"Len nech si počká. Ty za to stojíš, miláčik. Nemohol by sa sťažovať, ani keby si ho nechala čakať rovno celý deň, pretože by lepšie dievča nikde nenašiel," reaguje ocko trochu trpko, pretože očividne stále nie je na sto percent stotožnený s predstavou, že priestor Tylynho srdca obýva aj ďalší chlap.

"Ľúbim vás," zahlási bez toho, že by mu protirečila, vždy sme mali pred rodičmi rešpekt a neodvážili sa k niečomu takému, ako je papuľovanie. Pobozká ich oboch na líce a hrnie sa dole z postele von dvermi.

"Ste si istí, že to tu zvládnete? Mohla by som si vybaviť na dnes dovolenku, zavolám pani Šmidovej, pochopí to. Nebránila by mi v strávení času so svojimi rodičmi."

"Môj stav nie je dôvod na to, aby si ostávala doma. Mamka je pri mne, Lulu, nezaťažuj svoju hlavičku zbytočnými starosťami. Lieky som už vzal, teraz si na chvíľu schrupnem a potom sa pôjdeme prejsť do parku. A keby sa niečo dialo, okamžite ti dáme vedieť. Dobre?"

"Dobre, ale v priebehu dňa sa vám aj tak ozvem, aby som ťa skontrolovala. Prajem vám pekný deň a oboch vás neuveriteľne milujem."

"Aj my teba, srdiečko. Nechceš si požičať na dnes auto? Bojíš sa jazdenia, ale počasie nie je práve najideálnejšie a v predpovedi hovorili, že má fúkať vietor a pršať."

"Vezmem si svoj pršiplášť. Ale ja si aj tak myslím, že sa ešte vyčasí. Je len koniec septembra, čaká nás babie leto."

"Ak sa však spustí dážď, nech ti ani len nenapadne sadať si na ten bicykel. Prídeme po teba."

"No to rozhodne nie! Poprosím Pavla alebo sa zveziem na autobuse. Tak sa zatiaľ majte!" zahlásim a po Tylynom vzore im aj ja udeľujem pusu na líce. Hodím posledný pohľad na ockove telo prikryté perinou a mamku ležiacu vedľa neho s hlavou opretou o jeho plece, a rozutekám sa do svojej izby pre fialový pršiplášť. Som pokojnejšia, keď viem, že je mamka s ním a robí mu spoločnosť. Ocko sa cez to prenesie. Je silný chlap a keď sa nebude zaťažovať, srdiečko sa mu dá do poriadku. Bude tu s nami po mnoho ďalších rokov.

"Lulu, nechceš, aby som ťa zaviezol do práce? Prvú hodinu mám voľnú a vyzerá to na dážď," ponúkne sa mi Tomáš z auta a čaká so zapnutým motorom, kým k ním dvom podídem. Tyly sedí na mieste spolujazdca a pravdepodobne ho poprosila o to, aby ma odviezol.

"Netreba. Ja to zvládnem. Nechcem, aby si meral cestu kvôli mne zbytočne. Je to až na kraji mesta."

"Ale prosím ťa. Si už v podstate moja švagriná a ja by som sa aj tak tú hodinu len nudil. Odveziem ťa veľmi rád."

"Lulu, pozri sa na oblohu, aká je zatiahnutá. Chceš znovu zmoknúť ako minule? Len si predstav, že by si ochorela a musela sa Félixovi vyhnúť, aby to od teba nedostal," pokúša ma a ide na mňa s vyjednávacou metódou, ktorá zaberá. Naozaj by som sa nemohla k nemu priblížiť, keby som dostala chrípku.

"No tak dobre, ďakujem vám."

"Ale najprv zavezieme tvoju sestru do školy, aby znovu nemeškala a nehodila to opäť na mňa, pretože podľa všetkého som po ňu prišiel neskoro."

"Nie podľa všetkého, naozaj si prišiel pozde!" bráni sa a hoci používa defenzívny postoj, ich doťahovanie a podpichovanie už poznám. Sobotné dámske večery sa zmenili na dámske s prítomnosťou jedného pána. Vždy sa k sebe túlia pod dekou a Tyly pred záverečnými titulkami zaspí s hlavou opretou o jeho plece. A on len sedí a čaká, kým sa sama zobudí, pretože ju nechce prebudiť. Milujú sa. Nežiarlim na to, že si niekoho našla, pretože jej to prajem z celého srdca, ale občas sa cítim ako piate koleso na voze.

"Pekný deň, Tylka. Prines mi domov samé jednotky."

"To platí aj o tebe, mladý pán. Včera sme si tie otázky z biológie opakovali najmenej stokrát, nič iné, ako A, neakceptujem."

"Posnažím sa," povie a pritiahne ju k sebe, aby jej mohol venovať rýchly bozk na pery. Odvraciam od nich hlavu, pretože je to súkromný moment a ja sa naraz znovu cítim trápne. Ten bozk by trval dlhšie, keby som sa s nimi v aute nenachádzala aj ja.

"Pekný deň, Lulu. Uvidíme sa doma," pozdraví sa mi a otvára dvere spolujazdca pri tehlovej budove s množstvom okien. Vo dvore sa ponáhľajú ďalší študenti ku vstupným dverám, keďže o krátku chvíľu začína zvoniť.

"Môžeš si prisadnúť ku mne. Viem, že je to trochu divné, keď sme len sami dvaja bez Tyly, ale myslím, že sa budeme stretávať častejšie, takže by asi bolo vhodné, keby sme sa trochu spoznali. Pracuješ pre nejakého chlapca s alergiou na vonkajší svet?"

"Nemá alergiu, ale poruchu imunity, vážnu, ktorá mu zabraňuje bojovať s baktériami a vírusmi."

"Musí to byť pre neho náročné. Nedokážem si niečo také predstaviť."

"On je silný a nepripúšťa si to k telu."

"Vždy hovorím, že ľudia, ktorým niečo chýba, sú omnoho vďačnejší, ako tí, čo majú všetko a nevážia si to."

"Máš moju sestru naozaj rád. Mám z vás obrovskú radosť. Zaslúži si všetko šťastie na svete."

"Je úžasná. Keď som ju prvýkrát zbadal, hneď som si povedal, že ju musím pozvať von. Váhal som a pozoroval ju celý deň, kým som nabral potrebnú dávku sebavedomia a vypýtal si jej číslo. Ale stálo to za to. Obával som sa, že by ma mohla z toho zmrzlinového stánku vyraziť a vysmiať sa mi, ale nakoniec som len zistil, že sympatie boli vzájomné. Vy dve máte úžasný vzťah, stále mi o tebe hovorí a ako veľmi si praje, aby si našla aj ty svojho pána Dokonalého, aby sme mohli organizovať dvojité rande."

"Je moja najlepšia kamarátka."

"To vidím. Mimochodom, ideme správne? Touto cestou idem po prvýkrát."

"Áno, stále rovno a potom zabočiť doprava a po dlhom kopci stále rovno."

"Aye Aye, Captain!" zahlási entuziasticky a spúšťa sa po mojom obľúbenom kopci dole k domu Šmidovcov.

"A sme tu!"

"No páni! To nie je dom, ale hotová pevnosť! Zvnútra to musí byť ešte priestrannejšie, mám pravdu?"

"Je to obrovské a zo začiatku som mala problém sa orientovať, ale teraz je to už v poriadku."

"Tak teda maj pekný deň, Lulu."

"Pekný deň, Tomáš. A veľmi pekne ďakujem za odvoz."

"To vôbec nestojí za reč. Aj nabudúce."

"Naozaj si pre Tyly ten pravý."

"V to dúfam!" Zasmeje sa a zaradí spiatočku z príjazdovej cesty. Zastanem si pred vysokú bránu a nasmerujem svoju tvár do kamery, aby mi Pavol mohol otvoriť. Následne sa pozriem na hodinky, meškám viac ako hodinu. Félix to však pochopí.

"Lulu, dobré ráno! Kamže takto neskoro?" Narážam na vysmiateho Huga, ktorý pravdepodobne už dokončil svoju rutinnú rannú prehliadku.

"Trochu som sa zdržala doma. Bolo mi ľúto opustiť ocka."

"Niečo sa stalo?"

"Má problémy so srdcom, tak si na chvíľu berie oddychový režim."

"Tak to mu prajem skoré uzdravenie. Určite sa to napraví."

"Ďakujem, že to hovoríš. A čo Félix? Hneval sa, že meškám?"

"Ten sa ťa už nemôže ani len dočkať, milá Lulu. Ale nehneval sa, skôr bol len ustarostený, prečo meškáš. Zľakol sa, že si ho opustila."

"To by som neurobila."

"Isteže neurobila. Čaká na mňa ďalší pacient. Tak sa s tebou rozlúčim. Dovidenia."

"Dovidenia, Hugo." Vstupujem dovnútra a po schodisku bežím čo najrýchlejšie do jeho izby. Chcem mu vysvetliť dôvod svojho meškania. Nesúvisel s ním.

"Dobré ráno, Félix."

"Dobré ráno, Rojková. Kto bol ten chlap?"

"Chlap?"

"Ktorý ťa sem priviezol. Nevedel som, že máš priateľa. Prajem vám to. Je to super. Skvelé."

"Čože? On nie je..."

"Chápem, že si chcela byť s ním a preto meškáš. Je to okej. V úplnom poriadku," pokračuje ďalej, ale tón jeho hlasu vôbec neznie srdečne.

"Tomáš nie je môj priateľ, ale Tylyn, iba sa ponúkol, že ma sem zavezie, ak by sa náhodou strhla búrka."

"Och, takže si stále slobodná?"

"Áno som."

"Teda je pre mňa absolútne bezpečné položiť ti túto otázku?"

"Akú otázku?"

"Lujza Rojková, budeš mojím rande?"

"Rande?" opýtam sa zhrozene.

"Prepáč, asi to bola hlúpa otázka. Zabudni na to, ako keby som sa ani nič nespýtal."

"Chcem."

"Chceš?"

"Áno, Félix Šmid, chcem byť tvojím rande."