Lujza

Nechcem ho stratiť. Myslela som to vážne. Len som si možno zamenila trochu slová, pretože viem, že ho nepovažujem len za svojho kamaráta. Mám ho viac, ako len rada a to, pred čím ma Tyly pred niekoľkými týždňami varovala, sa stalo skutočnosťou. Poznáme sa len tri mesiace, ale za celú svoju doterajšiu pozemskú éru som k nikomu nič podobné nepociťovala. Pri nikom ma neoblievala horúčava a nepotili sa dlane takým spôsobom, ako keď sú vonku rekordné horúčavy a vaše potné žľazy produkujú toľko potu, že si ho nestíhate z toho čela vôbec utierať. Keď ma držal za ruky, bála som sa, že si to všimne a s hnusom sa odtiahne. Boli také mokré, že sama by som mala problém sa ich dotknúť, ale on na ne nereagoval. Neprišli mu nechutné, dokonca to ani len nespomenul. Možno bol len slušný a nechcel ma strápniť. Konečne som mala príležitosť zistiť, aký je jeho dotyk. Bolo to ako jeden z tých magických momentov, keď slová jednoducho nie sú nutné, pretože si postačíte s priamym kontaktom. Naraz som pocítila, že by sa mi páčilo držať sa jeho rúk už navždycky. Nepustila by som ho, keby nemusím. Problém je len v tom, že absolútne netuším, čo ku mne cíti on. Je táto moja náklonnosť len jednostranná? Chcem sa ho na to spýtať. Naozaj. Len som na to príliš veľký zbabelec a kedykoľvek mám už tú otázku na jazyku, neodhodlám sa k jej vysloveniu. Len ma na tom jazyku škriabe, ale zakaždým si do neho radšej zahryznem a preglgnem, akoby som nabrala potrebnú odvahu.

Je prvým chlapom, s ktorým chcem zažiť všetky tie romantické prejavy, ktoré mám obkukané z celoživotného pozerania zaľúbených filmov. Prajem si držať ho za ruky, pozerať sa mu do očí pri zaspávaní, sledovať spolu východ a západ slnka, prebúdzať a zobúdzať sa v jeho náručí... Má v sebe tú povestnú auru a jeho úsmev je pre mňa zázračný. Félixova choroba ma nezastrašuje, dokážem sa pozerať cez ňu a nevnímať ju ako niečo, čo by nášmu vzťahu mohlo zabrániť. Ale všetky tieto myšlienky sú len moje domnienky a výmysly. Pravdepodobne ku mne necíti to isté, čo ja k nemu. Pre neho som fakticky možno len kamarátka. A to by malo stačiť. Otvoril sa mi a po nekonečných mesiacoch je znovu sám sebou. Neignoruje ma a nie je ponorený len do svojich kníh, ako tomu bolo na začiatku. Som lakomá. Nemala by som myslieť o takýchto veciach. Láska je čarovná hlavne kvôli tomu, že prichádza nenútene a nie je silená. Rodí sa bez zbytočného nátlaku a predovšetkým prichádza nečakane. Verím na lásku na prvý pohľad. Nie som si istá tým, či prebehla medzi mnou a Félixom, ale od začiatku pre mňa znamenal niečo viac. Hoci som ho nepoznala, záležalo mi na ňom viac, akoby sa dalo považovať za vhodné. Netúžila som vziať nohy na plecia. Ani na jednu sekundu mi neprebehlo hlavou, že by som to s ním mala vzdať. Odhováral ma od toho, ale ja som bola skalopevne presvedčená o tom, že tým svojím správaním len kričí nenápadne o pomoc. To musí niečo znamenať, nie? Moje srdce a hlava ho túžili spoznať a teraz mu patria. Podarilo sa mu ukradnúť moje srdce, ktoré donedávna o láske počulo len z rozprávania a videlo len zo sledovania.

"Môžem vedieť nad čím toľko premýšľaš?" vyruší ma z myšlienkových pochodov a ja zahanbene odvrátim zrak od jeho zelenohnedých očí. Ležíme oproti sebe a je vlastne vôbec prekvapením, že som sa dokázala koncentrovať na hádanie a premýšľanie o postave, ktorú mám napísanú, keď sa nachádza takto blízko. Dotkol sa ma a upravil mi vlasy. Privrela som oči a nevnímala nič iné, len jeho teplé a komfortné ruky smerujúce k môjmu uchu. Je odvážnejší. Nedalo by sa spočítať na prstoch jednej ruky číslo, koľkokrát som mu ja chcela prechádzať po roztomilých kučerách, ktoré pripomínajú dokonalé prstence. Patria k nemu. Sú jeho osobnou poznávacou značkou. Robia ho bezstarostnejším. Nedokážem si ho predstaviť s kratšími vlasmi alebo nejakým moderným strihom.

"Nechceš sa dozvedieť, čo máš napísané na čele ty?" zahováram jeho otázku a obraciam tému späť ku našej hádacej hre.

"Prehral som, nemá zmysel pokračovať ďalej v hádaní."

"Nie si vôbec zvedavý?"

"Nebol som zvedavý od samého začiatku, môj úmysel bol nechať ťa vyhrať. Tvoje víťazstvo má pre mňa väčšiu hodnotu."

"To je od teba veľmi milé," odpoviem náhle a uvedomím si, že je ten správny moment, aby som sa mu zdôverila s tým, čo k nemu cítim. Teraz alebo nikdy. "Chcem ti niečo povedať, Félix. Ja ťa..." než stačím dopovedať svoje vyznanie, v kabelke mi začne vyhrávať zvonenie na telefóne a ja k nemu trielim ako strela, keďže by to mohla byť mamka s najnovšími správami o ockovom stave.

"Prosím, maminka. Niečo nové? Ako na tom ocko je?" ozvem sa netrpezlivo a modlím sa, aby od nej prišla kladná odpoveď. Búši mi od nervov až v hlave. Podarilo sa mu na chvíľu ma zabaviť, ale naraz sa vo mne znovu objavil ten nevysvetliteľný strach o ockove zdravie a hrozba, že by sa mu mohlo niečo stať, ma ubíja a niečo také si ani nechcem pripúšťať.

"Upokoj sa, Lulu. Práve sme sa vrátili domov z vyšetrení. Ockove srdce je slabšie, má zvýšený krvný tlak, pod ktorý sa pravdepodobne podpísala veľká dávka stresu z posledných dní, kedy sme sa potýkali s pokazenou pecou a omeškanými platbami, ale pán doktor nám povedal, že sme prišli včas a podchytili sme to v rannom štádiu. Nariadil mu úpravu jedálničku, viac pokoja a oddychu a predpísal lieky, ktoré by mu mali upraviť hodnoty krvného tlaku. Ockovi zistili ischemickú chorobu, medzi jej príznaky patria hlavne pichanie za hrudnou kosťou a dýchavičnosť, našťastie sa nachádza len v počiatočnej fáze a jej šíreniu sa správnou liečbou dokáže zabrániť. Môžeš byť pokojná. Ocko je v poriadku a nič mu nehrozí. Bude tu s nami ešte veľmi dlhú dobu."

"Ani si nevieš predstaviť, aká šťastná práve teraz som! Pobozkaj ho za mňa a odkáž mu, že ho milujem najviac na svete. Hlavne nech mu ani nenapadne ísť do pekárne, má nariadený odpočinkový režim, ja vám s pekárňou pomôžem."

"Rozhodli sme sa ju na nejaký čas zavrieť, srdiečko. Ale o tom sa porozprávame až doma. Zatiaľ ahoj. Ľúbim ťa."

"Ľúbim vás."

"Dobré správy?" opýta sa a vstáva z postele. Kým som telefonovala, sadol si na kraj a sledoval ma s rukami založenými pri brade.

"Tie najlepšie. Ockovi nič nehrozí. Má vyšší tlak, ale s upraveným režimom a liekmi by sa to malo dať do poriadku. Neuveriteľne mi odľahlo."

"Ste si veľmi blízki, však?"

"Sú to moje najobľúbenejšie osoby na svete. Nikdy by som si nemohla priať lepších rodičov. Nechcem znieť ako chudobná malomeštiačka alebo sa hrať na chudinku, aby som u teba vyvolala ľútosť, ale nepatríme medzi tú najbohatšiu rodinu. To však nikdy nezabránilo mojim rodičom v tom, aby nám s Tyly dávali všetko, čo nám videli na očiach. Naša pekáreň vynášala pomerne obstojne, ale sme malá prevádzkareň a konkurencia je obrovská. Ocko postavil náš dom vlastnoručne bez cudzej pomoci. Nevzniklo to zo dňa na deň, ale povedal, že kým nebude mať svoju manželku kam priniesť, nenastokne jej na prst obrúčku. Potreboval dať starým rodičom vedieť, že im zaopatrí ich dcéru a nepožiada o jej ruku, kým sám nebude mať postavenú strechu nad hlavou. Bol pravým gavalierom a do roka a do dňa od zasnúbenia sa s mamkou vzali a žijú spolu šťastne až dodnes. Som ich prvorodená. Dávali mi všetku svoju lásku a nič sa na tom nezmenilo ani po Tylynom narodení. Nerobili medzi nami dvomi rozdiely. Občas boli prísnejší, ale dnes už viem, že to bolo tak len z dôvodu, že sa o nás starali a záležalo im na nás. Podporovali ma vo všetkom. Zúčastnili sa každej jednej výstavy mojej tvorby vo výtvarnej škole, nepremeškali ani jedno rodičovské združenie a nechýbali na žiadnej z mojich vystúpení na jedličkovej. Naučili ma vážiť si ľudí a rešpektovať ich. Kvôli ním poznám hodnotu ľudstva a čo pre seba ľudia znamenajú. Poznáš ten výrok keď vyrastiem, chcem byť ako moji rodičia? To bol môj prípad a stále aj je. Sú mojím vzorom. Milujú sa rovnakou láskou, ako na začiatku a ani po toľkých rokoch sa neboja prejavovať náklonnosť jeden k druhému. Sú svojimi druhými a lepšími polovičkami a spolu tvoria jeden perfektný celok."

"Je obdivuhodné čo i len počúvať ťa rozprávať o nich. Milujem svojich rodičov, ale nič podobné som nezažil. Hoci sme spolu trávili veľa času, jednoducho sa nezrodilo také puto. Možno je to mnou. Som asociálny a ľudí odstrašujem. Mal by som ti byť vďačný, že si nevzala nohy s tvojimi motýlími topánkami na plecia a neušla si pri prvej naskytnutej príležitosti, Rojková."

"Musíš sa prestať zhadzovať, Félix. Tvoji rodičia ťa milujú a ty miluješ ich. Je normálne, že v tvojej situácii ste sa trochu odcudzili. Nemôžeš si to dávať za vinu. Prepáč, ak som ťa rozosmútila vyťahovaním sa o vzťahu so svojimi rodičmi. Nešlo mi o to."

"Rojková, blázniš? Je bombové počúvať ťa hovoriť o nich. Vyzeráš tak šťastne a nad tvojou hlavou sa doslova vznášajú krikľavé motýle radosti. Neospravedlňuj sa za tento pohľad, potešenie je na mojej strane, keď ťa môžem takúto vidieť. Páči sa mi tvoj úsmev a tvoje rozžiarené oči, všetko sa akosi zdá byť v tej chvíli v inom svetle. V tom krajšom a svetlejšom. Vlastne poďakuj sa za mňa svojim rodičom. Vychovali z teba očarujúcu a pozoruhodnú ženu. Urobil by som to osobne, ale vzhľadom na nadobudnutú situáciu im doruč môj odkaz, prosím. Budem ti zaviazaný."

"Pán a pani Šmidová odviedli rovnako bravúrnu prácu. Si silný, Félix. Mnoho ľudí by sa so svojím osudom nedokázalo len tak ľahko zmieriť. Inšpiruješ ma."

"Oceňujem tvoju snahu, ale ja som všetko, len nie inšpiratívny. Uhundraný a nudný. Avšak to je jedno. Radšej sa vráťme k tomu, čo si mi chcela povedať."

"Povedať?"

"Predtým, ako ti zazvonil mobil, si sa mi snažila niečo povedať. Prerušili ťa a potom si to nedopovedala. Takže, čo to bolo, Rojková?"

"Och, ja už ani neviem, stále niečo bľabocem. Zabudla som," klamem a mávnem rukou.

"Určite?" opýta sa podozrievavo a škúli na mňa.

"Jasné, keď ma to napadne, ozvem sa ti. Ale neboj sa, nebolo to nič dôležité."

"Ako myslíš. Keď hovoríš, že to nebolo nič dôležité, tak ti verím."

Neodvážim sa. Mám obavy z toho, že ho moje slová vystrašia a viac so mnou neprehovorí. A ja si v tomto momente nemôžem dovoliť prestať s ním hovoriť. Vycúvala som z toho na poslednú chvíľu. Alebo ten telefonát od mamky bolo len znamenie od vesmíru, aby som sa mu predsa len so svojimi citmi nezdôverovala. Prajem si dostať sa do jeho myšlienok a zistiť, akú úlohu v jeho živote zastávam. Najväčším zadosťučinením by bolo počuť z jeho úst, že mi moju lásku opätuje a cíti ku mne to isté. Nádherná predstava. Len realita je o trošku iná a ja v nej nedokážem čítať jeho myšlienky. Dokázal by ma urobiť šťastnou. Otázne však je, či by bol na vzťah pripravený. Ach, Lujza, znovu vymýšľaš! Preber sa konečne! Nemá ťa rád takým spôsobom. Prestaň fantazírovať a uspokoj sa s tým, čo máš. Najdôležitejšie je, že si pri ňom a máš dovolené stáť pri ňom. Viac nepotrebuješ.

"Môžem vedieť na akej strane si dnes otvoril knižku?"

"Sedemdesiatsedem - Partnerská láska. Láska nespočíva v tom, že sa pozeráme jeden na druhého. Ale v tom, že sa pozeráme rovnakým smerom - Antoine De Saint-Exupéry. Všetci máme v sebe nesmierne množstvo lásky, každý je schopný milovať a byť milovaný. Láska však má aj svoje nedotknuteľné hranice. Tie nemôžete prekročiť a ani nikoho nútiť, aby vám dovolil preniknúť za ne do jeho najhlbších tajomstiev..."

"A veríš tomu?"

"Na lásku vo všeobecnosti alebo na tie prečítané slová?"

"Oboje?" opýtam sa s malou dušičkou.

"Teraz už áno," odpovie s úškrnom a hodí na mňa dokonalý úsmev odhaľujúci perličkovo biele zuby. Teraz? Čo má tá jeho odpoveď znamenať? A prečo mám dojem, že ňou narážal na mňa? Namýšľam si? Keby som tak mohla dostať odpovede priamo od neho. Hovorí v hádankách a potom mám z neho len chaos. Nemyslím si, že to robí zámerne. Nemôže tušiť, čo mi behá hlavou. Je to moja chyba. Nebudem však s tou láskou bojovať. Milujem Félixa Šmida a bodka. Nezmením to a v prvom rade to ani nechcem meniť. Neľutujem, že som sa do neho zamilovala. Je hodný tej lásky obaľujúcej moje srdce.