Lujza

Tej mojej prvej prilbe sa naozaj žiadna nedokázala vyrovnať. Nebol to rozmar rozmaznaného dieťaťa, ale všetky, ktoré po tej prvej nasledovali, jednoducho nedodávali tú stabilitu. Boli mi buď veľké alebo príliš tesné. Nechápala som to. Nebolo to očividné, ale po každom nasadení sa u mňa prejavovali zvláštne a neopísateľné pocity, ktoré som si nedokázala vysvetliť. Bolo to ako keby som dostala novú časť, ktorej sa moje telo a hlava nechceli ujať. Akokoľvek som sa už pokúšala ten pocit prehliadnuť, stále bolo niekde vzadu v mojom mozgu usídlené, že mám na sebe cudzieho vandala. Premávanie na bicykli sa stávalo menším pôžitkom. Tá ťažoba ma prenasledovala. Neopísateľná ťarcha prameniaca z jednej obyčajnej zmeny prilby. Z každej materiálnej veci jedného dňa vyrastieme. Z obľúbenej sukničky alebo šatočiek. Raz ich budeme musieť odložiť do poličky a nechať ich v nej odpočívať. Toho som si bola vedomá, ale s tou prilbou to bolo niečo iné. Nechcela som žiadnu inú, keď som nemohla mať na hlave svoju prvú. Väčšina ľudí to asi nechápe. Rozhodne by ma obvinilo z toho, že som sa správala ako také uplakané malé dieťa, ale také je jednoducho upnutie sa na hmotnú vec. Obľúbite si ju tak veľmi, že odlúčenie bolí a prekonávanie toho žiaľu trvá dlhšie. Netvrdím, že tá svietiaca ochrana hlavy zastávala v mojom živote najdôležitejšiu rolu a ja by som bez nej nebola schopná žiť, pretože to tak nebolo, ale tvorila moju súčasť. Sprevádzala ma pri mojej prvej lekcii bicyklovania.

Rodičia mi darovali môj prvý vlastný bicykel v šiestich rokoch presne na moje narodeniny. Bola som očarená, keď som ho zbadala. Vyzeral podľa mojich predstáv. Dokonca ešte čarovnejšie, pretože sa naozaj nachádzal predo mnou a ja som na neho mohla kedykoľvek vysadnúť. Ružovo-biely náter, s prúteným košíkom vpredu, okolo ktorého boli uviazané malé stuhové mašličky. Vzadu mal dva pomocné kolieska, ktoré mi pomáhali udržať stabilitu. Najzázračnejšie bolo sedadlo, ktoré obsahovalo motív poletujúcich motýľov. Nebolo náročné naučiť sa na ňom jazdiť, očividne aj kvôli tomu, že som mala podporu v podobe tých pomocných koliesok, ale podľa ockových a maminých slov mi to išlo od začiatku prirodzene. Nenechávali ma jazdiť bez dozoru a keďže ja som sa svojho nového bicykla nedokázala nabažiť, otravovala som ich stále, aby sme sa išli prejsť do parku. Strávila som na ňom celé leto. Keď so mnou nemohli ísť rodičia, vystriedali sa pri mne starí rodičia. Najväčšie sklamanie prišlo, keď som z neho vyrástla a musela som ho opustiť. Prirástol mi k srdcu. Bol mojím prvým dopravným prostriedkom, na ktorý som ani len nepotrebovala vodičák. Lúčenie s ním bolo náročné, ale neodhodila som ho. Našiel svojho čestného majiteľa, ktorému slúžil kopu ďalších metrov a kilometrov. Malo to sladko-trpkú príchuť. Ale nakoniec zvíťazila tá sladká, pretože aj napriek tomu, že ja som ho už ďalej nemohla využívať, nezapadol prachom niekde v temnej garáži plnej myší. Dostávalo sa mu vzduchu a slniečka a získal si pána, ktorý ho prinajmenšom miloval rovnako ako ja.

Darovali sme ho susedom o tri ulice ďalej, ktorí v tom čase mali zverejnený inzerát, že hľadajú bicykel pre svoju dcéru v rozumnej cene. Nemohli si dovoliť nový a ich finančná situácia nebola práve v stave rozhadzovania peňazí, tak sme sa spoločne s rodičmi dohodli, že jej ho darujeme zadarmo. Nezdalo sa správne pýtať si od nich peniaze a za výraz toho dievčatka to stálo. Dnes je z nej takmer dospelé dievča a môj prvý sa ku mne opätovne vrátil. Poďakovala sa mi zaň a dodala, že považovala za vhodné, aby mi ho dodala ako prvotnej majiteľke naspäť. Je vo výbornom stave, samozrejme, že nevyzerá ako nový, ale má už toho mnoho odžitého a stále je zachovalý. Želám si ho odovzdať svojej dcére. Bolo by to krásne ukončenie jedného kruhu. Moja dcéra by zdedila môj prvý bicykel, ktorý by bol zároveň tým jej prvým tiež.

"Absolútne túto prilbu milujem! Ďakujem, Félix!"

"To už si hovorila, Rojková. Úplne mi stačilo to prvé ďakujem. Len som ti chcel urobiť radosť a súčasne som urobil láskavosť aj sám sebe, pretože odteraz sa už nemusím strachovať o to, aké nebezpečenstvo ti na cestách hrozí, keď jazdíš bez prilby."

"Ty sa o mňa strachuješ?" spýtam sa a moje oči sa napĺňajú očakávaním, ktoré nie je možné v sebe ukryť. Už len samotná predstava toho, že sa o mňa bojí a záleží mu na mojom zdraví, je pre mňa hrejivá a moje srdce sa napĺňa horúcim medom, ktorý sa v ňom príjemne rozlieva.

"Vieš, ako som to myslel," odvetí a zaškerí sa.

"Neviem, ako?" znovu sa spýtam a odopnem si pútko na prilbe.

"Patríš k môjmu tímu, nie som v stave, že by som si mohol dovoliť prísť o nejakého člena. Už aj tak nás je tu málo, nemyslíš?"

"Chcel by si, aby nás tu bolo viac?"

"To zas nie! Žiadny nový človek, úplne mi stačil tvoj príchod. Rojková, ty si za desiatich ľudí, preto by bola tvoja strata znateľnejšia."

"Máš ma rád, nemôžeš to ďalej popierať. Sme oficiálne najlepší kamaráti."

"Pché, čo ťa dovádza k tomu presvedčeniu? Nejako ti za tých pár dní narástlo sebavedomie."

"Keby si ma nemal rád, nedal by si mi zhotoviť prilbu na mieru."

"To bol celý Pavlov nápad, ja som len dodal finančné prostriedky."

"Iste," zahlásim a pokrútim hlavou na znak súhlasu, hoci mu absolútne neverím. Len sa hanbí mi priznať, že by za niečím tak pekným a veľkorysým mohol stáť on.

"Páčilo sa ti to prekvapenie, ktoré pre teba tí traja pripravili? Kde si si nechala ten roj balónov?"

"Uviazala som ich o schodisko, aby mi nikam neuleteli. Vôbec som to nečakala, naozaj ma prekvapili a i keď som zažívala krásnu eufóriu, niečo mi predsa len chýbalo."

"A čo také? Saxofóny a trúby?" položí mi nechápavo otázku a vôbec mu pritom nedochádza, na koho som narážala. Občas dokáže byť nechápavý voči tým najočividnejším veciam.

"No predsa ty. Len tvoja prítomnosť chýbala k tomu, aby to bol dokonalý zážitok."

"Nemusím byť všade. Podľa mňa si s nimi vystačila, ja by som tam bol iba do počtu. Aký si mala začiatok dňa?"

"Výborný, mamka s ockom a Tyly mi pripravili raňajky do postele. Moje obľúbené medové rolky s karamelom a obliate čokoládou, pričom som dostala asi tú najväčšiu kyticu ružových ľalií, sú to jedny z mojich najobľúbenejších kvetov. Sú symbolom čistoty, dokonalosti a rytierstva. Odrážajú nevinnosť a bezmedznú lásku. A pravú oslavu budeme mať až keď prídem domov."

"Si si istá, že nechceš stráviť tento deň s nimi? Naozaj môžeš. Neurazím sa a keď zajtra prídeš, nevrátim sa k tomu svojmu starému ja. Nebudem ťa ignorovať ani ťa zosmiešňovať."

"Prečo to vždy robíš?"

"Robím čo?" Zalomcuje rukami a zvraští čelo.

"Odháňaš ma od seba za každých podmienok. Posielaš ma na rande s cudzími mužmi, vyháňaš ma z toho domu. To ti ešte stále nedošlo, že jediné, čo si želám, je byť tu s tebou? Tu sa cítim dobre, príjemne a pokojne. Patríš do mojich dní, Félix. Neviem, prečo je pre teba také náročné to pochopiť, ale je to tak."

"Dobre, už mlčím."

"Dobré ráno, kretén. Anka nás všetkých čaká v kuchyni." Vtrhne do izby Hugo a zostáva stáť vo dverách.

"To aj mňa?"

"Čo na slove všetkých nechápeš, milý Félix? Samozrejme, že aj teba. Tak zdvihni ten lenivý zadok a hýb sa. A ty, Lulu, prosím, dámy a oslávenkyne majú dnes prednosť." Odstúpi sa od dverí a urodzene sa mi pokloní.

"Tie uštipačné poznámky si nechaj pre seba, pako. Len mi to prišlo divné, zvyčajne nechodievam do kuchyne."

"Och, jasné, pretože si náš šľachtičný a tí predsa nechodia do miestnosti pre zamestnancov, pretože je to pod ich úroveň, mám pravdu? Čo povieš, Lulu, mohol by som mladému pánovi Šmidovi robiť komorníka?" Uhladzuje si vlasy dozadu a trčiace pramene schováva za uši.

"To by som teda dopadol, mať za komorníka takého nespoľahlivého človeka. Bárs by som si všetko robil sám."

"No dovoľ! Chodím sem každé ráno a dostáva sa ti odo mňa prvotriednej a špičkovej starostlivosti. Nebodaj by si ma chcel vymeniť? Ak áno, nemám s tým problém. Len aby si nepadol z kaluže do blata," podpichuje ho a uškŕňa sa.

"Ešte o tom pouvažujem. Zatiaľ ostávam pri tebe, ale ber to ako napomenutie."

"Budem na to myslieť, pán Félix. Mimochodom, prepáč, Lulu. Odvádzame touto detinskosťou pozornosť od tvojho veľkého dňa."

"Páči sa mi vaše doťahovanie. Viem, že to nehovoríte vážne. V skutočnosti sa milujete a len si to nedokážete priznať, pretože sa hráte na tvrdých chlapov."

"No to určite. Kto by už mal rád takého otravného kreténa?" odfrkne Hugo a podmehúdsky sa na mňa usmeje.

Schádzame dolu po schodoch, moje balóniky sú stále priviazané na zábradlí. Urobili mi neskutočnú radosť. Sú v odtieňoch dúhy a majú na sebe nakreslené rozprávkové postavičky, navlas sa trafili do môjho štýlu. Je ich tu toľko, že som ich zatiaľ nebola ani len schopná spočítať. Určite ich ale musí byť cez sto. Minulý mesiac som nezískala len Félix, ale aj novú rodinu. Títo ľudia ju tvoria. Nie tú pokrvne príbuznú, ale dostali sa do môjho srdca a všetkých som si obľúbila. Každý jeden z nich je svojským spôsobom jedinečný a dokážu mi vyčarovať úsmev na perách. Bolo mi súdené stretnúť sa v parku s pani Šmidovou. Keby v ten deň nevyliezol Miško na strom, pravdepodobne by si ma vôbec nevšimla a ja by som v tej chvíli prišla o veľa. Ale je dosť možné, že by som si cestu do tohto domu jedného dňa aj tak nejakým spôsobom našla. Nebola to náhoda.

"Veľa šťastia, zdravia! Veľa šťastia, zdravia, milá Lulu!" ozve sa po mojom príchode do kuchyne hlas Anky a Pavla, ktorí ma vítajú s farebnými led sviečkami posiatymi malými trblietkami. Plamienok svieti farbami, ktoré sa automaticky menia a dodávajú kuchynskému priestoru čarokrásnu atmosféru. Podobá sa to na odrazy vody v bazéne počas tmavého večera.

"Dievčatko naše, od svojho príchodu robíš všetkých naokolo šťastných a rozdávaš energiu, ktorá sa zdá, že sa ti nikdy nevyčerpá. Pomohla si mne a Pavlovi sa konečne rozhýbať," hovorí a popritom sa na seba obaja nenápadne usmejú, "náš milý Félix je znovu sám sebou a neodmieta nás pri sebe. Podarili sa ti zázraky. Z celého srdca ti v mene všetkých želám všetko len to najlepšie, veľa zdravia, šťastia a lásky. Nepochybujem o tom, že jedného dňa si nájdeš svojho princa, ktorý ti splní aj to tvoje vysnívané rande, o ktorom sme sa nedávno rozprávali. Prijmi od nás túto tortu. Je tvarohovo-ovocná s kúskami ovocia."

"Wow! Je prekrásna! Ďakujem, Anka, nemusela si si robiť starosti. Určite si ani nespala, aby si mi ju pripravila," rozplývam sa nad pohľadom prenádhernej torty, ktorá pripomína svojím zjavom doslova umenie. Môj obľúbený druh motýľa - babôčka pávooká.

"Samozrejme, že musela! A okrem toho, vôbec to neboli starosti."

"Ďakujem vám všetkým veľmi pekne. Dojalo ma to. Beriem vás všetkých ako svoju rodinu a dovoľte mi povedať, že som ten najšťastnejší človek, že som vás mohla spoznať."

"Tak na Lulu a na splnenie všetkých jej prianí!" ozve sa Pavol a nadvihne pohár.

"Na Rojkovú!" odpovedá Félix a zdvihne ten svoj s obdivom predo mňa. Je to ako to gesto vo filmoch, keď sa zdvihujú čaše na niečiu počesť. Bolo mi ľúto rozrezať tú skvostnú tortu, ale považovala som za správne podeliť sa o ňu s ostatnými. Okrem Félixa si dali všetci. Nemá rád sladkosti. Teraz už viem, že je zbytočné ponúkať ho nimi. Nedá si.

"Čo budeme dnes robiť?" opýta sa, keď sme znovu v jeho izbe len sami dvaja, pretože už aj Hugo stihol odísť.

"Neviem, čo by si chcel ty?"

"Hej! Tak toto nie! Dnes si oslávenkyňa ty a robíme to, čo si praješ ty."

"Môže to byť hocičo?"

"Hocičo v rámci možností," odpovie s úsmevom.

"Pozrieme si Zápisník jednej lásky? Je to môj obľúbený film a tak trochu moja narodeninová tradícia."

"Tak načo čakáš? Zapni nám ho!" súri ma a rozhadzuje rukami.

"Idem na to!" Postavím sa na nohy a do prehliadača na notebooku zadám meno tohto romantického filmu. Doma mám CD, keby som vedela, že by sme si ho mohli pozrieť spolu, priniesla by som ho, ale pre tentoraz si vystačíme aj s kvalitou filmu prehratého na internete.

"Je tvoj obľúbený?"

"Jeden z obľúbených. Klasika, ktorú poznajú všetci."

"Ja nie."

"To sa čoskoro zmení."

"To hej, len akurát neviem, či sa mám z toho tešiť. Ale ako si už povedala, na názore ostatných záleží a keď už máš dnes tie narodeniny, čo za človeka by som to bol, keby som bránil tvojej tradícii. Ty si sa včera prekonala, dnes je rad na mne."