Lujza

Slovami sa nedá opísať pocit šťastia, ktorý sa práve usídlil v mojom vnútri. Opýtal sa, či nechcem zostať dlhšie a pozval ma ku ich rodinnému stolu. Možno z toho robím väčšiu vedu, než by bolo v skutočnosti prípustné, ale pre mňa to rozhodne je obrovská vec. Po minulé dni ma vždy upozornil, keď som ostala dlhšie a sledoval čas, dnes ma poprosil, naozaj poprosil, aby som neodchádzala. Nedokázala by som odmietnuť. Muselo by sa stať niečo veľmi dôležité, aby som sa nerozhodla odpovedať kladne. Dnes je to jeho deň. Narodeniny sú dní splnených prianí. Alebo aspoň začiatok cesty ku splneniu tých prianí. Povedal, že si nič neželal, ale neverím mu. Každý človek má sny. Nikto ma nepresvedčí o opaku. Niektorí ich prezentujú otvorene, druhí o nich myslia potichu a dúfajú v ich splnenie, a potom tu existujú aj takí, ktorí tvrdia, že snívať prestali alebo sa to len pokúšajú nahovoriť sami sebe, pretože tie svoje sny zatlačili do úzadia. Félix hovorí, že sa viac už netúži pozrieť von a že stratil všetok záujem o tento náš okolitý svet, ale podľa mňa je iba v mylnej predstave. Myšlienka, že má túto jednoduchú vec zakázanú, je pre neho príliš bolestivá a radšej k nej zastáva negatívny postoj. Z celého srdca však dúfam, že čokoľvek si to už pri tom sfukovaní nezapálenej sviečky prial, splní sa mu to aspoň do roka a do dňa. Zaslúži si byť vyslyšaný. Urobila by som všetko pre to, keby som sa mohla aj svojím dielom pričiniť k jeho záchrane. Nevolali mi, ale ja som dúfať neprestala. Možno len na mňa zabudli. Kým nemám čierne na bielom potvrdené, že pre neho nie som vhodným darcom, neprestanem veriť.

Kráčame popri sebe cez úzku chodbu a zabáčame ku schodisku. Píska si a sem tam sa na mňa pozrie. Viem to, pretože keď sa nepozerá, tiež dvíham hlavu jeho smerom. Občas sa pozrieme naraz a náhle odvraciame zahanbene hlavu takým spôsobom, akoby bolo toto naše prvé stretnutie a zároveň spoznanie. Obvykle bľabocem a prerušujem ticho, ktoré ma irituje, pretože mi pripomína samotu, ale v tejto chvíli sa táto potreba u mňa neprejavuje. Som spokojná len s tým, že pri ňom stojím a nachádzam sa v jeho blízkosti. Zvykla som si na jeho prítomnosť, ale z času na čas je pre mňa zvláštne, keď si uvedomím, ako blízko pri ňom stojím. Mám strach, že by som mu nedopatrením mohla ublížiť, preto sa snažím stáť čo najďalej a nedotýkať sa ho. Ani len jedno jediné mihnutie alebo letmé obtretie sa.

Knižku, ktorú som mu darovala, som doma kompletne vydenzifikovala a zbavila nežiaducich baktérií. Tiež mám jednu takú. Slúži ako štartovací prostriedok pri boji s krízou. Práve počas štúdia som ju využívala najčastejšie, pretože dokáže nabudiť a uvedomiť si, že žiadny problém nie je taký veľký a neriešiteľný, ako sa na prvý pohľad zdá. Niekedy je jednoducho nevyhnutné zamerať sa na ten väčší obrázok a pochopiť, že náš celý život je zázračný a my by sme si z neho mali zobrať čo najviac je to možné. Aj tie najmenšie maličkosti, ktoré berieme často za samozrejmosť, možno hrajú v očiach iných úplne inú rolu. Pre nás formalita, pre toho druhého najväčšie bohatstvo na svete. Aj Félix si potrebuje uvedomiť, že hoci to nemá ľahké, stále tu existujú dôvody, pre ktoré by mohol byť šťastný. Ten názov je výstižný. Slová použité v tej malej knižke naozaj pomáhajú. Len si pred nimi musíme otvoriť svoje srdce a myseľ. Je nutné si ich pripustiť k telu kvôli kompletnému účinku.

"Dobrý večer, Félix. Všetko najlepšie k narodeninám, miláčik. Už je to dvadsaťtri rokov, čo tvoje nádherné zeleno-hnedé očká spatrili svetlo nášho sveta," privíta ho hneď po vstupe do jedálne pani Šmidová a rýchlo ho objíme. Trochu ho to prekvapí a len pri nej postáva so zloženými rukami, ale nakoniec ich tiež otvára a nakláňa sa k jej smeru, aby mu mohla uštedriť pusu na líce. Je to pre mňa pomerne novinka, pretože som až doteraz bola presvedčená o tom, že sa ho nikto dotýkať nemôže.

"Všetko najlepšie, synak. Sme hrdí, že z teba vyrástol chlap, ktorým si dnes. Tvoja matka má pravdu, akoby to bolo len včera, čo som si ťa prišiel pozrieť na pôrodnicu a snažil sa ťa nájsť v tej veľkej kope novorodeniatok. Sestrička ma priviedla k veľkému oknu a ukázala prstom so slovami: "toto je váš syn", a nechala ma tam postávať samého. Všetky sa mi na seba podobali, nedokázal som ich od seba odlíšiť. To bol prvý moment, kedy mi prvýkrát došlo, že som sa stal otcom a prepadli ma obavy, ako sa o vás dvoch vlastne postarám, keď ťa ani len nedokážem rozpoznať medzi toľkými detskými tvárami. Ďalšia sestrička si všimla moje trápenie a naviedla ma k tvojej postieľke, bol si zabalený v modrej perinke a tuho si spal. V tom momente zo mňa všetko opadlo. Ako rýchlo tie obavy prišli, tak rýchlo sa vyparili. Si naše vytúžené dieťa, je mi ľúto, ako sme sa v posledných mesiacoch odcudzili, ale s tvojou matkou ťa milujeme, synak. Je to tá láska až za hrob. Odpusť nám, ak si sa niekedy necítil byť milovaný, robili sme všetko, čo bolo v našich silách, aby si na svoje detstvo mohol premýšľať aj v dobrom. Dávali sme ti zákazy, ale vždy nám išlo len o tvoje dobro."

"To je v poriadku, otec. Posledné mesiace boli náročné, ale už sú za nami. Nemusíme sa ďalej vracať k môjmu neprívetivému správaniu a zabudnime na to. Je to za nami. Za posledný mesiac sa toho veľa zmenilo, ale hlavnou príčinou je toto dievča, na ktoré si čírou náhodou natrafila na detskom ihrisku, mami. Aj jej pričinením som dnes takýto. Nevzdala to so mnou," prehovorí a usmeje sa na mňa. Pomoc, asi sa topím! Ten jeho perličkový úsmev rozsvecuje túto priestrannú jedáleň a vnáša do nej teplotné návaly.

"Tak na nový začiatok?" zmôžem sa ku krátkej otázke a zo stola si do ruky zoberiem pohár na dlhej stopke.

"Na nový začiatok," reaguje pani Šmidová a na môj pokyn si aj ona berie pohár pristavený na svojej strane.

"A na Félixa!" zahlásim hlasnejšie a svoj pohár nadvihnem do vzduchu. Pani Šmidová smeruje so svojím pohárom ku mne a štrngne si so mnou, následne nastáva cinkotanie aj s pánom Šmidom a posledným na rade je Félix.

"Ďakujem, Rojková."

"Nemusíš mi ďakovať. Nič som neurobila."

"Ale urobila. Naozaj ďakujem, že si zostala. Po dlhom čase neboli moje narodeniny len deň, ktorý chcem mať čím skôr za sebou. Vďaka tebe netúžim po odbití polnoci. Prajem si, aby deň nemal len tú typickú dvadsaťštyri hodinovú dĺžku."

"Si ako Popoluška, aj tá mohla tráviť čas so svojím princom na bále len do odbitia polnoci, inak by vyprchalo kúzlo a macocha s jej nevlastnými sestrami by ju odhalili."

"Tvoje kúzlo nevyprchá už nikdy. Máš ho v sebe na celú večnosť. A jediný príznak pozitívnosti je ten, že aj napriek tomu, že odbije polnoc, ty sa sem zajtra vrátiš. Ak sa nerozhodneš utiecť a hodiť ma za hlavu, Rojková."

"Nikam sa nechystám. My dvaja máme viac času ako Popoluška."

"Dobre vedieť, že sa mi nechystáš zdrhnúť," zašepká a odpije si z pohára. Zahryznem si do pery a schovám svoju tvár do pohára, pretože sa po jeho slovách potrebujem nejako zabaviť. Možno ich hovorí len zo žartu a len si zo mňa strieľa, ale vážne nechce vedieť, akú radosť vo mne vyvolal. Flirtuje so mnou? Určite nie. Len si to namýšľam. Berie ma len ako svoju kamarátku. To mi stačí. Nemôžem pýtať viac. Je pravda, že sa mu darí dostávať ma do kolien, ale musím tomuto pokušeniu odolať. Aké by to bolo, keby som sa zamilovala do svojho zverenca? Zamilovala. Fakt som použila to slovo. Nie je na to príliš skoro? U väčšiny pravdepodobne áno, ale ak ma moje rozprávky a romány niečo naučili, potom je to určite to, že láska sa rodí rýchlo a nemusí to ani trvať mesiace. Poznám ho už niekoľko dní a od prvého momentu bol pre mňa dôležitý. Cítim k nemu silné puto. Naviazala som sa na jeho spoločnosť. S tou láskou som to možno prehnala. Ťahá ma to k nemu, ale to je všetko. Sme kamaráti a mám ho rada.

Strávim v tomto dome ešte ďalšiu hodinu, kým sa poberiem na odchod. Pán a pani Šmidová vykladajú historky z Félixovho detstva, ktorých sa nemôžem nabažať. Som šťastná, keď môžem počuť, aký bol ako malý. Nemal také to klasické detstvo, jeho rodičia to nemali ľahké. Neviem si predstaviť, aké to pre nich muselo byť, keď mali zakázané sa k nemu priblížiť a popritom po celú dobu žili v neistote, či to ich vysnívané dieťa vôbec prežije. Nedokážem si ani len predstaviť, čo by som robila na ich mieste. Azda sa s tým len zmieriť. Boli k tomu donútení, pretože museli byť silní pre svojho syna. Čakali, že im niekto zavolá a oznámi skvelú novinku o tom, že sa našiel darca, ale tú správu nikdy neobdržali.

Rozlúčim sa s nimi a celkom prekvapivo ma Félix nasleduje až po chodbu. Naozaj sa ma rozhodol vyprevadiť. Za bežných okolností by som sa ani nepýtala a rovno sa mu hodila okolo krku, ale v jeho prípade mám všetky dotyky zakázané. Sám mi to povedal. Nemohla som ho objať ani len počas blahoželania k jeho narodeninám a veľmi som chcela. Keďže sa ho dnes dotkla jeho matka s otcom a Hugo sa ho dotýka v podstate každý deň, zdá sa mi, že tento zákaz platí výhradne len pre mňa. To len u mojej osobnosti sa strání týchto dotykov, čo je pochopiteľné, keďže nepatrím do rodiny a nie som ani z lekárskeho tímu. Nehnevám sa za to. Na jednu stranu je to aj dobré, pretože úroveň mojej trémy by v takom momente narástla na maximálne hodnoty a vyviedla by som nejaký trapas, ktorý by ma v jeho očiach iba zhodil. Takto je to bezpečnejšie. Aj pre moje srdce, ktoré by od samého entuziazmu v tom návale mohlo aj prasknúť.

"Dobrú noc, Rojková. Sladké sny. Jazdi opatrne a keď dorazíš domov, okamžite mi napíš, že si došla v poriadku!"

"Rozkaz! Dobrú noc, uži si zbytok svojich narodenín. A nezabudni ráno začať náhodným otvorením tej knižky. Viem, že to nie je tvoj štýl, ale skús sa prekonať. Nie sú to iba báchorky, dokážu človeku vniesť nový náhľad."

"Okej. Kvôli tebe," privolí a letmo kývne hlavou na znak súhlasu.

"Cením si to. Tak dobrú noc. Uvidíme sa zajtra."

"Zajtra, Rojková. A ako som povedal, mala by si zajtra stráviť čas so svojimi najbližšími. Máš narodeniny, to znamená, že máš dovolené meškať alebo si urobiť platené voľno."

"Na to zabudni," poznamenám pred odchodom a rozbehnem sa ku východu. V diaľke započujem jeho smiech, ktorý znie tak bezstarostne a chlapčensky, že ma z toho hreje pri srdci.

Keď vyjdem von pred dom, nachádza sa predo mnou dobre známy pohľad na môj bicykel. Tvorí súčasť môjho ja. Nevzdala by som sa ho ani za milión luxusných aut a limuzín. Vždy ma prepraví tam, kde to potrebujem a nevyžaduje pri tom ani benzín alebo iné palivo, ktoré len prospieva k znečisťovaniu nášho ovzdušia. Páčil sa mi dnešok. Hoci som znovu sledovala horor, z ktorého mi miestami prichádzalo nevoľno, pozerali sme ho spoločne. Dokým som s ním, dokážem to znechutenie prekonať a koncentrovať sa len na fakt, že je to niečo, čo sa mu páči a má v obľube. Je dôležité nechať toho druhého sa prejaviť. Kamarátstvo, respektíve akýkoľvek vzťah na tomto svete, je založené na robení kompromisov. Nemusíme obľubovať rovnaké veci, ale to pravé čaro nastáva v prispôsobení. Nezáleží len na našej osobnej mienke, názor toho druhého má rovnakú váhu, ako ten náš. Naše preferencie majú význam len za podmienok, že berieme v úvahu, že nie sme jedinými, kto ich má. Nemôžeme hľadieť len na seba. Naše chovanie ovplyvňuje aj druhých. Niekedy možno viac, než by sme si mysleli.

"Dobrý večer, sestrička. Pomaly si začínam myslieť, že si čochvíľa rozmyslíš, že sa k tomu tvojmu Félixovi rovno presťahuješ."

"Dnes mal narodeniny, chcela som ich stráviť s ním."

"Nie si do neho tak trochu buchnutá, Lulu? Ak ide o mňa, prajem ti to z celého srdca, ale ten chlapec nie je normálny. Nemala by si s ním budúcnosť. Znie to kruto a ja nechcem byť odporná, ale je to tak."

"Nepozerám sa na neho ako na chorého. Pre mňa je normálny."

"Lenže on je chorý, Lulu. Akokoľvek hrubo to už znie, je to proste nepopierateľný fakt, ktorý len dosvedčuje, že pre teba nie je ten správny. Nevyznám sa v tej jeho chorobe, nepoznám ho a nič o ňom neviem, ale štatisticky nie je príliš vysoká šanca, že by ste jedného dňa mohli viesť normálny život."

"Cítim k nemu nevysvetliteľné puto a ak sa do neho mám zamilovať, nezmením to. Čo sa má stať, sa stane. Nedá sa to ovplyvniť. Som len šťastná, že som mala príležitosť ho spoznať."

"Fajn, máš pravdu. Nebudem ťa presviedčať, nechovám sa ako ukážková sestra. Prepáč mi to."

"To je v poriadku. Len si vyjadrila svoj názor. Cením si to."

"Páčila sa mu knižka?"

"Nie je na takéto veci, ale myslím, že ju v budúcnosti ocení. Nepôjdeme pomôcť ockovi s mamkou?"

"Vraveli, že to dnes zvládnu sami. Necháme ich trochu si užiť tej samoty. Ale povedz mi ešte, čo ste spolu robili? Naplánovala si nejaký bláznivý program spojený s hraním stolových hier?"

"Pozerali sme spolu horor a neskôr ma pozval k rodinnej večeri."

"Tiež ťa má rád."

"Na to si ako prišla?"

"Proste to viem."

"Nemyslím, že je to pravda..."

"Povedala si mi, že prvé dni sa s tebou nerozprával a sedel otočený k oknu so slúchadlami, aby ťa nemohol počuť. A teraz sa pozri na dnešný deň a zrekapituluj si pokroky, ktoré sa pred mesiacom zdali takmer nemožné. Pouvažuj trochu. Taký obrat z jedného dňa na druhý? Milému pánovi v sklenenej bubline sa páčiš."

"Nie je to tak. Len sa stavil s Hugom a stávku prehral."

"To je len zámienka. Ty máš rada jeho a on teba. Som tvoja sestra a hoci ja si naozaj neviem predstaviť, že by som musela svoj život stráviť po boku niekoho takého, my dve sme iné. Budete sa stretávať častejšie, to puto sa bude ešte prehlbovať a narastať. Ide mi len o to, aby si nebola sklamaná a netrpela, keď sa mu niečo stane."

"Nič sa mu nestane. Félix je a bude v poriadku. Dokým je v tom dome, nehrozí mu žiadne nebezpečenstvo," vyhlásim rázne a skôr ako ju, presviedčam samú seba. Bude v poriadku. Je to pravda? Mohol by ma mať viac ako len rád?