Félix

Prechádzame do miestnosti, ktorá mala spočiatku slúžiť ako salónik pre organizovanie knižného klubu mojich rodičov, kde by diskutovali o silných a slabých stránkach rozličných diel a vlastne by tým vypĺňali voľný čas, ktorý si mysleli, že budú mať. Zmaril som im svojím narodením a potrebou izolácie plány, a nakoniec sa z tejto izby stal len opustený a neobývaný salónik, do ktorého už nikto viac nevkročí. Ostáva ako väčšina priestorov v tomto dome neobývaný. Je to tu priestranné. Sú tu umiestnené len dve menšie pohovky a stolík, na ktorý by sa mohlo ukladať prípadné občerstvenie. Miesto ako stvorené na tancovanie. Aspoň predpokladám. To pojašené dievča si opäť niečo zaumienilo a v tejto fáze jej už ďalej nedokážem povedať nie. Tá jej urgencia k pomáhaniu je neuveriteľná. Ako keby to považovala za svoju celoživotnú misiu. Stavím sa, že do toho chudáka Pavla zatiahla nasilu. Neviem si predstaviť, ako bude vyzerať tancovanie pri jeho výške. Ja som od prírody kľavý a v živote som netancoval, preto dúfam, že sa ma nebude pokúšať do toho prehovoriť. Neviem, ako by som sa správal, keby som bol prinútený pred ňou tancovať. Len by som sa strápnil a spravil si hanbu. Som nemotorné poleno. Ale to je jedno, pretože ja tu nie som ten, kto sa chystá na rande. Ja sa nepotrebujem naučiť tancovať.

Keď vojdeme do miestnosti, usadím sa do pohovky a chrbtom sa opriem o opierku. Pavol vyzerá byť akýsi nesvoj, škriabe sa na brade a nehybne postáva v strede miestnosti. Za to Rojková je o poznanie nadšenejšia, poskakuje si a niečo hľadá. Oči jej smerujú doľava ku stolíku postávajúcom pri okne a pohýna sa k nemu. Nedá mi to, a tiež svoj zrak otáčam k bodu, kam mieri. Zbadala starý gramofón, ktorý je tu pravdepodobne ešte od čias mojich prastarých rodičov. Otec s matkou ho že vraj získali ako svadobný dar, pretože mama bola milovníčkou gramofónových platní a džezovej hudby. A na to, aký je starý, dalo by sa povedať, že sa nachádza v pomerne zachovalom stave. Ani len prach na ňom nie je usadený. Prašnosť v našom dome je na minimálnej úrovni, starajú sa o to čističky, ktoré nasávajú vzduch a zachytávajú akékoľvek prachové častice. Ten náš gramofón je ešte v tom staromódnom vzhľade na tmavom mahagónovom podstavci, okrúhlym diskom a mosadznou zlatou trúbou. Dokážem si predstaviť, že presne niečo takéto má Rojková v obľube. A vlastne jej reakcia mi to aj dosvedčuje. Prechádza po jeho obrysoch jemne prstom a nahadzuje úsmev, ktorý sa doslovne tiahne od ucha k uchu. Nepotrebuje náročné dôvody na radosť. Stačí jej len vidieť náš zastaraný gramofón pochádzajúci z minulej generácie. Potiahne kľukou na jeho bočnej strane a z gramofónu začína vyhrávať Frank Sinatra a jeho pesnička The Way You Look Tonight. Mamina obľúbená pesnička. V detstve si ju často púšťala a tým prispela k tomu, že na moju smolu som poznal slová úplne naspamäť. Predpokladal som, že som ich už stihol zabudnúť, ale akonáhle som začul prvé tóny, v hlave recitujem text spolu s ním. Nepodarilo sa mi ho vytesniť zo svojej hlavy. Pamäť mi azda slúži na vyššej úrovni ako imunita.

Some day, when I'm awfully low
When the world is cold
I will feel a glow just thinking of you
And the way you look tonight

Yes, you're lovely, with your smile so warm
And your cheeks so soft
There is nothing for me but to love you
And the way you look tonight

"Smiem prosiť, Pavol?" pristihne ho nepripraveného a urodzene sa pokloní, akoby bola nejaká šľachtičná, ktorá si práve pýta ruku veľaváženého dediča kráľovského dvoru. Pavol sa rýchlo zorientuje a podíde k nej bližšie. Chytí ho za ruku a presúva ju mu tesne pod hornú lopatku, a zároveň mu ona tú svoju položí na plece. Je od neho aspoň o pol metra nižšia a ledva na neho dotiahne. Stojí na špičkách, ale nestráca úsmev.

"Najdôležitejšie je postavenie. Musí byť pevné, a to najmä u muža, aby svoju partnerku viedol po parkete a aby sa cítila komfortne. Pravú ruku umiestňujete na partnerkinu lopatku, ale prsty máte spolu, v žiadnom prípade nerozťahujte dlaň. Chrbát je potrebné mať vystretý a nehrbiť sa. Horná statika tela musí byť vzpriamená a spevnená," komentuje a pritom ho napráva podľa svojich slov. Pavol len stojí a pozorne počúva jej pokyny. "Keď už stojíme v potrebnej pozícii, môžeme sa pustiť do tanečných krokov. Urobíte krok pravou nohou cez pätu dopredu a ja na to následne krok dozadu. Potom idete ľavou nohou bočne a keďže ste na vonkajšej strane, urobíte väčší krok a ja pôjdem pravou nohou a môj krok bude menší," rozpráva a pritom znázorňuje. Pavol sa tvári zmätene a rozhodne všelijako, len nie tak, ako keby jej rozumel. Zatiaľ mu všetko len hovorila a znázorňovala, teraz sa skutočne púšťajú do tanečných krokov a Pavol aktuálne navodzuje dojem, že nepozná ani len kde je sever. Keď ide Rojková dopredu, on tiež a zakaždým jej pritom prišľapne nohu. Zdá sa, že je s tým vyrovnaná a všetky tieto jeho útoky nohou znáša statočne. Na jednej strane sa zabávam, pretože Pavol je stratený prípad a pravdepodobnosť, že sa naučí tancovať, je možno taká veľká, ako že sa Rojková stane pre mňa vhodným darcom, a na druhej strane ju ľutujem, pretože aj napriek všetkému som presvedčený, že ju to Pavlove pristupovanie nôh jednoznačne bolí a len tú svoju bolesť nedáva najavo, aby ho neurazila.

Tieto ich pohyby, najmä z Pavlovej strany, by sa len ťažko dali považovať za súladný a elegantný valčík. Dohrali už štyri pesničky a on je stále na začiatku, kedy je pre neho náročné opakovať kroky po nej, keďže len jeden jeho sa vyrovná jej trom. Dookola opakuje raz, dva, tri a oblúkom prechádzajú po celej strane voľného parketu, ale kým sa stihnú dostať do samého konca kruhu, stále niečo pokazí. Pri otáčke doprava nevkladá svoju nohu do prázdneho priestoru, ale ako na ten priek vždy tá jeho veľká laba pristáva na prstoch Rojkovej nohy. Tak veľmi sa snaží, avšak na oplátku za to nič nedostáva. Obdivujem jej trpezlivosť. Keby bolo na mne, ja by som to vzdal už pri prvom pokuse. Je vidieť, že mu to proste nejde. Sú ľudia, ktorí nemajú talent na nič. Lenže ona? Má ich v sebe nespočetne. Odkiaľ sa mohla naučiť tak skvelo tancovať? Keby mala skúsenejšieho partnera, vyzeralo by to úchvatne. Pohybuje sa ladne a profesionálne. Nevyzerá len ako laik, ktorý sa snaží dávať niekomu lekcie. Pôsobí ako človek, ktorý by sa tancom mohol aj naozaj živiť. Je rozhodnutá naučiť ho ten valčík za každú cenu. Asi by som sa už mal naučiť, že keď Rojková do niečoho ide, robí to takmer neustále na sto percent. Ide do všetkého na plný plyn. A nevzdáva sa, až kým neuspeje. Pripadá mi ako z inej galaxie. Neverím, že tu existuje niekto taký, kto by jej bol podobný. Ona si žije vo svojej vlastnej kategórii. Je charakter vytŕčajúci z davu.

"Lulu, len so mnou strácaš čas. Starého psa novým trikom nenaučíš. Len čo som ti postúpal po nohách, veľmi sa ti ospravedlňujem. Najlepšie bude, ak toho necháme."

"Náhodou som zaznamenala pokroky. Dnes je len prvý deň, nemôžeme čakať, že sa z teba stane majster spoločenských tancov, ale sme na správnej ceste. Ešte pár takýchto hodín a zatancuješ si s Ankou dokonalý valčík," povzbudí ho a objíme.

"Do tej doby ti ale spôsobím len samé úrazy."

"To je v poriadku, nejako sa predsa začínať musí. Nikto učený z neba nespadol. A uisťujem ťa, že ti to na prvý deň išlo nadmieru dobre. Že, Félix?" Otočí sa ku mne a nabáda ma neverbálnym spôsobom, aby som prikývol. Hádže na mňa psie oči a roztomilý úsmev.

"Určite," prikyvujem aj napriek tomu, že nezdieľam rovnaký názor. No čo, som slabý a keď ma tak milo prosí, nemám to srdce ju sklamať a protirečiť jej. Začína sa mi usádzať pod kožu. Čoraz častejšie si uvedomujem vplyv, ktorý na mňa jej farebná osobnosť máva.

"No vidíte. Mám tu očitého svedka. Až dvaja si myslíme, že vám ten tanec čochvíľa pôjde. Stačí len trochu vytrvalosti a pôjde vám to od ruky."

"Už ale budem musieť ísť. Na chladničke je zoznam, ktorý potrebuje pani Šmidová priniesť z mesta a potom sa ešte musím postarať o záhradu."

"Ste prepustení. Vaša hodina sa oficiálne skončila, ale zajtra vás čakám v rovnakom čase."

"Ďakujem, cením si tvojej pomoci."

"To nič nie je. Anka vyzerala šťastne, keď mi prerozprávala svoju predstavu, za jej úsmev to bude stáť. Obaja ste ma privítali v tomto dome s otvorenou náručou, len vám vynahradzujem vaše prívetivé správanie."

"A robíš to aj za cenu toho, že budeš mať nohy celé modré od môjho prišľapovania."

"To nevadí. Zajtra si prinesiem svoje tanečné topánky, možno bola chyba vo mne, pretože tieto sa mi šmýkali."

"Takže sa uvidíme zajtra. Zatiaľ vám dvom prajem pekný deň," rozlúči sa s nami a vyjde von z dverí. Pesničky v gramofóne sa ustálili a izbu zachvátilo ticho. Otočí sa na opätku a pomaličky sa presúva ku pohovke, kde sedím. Sú tu pristavené dve, lenže ona sa pohýna k tej, na ktorej sedím ja. Chvíľu váha a potom sa usadí na jej druhý koniec. Oči upriamuje pred seba a hryzie si do spodnej pery. Zrejme je to jej zlozvyk, keď je nervózna. Počkať, nervózna? Z akého dôvodu by bola v tomto momente nervózna? Nervozitu práve cítim ja sám, pretože sa nachádzame na jednej pohovke. To je najbližšie, ako sme pri sebe sedeli.

"Tak tanečné topánky, hm?" prelomím chvíľkové ticho a pozriem sa na ňu. Sadne si bokom, aby na mňa videla a jednu nohu si položí hore. Ramená si prisunie bližšie k telu a narovnáva chrbát.

"Keď som bola malá, zvykla som tancovať. Milovala som tie tanečné scény z rozprávok. Každá jedna princezná zažila so svojím princom svoj okamih slávy, Popoluška na bále, kam prišla na svojom koči z tekvice, Bel v opustenom paláci so svojím začarovaným princom v podobe Zvieraťa, Šípková Ruženka tancujúca s lesnými zvieratkami v prírode, keď sa v tom náhodne objavil princ a vyzval ju do tanca. Aj ja som chcela mať svoju tanečnú scénu a môj ocko mi to splnil. Nedotiahla som na neho, takže ma postavil na svoje nohy a učil kroky, tanec s ockom sa postupne stával našou tradíciou. On ma naučil tie správne kroky, držanie tela, ako sa pohybovať po parkete a nepostúpať pri tom partnerovi nohy."

"Tvoj otec bol tvojím princom?"

"Áno, stále ním je."

"A to ti stačí?"

"Práve teraz áno. Je mojím princom a kráľom pre mamku. Milujú sa nadovšetko presne ako postavy z nejakej rozprávky."

"Naozaj veríš tomu, že naučíš Pavla tancovať?"

"Jasné, že áno. Naučí sa to, len potrebuje trochu viac praxe. A čo ty? Vieš tancovať?"

"Som ešte väčšie nemehlo ako on."

"Určite nie," krúti hlavou a vankúš si podloží pod chrbát.

"No naozaj! Nikdy som s nikým netancoval."

"A chcel by si?"

"Čože?"

"Mohla by som ťa to naučiť."

"Nestačí ti jeden študent, Rojková? Podľa mňa si úplne vystačíš s nemotorným Pavlom, moje lemravé nohy nenaučíš pracovať súladne."

"Nikdy nehovor nikdy."

"Niekto je nám tu odvážny. Trúfaš si nebodaj aj na mňa? Hovorí sa, že človek by nemal preceňovať svoje možnosti."

"Nie som profesionálna tanečnica, prepáč, ak som vyznela namyslene. Len som si myslela, že by si sa to chcel naučiť."

"Nerob si o mňa starosti. Aj tak nemám nikoho, komu by som svoje novonadobudnuté tanečné schopnosti mohol ukázať a predvádzať sa. Šetri si svoje tanečné kroky pre muža, s ktorým budeš môcť tancovať do konca svojho života. On ich ocení stonásobne viac, ako nejaký kripel zavretý za presklenými dverami."

"Nehovor o sebe takto, Félix Šmid! Ty nie si kripel a už ani chlapec za presklenými dverami. Keď ty nevidíš to dobré, čo v sebe máš, pomôžem ti to nájsť."

"Ty si s tým pomáhaním v tomto dome nedáš pokoj, všakže?"

"To si pre zmenu uhádol veľmi správne."

"Tak to ti budeme musieť oplatiť tú láskavosť a urobiť na oplátku tiež niečo pre teba."

"Ja od vás nič nevyžadujem."

"Smola, aj tak tú pomoc dostaneš," odvetím flegmaticky a myknem plecami.

*****

"Raz, dva, tri! Raz, dva, tri!" opakuje systematicky a vedie Pavla po parkete. Za uplynulé dni nastal nejaký progres, to nepopieram, ale že by mu to išlo plynulo, to sa tvrdiť nedá. Bez tak mám dojem, že všetku prácu za neho robí Rojková. Keď som povedal, že ho vedie, aj som tým skutočne myslel, že ho vedie. Našťastie sa stúpanie po nohách ustálilo a aj chyby robí menej. Tuším mala znovu pravdu a tréningom sa dá dospieť k zlepšeniu.

"Teda Pavol, naozaj musím uznať, že v porovnaní s minulým týždňom ti to ide omnoho lepšie."

"Myslíš?"

"Pravdaže áno. Podľa mňa by sme už mohli aj začať s prípravami, Anka sa ma akurát včera vypytovala, čo všetci traja robíme zavretí v tejto izbe. Povedala som, že hráme spoločenské hry, ale aj tak začíname byť podozriví.

"Nie je to priskoro? Ešte nie som úplne presvedčený o tom, že to zvládnem zatancovať," pochybovačne zahlási a odpije si z minerálnej vody vo fľaške.

"Budete mať pri sebe Anku, hovorí sa, že keď máte vedľa seba tú správnu partnerku, proste to ide od ruky. Ona je pre vás tá pravá a aj keby vám nejaký krok ušiel, ona vás povedie. Vo valčíku je dobrá, nemusíte sa obávať a neotáľajte s tým. Ja vám dávam svoje slovo, že ste pripravený na organizovanie toho najkrajšieho rande, o akom túži každá žena."

"Počúvnem ťa, Lulu. Ešte raz ti patrí obrovská vďaka za predošlé dni, veľmi si mi pomohla."

"To vôbec nestojí za reč," odpovie mu a pohladí ho po pleci. Je pozoruhodné sledovať ju pri tancovaní, nachádza sa vo svojom živly a pôsobí tak šťastne. Prisadne si ku mne a do ruky si vezme mobil, ktorý jej v posledných minútach pravidelne vyzváňa. Priznám sa, že som zvedavý, kto jej toľko vypisuje.

"Niečo dôležité?" nedá mi nespýtať sa a pozorne čakám na odpoveď. Odlepí zrak od obrazovky a zatvári sa zahanbene.

"Tyly ma prihlásila na zoznamku. Pred pár dňami sa mi ozval jeden chlapec, tak sme sa pustili do diskusie a pôsobí veľmi sympaticky, ale teraz ma prekvapil svojou žiadosťou o stretnutie. Pozýva na na rande."

"A pôjdeš s ním?"

"Nie," odvetí rýchlo a zapýri sa.

"Prečo nie? Už si zabudla na svoj sľub, Rojková? Nezaviazala si sa mi náhodou, že keď ťa niekto pozve, prijmeš jeho pozvanie?"

"Ale..."

"Nesnaž sa z toho vykrútiť! Sľub je sľub! Práve u teba som dúfal, že svoje slovo dokážeš dodržať."

"Dokážem."

"Takže to znamená, že s ním pôjdeš?"

"Nepoznám ho..." stále kľučkuje, tak sa schýlim k jedinému kroku, ktorý v tejto chvíli považujem za nevyhnutný. Vytrhnem jej mobil z ruky a odpíšem mu kladnú odpoveď.

"Čo to robíš?"

"Otváram ti perspektívu a sprístupňujem ti cestu k láske. Nemáš dôvod odmietnuť."

"Prečo si to urobil?"

"Doteraz si pomáhala ty nám, povedal som ti predsa, že ti to musíme oplatiť."