Lujza

"Krv odnesieme do labáku na rozbor, prejdeš si ešte povinnými vstupnými vyšetreniami a následne na to budeš zaradená do databázy. V prípade nájdenia zhody parametrov medzi tebou a Félixom ťa osloví národný register a požiadajú ťa o podrobnejšie vyšetrenia, aby sa zhodnotil tvoj aktuálny zdravotný stav."

"To je všetko?" spýtam sa a radšej odvraciam zrak od miesta prelepeného leukoplastom.

"Musím ťa sklamať, ale áno. Svoju časť práce máš na polovicu odvedenú, teraz nám už ostáva len čakať," odpovie Hugo s úsmevom a ampulky s mojou krvou odkladá do takého toho bieleho chladiarenského boxu, ktorý svojím zjavom pripína skôr prenosnú chladničku.

"Ako dlho bude trvať, kým sa dozvieme výsledky?" ozve sa vo mne zvedavosť.

"To je individuálne, ale zväčša do týždňa. Keď sa ti nikto neozve, znamená to, že nie si vhodným darcom. Ono je to dosť komplikované a spravidla len jedno percento registrovaných ľudí sa aj skutočne stáva vhodnými pre darovanie kostnej drene. Väčšina je v registri aj celé roky a nemusí byť oslovená. Pre úspech transplantácie je nevyhnutná zhoda tkanivových antigénov darcu a príjemcu. Najväčšia zhoda sa samozrejme nachádza medzi rodinnými príslušníkmi a šanca je okolo dvadsaťpäťpercentná a ako vidíš, ani tá nemusí nastať. Pacienti, ako je napríklad Félix, potom ešte majú šancu na nájdenie zhody medzi nepríbuzenskými darcami, ale vzhľadom na fakt, že tu existuje obrovské množstvo kombinácií parametrov tkanivových antigénov, šanca je len veľmi malá."

"Počula si, Rojková. Máš to potvrdené aj od Huga. Šanca je abnormálne malá, takže naozaj musíš krotiť svoje nadšenie. Tak či tak skončíš sklamaná."

"Ja som počula od obidvoch, že je tu šanca. Keď je tu, tak prečo dopredu vrháme uterák do ringu? Dokým nemáte nič potvrdené, nádej umiera posledná. Ja si ju od vás dvoch pesimistov nenechám vziať."

"To je obdivuhodné, ale ja som ošetrovateľ a lekár v jednom, takže som považoval za dôležité, aby som ťa oboznámil s týmito našimi lekárskymi drístami, ktoré sú žiaľ povinné. Ako Félixov kamarát však dúfam, že sa preukážeš ako vhodný darca a zachrániš mu život."

"Odpusťte si tú sentimentalitu. I keď nebude vhodným darcom, zatiaľ na smrteľnej posteli neležím a svojím správaním vám ešte nejaký čas budem strpčovať životy. Nehovorte o mne ako o nesvojprávnom," prehovorí Félix a poslušne sa posadí na vysokú stoličku, na ktorej prebiehajú všetky jeho ranné kontroly. Usmejem sa na neho a hoci použil defenzívny tón, vidím, že len žartuje a svoje slová nemyslí vážne, pretože aj on sa na mňa usmieva a mrkol na mňa. Jediné malé a nevinné gesto, ktoré mi dokázalo rozprúdiť krv v žilách.

Bolo to nepríjemné, privierala som oči a keď som ich mala zavreté, predstavovala som si jeho tvár. Dokázala ma upokojiť. Hneď, keď som ich zavrela, zjavil sa predo mnou on so svojimi kučierkami a bielym perličkovým úsmevom, a strach z ihiel sa razom zmenšoval. Poskytol mi druh komfortu, ktorý mi dokázala dávať len mamkina prítomnosť. Počas povinných preventívnych prehliadok pri mne vždy stála a ja som si hlavu zabárala do jej oblečenia. Neplakala som. Len som proste potrebovala mať odvrátený zrak a cítiť pri sebe cudziu prítomnosť. Moja ruka bola na druhej strane a ihla v nej bola zapichnutá, ale moje telo a hlava boli schované v mamkinom objatí. Bolesť sa teda stávala o dosť prípustnejšia. A keď tak nad tým premýšľam, nikdy to ani tak nebolo o tej bolesti, ako o tom strachu. Ten ma vždy premáhal a ostré ihly smerujúce k mojej žile sa stali mojou fóbiou. Nedokážem sa na ne dívať bez toho, že by som sa neškerila. Tie štyri roky som sa premáhala zo všetkých síl, aby som to zvládla a zmaturovala. Keď sme mali prax v nemocnici a ja som bola nútená niekomu vziať krv, pripravovala som sa na to aspoň dva týždne dopredu a bolo mi na nič z toho, že musím niekomu tak vedome ubližovať. Našťastie som vychytala tých správnych pacientov a na rozdiel od toho, aby som upokojovala ja ich, to oni dodávali odvahu mne. Boli statočnejší ako ja, ale záleží len na tom, že som to tie štyri roky zvládala a neskončila som. Priznám sa, párkrát sa stalo, že som s tým chcela seknúť, ale hovorila som si, že keď som sa na to dala, musím to doviesť do úspešného konca. Nemôžem sa nechať vystrašiť obavami a vzdať sa pri prvej prekážke. Sklamala by som tým svojich rodičov. Nevychovali zo mňa kapitulanta.

"Idem na chvíľu do jedálne, musím ešte zistiť nejaké detaily od Anky."

"Rojková, si moja opatrovateľka, nemala by si ma tu nechávať samého," prehovorí na mňa a Hugo sa nenápadne zasmeje počas zakašľania do ruky.

"Máš tu Huga, som si istá, že ťa na niekoľko sekúnd dokáže zabaviť. Navyše tam dole sa budú riešiť ženské veci."

"Fajn, fajn. Opusti ma."

"Neopúšťam, len na chvíľu odchádzam s tým, že budem za pár minút späť. Myslím, že som ti už dala dostatočne najavo, že sa ma len tak ľahko nezbavíš."

"Och, nerob si starosti. S tvojou neoblomnosťou som dopodrobna oboznámený."

"Trápne," zahlási potichu Hugo a Félix ho inštinktívne kopne do kolena. Potláčam urgenciu smiechu a vychádzam von z jeho izby do kuchyne, kde ako na povel stretávam Anku zaväzujúcu si červenú bodkovanú zásteru okolo pásu. Krája mrkvu na doske a sprvu si môjho príchodu ani nevšimla.

"Dobré ráno, Anka," pozdravím sa jej a ona sa strhne z prekvapenia.

"Dobré ráno, Lulu. Prepáč, som taká ponorená do krájania, že som ťa ani len nezapočula vojsť dovnútra. Ako sa máš?"

"To je v poriadku, netráp sa tým. Výborne, Hugo mi práve vzal krv, ktorú odnesie na rozbor, aby sa zistilo, či som pre Félixa vhodným darcom. Navyše sme sa so sestrou včera rozprávali o jej priateľovi, ktorý pre ňu pripravil romantické rande, takže som kvôli nej nesmierne šťastná. Máš v hlave nejakú predstavu, ako by vyzeralo to tvoje?" nenápadne načnem znovu tému jej vysnívaného rande a snažím sa tváriť úplne normálne. V skutočnosti horím nedočkavosťou dozvedieť sa ďalšie nové veci, ktoré by som Pavlovi mohla prezradiť.

"No pravdaže mám! Nebola som na rande už celú večnosť, nemôžeš sa čudovať, že si potom v hlave utváram všelijaké bláznivé a presladené scenáre. Ako dieťa som milovala kolotoče, hlavne tie biele v tvare labute so zlatými sedačkami, ktoré sa ladne nadvihovali vo vzduchu a pritom ti dokonale dovoľovali vychutnávať si tú rodinnú atmosféru, ktorú navodzovali deti so svojimi rodičmi alebo zamilované páry, ktoré sa k sebe túlili a zamilovane na seba hľadeli. Vždy sa krútili prirodzeným tempom, nie tým drastickým, z ktorého sa ti vnútornosti v tele prevracali a ty si sa len modlila, aby tej adrenalínovej jazde konečne odzvonilo. Tak by sa začalo moje vysnívané rande. Neskôr by sme sa premiestnili do tichého parku, kde by na nás čakal okrúhly stôl s dvomi stoličkami, svietnikom a špagetami, presne ako v rozprávke v Lady a Tramp, ako malá som ju vždy zbožňovala, ale stále som mala pocit, že sa jej nedostávalo toľko slávy, ako ostatným rozprávkam z produkcie Walt Disney. Už len zmienka o tom, že hlavnými postavami sú dva psy, vyčnieva z davu a ja som bola od nepamäti milovníkom outsiderov a netypickosti. Prostredie, v ktorom by sme sa nachádzali, by bolo ovešané malými svetielkami a pred samotným vypustením lampiónov šťastia a prianí, by sme si zatancovali valčík na pesničku od Peggy Lee - Bella Notte," odpovie s rukou priloženou na srdci a začne si pohmkávať melódiu tejto klasiky.

"To je celá predstava tvojho vysnívaného rande?"

"Znie to nereálne, ja viem, ale snívaniu sa medze nekladú. Samozrejme, že nedúfam, že sa mi to niekedy splní, ale snívať máme všetci dovolené a také rande by bolo rozhodne splnením toho môjho."

"Ja som tá posledná, ktorá by ťa mohla súdiť za snívanie. Práveže si na mňa zapôsobila, je to krásna predstava a čo sa mňa týka, prajem ti prežiť túto tvoju rozprávku. Nikdy nevieš a nesmieš ani prestať dúfať. Ja som presvedčená o tom, že sa ti tento tvoj sen jedného dňa splní, ktovie, možno aj omnoho skôr, ako by si čakala."

"A ty, dievčatko moje? Máš nejakú presnú predstavu o svojom vysnívanom rande?"

"Isteže! To moje by sa odohrávalo v botanickej záhrade v obklopení tých najrozmanitejších a najfarebnejších kvetín, stromov a motýľov. Kvety sú symbolom lásky a romantiky. Zo školy sme raz boli na exkurzii v takejto záhrade, puky kvetov a chodníky lemované dlhými porastmi zelených kríkov mi doslovne vyrazili dych. Všetko tam bolo také pokojné a idylické, žiadne problémy ani starosti. Prechádzka popri stromoch rozkvitajúcich čerešní bola najčarovnejšia, predstav si pod niečím takým čistým zažiť svoj prvý bozk. Vždy som si predstavovala, že ja ten svoj dostanem práve pri korune nahusto roztriedených ružovo-bielych lupienkov. Podľa legendy dávajú prvomájové bozky páry dokopy a dievča pobozkané pod čerešňou bude mať po celý rok dostatok lásky. Najviac ma však fascinovali motýle, ktorých bolo pokope najviac, ako som za celý svoj život videla. Preletovali z jedného kvietku na druhý, mali sme príležitosť vidieť tie najunikátnejšie a priamo sme boli svedkami ich zrodu. Pripadala som si ako v rozprávke. Ako keby niekto mávol čarovným prútikom a ja som prežívala svoje vlastné vysnívané nebo. Keby bolo na mne, zdržala by som sa tam už navždy. Magické prostredie ponúkajúce oku poklady prírody, voči ktorým sme často v tom návale a ruchu povinností slepí. Sú to živé tvory, nachádzajú sa všade okolo nás, ale my im neprikladáme takú dôležitosť, akoby sa malo. Moje rande by teda pozostávalo z prechádzky v tomto kúzelnom prostredí. Sadli by sme si na drevenú lavičku s ružovým náterom, vyrezaným srdcom na opierke a v tichosti by sme sledovali let motýľov."

"To znie nádherne, Lulu. Si taká milá a dobrá, že nepochybujem o splnení tvojho sna. Každý chlap bude šťastným, keď mu ty sama dovolíš splniť mu tvoj sen. Si nenáročná, nie každý človek môže mať len takéto jednoduché požiadavky. Snáď sa aj začínam cítiť trápne kvôli tým svojim, ktoré vyznejú asi naozaj povrchne."

"Vôbec nie! Všetci máme právo snívať vo veľkom! Nezakazuj si to len z dôvodu, že niekomu by sa možno ten tvoj sen nepozdával. Nikoho požiadavky nie sú dostatočne veľkolepé na to, aby sa nedali zrealizovať. A ubezpečujem ťa, že tie tvoje nie sú nerealizovateľné. Nebudem ťa už vyrušovať a nechám ťa dokončiť si prácu, ktorú si načala. Zatiaľ sa maj."

"Vôbec si ma nevyrušovala, zlatko. Takéto ženské klebetenie nedám za nič. Príď do kuchyne kedykoľvek budeš chcieť. Si v mojom kráľovstve stále vítaná."

"Ďakujem ti. Ale teraz sa už ponáhľam za Félixom." Postavím sa na rovné nohy zo stoličky a s nadšením sa púšťam do hľadania Pavla, a pátranie po ňom vôbec netrvá dlho. Narážam do neho pri schodoch a podľa jeho výrazu usudzujem, že sa už nemôže dočkať najnovších informácií.

"Mám pre vás dobrú správu. Myslím, že sa môžeme pustiť do príprav."

"Prezradila ti všetko, čo si na svojom rande želá?" spýta sa s opatrným výrazom a oči sa mu napĺňajú lesknúcimi iskričkami.

"Želá si jazdu na kolotoči v tváre labute so zlatými sedačkami, večeru v parku a teda aj pod holým nebom, kde by ste sedeli pri okrúhlom stole s dvomi stoličkami, svietnikom a taniermi so špagetami, ako v tej rozprávke Lady a Tramp."

"Lady a Tramp?" zopakuje nechápavo.

"Ide o príbeh dvoch psov, ktorí sa do seba zaľúbia a strávia ikonické rande s tanierom plným špagiet a mäsových guliek, pričom sa obaja zahryznú do oboch koncoch jednej špagety a prežúvajú ju, až dokým si neuvedomia, že sa zahryzli do rovnakej a neúmyselne sa pobozkajú."

"Aj ona sa chce zahryznúť do rovnakej špagety?"

"Nie, to je len hlavný motív, prečo tá ich večera vyznie tak sladko. Ale keď chcete, môžete prekopírovať aj túto scénku," podpichujem ho a on sa znovu začína nervózne škriabať na brade. "Ďalej si potom už len želá rozvešané malé svetielka, tanec na pesničku Bella Notte a vypúšťanie lampiónov."

"Počkať, tancovanie?" zarazí sa a vypúli svoje modré oči. Na tvári sa mu zjavuje zhrozený výraz a zamračí sa.

"Áno, valčík."

"Ja neviem tancovať, Lulu. Nikdy v živote som neurobil ani jeden správny tanečný krok. Aj počas rodinných osláv som radšej sedel za stolom, pretože by som všetkým pošliapal nohy."

"Naučím vás to. S ockom som ako malá stále tancovala. Stála som mu na nohách a učila sa od neho jednotlivé pohyby. Nemusíte sa obávať."

"To by sme ale prinajmenšom potrebovali aspoň ďalší rok."

"Myslite trochu optimistickejšie, Pavol. Vaša láska si želá tanec, tak jej ho splníme. Oddnes vám budem dávať hodiny tanca."

"Si si istá, že na mňa budeš mať trpezlivosť? Neklamem, keď ti hovorím, že som jedno drevené poleno."

"Nepodceňujte sa. Niektorí ľudia majú v sebe talenty, ktoré sú často len skryté kvôli tomu, že si neveria. Nepopierateľne to máte v sebe aj vy, len si musíte trochu viac veriť."

"Budeš mať na mňa čas?"

"Samozrejme, keďže už teraz Félix vychádza von z izby, môže nám robiť spoločnosť."

"Myslíš, že s tým bude súhlasiť?"

"Prečo by nesúhlasil. Sú z nás kamaráti a tí si predsa majú pomáhať," odpoviem odhodlane a ťahám ho za ruku hore po kľukatých schodoch do Félixovej izby.

"Dobré ráno, pán Félix," pozdraví sa mu.

"Dobré ráno, Pavol. Čo ťa privádza do mojej izby?"

"Slečna Lulu hovorí, že ma naučí tancovať."

"A ty sa k nám dvom môžeš pridať. Máš dovolené vychádzať von z izby a Pavol je v núdzi o podanie pomocnej ruky."

"Malá otázka, a na čo k tomu potrebujete mňa?"

"Môžeš sa tiež priučiť nejakým tanečným krokom."

"A načo by mi to akože bolo?"

"Výuka tanca sa zíde každému. Keď odtiaľto niekedy vyjdeš, budeš dopredu pripravený a dievča, ktoré miluješ, ohúriš svojimi tanečnými schopnosťami. Ver mi, na ženy to vždy zaberá."

"Ty si neuveriteľná, Rojková. Tak teda čo, pustíme sa do toho, Pavol?" opýta sa ho a ako na povel vstáva zo svojho kresla. Otvorím dvere a on nás vedie do jednej z izieb pristavenej na tomto poschodí. Cítim príval šťastia. Rande Pavla a Anky bude skutočne zázračné.