Félix

Odhodlal som sa vystúpiť zo svojho vezenia. Prešla si tým dekontaminovaním už pred niekoľkými dňami, ale z nejakého dôvodu som sa nedokázal prinútiť prejsť tými dverami. Niečo ma v tom zastavovalo. Neviem. Možno len akási tréma. Alebo hanblivosť? Privádza ma slečna Farebná do rozpakov? Nemám vysoké sebavedomie. A je pre mňa nezvyčajné, keď sa okolo mňa premáva atraktívna žena. Nazval som ju tak? Je pôvabná. Konečne som si to dokázal priznať. Stretávali sme sa, ale nikdy to neprebiehalo z bezprostrednej blízkosti. Vždy som stál alebo sedel niekoľko metrov od nej. Teraz jej hľadím priamo do tváre. Stojí predo mnou so svojím nedokonale dokonalo zladeným outfitom a nevinným výrazom. Fialová áčková sukňa s farebnými machuľami, holografický opasok a žlté tielko s brošňou v tvare motýľa. Motýľom ostala verná aj pri výbere topánok, ktoré sa tentoraz nachádzajú po obvode remienkovej pracky na špicatých balerínach. To jej oblečenie je jej osobnou ochrannou známkou. Hodí sa k nej a sedí jej ako uliate. Keby som ju videl v niečom nefarebnom, asi by som onemel, stratil kompletne reč. Už som si na jej variácie zvykol. U všetkých iných by to bolo zvláštne, lenže u nej je to normálne. Má povolené sa takto obliekať a pritom nevyzerať zvláštne a šibnuto. Áno, dalo by sa dlho polemizovať tom, že jej voľba oblečenia je v dnešnej dobe a v našich končinách diskutabilná, ale aspoň sa nebojí vyčnievať z radu. Nesnaží sa ísť s davom. Ide si po vlastnej ceste. Je omnoho odvážnejšia, než som kedy bol ja.

"Šanca zhody je len jednopercentná. Je to úplne zbytočné, Rojková."

"Povedal si to sám. Existuje tu šanca," vzpiera sa mojím slovám a uhýba mi pohľadom.

"A tú časť s jedným percentom si nepočula alebo len odmietaš počuť?"

"Nezaujíma ma, aká veľká je, či len minimálna alebo štatisticky nepravdepodobná, kým tu je, stále tu existuje nádej a ja sa jej budem držať zubami nechtami."

"Si ochotná stať sa darcom kostnej drene pre niekoho, kto sa k tebe správal ako najväčšie hovädo a ignoroval ťa?"

"Len si testoval moju trpezlivosť. Potreboval si si byť istý, že neujdem pri prvej prekážke."

"Takže si ma chcela presvedčiť o opaku a zlikvidovať moju mienku o dobrote ľudstva?"

"Len som ti chcela ukázať, že nie všetci sú rovnakí. Nepoznám ťa až tak dlho, ale tí predošlí ľudia ťa asi sklamali, zradili tvoju dôveru a uľahčovali ti svojím správaním ich odoháňanie. Existujú tu aj výnimky..."

"Ako napríklad ty?" spýtam sa a upriamujem k nej zrak. Vidím, ako sa jej naberá v lícach červeň a sklápa zrak. Ruky má schované za chrbtom, že by sa podarilo dostať do pomykova mne ju?

"No, nehovorím, že som výnimka, ale som jednou z tých, ktorá sa nenechala prekabátiť tvojimi trikmi. Ty, Félix, v skutočnosti nie si taký, ako si sa prezentoval tie dva prvé týždne. Neviem, čo ťa prinútilo k tej zmene, ale mám rada tohto Félixa. A ak tu existuje čo i len tá najmenšia štipka nádeje, je mojou povinnosťou zistiť, či by som ťa mohla zachrániť."

"Prečo? Z akého dôvodu by si sa mala ty cítiť povinná ma zachrániť? Som pre teba v podstate len obyčajný cudzinec. Lujza Rojková, ak si myslíš, že máš voči mne záväzky len z toho dôvodu, že ťa moja mama najala, tak ich nemaj, prosím. Nie si mi ničím zaviazaná. Ja som tú nádej už dávno stratil. Záchrana je v nedohľadne, ale ďakujem ti. Si rozhodne prvá opatrovateľka, ktorá sa ponúkla. Vážim si to."

"Urobím to aj napriek tvojím slovám. Diskutovali sme o tom pred pár dňami s Hugom. Nie je to náročný test. Len mi vezmú krv a následne ju dajú na rozbor." Usmieva sa a obočie na obidvoch stranách očí sa jej simultánne pohybuje raz hore a raz dole.

"Nenávidíš odoberanie krvi."

"Áno, ale pomáhanie mám omnoho radšej a tým sa skóre vyrovnáva. Mimo toho, nepovedala by som, že je to nenávisť. To je príliš tvrdé slovo. Len jednoducho nie som zvyknutá a stotožnená na pozeranie sa krvi tečúcej z mojej ruky...," na sekundu zastane a mimovoľne sa zaškerí, "respektíve z akejkoľvek inej časti na ľudskom tele."

"Pozreli sme si toľko hororov a ty ani napriek tomu stále nemáš v obľube pozeranie sa na krv. Asi by sme si mali takéto filmy zapínať častejšie, čo na to povieš?"

"Keď si ich chceš pozrieť, potom sa k tebe s radosťou pridám."

"Prikývneš na všetko, čo ti navrhnem?"

"Chcem len, aby si vedel, že aj na tvojom názore záleží. Koniec koncov, toto je tvoja izba a mali by sme v nej robiť to, čo si sám želáš."

"To je od teba mimoriadne ohľaduplné." Odstúpim od nej a posadím sa do kresla, ktoré je postavené z druhej strany od konferenčného stolíka. Ona stále sedávala na tom, ktoré bolo bližšie k mojej presklenej stene, aby mala na mňa lepší výhľad, preto jej prenechávam aj dnes rovnaké kreslo a ja si sadám oproti.

"Čo by si robil, keby si vyzdravel a mal príležitosť vyjsť von?" zarazí ma otázkou a sadne si vedľa na kreslo. Bradu si zvedavo podoprie rukami a znovu sa na mňa usmieva. Skúmavo si ma prezerá a nedočkavo čaká na odpoveď. Asi ju sklamem, ale nie je vôbec zaujímavá, lepšie povedané, sám neviem, ako jej mám odpovedať.

"Nepremýšľal som nad tým."

"Neverím ti."

"Prečo by som premýšľal nad nerealizovateľnou vecou? Prestal som sa starať o vonkajší svet, do toho môjho s určitosťou nepatrí. Dištancujem sa od neho aj od všetkého, čo s ním súvisí. Naozaj ti nechcem kaziť radosť, ty si večne optimistická a veríš na zázraky, ale ja to v sebe nemám. Pozerám sa na to logicky. Mám dvadsaťdva, nepamätám si, či som bol niekedy aj za dverami tohto domu, a to je v poriadku. Nechýba mi to. Sme iní, Rojková. To nemusí nevyhnutne znamenať, že spolu nebudeme vychádzať, ale máme rozličné pohľady a názory."

"Netúžiš vyzdravieť?"

"Nie, pretože viem, že sa to nestane."

"Ak budem vhodný darca, podstúpiš transplantáciu?"

"Áno."

"To je jediná odpoveď, ktorú som si priala počuť," ozve sa so satisfakčným úsmevom na perách a zahryzne si do pery.

"Och, Rojková, si manipulatívna. Vypytovala si sa dovtedy, kým si zo mňa nevymámila odpoveď, ktorá by ťa uspokojila. Nezdáš sa."

"Len som si išla za svojím cieľom. Pre mňa je podstatné tvoje vyzdravenie."

"Stále nechápem tvoje dôvody, ale možno na to jedného dňa prídem. Si úplne iná, ako väčšina tých ctižiadostivých a sebeckých príšer. Nezaslúžim si tvoje opatrovateľské služby."

"To nie je pravda. Si milý a staráš sa o mňa. Poslal si pre mňa v tom lejaku Pavla, dovolil si mi zjesť tvoje wafle..."

"A to sú všetko dôvody, pre ktoré si ťa zaslúžim mať pri sebe? Ak áno, potom si neuveriteľne nenáročný človek. To si mi len tak ľahko odpustila moje neprípustné správanie? Nejde mi to do hlavy."

"Videla som tú bolesť v tvojich očiach. Môžeš sa to snažiť popierať, ale ja viem, čo som videla. Človek by nemal byť nikdy odkázaný len sám na seba. Považujem to stretnutie s tvojou matkou za znamenie. Bola by škoda, keby sme sa nespoznali."

"Po svete pobehuje miliarda ľudí. Stavím sa, že niekoho takého, azda aj o stoosemdesiat stupňov lepšieho, by si našla na každom rohu."

"Nepodceňuj sa. Je mi tu s tebou príjemne. Páči sa mi, keď odpovedáš na moje otázky a rozprávaš sa so mnou."

"Ako sa zrodila tvoja láska k motýľom?"

"Už od mala som milovala pobudnutie v našej záhrade, hlavne počas leta pôsobila tak okúzľujúco, ako nejaká začarovaná malá krajinka z rozprávky. Toľko kvetov, zelene a farieb. Vždy som si len ľahla na deku a nasávala tú živosť vychádzajúcu z toho prostredia. Mali sme kvety od výmyslu sveta, hmýriace tými najrozličnejšími farbami a keď sa ju rozhodli obohatiť motýle svojou návštevou, ten kontrast ich krídel v porovnaní s našimi kvetmi dodával celej našej záhrade výnimočnú atmosféru. Presne v ten moment som si uvedomila, že magické predmety a veci neexistujú len vo filmoch, síce nemajú očividné superschopnosti a nie sú vyslovenými hrdinami, statočne prežívajú svoj boj pri zrodení. Fascinujú ma celou svojou podstatou. Vtiahli ma k sebe a odvtedy ich nedokážem pustiť. Nosím si ich neustále pri sebe. Sú inšpiráciou pre básnikov, symbolom pre lásku, povoľujú ľuďom snívať a vlastne sme im viac podobní, ako by si niekto myslel. Aj my prechádzame počas života mnohými zmenami. Viacerými fázami. Lenže tá zmena nastane len skrz námahu, ktorú sme odhodlaní vynaložiť. Mali by byť príkladom pre každú potrebu zmeny. Keď na ňu nemáme guráž, jednoducho by sme len mali vyliezť zo svojej kukly a nebáť sa rozprestrieť krídla."

"Takže od nich berieš ty tú svoju guráž, Rojková? Už tomu začínam chápať. Aj tej prepojenosti nich s tebou. Si motýľ s pestrofarebnými krídlami."

"V skutočnosti sú ich krídla transparentné, farby a vzory, ktoré na ich krídlach vidíme, sú spôsobené odrazom malých šupiniek, ktoré ich pokrývajú."

"Ty ale transparentná nie si vôbec, všakže? Nedokážeš skrývať svoje pocity, všimol som si."

"Asi som priehľadná, máš pravdu."

"Nemyslel som to v zlom. Prepáč, ak som ťa urazil."

"Neurazil," odpovie a pozrie sa hore ku mne. Ruku má už tentoraz podoprenú o svoje líce a ja si všímam laku na jej nechtoch. Nemá ich až také dlhé, možno len také milimetrové a zdobí ich náter značiaci dúhu. Som prekvapený z tejto situácie. Naozaj som po niekoľkých mesiacoch vyšiel von a prisadol si k nej. Rozprávam sa s ňou nenútene a neprerušovane. Čo mi to to dievča robí? Prečo to s ňou ide tak nenamáhavo? Miluje hovoriť o tých pyšných tvoroch.

"Máš na muške ešte aj niekoho iného, komu sa chystáš ponúknuť pomocnú ruku?"

"Pomáham tak trochu Pavlovi s organizovaním perfektného rande pre Anku."

"Čože? Pavol a Anna? Blafuješ, tí dvaja tu pracujú už celú večnosť, a po toľkých rokoch si chcú niečo začínať?"

"Náhodou je to krásne gesto. Každá žena si praje, aby bol chlap natoľko zamilovaný, že je bezvýhradne odhodlaný zorganizovať pre ňu vysnívané rande."

"A ty mu s tým pomáhaš pretože...?"

"Je trochu hanblivý a mámim z Anky informácie, aby sa mi zverila, ako si to celé predstavuje. A keď môžem, tak mu môžem poprípade aj s niečím pomôcť."

"Pani expertka na randenie, Lujza Rojková, a na koľkých rande že ste to už boli?"

"No... zatiaľ ani na jednom," odpovie trochu hanblivo a zastrčí si prameň rozpustených vlasov nervózne za ucho. Má ich rozpustené a voľne prehodené cez plecia, pričom cez vrch má uviazanú čelenku na mašľu.

"No to ma podržte! Rojková, ty si vážne jeden z tých ľudí?"

"Z akých ľudí?" nechápavo sa pozrie a opäť nadvihuje obočím.

"Takých, ktorí dennodenne čítajú zamilované romány, rozplývajú sa nad romantickými scénami a milostnými gestami, ale popritom sa v skutočnosti takých vecí stránia."

"Je iné čítať o tom a zažívať to v reálnosti. Ešte len čakám na svoju spriaznenú dušu."

"Tak to si potom dáva pekne na čas. Nechce sa mi veriť, že by ťa ešte nikto nepozval na rande. Ako je to možné?"

"Ja... neviem. Možno im nepripadám zaujímavá."

"To je nezmysel. Si roztomilá," odvetím a zapozerám sa von oknom, pretože naraz sa mi nechce veriť tomu, že som ju nazval znovu roztomilou. NAHLAS.

"Na tom teraz nezáleží. Podstatné je zorganizovanie najdokonalejšieho večera pre Pavla s Ankou."

"No a ja pre zmenu dúfam, že ten tvoj najdokonalejší večer príde skôr."

"Mám mnoho času, neuteká to. Ale oni dvaja sa majú radi už dlhú dobu, len si k sebe nedokázali počas tých rokov nájsť cestu. Ostýchali sa jeden druhého a radšej mlčali, ako by sa mali zdôveriť so svojimi pravými citmi."

"Nie všetci sme mohli zdediť otvorenosť. Nie je ľahké povedať niekomu, že ho máš rád, zväčša z dôvodu, že máš neuveriteľný strach, že tvoje city nebudú prosto opätované. Aspoň teda myslím, že to tak funguje. Alebo sa mýlim, Rojková?"

"Máš pravdu. Ľuďom občas trvá pochopiť, že po celý čas majú prakticky svoju spriaznenú dušu pod nosom."

"Tie moje horory sa predsa od tvojej zamilovanej romantiky až tak neodlišujú. Aj v nich je úhlavný vrah na očiach, len by nikto neodhadoval, že by bol schopný takého zverstva."

"Niekedy sme slepí voči očividným veciam a nedochádza nám to."

"Keď ťa teda niekto pozve na rande, sľubuješ, že jeho ponuku neodmietneš?" 

"Nikto ma nepozval na rande..." zatvári sa nechápavo a vraští čelom. 

"Povedal som keď, myslené v teoretickej hladine - tvoja odpoveď by znela?"

"Pôjdem."

"Platí. Ktokoľvek ťa už pozve, Rojková, musíš dodržať svoje slovo. Bude to naozaj šťastný chlap."