Lujza

Má pravdu. Rozhodilo ma to. Polonahého chlapa som zatiaľ nevidela. Aspoň nie naživo. Samozrejme som sa s nimi stretla pri pozeraní svojich romantických filmov, ale bolo to iba skrz obrazovku a ak mám byť úprimná, vždy som v danom momente odvracala zrak a necítila sa práve najpríjemnejšie. Netuším, z akého dôvodu tomu tak je. V detstve sme trávili s mamkou a Tyly dámske piatkové večery pozeraním tých najznámejších klasických zamilovaných filmov, ktoré sme mali spísané na zozname, a pri každej ľúbostnej scéne nám kázala zakrývať si oči. Boli sme na to príliš mladé a nahé telá hlavných hrdinov tvorili cenzúru mládeži neprípustnú. A od tej doby mi to zostalo ako nejaký druh inštinktívneho reflexu. Hanbím sa pozerať na nahé telá cudzích mužov. Keď som vkročila do jeho izby a videla ho v nej stáť polonahého a bez trička, znervóznela som. Cítim, ako mi horia líca a podlamujú sa kolená. Nie je to ním, len jednoducho nie som zvyknutá na chlapov takto skromne odetých a premávajúcich sa okolo mňa. Som v rozpakoch a radšej som sa mu otočila chrbtom. Nechcem, aby sa mi posmieval za to, do akého pomykova sa mu podarilo ma dostať.

"Môžeš sa otočiť. Je tu bezpečne. Moje telo zatiaľ neprenáša smrteľné hrozby ani granáty, ktoré by tento dom vyhodili do povetria."

"Nevedela som, že ešte nie si oblečený."

"Tak teraz už vieš, že hoci bývam za presklenou stenou, za ktorou ma nemôžeš cítiť, dodržujem hygienu a aj keby si tomu neverila, naozaj sa kúpem. Niekedy aj niekoľkokrát za deň."

"Isteže viem, že sa kúpeš. Všetci sa kúpeme. Aj zvieratá, hoci to nerobia takým istým spôsobom, ako my, napríklad mačky sa olizujú jazykom, bobry, aj keď žijú vo vode, si tiež prechádzajú procesom očisty, prednými labkami vypúšťajú zo svojich uší vodu, škriabu si srsť na hlave a na bruchu, vyumývajú si oči a na zadnej nohe majú dvojité pazúry, ktoré slúžia na udržiavanie ich kožušiny. Také zajace, veveričky a vtáky potom využívajú na udržiavanie sa v čistom stave prachové kúpele, vyhľadávajú územia, kde je povrch pieskovitý alebo práškový. Takéto kúpele slúžia na odstránenie parazitov z ich tela. Supy a sovy využívajú kúpele slnkom a..."

"Prepáč, ocitol som sa práve nedopatrením v dokumente na stanici Animal Planet?"

"Čože?"

"Ako si sa dostala od môjho polonahého tela ku vymenovaniu kúpeľov zvierat žijúcich vo voľnej prírode, Rojková? Alebo ma nabádaš ku týmto praktikám? Mám sa vyzliecť a postaviť sa čelom ku slnku?"

"Nie, vôbec nie. Len sme sa bavili o kúpeľoch a mňa napadlo, že každý živý tvor na tejto planéte svojským spôsobom udržiava čistotu."

"Vďaka za toto informačné okienko. Keď niekedy budem potrebovať zistiť, ako si medvede udržiavajú svoju hnedú kožušinu, aspoň viem, za kým mám ísť. Respektíve teda, koho mám zavolať, aby mi podal dokonalú expertízu."

"Som ti k službám a k dispozícii."

"To ani nehovor. Možno ťa vezmem nadmieru doslovne a zavolám ti v noci alebo nadránom, keď sa ti bude najlepšie spať a ja ťa vyruším zo sna, v ktorom jazdíš na dúhovom jednorožcovi."

"Jednodorožci nemajú dúhové sfarbenie. Majú krásnu bielu srsť so zlatožltou hrivou a skrutkovo zatočeným rohom uprostred čela."

"Čo sa to dnes ja nedozviem. Neviem, čo by som si bez týchto životu dôležitých vecí počal. Prezraď mi o nich ešte niečo, mám tušenie, že sa v nich pomerne vyznáš."

"Hovorí sa, že rohom jednorožcov sa pripisovali magické a liečivé schopnosti, a ľudia verili, že práve ich rohy zneškodňovali jedy a čistili vodu."

"No to je bravúrne! My sme utratili majland za rôzne prepychové mašiny na čistenie vody a celý ten čas by sme si pritom vystačili s obyčajným prachom z rohu jednorožca. Aká to škoda, že sme nemali tieto znalosti predtým, než si rodičia brali hypotéku."

"Ich vierohodnosť sa však nepodarilo stále dokázať a ľudia neveria, že skutočne v minulosti existovali."

"Ale ty áno, nemám pravdu?" Pozrie sa na mňa a na perách sa mu zjavuje chlapčenský úsmev. Uvedomujem si, že stále stojím vo dverách a podídem bližšie k nemu, aby som na neho mohla lepšie dovidieť. Držím v rukách vázu so slnečnicami, položím ju na stôl pri kresle a posadím sa do neho. Jeho pohľad ma zneisťuje. Uprene na mňa hľadí a neodvracia zrak. Skúma ma a čaká na odpoveď.

"Máš. Som presvedčená o tom, že v minulosti žili. Keby nie, nerozprávalo by sa o nich po celom svete a neexistovalo by tu s nimi toľko malieb a príbehov. Nie sú to len legendy, niektorí ľudia mali skutočne príležitosť zazrieť ich na vlastné oči. To ma dovádza ku presvedčeniu, že nie sú len výmysel a boli reálnymi. Sú to éterické bytosti, vidieť ich majú príležitosť iba vybraní jedinci."

"Tak to potom nechápem, prečo si sa s nimi stále nestretla ty, Lujza Rojková. Ty totižto k tým vybraným ľuďom na tejto zemi patríš," hovorí s intenzitou a keď sa na neho pozriem, nepôsobí na mňa, že by si chcel zo mňa len uťahovať. Nevysmieva sa mi. Netvári sa škodoradostne.

"Ja... ja nie som špeciálna. Ale verím v nich."

"Samozrejme, že si. Nie si skazená a v každom vidíš len ich svetlé vlastnosti."

"Prečo to hovoríš?"

"To je jednoduché, pretože je to pravda. Nie som typ človeka, ktorý ľudí kŕmi lichôtkami, aby sa im zapáčil, ale úprimne, teba sa priveľmi urážať nedá. Možno len zakrývaš svoje zlé stránky a pretvaruješ sa?"

"Nemám na to dôvod. Je lepšie byť pravým a nehrať sa na niekoho, komu nie sme ani zďaleka podobný."

"Občas to nie je len také jednoduché. Sú situácie, v ktorých si prinútený šmariť svoje skutočné ja do smetného koša, aby si tých druhých pred ním ochránil."

"S tým nesúhlasím. Aj ty si sa hral na niekoho iného, keď som sem prišla a teraz si s tým hraním prestal."

"Čo ťa dovádza k presvedčeniu, že to na teba nehrám práve teraz? Je veľká šanca, že som len obyčajný kretén, ktorý ťa tu pred dvomi týždňami privítal."

"Nie, nie si. Len si si zvolil tú ľahšiu možnosť, aby si ma odtiaľto vyhnal a ako vidíš, nezabralo to. Stále som tu."

"Pretože ty pochádzaš z inej planéty, ako my ostatní. Žiješ si vo vlastnom svete a nič ťa nedokáže rozčúliť. Je až otravné, ako milá a dobrosrdečná si. Človek sa potom cíti v tvojej prítomnosti podpriemerne a menejcenne."

"O to mi nejde. Prepáč, ak som ťa niekedy svojím správaním prinútila si o sebe myslieť niečo menej. Nerobím to vedome, správam sa pri tebe rovnako, ako u ostatných."

"Len žartujem. Pokoj, Rojková. Si báječná bytosť, ktorá by si zaslúžila jazdu na tých jednorožcoch. Ja sa ospravedlňujem za svoje správanie z predchádzajúcich dní. Bol som podlý a svoje ataky som orientoval zlým smerom. Nebola to tvoja vina. Dával som ti to vyžrať kvôli svojej rodine."

"To je v poriadku."

"Myslel som si, že to povieš."

"Hugo tu ešte nebol?"

"Neboj sa, budeš mať príležitosť sa s ním stretnúť. Dnes si ho predbehla. Nemusíš byť smutná, že si ho minula."

"Prečo by som mala byť smutná?"

"Máš ho rada, nie?"

"Samozrejme, že ho mám rada. Tak ako Pavla a Anku... a teba," dopoviem náhle a sklopím zrak, pretože sa mi do líc naberá znovu červeň.

"Takže všetci od teba dostávame rovnaký druh lásky? Nikomu sa jej nedostáva viacej? Ani Hugovi?" pýta sa ďalšie otázky a nahadzuje zvedavé oči. Čo toľká posadnutosť Hugom? Ako ho to vôbec napadlo? Hugo je milý a správa sa ku mne galantne, ale nikdy by ma ani len nenapadlo pomýšľať o ňom v inom svetle, ako len kamarátsky.

"Hugo je kamarát."

"Nechceš s ním ísť teda na rande?" pokračuje ďalej vo vypytovaní.

"Prečo by som s ním chcela ísť na rande? Určite niekoho má, navyše ho poznám len dva týždne a takmer nič o ňom neviem."

"Tým teda naznačuješ, že keby bol slobodný, poznali by ste sa dlhšie a ja by som ti doručil všetky potrebné informácie o jeho osobnom živote, išla by si s ním?"

"Nie. Nepozerám sa na neho takými očami. Vidím v ňom možno len staršieho brata, s ktorým je príjemné sa rozprávať."

"Nič viac?" Posunie sa bližšie a zaostruje oči. Vôbec jeho otázky nechápem. Vyzerá to tak, akoby sa ma vehementne pokúšal dotlačiť do toho, aby som mu povedala, že sa mi Hugo páči. Akoby z mojich úst chcel počuť odpovede, ktoré mal dopredu pripravené vo svojej hlave. Dala som nejakým spôsobom najavo, že by som si s Hugom chcela niečo začať? Neflirtujem. Zásade z dôvodu, pretože to ani neviem.

"Môžeme, prosím, zmeniť tému? Naozaj ti hovorím pravdu a Huga považujem len za svojho kamaráta. Dajme tomu tak, ako napríklad teba, Félix."

"Som pre teba kamarát?"

"Isteže áno."

"Stavím sa, že som prvým kamarátom v sklenenom vezení. Aspoň týmto spôsobom sa odlišujem od tých tvojich predošlých."

"Nemám veľa kamarátov. Moja najlepšia kamarátka je moja sestra Tyly."

"Tým chceš povedať, že som možno tak trochu špeciálny?" Pri slove špeciálny váhal a škriabal sa za uchom. Toto je úplne iný druh správania, než aký sa mi od neho v posledných dňoch dostávalo a som zaskočená. Viac ako príjemne. On je... zhovorčivý. Pýta sa a nadväzuje konverzácie, a pritom ho do nich ani len nemusím nasilu dotláčať. Zmenil svoj prístup za jeden deň. Stalo sa niečo, čo ho prinútilo k tejto zmene?

"Si. Ale to je každý človek. Všetci máme v sebe niečo jedinečné. V priebehu rokov prichádzame na to, že v sebe máme veci, o ktorých sme predtým netušili, nachádzame skryté talenty a rozširujeme si obzory."

"Lámeš mi srdce, Rojková. To bola poriadna podpásovka. Ublížiť úbohému chlapovi a povedať mu, že sa ničím od ďalšej miliardy ľudí na tomto svete neodlišuje. Zapamätaj si, že psychopatickému vrahovi by si niečo také nemohla nikdy povedať, pretože by si si na seba uplietla živý bič."

"Ty si to zle pochopil. Práve naopak, povedala som len, že všetci máme v sebe niečo jedinečné. Sme svoje vlastné originály."

"Dobré ráno, ľudkovia," pozdraví sa Hugo a preruší našu konverzáciu.

"Dobré ráno," odzdravíme sa naraz a inštinktívne sa na seba usmejeme.

"Idem nevhod? Že by som vás vyrušil z vašej pietnej a romantickej atmosféry, ktorú ste trávili hrkútaním ako takí dvaja holúbkovia?"

"Netáraj somariny. Normálne sme sa zhovárali, kým sme čakali na tvoj meškajúci zadok. Som pacient so smrteľnou chorobou, mal by si byť dochvíľny, aktuálne by som už mohol byť vyvalený na zemi s nehybnými očami a stuhnutým telom."

"Hovorím, že by si mal skoncovať s tým pozeraním hororov. Potom si príliš paranoidný a stáva sa z teba blázon. Okrem toho, smrť nejaký čas trvá, myslím, že by si to do môjho príchodu vydržal."

"To je nesmierne upokojujúce, mal by si sa stať terapeutom. Ľudia so samovražednými sklonmi by tvoje rady nedali za nič. Kde si vlastne bol? Naťahoval si sa po baroch s nejakými úbohými ženami, ktoré ešte nemali príležitosť spoznať ťa?"

"No dovoľ, odkedy ťa mám na starosti, stal sa zo mňa slušný chlap a nerandím s kadekým. Mal som niečo s autom, neštartovalo, ale nejak som to dal dokopy. Čo sa sťažuješ, aspoň si mal Lulu dlhšie celú len pre seba." Mrkne na mňa a zdvihne vo vzduchu podporný palec.

"Rojkovú tu mám na celý deň. Ty chodíš len ráno, ale máš pravdu, tvoj ksicht je omnoho škaredší."

"Nie taký škaredý, ako ten tvoj. Lulu, Anka ťa čaká s raňajkami v kuchyni. Poprosila ma, aby som ti to odkázal a kvôli tomuto kreténovi mi to takmer vypadlo z hlavy."

"Dobre, tak vás na chvíľu opúšťam."

Zavieram za sebou dvere a vyberám sa po hnedých drevených schodoch do dolnej kuchyne. Je tu ticho. Pani Šmidová a pán Šmid odchádzajú do práce zavčasu, ale aj keď sú doma, veľa hluku nenarobia. Rozmýšľam nad jeho slovami. Včera mi navrhovala rande Tyly, dnes on. To sa na mňa dohodli? Je pravda, že na takom poriadnom som ešte nebola. To je to na mne až tak vidieť? Som neskúsená. Musel to zistiť. Ovládla ma nervozita, ktorú som musela zo seba odplašiť. Na to je vhodné len jedno riešenie - rozprávanie. Keď cítim, že na mňa doľahla tréma, poviem prvú vec, ktorá ma v danej chvíli napadne. Väčšinou sú to poznatky z encyklopédií alebo významy mien. Neprerušované rozprávanie slúži ako môj osobný prostriedok na vyrovnávanie sa s trémou. Kľudová fáza nastáva až potom. Neviem, ako by som sa zachovala, keby som tie dvere otvorila a on by tam stál nahý. Pravdepodobne by som celý týždeň hovorila o dorozumievaní sa delfínov na základe frekvencii piskotu, na ktorú reaguje len jeden určitý delfín.

"Dobré ráno, Anka. Ďakujem za pozvanie k raňajkám."

"Dobré ráno, Lulu. Nemusíš mi ďakovať, to je samozrejmosť. Pripravila som nám škoricové wafle s čučoriedkovým džemom a domácou šľahačkou."

"Vonia to nádherne."

"Ako to ide s pánom Félixom? Nejaké pokroky?"

"Je ako vymenený. Dnes sa ma vypytoval ale zvláštne otázky."

"Napríklad aké?"

"Zaujímalo ho, či sa mi páči Hugo a či by som s ním chcela ísť na rande." Prisadnem si vedľa nej na vysokú barovú stoličku a nosom sa priblížim ku rozvoniavajúcim wafliam.

"Myslím, že sa mu páčiš."

"Nie, to určite nie. Len si ma znovu doberal. Ale radšej mi povedz o tebe a Pavlovi, chytil sa na tvoje slová o randení a pozval ťa?"

"Ale prosím ťa. Ten starý hundroš je ešte väčším ignorantom ako mladý pán Félix. Nič sa mu nelepí na oči."

"To sa čoskoro zmení," odpoviem a zahryznem si do vláčneho cesta, ktoré sa rozplýva na jazyku. Keď mu to nedochádza, musím mu s tým pomôcť. Anka a Pavol zažijú do konca leta svoje vysnívané rande. Tým sa im dvom zaručujem. Pavol len potrebuje postrčiť tým správnym smerom, trochu je hanblivý, ale láske sa predsa pomáhať musí. Stanem sa ich amorom.