Félix

Jej názory sú... ani poriadne neviem, akým slovom by som ich mal opísať, pretože nie je normálne, aby nejaký človek hovoril takto prostomyseľne. Verí na celoživotnú lásku a spriaznenú dušu. Neviem, aké to tam vonku je, ale mám pocit, že ju tam tí ľudia zožerú zaživa. Jej tá naivita môže uškodiť. Ona si o každom myslí, že sa v ňom nachádza dobro. To nie je vonkoncom pravda. Nie u všetkých môžu prevažovať tie svetlé stránky. V nej áno. Ak tam hore existuje nejaké pomyselné nebo, ona má dopredu zakúpenú vstupenku do prvého radu. Ja by som sa nedostal ani len na zoznam zvažujúcich. Pravdepodobne nie som dobrý človek. Nepatrím tam. Ani si nezaslúžim dostať miestenku. Znovu som to urobil. Diskutoval. Neviem to ovládať. Keď sa s ňou pustím do reči, je náročné to stopnúť a zastaviť. Musím sa premáhať zo všetkých síl, aby som sa k tomu odhodlal. A to je zvláštne, pretože po väčšinu času s jej názormi nesúhlasím. Sú to len hypotézy, ku ktorým ju doviedlo to nekonečné pozeranie zamilovaných filmov a rozprávok. Kvôli ním sa pozerá na všetko tými ružovými okuliarmi. Nedokáže vidieť tie zlé aspekty. Alebo od nich len odpútava pozornosť a prehliada ich. V tom jej svete sa zlo nenachádza. Všetko je pekne ako má byť. Šťastíčkové a čarovné. Medzi ňou a čudesným exotom je len tenká hranica. Lenže je tak neuveriteľne roztomilá a sladká, že je prakticky bezproblémové odpustiť jej tú naivitu. Získava si ma. Zachádzam s ňou hlbšie. Má v sebe niečo neopísateľné, s nikým podobným som sa ešte nestretol. Nikto nebol taký, ako Lujza Rojková.

Prečo práve opatrovanie? Z akého dôvodu by si niekto dobrovoľne zvolil staranie sa o decká? Nie sú príjemné. Neustále vreštia, rumádzgajú a nikdy sa im nedá úplne vyhovieť. Vždy si želajú práve to, čo nemôžu mať. Asi som alergický na ľudský kontakt. Vadí mi tá človečina. Nie som normálny, ale aspoň som si toho vedomý. Ona je však výnimkou po dlhom čase. Dobre, je tak trochu primitívna, ale stále je to v rozsahu medzí. Nemám chuť strčiť si do uší ostrúhané ceruzky a prepichnúť si nimi bubienky, len aby som ju už ďalej nemohol počúvať. Aspoň sa vymaňuje z toho zástupu nudných ovečiek. Je pútavá vo všetkých smeroch. Od svojich topánok až po výstredné oblečenie a šialené účesy. Myslím na ňu aj napriek tomu, že už odišla. V posledných dňoch o nej premýšľam často. Stratí sa z môjho dohľadu po prejazde kopcom. Tam sa naše cesty končia. Ona odíde do svojho sveta, v ktorom sa nenachádzam. Má vlastnú rodinu. Azdaže má aj pravdu. Na ňu láska čaká. Má nárok na spriaznenú dušu. Je mladá, krásna, zdravá a plná optimizmu. Každý chlap by bol šťastný, keby ju mohol nazývať svojou partnerkou. Nečudujem sa Hugovi, že si na ňu robí zálusk. Pochopiteľné, že ju považuje za atraktívnu. Keď sa na mňa pozrie svojimi veľkými očami, som vďačný za to, že sa nachádza až za sklom. Sála z nich nevinnosť. Pri dlhšom pozeraní by som sa v nich rozhodne stratil. Je prirodzene krásna. Nepotrebuje sa prikrášľovať. Som chlap, všímam si ju. Ona sa na mňa nebude nikdy pozerať takýmito očami. Som pre ňu len obyčajný chorý chlapec, ktorý je utiahnutý do seba. Aj sám si dokážem priznať, že nepôsobím na ženy príťažlivo. Tie letia na mužov podobných Hugovi. Nemám zo seba komplexy, ale občas je potrebné zhodnotiť situáciu triezvymi očami. Nemal som kamarátov a nebudem mať ani partnerku. Netúžim po nej. Ľúbostné záležitosti idú mimo mňa. Nie je to parketa, v ktorej by som sa vyznal. Predpokladám, že muži tam vonku mali svoj prvý bozk v dvadsiatich dvoch rokoch dávno za sebou. Pravdepodobne na neho už aj stihli zabudnúť. Nie je to pre nich veľká veda. A nie je správne porovnávať sa s nimi. Nie som ako oni. Nemám tú mužnosť, na ktorú zbalil otec moju mamu. Ženy sa na mňa pozerajú so súcitom. Nevidia vo mne chlapa. Som za zenitom. Čo je na tom však najvtipnejšie, je fakt, že som v tejto invalidnej a penzijnej fáze už od svojho narodenia. Nikdy tu nebolo obdobie, kedy by som bol v zenite.

"To ma ani neprídeš privítať?" vyruší ma z myšlienok môj otec a opiera sa ramenom o zárubňu dverí.

"Vitaj doma," odvetím a prevrátim si stranu knihy, do ktorej som sa pustil, ale nedokázal sa koncentrovať a nakoniec ju vlastne ani nezačal čítať.

"Čo hovoríš na tú novú opatrovateľku? Predviedol si jej nevraživosť v plnom rozkvete?"

"Záleží na tom, aj tak zmizne."

"A čo ak nie?"

"Bola by hlúpa, keby ostala. Je plná elánu, neustále poskakuje a musí sa hýbať, nepatrí do tohto prostredia."

"Nemala by o tom rozhodnúť len tak náhodou ona sama?"

"A nemali by ste nechať len tak náhodou rozhodovať aj vy mňa o tom, ako budem tráviť svoje dni a nenajímať mi pritom nejaké opatrovateľky ako nejakému zmrzačenému mrzákovi, ktorý si nedokáže ani vytrieť zadok bez cudzej pomoci?"

"Vyhýbaš sa nám a nechceš nás počúvať, keď si s tebou nevieme rady, neostáva nám nič iné a konať poza tvoj chrbát. Nemôžeš vychádzať von, ale nemusíš tráviť celé dni zavretý v tomto priestore a ani nemusíš byť sám."

"Vy dvaja ste beznádejný prípad. Dobre vedieť, že sa dokážete dohodnúť aspoň na tejto veci. Váš vzťah sa blíži ku krachu, ale vy sa budete aj napriek tomu tváriť, že je všetko v poriadku a namiesto toho, aby ste sa o tom zhovárali, ty sa vydáš na obchodnú cestu hoc aj na Madagaskar. Bojíš sa čeliť pravde a vyhýbaš sa jej ako sa to len dá. Najprv si vyriešte svoju situáciu, až potom sa starajte o svojho asociálneho nepodareného syna."

"S tvojou mamou si prechádzame menšou krízou, ale milujem ju. Nie je od teba spravodlivé, keď na mňa takto útočíš. Nemáš to ľahké, ale to ani my dvaja."

"Prepáč, moja vina. Asi by bolo najlepšie, keby som sa nikdy nenarodil. Lepšie nemať žiadneho syna, ako takéhoto neschopného."

"To som nikdy nepovedal. Mil..."

"Odpusť si tie slová. Možno si to nikdy nevyslovil nahlas, ale myslel si si to. Musel si premýšľať o tom, prečo vám dvom nebol dopriaty zdravý syn. Život so mnou predstavovalo len obmedzenia a zákazy. Neviním vás z toho. Nemám ti za zlé, že ma nepovažuješ za syna, akého si želá každý otec. Ale je to tak, bohužiaľ. Už sa nemôžem odnarodiť. Ale keď chceš odísť, nech ti v tom nebráni to, že som chorý. Neber na mňa ohľady."

"Priali sme ťa takého, aký si. Milovali sme ťa od prvej chvíle a stále ťa milujeme. S tvojou matkou sme sa za tie roky odcudzili, to sa občas v partnerstve stáva, ale ty nie si príčinou, Félix. Keby sme sa aj rozviedli, ty si tá najlepšia vec, ktorá z tohto manželstva vznikla. Mrzí ma, že sa takto cítiš a ešte viac ma mrzí, ak sme ti my dali niekedy príčinu, aby si si tieto veci myslel. Isteže sme boli nešťastní z toho, keď sme sa to dozvedeli. Bol si bábätko a z ničoho nič nám oznámili, že môžeš zomrieť. Že sa možno nedožiješ ďalšieho týždňa bez transplantácie a izolácie. Boli to náročné časy. Ale aj napriek všetkému si dnes tu a sme na teba hrdí. Nevzdal si to a bojoval si. Predčil si prognózy lekárov."

"Oceňujem tvoju snahu, ale pravdou je, že pre všetkých by bolo jednoduchšie, keby som sa nenarodil. Ale to už je jedno. Idem do postele, zavri za sebou dvere, keď budeš vychádzať."

Musel som zmiznúť do kúpeľne, aby som sa vyhol ďalšej konverzácii. Nerád hovorím o svojich pocitoch. Nebol som synom, s ktorým by mohol robiť všetky tie otcovské veci. Nehral som futbal na tráve. Fyzické aktivity sú pre mňa tabu. Nesťažujem sa. Len konštatujem. Trvalo chvíľu, kým som sa zmieril s ťarchou tejto choroby a čo všetko so sebou obnáša, ale napokon som dospel do bodu akceptovania. Nič iné mi ani neostávalo. Smrť jedného dňa nastane. Nikto nežije večne. Nemám z nej strach. Ak sa to stane ešte keď budú rodičia nažive, nejako to prekonajú. A keď až po ich smrti, nikomu aspoň nebudem chýbať. Nebojím sa umretia. Smrť u mňa nedokáže vyvolať strach. Býval som s ňou dennodenne vo vztyku. Keď je niekto dlhodobo chorý, prijímanie smrti ide asi ľahšie. Hovorím z vlastnej skúsenosti. Aj tak jej nemôžeme zabrániť. Keby som zomrel hoc aj dnes, nikoho by som za sebou nenechal. Chýbal by som len týmto ľuďom, ktorí so mnou žijú pod jednou strechou. Nakoniec by to však zvládli a pohli sa ďalej. Život uteká. Aspoň myslím. Ja si pripadám ako by som sa nachádzal v dimenzii bez relatívneho časopriestoru. Čas tu neplynie súbežne. Každý deň akoby sa opakoval rovnaký deň s menšími úpravami a zmenami. Neviem, kedy naposledy som prestúpil prah tých dverí. Nepamätám si, čo znamená, že som bol veľmi malý a bolo to už dávno.

Ležím na posteli, ale neviem sa prinútiť zaspať. Mesiac mi svieti priamo do očí. Predtým som tu mával teleskop a pozoroval som úkazy na oblohe. Máme dobrý výhľad, mesiac je tu najjasnejší, pretože ho neprekrývajú pouličné svetlá a vysvietené nápisy v meste. Pretočím sa na druhý bok a podopriem si hlavu rukou. Hugo už možno ráno nepríde. Správal som sa podlo. Nezazlieval by som mu, ak by sa raz a navždy rozhodol so mnou skoncovať a viac sem nechodil. Bol som zlostný, a to viac ako zvyčajne. Nezaslúžim si ich ohľaduplné zaobchádzanie, pretože moja nemožnosť toho nie je hodná. Stal sa zo mňa hundroš, ktorý svojím správaním kazí náladu všetkým naokolo. Ale radšej byť za zloducha, ako mať na konci zlomené srdce, nie?

Vstávam pred svitaním. Túto noc sa mi podarilo zaspať len po polnoci a nedokázal som ani spať dlho. Prezlečiem si pyžamo a zapnem si nočnú lampu, aby som mohol vidieť na tlačené písmená v knihe. Horové To od Stephena Kinga má viac ako sedemsto strán, ale pomaly sa dostávam ku koncu. Som rýchly čitateľ. Skupina dospelých ľudí sa vracia po dvadsiatich siedmich rokoch do mestečka Derry, pretože sa znovu začínajú objavovať beštiálne vraždy detí, ktoré má na svedomí klaun menom Pennywise. Využíva strach ako paralýzu a požiera deti. Nie je to však tak úplne klaun, je to len akási bytosť, ktorá dokáže mať množstvo podôb a tvárí. Je síce hrubá, ale za ten čitateľský pôžitok to stojí. Rozhodne jedna z mojich najobľúbenejších Kingových kníh. Nezameriava sa v nej len na vraždy, ale aj dokonale opisuje mechanizmus vývoja strachu a rozličných fóbií. Dôraz kladie na psychiku človeka a scény, ktoré vo vás majú vyvolať strach, aj skutočne ten strach vyvolajú. Brilantné dielo. Pozriem sa na hodinky. Je presne sedem. Čítal som dve a pol hodiny. Ukladám knižku do poličky a spontánne upriamim zrak k oknu. Hugov džíp práve prechádza cez bránu a parkuje pred našim domom. Prišiel. Aj keď si to nezaslúžim.

"Dobré ráno."

"Dobré ráno," odpoviem mu a on automaticky vstupuje cez dvere. Nesnaží sa nadviazať konverzáciu, ani ma ako zvyčajne nepodpichuje. Je naštvaný.

"Je mi ľúto, ako som sa včera správal. Prepáč."

"Ty si sa naučil nové slovo? Prepáč sa nenachádza v tvojom slovníku."

"Ospravedlnil som sa, ber alebo nechaj tak."

"Si trkvas, už ma nemôžeš rozčúliť. Aj keď si ma včera vážne nasral."

"Myslel som si, že už neprídeš."

"Ale no tak, Félix. Nepodceňuj ma. Poznám ťa už dosť dlho na to, aby som sa správal ako nadurdený chlapec. Okrem toho, hoci si ma naštval, neurobil by som ti to, že by si musel meniť aj ošetrovateľa. Také utrpenie by som ti nespôsobil."

"To je od teba neuveriteľne šľachetné."

"Takže mier, ty kretén?"

"Mier," odpoviem s úsmevom, pretože mi naozaj odľahlo. Pravdupovediac som mal skutočné obavy, že sa tu viac už neukáže.

******

Štrnásť dní. Dnes sú to presne dva týždne, ako tá švihnutá Rojková vstúpila do môjho života. Ak sa tu dnes objaví, Hugo mal pravdu a bude mať príležitosť vykričať mi to do tváre. Posledné dni sme sa nerozprávali. Sedel som slúchadlami na ušiach a nepočúval ju. Neprestala ani s nosením slnečníc. Musia byť už po celom dome. Neviem, kam ich Pavol dáva, ale podľa mňa ich nezahadzuje. Všetci si ju obľúbili. Moja matka, otec, Hugo, Pavol a Anna. A čo ja? Neviem. Nie som si istý tým, aký postoj k nej zastávam. S určistosťou k nej nepociťujem nenávisť. Ani odpor. Keď sa dnes objaví, budem musieť s tým ignorovaním prestať. Tak znela dohoda. Bol som presvedčený o tom, že vyhrám. Zatiaľ sa mi to darilo. S Hugom uzatvárame stávky pri každej tretej opatrovateľke. Šťastné číslo tri vyšlo v tomto prípade jej. Do tretice všetko dobré. Už vidím, ako mi to dá vyžrať. Ale na moju obranu, na prvý pohľad naozaj nevyzerá ako vytrvalá osoba. Skôr by som povedal, že sa zlomí pri prvej príležitosti. Zdanie niekedy klame. Čítam toľko kníh a stále som sa nenaučil, že knihu nemám nikdy súdiť podľa obalu. Hugo vykračuje zo svojho auta s úsmevom a zasalutuje. Špúli perami, takže evidentne si ešte aj píska. Je presvedčený o svojom víťazstve. Ešte som neprehral. Stále tu nie je.

"Je mi to ľúto, ale ja som TI TO HOVORIL! Kto mal pravdu? Hugo Fridrich." Vtrhne do izby s víťazoslávnym úsmevom a ukazováky na oboch rukách mu smerujú ku jeho hlave.

"Správaš sa detinsky."

"A ty ako niekto, komu som to práve natrel. Aké to je byť v úlohe porazeného?"

"Rojkovú tu nikde nevidím, zatiaľ nemáš vyhraté."

"Stretol som ju po ceste. Trhala ti slnečnice. Ponúkol som jej, že ju odveziem, ale nenechala sa odbiť. Každú chvíľu by sa tu mala objaviť. Hovoril som ti, že je odolnejšia, než vyzerá. Pretrpela s tebou dva týždne a teraz je načase, aby si sa k nej správal tak, ako sa patrí. Ak teda dodržíš svoje slovo."

"Samozrejme, ale budem sa spoliehať na to, že sa spamätá a ten svoj bicykel otočí smerom odkiaľ prišla."

"Falošné nahováranie je najhoršie," konštatuje posmešne a vyťahuje si pomôcky zo svojho kufríka. Počas celej prehliadky sa škerí a podpichuje ma. Až začínam ľutovať, že som s ním tú stávku vôbec uzatváral.

"Aké to je prehrať stávku, pán Félix?" neodpustí si poznámku a štuchne do mňa.

"Akú stávku?" zopakuje Rojková vo dverách a v rukách drží natrhanú kyticu zo slnečníc. Na svoj príchod si nemohla vybrať lepší čas.