Félix

Čo to šialené dievča znovu vyviedlo? Až ku mojím dverám sa dostavil jej prenikavý krik o pomoc. Urobil som to. Odhodlal som sa prejsť cez dvere, ktoré oddeľujú môj priestor a vyšiel až von na chodbu. Potreboval som sa ubezpečiť, že je v poriadku, snáď ma do rána tento hrdinský počin nezabije. Stále jej treba pomáhať. Riskol som to a dotkol sa dverí, pri ktorých ešte pred chvíľou stála. Som na ňu naštvaný, aj keď doteraz viac-menej z neznámeho dôvodu, ale keď som ju začul kričať, nemohol som tu len tak sedieť a prepočuť to. Nedokážem byť takým ignorantom, akým by som chcel byť. Malo by mi to byť jedno. Keď o tom uvažujem s chladnou hlavou, riskujem kvôli nej svoje zdravie. Keby som sa k nej teraz priblížil, moje telo by mohlo vybuchnúť. Doslovná časovaná bomba. Aspoň tak by som to prezentoval pred ňou. Samozrejme, že len žartujem. Ale stavím sa, že pri jej ľahkomyseľnosti by azda mojím slovám aj bezvýhradne uverila. Nevybuchol by som, ale z jej tela by sa mohla preniesť nákaza alebo vírus, ktorý sa na ňu počas vonkajšieho pobytu uchytil. Nevadí, že je zdravá, škodlivé látky sa v ovzduší prenášajú bežne na ľudí, lenže majú protilátky, ktoré s nimi dokážu bojovať. Neochorejú len tak ľahko. To o sebe my, osoby so SCID, povedať nemôžeme. Zvádzam so sebou vnútorný boj a chcem sa otočiť, ale aj napriek tomu pokračujem v chôdzi a pokúšam sa ju vystopovať. Stojí niekde tu na chodbe, lenže v tomto veľkom dome je náročné sa orientovať. Počujem ju. Rozpráva sa s niekým, s mužom. Pýta sa ho na moje meno a mužský hlas odpovedajúci jej spoznávam bezproblémovo. Vrátil sa môj otec. Veľavážený pán Šmid, ktorý využije každú možnú príležitosť na obchodnú cestu. Bláznivé dievča, zrodila sa paranoja aj u nej. Vypadli nám poistky a ona, predpokladám, prechádzala po chodbe sama. Určite sa pri nej objavil môj otec, a preto ten krik. Zistil som príčinu, moje ochranárske ruky nemá za potreby. Hoci si nie som istý tým, či by som pre ňu nejakou pomocou vôbec bol. Ak by sa udrela a vyvrtla si členok, nepreniesol by som ju ako hrdina na svojich mocných pažiach až do postele a neošetril jej ho.

Vrátim sa naspäť a okamžite zamierim do kúpeľne pre potrebnú dezinfekciu. Nenachádzal som sa v jej blízkosti, nestál som pri nej, len som vyšiel von a strop je vzduchotesný, myslím, že by to malo byť v poriadku. Ak nie, do zajtra prepukne infekcia a môj zoslabený imunitný systém to so mnou raz a navždy vzdá. Podarilo sa mi u nej vyvolať strach. To pozeranie hororu zabralo. Problém je len v tom, že aj jej sa podarilo vzbudiť strach u mňa. Bál som sa o ňu, myslím, že to z môjho bezhlavého vystúpenia z dverí vyplýva zo situácie. Začína ma zaujímať. Chcem byť k nej odporný, ale ona mi to neuľahčuje. Správa sa ako nejaká svätá matka Tereza. S tým svojím nevinným kukučom a slniečkovým úsmevom od ucha k uchu je nemožné pozerať sa na ňu odpudivo. Lujzu Rojkovú musí mať každý rád. To je zaručeným pravidlom. Takým, ako je v hororoch nikdy nechodiť do podkrovia, keď sa na dome vybije elektrina. Alebo že ti na aute vždy dôjde benzín, keď ho najviac potrebuješ pre svoj útek. Je prakticky nezrealizovateľné ju nenávidieť. A ja by som to chcel. O to ľahšie by bolo ubližovať jej a dohnať ju k úteku z mojej izolácie. Pretože čím viac času s ňou budem tráviť, tým naviazanejší sa k jej energetickej osobnosti stanem. Chcem sa ušetriť toho sklamania, keď si jedného dňa uvedomí, že jej život nemusia tvoriť iba steny a múry tejto nepriestrelnej pevnosti. Pretože nehľadiac na to, aká odhodlaná teraz je, časom ju to prejde a začne sa so mnou nudiť. Čo jej už len ja môžem ponúknuť? Nemám v rukách žiadny zábavný výber aktivít, ktoré by jej vyhovovali. Som ako nejaký dôchodca. Vediem ten najnezážívnejší život, o akom sa vám len môže zdať. Vydržím sedieť v jednej pozícii celý deň. Ona to nedokáže ani na jednu celú minútu. Vrtí sa, hľadá si rôzne polohy a je v neustálom pohybe. Aké kamarátstvo by to bolo? Zo súcitu? Platené z peňazí mojej obetavej matky. To je dôvod, pre ktorý sa cítim ešte poníženejšie. Neviem, aký presný počet ľudí sa tu objavil, ale ani jeden z tých, ktorí sa ukázali vo dverách, neprišiel kvôli tomu, že by mal skutočný záujem o mňa. Odmietam byť pre niekoho prácou. A presne z toho istého dôvodu nepovažujem za kamaráta ani Huga. Je len ďalším z tých, ktorí majú moje meno zaškrtnuté pri kolónke zdroj práce.

Ružový bicykel Rojkovej je stále pristavený pod strieškou, čo znamená, že prijala moju ponuku a ostáva cez noc. Nebol by som pokojný, keby znovu vyšla von do toho nečasu a šliapala by do pedálov ako nejaký blázon. Verím, že by toho bola schopná. Bojí sa krvi a pri každej scéne so zabíjaním odvracala zrak, ale neštíti sa jazdenia bez prilby. To dievča má guráž. Prajem si vedieť o nej viac, ako len tieto fakty. Sú len tak zbežné a obecné, v nej sa skrýva väčšia rozmanitosť. Rôzne zákutia, ktoré sú mimoriadne ako jej farebná osobnosť. Je mojím presným protikladom. Opakom. Asi tu neexistuje nič, čo by nás dvoch spájalo a mali by sme spoločné. Ale to sa hovorí o zaručení správne fungujúceho vzťahu, nie? Protiklady sa priťahujú. Slogan, ktorého pravdivosť nemôžem potvrdiť ani vylúčiť. V žiadnom som totižto nebol. Ženy asi príliš netúžia po chlapoch uväznených v presklenej klietke kvôli nezvyčajnej kondícii, pri ktorej môže mať pobudnutie vo vonkajšom prostredí smrteľné následky. Oni si želajú mužov, ktorí ich budú ochraňovať a niesť na rukách. Navštevovať s nimi múzeá, chodievať na filmy do kina a každý piatok tráviť čas v reštauráciách pri romantickej večeri. Snívajú o chlapoch so svalmi, statnou postavou a veľkými rukami, s ktorými ich budú objímať. Nikto neletí na kriplov. To schvaľujem. Tiež by som si nevybral seba, keby som bol na opačnej strane. Pretože ja nemám v sebe nič, čo by ženu mohlo prinútiť sa do mňa zamilovať. Som len nudný pajác s poruchou imunity. Namiesto toho, aby som sa staral ja o svoju milovanú, to ona by ma mala po celý čas na krku mňa a jej úlohou by bolo kontrolovať ma ako nejaké dieťa. Moja osoba nespĺňa žiadne vyhovujúce kritéria. V podstate predstavujem všetky dôvody, pre ktoré je nesprávne si so mnou niečo začínať.

Hodím sa do postele a podložím si hlavu rukami. Dívam sa do stropu a koncentrujem sa na neutíchajúci a hlasitý dážď. Blýskanie mi presvetľuje tvár, ale neunúvam sa zatiahnuť rolety a závesy. Aké by to bolo, keby som bol zdravý? Našiel by som si ženu, ktorá by sa neskôr stala mojou manželkou a splodili by sme spoločne naše vlastné potomstvo? Rod Šmidovcov by sa rozrástol. Mama s otcom by dostali vytúžené vnúča, ktoré by rozmaznávali a prenechali vydavateľstvo mojim rukám. Pokračoval by som v našej rodinnej tradícii a neskôr by som odovzdal náš biznis do rúk svojho syna alebo dcéry. Nikdy som nad takýmito vecami nepremýšľal. Obzvlášť pre to, že do mojej budúcnosti nebudú nikdy patriť. Transplantácia kostnej drene je najúspešnejšia v prvých dvoch rokoch života a rola kostnej dreni od biologického súrodenca úspešnosť razantne zvyšuje. Momentálne by mi transplantácia mohla skôr poškodiť, pretože najlepšiu šancu pre celkové vyzdravenie predstavuje transplantovanie ihneď po diagnostikovaní. Nájdenie správneho darcu, ktorý nie je s pacientom v príbuzenskom vzťahu, sa dá skôr považovať za menší zázrak. Môžem byť vôbec rád, že som prežil prvé dva najkritickejšie roky svojho života. Vo väčšine prípadov sa pacienti bez transplantácie kostnej drene nedožijú ani prvých narodenín. Dalo by sa teda povedať, že žijem dlhšie, ako by sa očakávalo. Prežil som tú nepredpísanú lehotu. Ale môj systém to môže vzdať kedykoľvek. V hociktorý deň. Z jedného dňa na druhý ma pripúta k lôžku a dá mi zbohom. Žijem v tejto sterilnej bubline, ktorá je okrem nekonečného užívania liekov tým jediným, čo ma udržuje nažive.

Ktovie, do akej izby ju ubytovali. Máme na výber, celú škálu rozlične zariadených a hlavne sterilných. Aj mama sa už stihla vrátiť. Jej auto je zaparkované pred vchodom spolu s otcovým. Mám pocit, že spolu ostávajú už len zo zotrvačnosti. Ponorili sa do práce a viac si nevšímajú. Stali sa z nich workoholici. Mám taký dojem, že keby nemuseli, ani jeden z nich by sa sem nevracal. Nemám k ním vybudovaný vzťah. Aspoň to nie je také, ako bývalo. Sme traja cudzinci nachádzajúci sa pod jednou strechou. Nechápu ma. Pripadám si akoby som bol adoptovaný. Nie som podobný ani jednému z nich. Nie povahovo. Za tie roky sa toho mnoho zmenilo. Predovšetkým ja som sa premenil a stal niekým iným. Uzavrel som sa do svojej vlastnej ríše a hovorenie s nimi dvomi predstavovalo aktivitu, do ktorej som bol prinútený. Neobjavovala sa u mňa potreba zdôverenia sa so svojimi pravými pocitmi. Vyrástol som z toho. Alebo som len pretvoril svoju podstatu, pretože mi vyhovuje správať sa asociálne? Človek pravdepodobne nedokáže vyrásť z rozprávania sa so svojimi rodičmi. Nebol som dieťa, aké si želali. Nikto netúži po nezdravom dieťati. Od narodenia pre nich dvoch predstavujem len zdroj starostí. Majú ma na krku a nezbavia sa ma. Mám dvadsaťdva, správna doba na odletenie z hniezda. U normálnych rozhodne áno. Lenže ja normálny nie som. Moja choroba ma navždy bude definovať. Nezmením to, ako sa na mňa ľudia pozerajú. Vždy v ich očiach uvidím súcit. Nie som v tom však sám. Každý chorý si prechádza niečím podobným. Ľútosť je možnože ešte ten lepší prípad, nezáujem a pohŕdanie bolia stonásobne viac. S tým nemám skúsenosti. Nebol som obeťou týrania. Táto sklenená klietka ma ochránila aj pred tým.

Ráno vstávam na nezvyčajné ticho. Inštinktívne hodím zrak k oknu, z ktorého ma vítajú slnečné lúče. To dievča prenieslo svoju šialenosť aj do nášho počasia. Včera lialo ako z krhly a keď som zaspával, nebolo ani najmenšieho náznaku, že sa prebudím do takéhoto rozžiareného rána. Sadnem si na kraj postele a povyťahujem sa. Pretriem si oči rukou a pozriem na hodiny. Je presne osem. Spal som neobvykle dlho. Vstávam o hodinu, niekedy aj o dve skôr. Vstanem a prejdem ku oknu, jej bicykel sa tu už nenachádza. Odišla. Dnes už podľa mňa nepríde. Včera tu bola celý deň. Deväť dní je mojou opatrovateľkou. Blížime sa ku tým dvom týždňom zo stávky. Keď to vydrží, prestanem sa správať ako kretén. Taký bol sľub. Musím dodržať slovo, ktoré som dal Hugovi. Ale štrnásť dní ešte neubehlo. Stále to so mnou môže vzdať. Je tu ešte kopa času. Viac takých filmov a bude si želať, aby do tohto domu nevkročila. Ten jej včerajší krik musel sčasti súvisieť s pozeraním Vreskotu. Poistky boli vyhodené a ona prechádzala tmavou chodbou osamote. Presný ukážkový scenár z hororu. Na rozdiel od maskovaného vraha však narazila len na môjho otca.

"Dobré ráno, niekto si tu dnes pospal. Má táto skutočnosť niečo dočinenia z tvojho malého rande so slečnou Lulu?" zákerne sa spýta Hugo po vstupe do dverí a mrkne na mňa.

"O akom rande to hovoríš konkrétne?"

"Nehraj sa na hlúpeho, viem, že ste spolu včera pozerali nejaký film."

"Si horší ako nejaká klebetná baba."

"A ty odbáčaš od témy. Si kanec."

"Pozerali sme spolu Vreskot."

"Lulu s tebou pozerala tú vyvražďovačku? Urobil si to naschvál, vedel si, že ju tým vystrašíš."

"Samozrejme."

"Chúďa dievča." Krúti hlavou z neuverenia a vykladá si na stôl svoj kufrík so zdravotníckymi pomôckami. Zmeria mi tlak, popočúva stetoskopom a odoberie krv. Je pri tom sústredený a na tvári ma typický doktorský výraz, z ktorého neviete vyčítať, či sa jedná o dobré alebo zlé správy, pretože pri oboch sa tvári rovnako.

"Nenútil som ju do toho. Nebola zviazaná, ani som ju nepripútal k radiátoru. Mohla sa zdvihnúť a odísť, sama si vybrala, že sa so mnou na to pozrie."

"Pretože robí všetko, aby si ťa získala a ty si taký slepý, že si to vôbec nevšímaš."

"O nič z toho som ju nežiadal. Sama si je na chybe."

"O chvíľu s tým budeš musieť aj tak prestať. Vyhrám stávku a keď aspoň spolovice nie si takým kreténom, ako sa prezentuješ, splníš to, čo si mi zaručil pri potrasení rukou."

"Dva týždne ešte neubehli."

"Ani sa nenazdáš, ubehne to ako voda a ja ti potom budem môcť s najväčšou radosťou šplechnúť do tváre, že som mal pravdu."

"Si patetický."

"A ty si kretén s veľkým K. Sme si kvit. Ale aj tak ťa mám rád a poznám ťa až príliš dobre na to, aby som vedel, že sa na toho drsného zloducha len hráš, aby si ju od seba odohnal."

"Bude to tak pre ňu najlepšie."

"Nemyslíš, že by si o tom mal nechať rozhodnúť ju?"

"Hugo, oceňujem tvoju starosť, ale nemiešaj sa do toho. Vyhovuje mi to takto."

"To je len lož, ty a ja to veľmi dobre vieme. Ostáva už len, aby si bol pripravený si to aj priznať."

"Vieš, čo neznášam? Keď mi niekto nasilu vnucuje svoju pravdu. Nie som nesvojprávny a dokážem sa rozhodovať aj bez vašich cenných rád. Odpusť si ich, maj sa. Východ už určite nájdeš."

"Správaš sa ako rozmaznané decko, Félix. Možno bude naozaj najlepšie, ak zostaneš sám, aspoň svojím patetickým správaním nebudeš otravovať všetkých naokolo."

"Skvelé, ani teba tu nikto nedrží. Nemusíš sem chodievať. Keď je ti také nepríjemné pobudnutie v mojej prítomnosti, odíď a nevracaj sa. Aspoň ťa zbavím toho otravovania." Pokrúti hlavou a bez slova vychádza. Naša prvá hádka. Ironicky možno aj posledná. Mal by odísť, veď som mu aj tak len na príťaž. Má pravdu. Moje správanie je nehorázne. Som len zraniteľný chlapec s komplexmi a bojím sa odlúčenia. Poznajú ma. Vedia príčinu. A ja sa jej naopak bojím čeliť. Odplašenie ľudí je len zástierka, clona a kamufláž. Dávam im cielene dôvody na odchod, aby som neskôr nebol sklamaný z toho, že odídu aj napriek tomu, že im ukážem svoju pravú stránku. Predstieranie mi ide ľahšie. Bolesť je potom znesiteľnejšia a samota priaznivejšia. Rezignovane sa posadím do kresla a ďalšiu hodinu strávim nečinným pozeraním sa skrz neho. Nič zvláštne sa nedeje. Pôsobí to ako namaľovaný obraz. Je na ňom zachytený len jen moment a kedykoľvek sa na neho pozriete, nič sa na ňom nezmení. Ostáva navždycky nemenný. V tom sa predsa ale niečo nové pritrafí. Neostala doma. Farebná machuľa si razí cestu na svojom ružovom bicykli. Bola sa len prezliecť. Nekontrolovane sa usmejem a očakávajúco na ňu hľadím, kým mám na ňu detailný výhľad. Usilovne šliape do svojich pedálov s dvomi zapletenými vrkočmi a košíkom plným žltých slnečníc. Teší ma, že sa tu objavila. Svoju radosť z jej príchodu nedokážem skrývať a úsmev z mojich pier nemizne. Sedím otočený chrbtom a keď začujem otváranie zaťahovacích dvier, spojím pery dokopy a silno ich tlačím dovnútra. Zatiaľ sa nemôže dozvedieť, akú reakciu vo mne jej príchod vyvolal.

"Dobré ránko. Budem sa ti ospravedlňovať, pretože som to myslela vážne. Zvolila som zlú kombináciu slov, nechodím sem len preto, aby som sa zavďačila tvojej mame, ale kvôli tomu, že toto miesto je zázračné a páči sa mi každý drobnučký kút, ktorý ho tvorí. Predovšetkým ale rada vidím teba a chcem, aby z nás boli kamaráti. Hráš sa na nedostupného, ale len si predo mnou kladieš na tvár masku. Bojíš sa byť reálnym. Možno som naivná a nevyzniem seriózne, ale nie som hlúpa. Dovoľ mi ukázať ti, že mať dobrého kamaráta nie je nikdy na škodu."