V treťom ročníku sme mali predmet štylistika, čo je jedna z jazykovedných disciplín. Na cvičenia sme na 1 A4 mali napísať esej na ľubovoľnú tému a potom sme mali spraviť rozbor tej eseje. 

Tak trošku som v eseji spomenula wattpad. :D Netuším, či sa sem vyučujúca potom mrkla, ale aspoň vie, že niečo také existuje. :D 

_______________

Umenie nie je o talente - esej

13.10.2018

Talent, talent, talent. Slovo toľko skloňované v oblasti umenia. A pritom je úplne prázdne. Takmer nič neznamená. Nejakú úlohu v rozvoji umelca určite zohráva, no netalentovaný umelec sa v kariére pokojne môže dostať ďalej, než ten, ktorý sa narodil s talentom. Ako je to možné? Úplne jednoducho. Ak talentovaný človek svoj talent nerozvíja, ostane stáť na jednom mieste, zatiaľ čo netalentovaný, ktorý na sebe maká, ho môže veľmi ľahko predbehnúť.

Mnoho ľudí, ktorí sa v oblasti umenia nepohybujú, si myslí, že schopnosti umelca závisia len od jeho talentu. Ani náhodou im nenapadne, koľko driny za tým muselo byť. Koľko času ho stálo, aby sa dostal tam, kde je. Proste si povedia, že má talent a tým to hasne.

Nie je tajomstvom, že niektorí klaviristi (konzervatoristi a študenti vysokej školy múzických umení) strávia pri klavíri často krát aj šesť až osem hodín denne. Žiadny svetoznámy klavirista sa vo svojom odbore nestal dobrým iba preto, že má na to talent. Speváci sú na tom podobne. Tí najlepší svetoví operní speváci sa nenarodili s tým, že dokonale ovládali techniku operného spevu. Je to dlhodobý proces. Nič sa nestane zo dňa na deň.

Pokiaľ ide o absolútny sluch, s ním je to už trošku inak. Nedá sa získať. Dá sa s ním len narodiť. Je pravda, že hudobný sluch sa od umelcových začiatkov postupne zlepšuje, až sa dostane na veľmi dobrú úroveň. A pritom môže ísť o človeka, ktorý sa narodil bez akéhokoľvek hudobného sluchu či rytmu. Ale na úroveň absolútneho sluchu sa umelec, ktorý ho vrodený nemá, nedostane ani keby sa postavil na hlavu a porodil dinosaura.

Ja som práve príklad osoby, ktorá ani náznakom nemá vrodený hudobný talent. A aj napriek tomu študujem hudbu. Všetko je to len o cviku.

Ale aby som neostala iba pri hudbe, presuňme sa k písaniu.

Na internete existuje jedna stránka pre začínajúcich autorov, alebo takých autorov, čo nemajú možnosť publikovať cez vydavateľstvo. Volá sa wattpad. Je tam veľa dosť dobrých autorov, ktorí by si zaslúžili, keby ich wattpadové dielko bolo vydané knižne. Vidno, že už majú čo to za sebou a že sa písaniu venujú dlhšie. A že evidentne aj veľa čítajú. Laik si pomyslí, že majú fakt talent. Ale nie. O tom to nie je. Majú hlavne skúsenosti. Lenže okrem kvalitných autorov sú tam aj dvanásťročné deti, ktoré úroveň wattpadu dosť znižujú. No a tieto deťúrence píšu zväčša fanfikcie vyzerajúce približne tak, že Justin Bieber znásilnil hlavnú hrdinku, ktorá ho spočiatku neznášala, no potom sa doňho zamilovala, mali svadbu a kopec detí... A to som ešte nespomenula gramatické chyby, zlý slovosled a na nič štylistiku... V skratke, nedá sa to čítať. Ale na druhú stranu, nech píšu. Aj napriek takýmto začiatkom z nich raz môže niečo byť. Nikto učený z neba nespadol.

Snáď sa mi podarilo objasniť, že klavírnym virtuózom, dokonalým spevákom, obdivuhodným hercom, mimoriadnym maliarom, skvelým tanečníkom, či výnimočným majstrom slova sa bez tréningu nestane nikto. Aj keby ten talent mal.

Umenie nie je o talente - rozbor eseje

1. Spôsob spracovania témy

Téma je určená bežným ľuďom – neumelcom, ktorí sa v umeleckej sfére nepohybujú. Ide o to, aby pochopili, že kvalita umelca nezávisí IBA od jeho talentu. Myslím si, že téma eseje zodpovedá predpokladanému percipientovi.

Spracovanie témy neumelec určite pochopí. Neznámymi pojmami sú možno „absolútny sluch", „wattpad" a „fanfikcia". Absolútny sluch je v eseji vysvetlený na polovicu. Vysvetlila som, že sa počas života nedá získať, že môže byť iba vrodený. Zabudla som však vysvetliť, čo absolútny sluch vlastne je. Opačný prípad je pojem „wattpad", ktorý som objasnila úplne. Pojem „fanfikcia" som vysvetliť zabudla. Ide o príbeh zasadený do prostredia už vydanej knihy, natočeného filmu, alebo aj o príbeh, v ktorom vystupujú známe celebrity ako speváci, herci a pod. Skrátka – príbeh o niečom, čoho je autor fanúšikom. Preto sa to volá práve „fanfikcia".

Či sa záujem percipienta udržiava, úplne posúdiť neviem. Ale myslím si, že áno.

2. Spôsob členenia textu

Na začiatku eseje hovorím o tom, ako ľudia reagujú na umelcov a vysvetľujem ich omyl. V jadre tému podrobnejšie opisujem v dvoch druhoch umenia (hudbe a písaní), aby mal predpokladaný percipient šancu lepšie ma pochopiť. V závere mám všetko zhrnuté. Myslím si, že téma je do jednotlivých častí rozdelená primerane.

Nemyslím si, že je v eseji niečo, čo je vzhľadom na komunikačný zámer neprimerané.

Keď som text písala, tak som si jeho členenie na časti ani veľmi neuvedomovala. Keď ho čítam a nepremýšľam nad tým, tiež si to veľmi neuvedomujem. Akurát záver je možno trochu viac odčlenený. Celkový text je určite vnútorne koherentný a jednoliaty.

Názov eseje je „Umenie nie je o talente". Každému čitateľovi dá dôveryhodnú informáciu o tom, čo sa v texte môže dočítať. Je úplne zosynchronizovaný s celkovým textom.

V úvode uvádzam čitateľa do témy a v závere zhŕňam to, čo som celým textom chcela povedať. Že dobrým sa v akejkoľvek činnosti nestane bez cviku nikto, hoci by mal talent. Úvod a záver funkciu určite spĺňajú.

3. Miera vyjadrenia vlastných myšlienok

Pokúsila som sa vyjadriť vlastné myšlienky a názory na tému, o ktorej bežní ľudia väčšinou premýšľajú nesprávnym spôsobom a myslím si, že percipientovi moja esej určite nové a novo videné informácie prinesie.

4. Zmysel textu

Snažila som sa v eseji ukázať, ako problematiku umenia a talentu vnímam ja, lebo mi vadilo, keď som ľudí často počula povedať frázy typu: „Ty kokso, ten má ale riadny talent.", „Chcel by som sa naučiť hrať na klavíri, ale nemám na to talent.", „Mať jeho talent, tak si pískam." Veľmi mi vadí, keď to niekto takto vníma. Keďže som hudobníčka, ja sama vidím, ako to v skutočnosti je. Vidím to na sebe, keďže vrodený hudobný talent nemám. Chcela som vo svojej eseji objasniť, že to v skutočnosti nie je tak, ako to neumelci väčšinou vnímajú. Pretože každý môže byť v niečom dobrý, aj keď na to nemá talent. Stačí len chcieť a pracovať na sebe.

Myslím si, že text určite zodpovedá tomu, čo som ním chcela povedať.

Nemám pocit, že obsahuje príliš veľa zbytočných a výplnkových miest. Všetko som sa snažila podať stručne a jasne tak, aby to bolo pochopiteľné.

Záver, ku ktorému som esejou prišla,má logické zdôvodnenie a dúfam, že to z môjho textu každý pochopí.Nepísala som to nejako nezrozumiteľne. Moje texty väčšinou dávajú zmysel a ľudia ich chápu. Teda aspoň mám taký pocit.

5. Výrazové prostriedky

V súvislosti s absolútnym sluchom som v eseji spomínala, že sa s ním dá iba narodiť. Získať ho počas života je nemožné. Namiesto toho, aby som veľkým množstvom slov a s využitím veľkého priestoru opisovala, že snažiť sa získať absolútny sluch je zbytočné, som použila prirovnanie, že ho umelec nezíska, „ani keby sa postavil na hlavu a porodil dinosaura". Myslím si, že je to výstižné a neklišéovité prirovnanie.

Keď som pred koncom eseje spomínala deti, ktoré na Wattpad dávajú svoje príbehy v nie veľmi dobrej kvalite, napísala som k tomu frázu „nikto učený z neba nespadol." Každý sme nejako začínali. Rovnako aj tie deti. Napriek tomu, že začiatky ich „spisovateľskej" činnosti nie sú kto vie čo, raz sa môžu vypracovať na dobrú úroveň. Ak sa budú snažiť a veľa písať.

Vždy, keď niečo píšem, snažím sa netvoriť príliš dlhé a komplikované vety. Pre čitateľa je ťažké sa v dlhých vetách nestratiť. Krátke sa čítajú ľahšie a sú pochopiteľnejšie. S písaním krátkych viet to u mňa inak nebolo ani v tejto eseji. Už som si zvykla písať skôr kratšie vety než dlhé, takže sa nad tým väčšinou ani nezamýšľam. Keby krátkymi vetami boli písané aj odborné knihy z jazykovedy alebo z iných vied, hneď by sa nám to lepšie čítalo a pochopili by sme ich. Takže nechápem, prečo jazykovedci píšu knihy s päťriadkovými vetami.

Myslím si, že čo sa týka výrazových prostriedkov, tak štýlu eseje určite zodpovedajú. A že ich ani nie je ťažké pochopiť. Hlavne ak sa jedná o človeka vo veku študenta strednej školy, vysokej školy a vyššie. A mám pocit, že žiaci z vyšších ročníkov ZŠ by tiež nemali problém moju esej pochopiť.

6. Interpunkcia a pravopis

Myslím si, že pravopisných chýb v eseji veľa nemám. Nezvyknem mať s nimi problém. A ak tam nejaké sú, bude ich asi pomenej. Interpunkcia bude zrejme tiež v poriadku.

7. Ďalšie štylistické chyby

Po prezretí si poznámok o štylistických chybách nemám pocit, že v mojej eseji sa nejaké závažné nachádzajú. Všimla som si len jednu.

Za chybu sa dá považovať možno to, že som použila české slovo „maká" namiesto slova „pracuje". Ale urobila som to, viac-menej, naschvál. Viac sa mi to páčilo. A ešte som to urobila aj preto, lebo slovo „pracuje" mi vtedy ani nenapadlo. Vôbec som nepremýšľala nad inými alternatívami aj napriek tomu, že „maká" mi word označil ako chybu. A nepremýšľala som nad tým aj preto, lebo „maká" sa mi tam proste hodilo. Chcela som to tak.

8. Návrhy na zlepšenie textu

V eseji som opisovala najmä hudbu a písanie. Niečo by sa však dalo napísať aj o iných druhoch umenia, ako napríklad o tanci, herectve, či výtvarnom umení. Keby som na to mala viac priestoru, mohla by som sa rozpísať aj o nich.