Ján Ondruš je autorom povojnovej poézie. Dejiny povojnovej poézie sme mali v prvom semestri štvrtého ročníka (prvý ročník magisterský). Tak ako aj pri interpretácii Hlbinovej zbierky, aj tu sme mali pracovať so štúdiami literárnych vedcov a informácie z nich využiť pri vlastnej interpretácii, pričom sme, ako som už spomínala, mali písať viac o svojich postrehoch a o štúdie sa iba opierať. 

Ja tie interpretácie veľmi robiť neviem. Teda nie, že neviem, ale ide o terminológiu. Vo štvrtom ročníku by som ju už mala lepšie ovládať a nepísať takým tým jednoduchým a uvoľneným spôsobom. Práve nedostatočné používanie terminológie je mne aj mojim spolužiakom často vyčítané, hoci s interpretáciami ako takými vyučujúca problém nemá, páčia sa jej. Len terminológia je kameňom úrazu. 

Ale keď človek veľmi nezvykne čítať štúdie literárnych vedcov a recenzie literárnych kritikov, tak mu tie odborné výrazy dosť unikajú a nepozná ich.

_______________

Opäť mi nechcelo uložiť celý názov, tak znova:

Motív dvojníka, dualita a rozpory v básni Rozdvojenie zo zbierky Šialený mesiac od Jána Ondruša

Ján Ondruš v detstve ochorel na tuberkulózu. Bol liečený liekmi, ktoré mali vedľajšie účinky a ničili mu nervový systém. Hoci prežil, dostal schizofréniu a mal psychické problémy, kvôli ktorým dlho žil v ústave pri psychicky chorých ľuďoch. Cítil v sebe rozpoltenosť. Schizofrénia sa veľmi prejavila v Ondrušovej tvorbe. V básňach používa motív dvojníka, dualitu a rôzne rozpory. Rozporuplnosť prináša do všetkých vrstiev textu. (Hevier, str. 46 a poznámky z prednášky/seminára)

„Ondruš akoby segmentoval svet na fragmenty: obyčajne sú to dva protikladné póly – život a smrť, áno a nie, tvár a zrkadlo, výkrik a šepot..." (Hevier, str. 46).

Vyššie zmienené informácie môžeme vidieť napríklad v básni Rozdvojenie. Už len jej názov vypovedá o tom, že sa v nej ukrývajú rozporuplné pocity a rôzne kontrasty.

Hneď na začiatku básne je verš, ktorý hovorí: „Budeme svoji, budem ti ako otec/ hovorím si,...". Budeme svoji znie, ako keby to hovoril snúbenec svojej snúbenici a tešil sa na to, že budú mať svadbu. Hneď za tým však nasleduje budem ti ako otec. Toto znie už trochu zvláštne, keď vezmeme do úvahy, že predtým to vyzeralo ako keby to hovoril snúbenec snúbenici. Ak by sa vzali, nemal by jej byť ako otec. Vidno tu to rozdvojenie, ktoré je v názve básne. Rozporuplnosť jednej osoby, najskôr akoby snúbenec, potom otec.

Flintička a čokoládový peniaz. To sú slová, ktoré sú znova v rozpore. Flintička môže byť nejaká hračka, ale môže to byť myslené aj ako skutočná zbraň, ktorou môže niekoho zabiť. Alebo to môže značiť aj nejakú chorobu, ktorá zabíja. Čokoládový peniaz stojí ku zbrani v opozícií, nie je to nič, čo ničí, ale iba niečo, čo dieťaťu, ale aj dospelému človeku urobí radosť, je to sladkosť, ktorú môže zjesť. Takže nič, čo by bolo ničiacou zbraňou.

Páliacim tikajúcim sláčikom akoby chcel lyrický subjekt naznačiť tok času, ktorý mu ostáva do konca života, alebo do konca niečoho iného. Husľový/violový/violončelový/kontrabasový sláčik má tiež tvar ako aj hodinové ručičky. Je dlhý a tenký. A taktiež pri hraní vydáva zvuk. Hoci iný ako hodiny, ale vydáva.

Čas je znázornený aj v ďalších veršoch, keď lyrický subjekt hovorí, ako vyrazí klusom „na kolene", ako keď si dieťa sadne rodičovi na koleno a rodič ho hojdá pohybom nohy nahor a nadol, čo v dieťati vyvoláva pohyb, ako keby išlo na koni. Vo veršoch je to znázornené akoby sa lyrický subjekt snažil utekať pred časom alebo nejakou chorobou a smrťou. Bodni do slabín, akože pohni sa, utekaj. Taktiež sa tu ukazuje pre Ondruša typická telesnosť, a to v podobe ľudského kolena.

Potom zrazu od koňa prejde ku krídlu a vtákovi. Odrazu už neuteká, ale lieta. Najskôr sa snaží utekať pred časom a potom sa už nemusí až tak snažiť, lebo ho popoženie vietor. Tu je opäť rozpor. Predtým sa musel snažiť a teraz už nemusí, lebo mu pomáha ten vietor.

To, že vták padá smerom k hviezde, môžeme chápať ako rozpor v tom zmysle, že ak padať, tak nadol. A ak smerom k hviezde, tak stúpať. Takže je to vlastne napísané úplne naopak. Ako keby sa lyrický subjekt posúval vpred, ale zároveň sa vracal naspäť. Takže vlastne sa dá povedať, že v podstate stojí na mieste.

Potom vietor znova zaduje a odfúkne plamienok zo zápalky. Akoby odfúkol tú jeho snahu utiecť. Znova je tu rozpor v tom, že predtým chcel utekať a teraz už zrazu nechce. Vietor ho síce popohnal, ale okrem toho aj odfúkol jeho chcenie ponáhľať sa. Plamienok zo zápalky nie je veľký plameň a oheň, ale iba akoby nejaká túžba a začiatok niečoho. Plameň sviečky je už dlhšie zapálený, ale plameň zápalky je niečo, čo horieť iba začalo, ale vzápätí to zhaslo, lebo prestal chcieť utekať. V tomto môžeme vidieť tú schizofréniu a rozdvojenie. Jedna jeho časť chcela a druhá nie. Alebo sa ten plamienok zápalky dá chápať aj ako nejaké synonymum života. Že zadul vietor a odfúkol život. Vietor by sme teda v tomto prípade mohli chápať ako chorobu (ktorou trpel aj autor). Takže opäť sa nám tu objavujú dva rôzne zmysly jednej veci.

Rozpor sa znova objavuje pri prirovnaní, že plamienok vzlietne ako mydlová bublina. Plamienok je v podstate oheň a mydlová bublina obsahuje aj vodu. Voda a oheň sú dva protikladné živly. A keby naozajstný plamienok vzlietol, tak by zhasol, lebo ten vzduch, ktorým by „letel", by ho uhasil.

Keď spomína chodcov vracajúcich sa k detským zaujatým ústam, je to, ako keby sa človek, ktorý už vie chodiť, vracal späť a mladol, až kým sa nedostane do veku malého dieťaťa, ktoré skúma svet ústami, čiže všetko, čo mu príde pod ruku, pchá do úst. Aj v tomto ohľade autor pracuje s rozporuplnosťou a časom. Na začiatku sa lyrický subjekt ponáhľal, potom sa akoby zastavil a teraz sa vracia naspäť.

V nasledujúcich veršoch sa znova vracia k úteku. „Lež keď ťa na zem postavím / a prstom ukážem, ty bež, // ty bež a vedz, že si pred sebou / ani zajac v kuželi svetla pred autom." „Samozrejmé veci sa v poézií J. Ondruša zrazu ocitajú v neočakávaných súvislostiach, a tak sa cez ne ohlasuje zraniteľnosť ľudského života a krehkosť zdanlivo samozrejmého sveta." (F. Matejov: Šialený mesiac – jeho kontexty a významové utváranie, str. 65) Keď hovorí, že si je pred sebou ani zajac v kuželi svetla pred autom, znie to, akoby sám sebe hovoril, že si je pre seba hrozbou. Uteká sám pred sebou, jedna časť sa snaží utiecť pred tou druhou, jedna druhú ohrozuje. Zlá dobrú. Ako anjel a diabol v jeho mysli. Jeden mu našepkáva dobré a druhý zas zlé. Schizofrénia ako vyšitá

V Ondrušovej poézií sa okrem vyššie zmienenej rozporuplnosti objavujú aj všetky tri gramatické osoby, ale jedná sa stále o toho istého človeka.

Prvé dve strofy sú písané v prvej osobe, iba slová poď a bodni do slabín sú v druhej osobe. Následne lyrický subjekt používa tretiu osobu. Píše v nej o vetre a vtáčom krídle. A hoci je to písané v tretej osobe, píše sám o sebe. Že nie iba tak nejaký vták padá smerom k hviezde, ale že priamo lyrický subjekt sa hýbe vpred, ale zároveň vracia naspäť.

Odfúkne plamienok zo zápalky. Je to písané v tretej osobe. Ako keby lyrický subjekt bol sám vetrom, ktorý sebe samému odfúkne tú túžbu niekam sa ponáhľať.

Koniec básne je písaný v druhej osobe. Akoby tam lyrický subjekt sám sebe radil, že má utekať, ale pritom to na prvý pohľad vyzerá, že to hovorí niekomu inému.

Ako hovorí F. Matejov (str. 65),básne obsahujú seba-oslovujúce „ty", ktorým zároveň oslovuje aj seba, ale aj čitateľa, ktorého pozýva, aby vstúpil do jeho sveta.

Ján Ondruš - Rozdvojenie

Budeme svoji, budem ti ako otec,
hovorím si,

kúpim ti flintičku, čokoládový peniaz,
páliaci, tikajúci sláčik, poď,

budem ťa číčí,
čičíkať,
na mojom kolene vyrazíme klusom,
bodni do slabín,

zaduje vietor, urobí vlnu pod krídlom -

a ty vedz, že to je možné
a že vták padá smerom k hviezde -

a opäť zaduje,
odfúkne plamienok zo zápalky -

a ty vedz, že to je možné,
že plamienok vzlietne ako mydlová
bublina zo slamky,
letí a mýli chodcov, vracajúcich sa za ním
až k východziemu bodu detských zaujatých úst.

Ó, tvoj úsmevček
ako tekvicové zrnko.

Lež keď ťa na zem postavím
a prstom ukážem, ty bež,

ty bež a vedz, že si pred sebou
ani zajac v kuželi svetla pred autom.

ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV

HEVIER, D.: Ján Ondruš. In: Portréty slovenských spisovateľov. Bratislava : Vydavateľstvo Univerzity Komenského Bratislava, 2007, s. 45, 46.

MATEJOV, F.: Šialený mesiac – jeho kontexty a významové utváranie. In: Lektúry, s. 64-80.

Seminárka bola odovzdaná 13.11.2019.