K predmetom, ktoré absolvuje študent slovenčiny, patrí aj Literárna kritika. Ako aj na dejiny literatúry, tu sme tiež museli niečo napísať. Konkrétne išlo o dve recenzie. Jedna na súčasnú prózu a jedna na súčasnú poéziu. Z prózy sme mali knihu Šeptuchy od Aleny Sabuchovej. Jediná  vec, ktorá mi v tejto recenzii bola vytknutá, bolo to, že tam nemám úvod s informáciami o autorke. Ale inak je to asi fajn. Nemusíte to brať ako presnú šablónu na to, ako písať recenzie. Táto moja recenzia nie je presne ako od skúseného literárneho kritika. Ale asi takto nejako by recenzia mala vyzerať. 

Niektoré wattpadové recenzie vyzerajú všelijako, čo je samozrejme spôsobené tým, že daní recenzenti nemajú šajnu o tom, ako to má vyzerať a tiež je to aj tým, že recenzie tu píšu aj deti (ktoré za ich recenzie kritizovať netreba, lebo veď ani my sme v ich veku nevedeli písať recenzie). Tak vám sem dávam túto moju recenziu, aby ste videli, ako to asi približne robia aj origoš kritici. Možno mi tu teraz budete do komentárov písať, že keď študujem slovinu a viem, ako sa majú robiť recenzie, tak by som ich tu na wattpade mala začať robiť. Ale predtým, než to tu odomňa niekto začne chcieť, tak vám vravím, že s tým nezačnem, lebo sa mi nechce. Je s tým veľa roboty. 

Ale dám vám sem aspoň nejaké informácie o literárnej kritike a jej žánroch a potom bude nasledovať už samotná recenzia. 

Literárna kritika je veda, ktorá je na rozhraní umeleckého štýlu, žurnalistiky a vedeckého štýlu. Kritika je subjektívne hodnotenie s argumentáciou. Slúži ako pomoc na formovanie autora recenzovaného diela, ale pomáha aj čitateľovi pri výbere toho, čo si prečíta. Kritika vždy hodnotí aktuálne súčasné dielo, nikdy nie také, ktoré vyšlo v minulosti. Slovo kritika pochádza z gréckeho slova "krinó", čo znamená "rozlišujem, vyberám, posudzujem". Literárna kritika je súčasťou literárnej vedy a má informatívno-hodnotiaci rozmer. Jej úlohou je na základe určitých kritérií posúdiť a zhodnotiť literárne dielo. Má vzťah k teórií a k dejinám literatúry. 

Žánre literárnej kritiky

Recenzia: rozsahom kratšie hodnotenie publikovaného diela. Prvou vecou, ktorú by recenzia mala obsahovať, by mali byť stručné informácie o práci a o autorovi, druhou je vecný pohľad na text (analýza) a tretia vec je zhodnotenie. Môže sa približovať k interpretácii (vysvetlenie a analýza) alebo ku kritike (výrazne hodnotiaci rozmer). 

Kritika: vyhrotený a prísny pohľad na hodnotenú vec a návrh ako hodnotené dielo zlepšiť.

Referát: vecná informácia o diele, formálne veci a obsah. 

Glosa: stručný komentár, patrí medzi analytické žánre, žiada si kontext a zvykne mať vtipnú pointu.

Polemika: útočný rozhovor s vyhrotenými kritickými komentármi. Možno teraz nechápete, prečo k žánrom patrí nejaký rozhovor. V tomto prípade sa nemyslí klasický rozhovor, keď sa dvaja ľudia rozprávajú. Polemika je taký rozhovor, že napríklad nejaký autor napíše kritiku na dielo iného autora a ten druhý autor sa na to potom urazí a tiež o tom druhom niečo napíše, aby mu spravil zle. A takto sa doťahujú a navzájom jeden o druhom píšu kritiky. 

Ďalšími žánrami literárnej kritiky sú štúdia (rozsiahla analýza), portrét (spracovanie informácií o nejakom autorovi a o znakoch jeho tvorby), medailón, talkshow, rozhlasová alebo televízna diskusia. 

_______________

Príbeh sa odohráva v nezvyčajnom prostredí, na tzv. mieste zázrakov, Podlasí. Je to región sídliaci medzi Poľskom a Bieloruskom opradený rôznymi legendami. Už len tento fakt vzbudzuje v čitateľovi záujem dozvedieť sa niečo nové o inom území. Autorka pri písaní nezabudla ani na folklór a rôzne tradície typické pre danú oblasť, čo nám dáva možnosť lepšie pochopiť neznámy kraj a spoznať inú kultúru.

Próza nie je rozdelená na kapitoly, text ide súvisle za sebou. Sabuchová ako jednu z hlavných hrdiniek zvolila Dorotu. Dorota však nie je rozprávačkou príbehu, próza je písaná z perspektívy jej kamarátky, ktorej meno nepoznáme. Obidve hlavné hrdinky sa môžu javiť ako obyčajné dievčatá, no na jednej z nich je niečo nezvyčajné. Dorota je dcérou muža, ktorý pracuje ako hrobár. Od malička sa stretávala so smrťou, ale nevyzerala, že by sa jej bála. Z dôvodu autorkinho výberu hlavných hrdiniek by kniha mohla baviť aj dospievajúce dievčatá v stredoškolskom veku. Mnohé z ich zážitkov by im boli blízke aj napriek nezvyčajnému priestoru. Dorota s kamarátkou žijú typický teenegerský život. V texte sa občas vyskytujú rôzne slangové slová a vulgarizmy blízke pubertiakom. Musím povedať, že ich prítomnosť ma prekvapila, nečakala som ich. Nehodnotím ich použitie v texte negatívne ani pozitívne, iba ma prekvapili. V tejto knihe, mierne melancholicky ladenej, som ich nečakala. Okrem vulgarizmov sa objavujú aj poľské výrazy najmä v súvislosti s jedlom. Tie nás nabádajú viac sa zžiť s príbehom.

Sabuchová v diele používa jednoduchý jazyk typický pre súčasnú prózu. Syntaktické konštrukcie sú zrozumiteľné a štýl ľahko čitateľný. Kniha je teda vhodná aj pre bežného čitateľa zvyknutého na nenáročnú prózu.

Autorka do knihy vložila priveľa postáv. Čitateľ môže mať občas problém sa v tom množstve vyznať. Pri každej novej postave sa zastavuje a opisuje, čo o danej postave vie Dorota a jej kamarátka, resp. čo s ňou zažili. To je fajn, ale možno by neuškodilo, keby bolo množstvo postáv trochu nižšie.

Úvod sa spočiatku zdá zaujímavo spracovaný, začína rozprávaním o more a o vyučujúcich, ktorí zbytočne často spomínajú mor, až to znie, ako keby naň boli hrdí. Čitateľ je teda zaujatý začiatkom knihy, autorka dokáže prvou stranou vzbudiť zvedavosť. Keď je však rozprávanie o more, morovom vrchu, morových stĺpoch a o vyučujúcich natiahnuté na väčší počet strán, začína to mierne nudiť. Dobre napísané, ale trochu nudné. V knihe sa takýchto nudnejších pasáží vyskytuje viac. Čitateľ môže mať pri nich tendenciu strácať pozornosť.

Kniha má retrospektívny charakter, objavujú sa v nej rôzne spomienky z minulosti. Dejová línia sa netočí okolo jednej hlavnej situácie s drobnými vedľajšími odbočkami od deja, ale je poskladaná z rôznych menších príhod.

Niektoré situácie nám naznačujú, že dej knihy nie je zasadený do súčasnej doby. Napr. zmienka o časopise Bravo, ktorý dnešné teenegerky už čítať nezvyknú, páska VHS, alebo situácia, keď stará mama hlavnej hrdinky nastavovala anténu kvôli zlému signálu počas sledovania telenovely. Dej sa teda zrejme odohráva niekedy pred rokom 2000, možno trochu skôr.

V próze sa vyskytujú náboženské motívy, spomína sa modlitba, Ježiš Kristus, Cerkev (čo je gréckokatolícky alebo pravoslávny chrám). Okrem toho, že sa v knihe objavuje náboženská tematika, autorka do textu zakomponovala aj pohanské zvyky a čary, ktoré sa líšia od našich slovenských. Tu sa dostávame k šeptuchám, o ktorých hovorí aj názov knihy. Sú to ženy, ktoré vedia liečiť zariekaním. Obyvatelia Podlasia k nim chodili vždy, keď mali nejaký problém. Väčšinou sú to ženy pravoslávnej viery, ktorých aktivity sú však považované za pohanské praktiky odmietané cirkvou. Medzi šeptuchami sa v príbehu objavuje aj postava muža šeptuna, ktorý je synovcom jednej z šeptúch. Sabuchová tému šeptúch v diele nerozvinula úplne dopodrobna, hoci ich zvolila ako názov. Šeptuchy pre niekoho, kto o nich nikdy nepočul, môžu pôsobiť tajomne. Je to niečo nové, nepoznané, čo nás zaujíma a vzbudzuje v nás zvedavosť. Názov môže u čitateľa budiť dojem, že próza sa bude zaoberať najmä problematikou šeptúch, no v konečnom dôsledku to tak nie je. I tak sa ale dá povedať, že téma šeptúch je v príbehu spracovaná primerane. Autorka im venovala dostatok priestoru.

V knihe si môžeme všimnúť zopár zaujímavých myšlienok, ktoré nás môžu prinútiť zastaviť čítanie a zamyslieť sa. Napr. „Je dobre, že nič nevieme dopredu, ktovie, čo by sme robili, keby sme vedeli." (str. 104) Alebo myšlienka zo strany 182 čiastočne nadväzujúca na predchádzajúcu: „Dnes už toho vieme priveľa, lebo sme sa pri všetkom, čo sme nevedeli a nečakali, naučili trochu vedieť a čakať."

Z textu cítiť, že Sabuchová kraj, o ktorom píše, veľmi dobre pozná. Pozná ľudí, kultúru, tradície, zvyky a prírodu. Podlasie a život ľudí v ňom dokázala opísať zaujímavo, čitateľ sa vie do deja vžiť a pochopiť neznámu kultúru. Podľa diela môžeme usúdiť, že obyvatelia Podlasia sú trochu zvláštni, iní ako my. Ináč rozmýšľajú, majú zvláštne zvyky a ich život sa úplne líši od toho nášho. Kniha pôsobí autenticky. Hoci daný kraj nepoznám, mám pocit, že autorka život v ňom vystihla veľmi dobre.

Sabuchovej štýl písania je na úrovni, číta sa ľahko. Jej texty sú originálne bez známok klišé.

Zopár posledných desiatok strán knihy je najpútavejších. Hlavné hrdinky čelia niekoľkým nečakaným situáciám. Autorke sa podarilo príbeh ukončiť nepredvídateľne

26.04.2021