Román Ornament je zložený z dvadsiatich štyroch kapitol s uzavretým ale aj otvoreným koncom. Je písaný pomerne jednoduchým a zrozumiteľným, ľahko čitateľným štýlom. Prevládajú kratšie syntaktické konštrukcie. V príbehu sa neobjavuje veľa postáv ani miest diania. Vladimír Barborík vo svojej monografii Hľadanie rozprávača (Prózy Vincenta Šikulu) píše: „V porovnaní s komplikovaným usporiadaním Majstrov je príbeh Mateja Hóza rozprávaný pomerne jednoducho a prehľadne, zároveň však dôslednejšie, bez osamostatňujúcich sa digresívnych pasáží. Jednotlivé prvky diela sú podriadené čitateľnému zámeru. Takáto jednoduchosť je však funkčná, esteticky produktívna." (BARBORÍK, V., 2014. Hľadanie rozprávača (Prózy Vincenta Šikulu). Bratislava : Literárne informačné centrum, s. 161.) 

Dielo zobrazuje život študenta slovenčiny Mateja Hóza v priebehu niekoľkých mesiacov. Príbeh je písaný v ich-forme a rozprávačom je práve Matej Hóz. Dej sa odohráva v Bratislave na začiatku päťdesiatych rokov dvadsiateho storočia. Román je retrospektívny. Jeho úvod nespadá do päťdesiatych rokov a je písaný v prítomnom čase. Tridsaťosemročný Matej Hóz žije sám v dome na pokraji lesa a spomína na to, čo zažil počas svojich študentských rokov. Rozprávanie následne prechádza do minulého času a čitateľ sa ocitá v Hózových spomienkach. Očakávala som, že na konci románu, alebo aj niekde uprostred, sa rozprávač vráti späť do prítomnosti. Keď som sa však dostala na koniec knihy, prekvapilo ma, že príbeh sa aj naďalej odohráva v minulosti, v spomienkach hlavného hrdinu. Potom som sa pri čítaní Barboríkovej monografie dozvedela, že Ornament má aj druhú časť, Veterná ružica, ktorá pokračuje presne tam, kde skončil Ornament. Barborík vo svojej monografii píše: „Spisovateľova poznámka na záložke Ornamentu, ale aj vnútorné, kompozičné nastavenie diel naznačujú, že pôvodný plán bol rozsiahlejší a rozprávanie malo pokračovať až do bodu, z ktorého sa začalo (historicky by tak obsiahlo aj nasledujúcu dekádu – 60. roky)." (BARBORÍK, V., 2014. Hľadanie rozprávača (Prózy Vincenta Šikulu). Bratislava : Literárne informačné centrum, s. 158.)

Študent Matej Hóz býva v podnájme v meste blízko Bratislavy. Raz sa nad ránom zobudí a vyzrie von z okna, kde uvidí postávať neznámeho chlapíka, ktorý sa predstaví ako kňaz Jožo Patúc. Ten mu tvrdí, že ho za ním poslal nejaký Matejov známy. Matej ho nakoniec necháva nejaký čas bývať u seba. Na to, že u seba Matej nechal bývať cudzieho človeka, môžeme pozerať z viacerých pohľadov. Na jednej strane to čitateľ môže vnímať ako určitú ľahkovážnosť a naivitu. Na strane druhej to môže byť aj istá forma súcitu či hrdinstva.

Táto zvláštna návšteva sa mi zdala podozrivá, spočiatku som si myslela, že Jožo Patúc klame o svojej identite a v skutočnosti nie je kňazom, nevolá sa tak, ako tvrdí a nijaký Matejov známy ho neposlal. Myslím si, že tieto pocity možno mali pri čítaní aj iní ľudia. Autorovi sa, pravdepodobne nezámerne, podarilo vzbudiť v čitateľovi pochybnosti, ktoré, ako sa nakoniec ukázalo, neboli úplne oprávnené. Hoci je pravda, že Jožo Patúc o sebe Matejovi nepovedal všetko, informácie, o ktorých som pochybovala, boli pravdivé.

Ako študentka hudby som si v Šikulovom románe všimla výskyt rôznych hudobných termínov, ako napríklad latinské názvy výškových vzdialeností medzi tónmi (prima, sekunda, tercia... atď.), tenor, staccato, portamento, štvrťtónová stupnica, trojčiarková oktáva, discant, antifóna, chorál, sekvencia, hymnus, polyfónia, disonantný akord, alikvotné tóny, metronóm, pentatonika a taktiež aj mená rôznych hudobných skladateľov ako Quido z Arezza, Orlando di Lasso, Giovani Pierlugi da Palestrina, Vivaldi, Mozart, Čajkovskij, Szymanowski, Beethoven, Skriabin, Verdi. V knihe sa nachádza aj zopár taktov z nejakej skladby, krátka melódia k smútočnému pochodu, ktorý hlavný hrdina skúšal skomponovať a jeho otec to následne pretransponoval do inej tóniny a zharmonizoval. Toto naznačuje, že Šikula sa buď aktívne venoval hudbe, alebo bol zainteresovaným hudobným fanúšikom. Naskytá sa aj možnosť, že počas písania románu viedol konzultácie s nejakým hudobníkom, ale myslím si, že toto je málo pravdepodobné. Citujem úsek, v ktorom použil hudobné termíny ako metaforu na vyjadrenie situácie. „Vpadol medzi nás a tento vpád bol naozaj sólistický a brilantný, staccatovým chodom povypichoval všetky tóny štvrťtónovej stupnice, vybehol do trojčiarkovej oktávy, urobil niekoľko fistulových, melodických ozdôb, my sme ho sprevádzali veselým nenáročným portamentom. Evin otec sa strhol, vyrazil zo seba skupinku obdivuhodných zvukových efektov, no iba preto, aby prinútil svojho zničeného kamaráta k ešte väčšiemu výkonu. Strýc Hergovič chripel, nie a nie sa dostať z akéhosi nesmierne vysokého tónu, staccatovým pohybom chcel zbehnúť do hlbších polôh, ale hlas ho nechcel poslúchať, znovu a znovu mu vyskakoval do trojčiarkovej oktávy. Čupol si a päsťami si tĺkol do kolien, keď ani to nepomohlo, pomaly sa vystrel, zaujal vznešenú, ba hrozivú polohu, mocne hodil hlavou a z toho nesmierne vysokého tónu vyskočil ešte o kvintu vyššie." (ŠIKULA, V., 2006. Ornament a iné prózy. Bratislava : Kalligram a Ústav slovenskej literatúry SAV, s. 49.) Autor to spracoval tak, že to pochopí iba čitateľ hudobník. A práve preto, že som tomu rozumela, počas čítania som sa pri tomto úseku pozastavila a musela som si ho prečítať niekoľko krát. Veľmi ma zaujalo, ako to prepojil.

Šikula sa v diele sústreďuje najmä na dejovú líniu a na pocity hlavného hrdinu. Opis prostredia a postáv sa vyskytuje zriedkavo, takmer vôbec. U niektorých postáv čitateľ nevie, ako vyzerajú. O dedkovi sa vie len to, že mal drevenú nohu, o Irene, že bola pehavá so špicatými ušami. Joža Patúca Šikula opísal na začiatku, keď sa nasťahoval k Matejovi. Evu, Jarku a iné postavy neopísal. V závere románu prišli za Matejom dvaja muži, ktorí hľadajú Joža Patúca. Jedného opísal do detailu a druhého vôbec. Aká bola spisovateľova motivácia pomenej sa venovať vzhľadu postáv vyskytujúcich sa v románe častejšie, ale naopak, opísať detailne menej podstatnú vedľajšiu postavu, sa môžeme iba domnievať. Možno vo väčšine diela nepotreboval spomaliť dej, ale na konci sa mu to žiadalo a opis tohto muža chcel využiť práve ako prostriedok na spomalenie plynutia deja. Alebo v pokračovaní románu, vo Veternej ružici, zastupuje nejakú dôležitú úlohu. To však už usúdiť neviem, keďže som dané dielo nečítala.

Román Ornament vyšiel v roku 1991, Šikula ho však začal písať oveľa dávnejšie. Barborík vo svojej monografii hovorí: „Hoci ako kniha vtedy nevyšiel, je zrejmé, že na ňom Šikula pracoval už na konci šesťdesiatych rokov, v bezprostrednej časovej nadväznosti na vydané knihy kratších próz. Potvrdzuje to aj korešpondencia medzi autorom a prekladateľom jeho prác do češtiny, slovakistom Emilom Charousom." (BARBORÍK, V., 2014. Hľadanie rozprávača (Prózy Vincenta Šikulu). Bratislava : Literárne informačné centrum, s. 135.) 

ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV

BARBORÍK, V., 2014. Hľadanie rozprávača (Prózy Vincenta Šikulu). 1. vydanie. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2014, s. 135, 158, 161, ISBN 978-90-8119-077-3.

ŠIKULA, V., 2006. Ornament a iné prózy. 1. vydanie, Bratislava : Kalligram a Ústav slovenskej literatúry SAV, 2006, s. 49. ISBN 80-7149-916-1. 

Seminárka bola odovzdaná 12.11.2020.