Zvláštna rehoľná sestra Edita spomínaná na začiatku divadelnej recenzie od nás na svojom predmete vyžadovala aj interpretáciu ľubovoľnej básne. Nikdy sme sa však nedozvedeli, či máme recenzie a interpretácie dobre. Povedala, že nám to povie na skúške. Lenže na skúške nakoniec z nejakého dôvodu ani nebola. Pri teste na nás dohliadala akási sekretárka, či kto. Takže absolútne nevieme, či sme to vôbec dobre napísali. Ale keďže nás nechala ísť na skúšku, zrejme s prácami bola spokojná.

_______________

Ľudovít Fuchs – V každom je vodopád (básnická zbierka Odvaha vidieť)

Posledný vlak už čaká

na nástupišti, možno práve

odchádza, netušíme,

čo je pred nami.

Zájazd je, zdá sa, predaný

do posledného miesta.

Len ty sa nestrať

pred sebou, ani v sebe,

nepýtaj sa – a nastúp,

hľadaj sa medzi prítomnými,

aj medzi tými,

ktorí už dávno odišli – a nás tu

nechali celkom bezradných a slabých.

Načo to všetko? Aby

sa ukázalo, kto vie

viac dávať ako brať?

V každom je vodopád

prichádzajúci z výšok, ale

smerujúci vždy nadol.

Kto neomladol,

ak padal s láskou v srdci?

Táto báseň, aj keď je krátka, ma zaujala tým, že sa do nej autorovi podarilo vtesnať všetko, čo nás čaká na životnej púti od začiatku až do konca života. Ukázal v nej každé obdobie, ktoré zažijeme. Núti nás zamyslieť sa nad ľudským konaním, pri ktorom by sme mali premýšľať ako sa rozhodnúť, lebo sa tým môžeme nasmerovať k spokojnosti v živote.

Téma a dianie básne nás privádza k zámeru básnika. Chce nás v básni priviesť k pochopeniu plynutia života a prirovnáva ho k padaniu vodopádu. Ten sa tiež rozbehne od začiatku nášho bytia a zrýchľuje po celý náš život.

V básni nie je prítomný izosylabizmus a verše sa nerýmujú.

Posledný vlak už čaká

na nástupišti, možno práve 

odchádza, netušíme,

čo je pred nami. 

Básnik sa nás snaží vtiahnuť do deja prirovnaním života k vlaku, ktorý nás čaká pri narodení a rozbehne sa s nami vpred, pričom nevieme, čo nás čaká ďalej.

Začiatok básne poukazuje na posledný vlak, ktorý čaká na každého človeka na nástupišti zvanom život. Vôbec netušíme, ktorým smerom vyrazí a kam nás zavezie. Až keď sme už vo vlaku života, uvedomíme si, že smer vlaku udávame vlastným rozhodovaním a konaním. Rozhodnúť sa ako konať musíme, aj keď vôbec nevieme, čo je pred nami a čo nás čaká v jednotlivých staniciach žitia. A už vôbec netušíme, čo sa nachádza v cieľovej stanici, do ktorej dorazíme rýchlosťou vodopádu a rozprskneme sa ako vodné kvapky vo večnosti.

Cieľovou stanicou sa dá nazvať ukončenie života. Nastane rýchlo bez toho, aby sme si to uvedomili a bez upozornenia, kedy to bude. Tak isto je to aj s vodopádom. Dopadne do rieky alebo do jazera a splynie s ním tak, ako aj my so zemou.

Zájazd je, zdá sa, predaný

do posledného miesta. 

V týchto dvoch veršoch sa básnik snažil naznačiť, že aj keď sa zájazd zdá už vypredaný a vo vlaku takmer nie je voľno, musíme sa vagónmi predrať na čo najlepšie miesto, hoci je oň zvádzaný krutý boj všetkých, čo sa s nami vo vlaku vezú.

To znamená, že v živote sa každý človek musí posnažiť, aby našiel čo najlepšie miesto na život. Dobré vzdelanie, prácu, spokojnosť v osobnom aj rodinnom živote, aby nás konečný výsledok naplnil šťastím a radosťou. Všetko, čo nás čaká na našom mieste, ktoré vybojujeme našimi schopnosťami a chuťou žiť. Toto miesto je počas nášho života už ťažké opustiť, pretože aj keď s ním nie sme vždy spokojní, bojíme sa, aby sme oň neprišli a aby nám ho niekto druhý neobsadil, pretože vlak života je plný a každý sa snaží nájsť si svoje miesto. A my musíme dávať pozor, aby sme v živote neostali stáť. Musíme sa hýbať dopredu aj napriek tomu, čo nám stále prekáža v našej ceste.

Len ty sa nestrať

pred sebou, ani v sebe,

nepýtaj sa – a nastúp,

hľadaj sa medzi prítomnými,

aj medzi tými,

ktorí už dávno odišli – a nás tu 

nechali celkom bezradných a slabých. 

V tejto časti básne vidíme, ako sme vedení nevedomosťou pri rozhodovaní sa a hľadaní všetkého, čo by sme v živote chceli dosiahnuť.

Autor sa pokúsil vykresliť, že sa nesmieme stratiť pred sebou ani sami v sebe, aby sme sa nezatúlali pri nástupe do života. Taktiež aj pri hľadaní si miesta, ktoré nám bude v živote najviac vyhovovať, a ktoré bude vystihovať podstatu nás samých. Ak nenájdeme dobré miesto, život pre nás bude ťažký a nepríjemný.

Musíme sa hľadať medzi prítomnými, čo žijú a bojujú o svoje miesto v čase nášho žitia a aj medzi tými najbližšími, čo nás už opustili a odišli pred nami do večnosti. Zostali sme tu slabí a bezbranní trápiac sa s nástrahami života, ktoré na nás čakajú.

Vlak života rýchlosťou vodopádu ženie všetkých do bezodnej hĺbky a my sa v tej rýchlosti dokážeme ešte predbiehať, vrážať jeden do druhého a pri tej bitke zvanej život si ani nestihneme všimnúť premárnených príležitostí. Až keď narazíme o dno, márne banujeme, spomíname a roníme slzy nad tým, čo bolo v živote podstatné a my sme to odhodili zaoberajúc sa malichernosťami, čo nám podrážali nohy na každom kroku.

Niektorí ľudia si nevšímajú svojich blízkych a iba zhŕňajú a berú čo najviac, nehľadiac na to, že tým môžu ubližovať sebe i celému svojmu okoliu.

Načo to všetko? Aby

sa ukázalo, kto vie

viac dávať ako brať?

Báseň nás privádza takmer do finále, v ktorom si uvedomujeme, čo nás v živote má napĺňať, aby sme pochopili dôležité veci, ktoré potrebujeme na našej životnej púti.

V týchto veršoch môžeme vidieť, ako sa autor pokúsil vykresliť, že podstata bytia je radosť z rozdávania seba samého, čo nás oslobodzuje, omladzuje aj keď na konci vyzeráme staro.

V každom je vodopád

prichádzajúci z výšok, ale

smerujúci vždy nadol.

Kto neomladol,

ak padal s láskou v srdci?

V každom z nás je vodopád, ktorý prichádza z výšok a vždy smeruje nadol. Počas žitia starneme a klesáme stále nižšie, až sa ocitneme pod zemou.

„Kto neomladol, ak padal s láskou v srdci?" Autor tým chce poukázať na to, že každý z nás síce počas života starne, ale keď pomáhame druhým, cítime sa lepšie a máme zo seba dobrý pocit, naše srdce mladne. Bohatý človek, ktorý nepomáha, má horší život ako chudobný človek s dobrým srdcom. Je na nás, aby sme nepodľahli nástrahám a boli vždy obozretný a všímaví voči nášmu okoliu a snažili sa pomôcť všetkým ľuďom, ktorí to potrebujú. Lebo radosť z pomoci dáva mladosť duši, ktorá sa vďaka tomu vznesie. A o dno vodopádu sa rozbije staro vyzerajúca časť nás samých.

Na konci života sa nemôžeme vyhovárať na nevedomosť, nepripravenosť, ale musíme nastaviť svoju tvár pred celé naše konanie, ktoré sme v rýchlosti života nie vždy nasmerovali tak, aby sme boli spokojní s naším rozhodnutím.

Seminárka bola odovzdaná 23.03.2017.