Venované všetkým mojim drahým čitateľom, ktorí túto sériu dostali až k takémuto úspešnému a krásnemu koncu  ❤❤ ❤  
 

Theo

„Poď ešte jeden. Na moje zdravie," nabádal ma Greg, ale ja som rázne pokrútil hlavou. Už takto som cítil, že mi tá ich svetová vodka stúpla do hlavy a zjavne by som jej viac nezniesol. A pritom opiť som sa naozaj nechcel, lebo som mal ešte o polnoci v pláne tancovať s Bernadet. Nemyslel som, že Greg, Oscar a môj strýko sa budú pretekať v tom, kto sa skôr opije, ale ako myslia. Ja som im nechcel brániť, hlavne ak sa potom dobre bavili.

„Nelákajte ho na zlé chodníčky. Ja potom jeho alkoholizmus nebudem riešiť," zakričal im Diego, ktorý si len o kúsok ďalej postával s jeho prekrásnou ženou a jej rodičmi. Musím povedať, že rodičia Beatrice mi prišli ako naozaj milí ľudia. Najviac sa ich príchodu ale zjavne tešila Bernadet, ktorá ich dlhé roky nevidela.

Celá svadba vlastne prebehla tak strašne v pohode. Či už obrad, alebo potom naša zábavka u Diega v reštaurácii. Bernadet a severania to tu včera vyzdobili na nepoznanie, až padla dnes sánka aj mne samotnému. Ja som dostal za ten čas na starosť Matyasa, lebo by som im tu vraj len zavadzal. O čom som sa nešiel hádať, keďže som na zdobenie a celkovo kreativitu nikdy moc nebol.

„Ty sa len pekne venuj novomanželským povinnostiam a pitie nechaj na nás," napomenul som ho a usmial sa pritom na Beatrice. Pochybujem, že bola niekedy predtým takáto krásna. Urobila dobre, keď počúvla mňa a Oscara, keď sme jej radili bledunko ružové šaty. Keďže bielu nechcela, toto nám prišlo ako skvelá náhrada. Hlavne sa krásne hodila k veľkej kytici slnečníc, ktorú mala počas obradu. No a Bernadet sa konečne dočkala príležitosti, pri ktorej si mohla obliecť tie krásne biele šaty, ktoré som jej kúpil vtedy na ples, na ktorom sme napokon neboli. Ja som však skoro hneď šiel do kolien, ako som ju uvidel už aj namaľovanú a so spravenými vlasmi.

„Idem na chvíľu na vzduch," povedal som po pár minútach strýkovi, ktorý sa ale viacej venoval svojej drahej priateľke, ako mne. Rád som ho ale videl takého šťastného. A aj celkovo som jeho a Oscara po tak dlhom čase. Prišlo mi to ako večnosť, čo sme sa s nimi rozlúčili a oni sa vydali na cestu okolo sveta.

„Theo!" zakričala na mňa Beatrice ešte skôr, akoby som ich tam na chvíľu nechal.

„Čo by si potrebovala?"

„Chcela by som sa ti poďakovať, že si mi šiel za svedka. Viem, že si nemusel a preto si to vážim." hej, dal som sa na to nahovoriť, s tým, že Diegov svedok bol Greg. Bola to ale pocta, ktorej som nevedel povedať nie. Aj takto mi len dokázali, že ma v rodine naozaj chcú. Dokonca sme sa naozaj zhodli na tom, že budem Matyasov krstný otec.

„To bola maličkosť, ktorú som pre teba urobil naozaj rád. Som ti dlžný veľmi veľa Beatrice," povedal som a objal ju, aby som jej vďaku za všetko dokázal aj takto. Lebo nemusela byť ku mne nikdy taká prívetivá, ako bola. Od prvej chvíle ma ale prijala do rodiny, mala radosť z toho, že sme s Bernadet spolu, nechala ma bývať u nich počas tej šialenej zimy a to jej nikdy nezabudnem. V istom smere mi niekedy nahradila mamu.

„Ja som dlžná tebe. Hlavne za šťastie mojej dcéry, ktoré prežíva odkedy si s ňou."

„Nie je jediná." dlho som rozmýšľal nad jednou veľmi vážnou vecou, ale...napokon som si povedal, že máme ešte čas a zbytočne by som sa ponáhľal. Len mi to v tom svadobnom ošiali akosi napadlo a nedokázal som to pár dní dostať z hlavy. Prsteňa som sa ale napokon zriekol a nechal ešte všetko tak, ako bolo aj doteraz. Mne osobne to veľmi vyhovovalo a predsa...nepotrebujeme si niečím podobným dokazovať, že sa s Bernadet milujeme.

„Idem ich skontrolovať, lebo sú preč nejako moc dlho."

„Jasné. Ak by bolo treba, pokojne mi Matyasa prineste." prikývol som a s úsmevom ju následne vráti Diegovi, od ktorého sa dočkala tak krásneho bozku, až to dojalo aj mňa. Pocit dojatia ma ale prešiel v momente, kedy po mne Daniel hodil jeden z ružových balónov. Zjavne si myslel, že je to sranda a vlastne...mal pravdu. Mal by som konečne pustiť z hlavy to čo bolo a dať im normálnu šancu, aby ma spoznali. Už ma to naťahovanie sa nebavilo.

„Aby som ja po tebe niečo nehodil."

„Pokojne. Treba sa predsa baviť," zakričal mi späť, pričom mu Nathan podal pohár so šampanským. A vlastne...neviem. Ale ako som na nich pozeral keď si pripili a následne si dali pusu, neprišlo mi to zvláštne. Posledné týždne ma naučili brať ich takých akí sú. Bernadet ich má rada a tiež by som im mal byť vďačný za to, že mi ju vtedy priviedli domov. Lebo kto vie ako by to celé skončilo bez nich.

„Ste sladší ako tá torta," zakričal som im napokon so smiechom a ukázal vztýčený palec. Žeby mi ale Nathan poslal vzdušný bozk, to som nečakal. Len som nad tým pokrútil hlavou, zohol sa na zem po balón a pomaly sa naozaj pobral za svojou dlho hľadanou spoločnosťou. Keď som ale tak z dverí pozrel na celú reštauráciu...bola fakt krásne vyzdobená. Všade balóny, tlmené svetlá, na oknách svetelné reťaze, slnečnice ako výzdoba, alebo potom mašle zo stúh uviazané na každej stoličke. Atmosféra, aká ma naozaj zahriala pri srdci a ešte o to viac, že všade kam som sa pozrel boli neskutočne milí ľudia, ktorých som mal úprimne rád.

Oči sa mi však rozžiarili najviac v momente, kedy som vyšiel do väčšej vstupnej miestnosti reštaurácie, kde výzdoba bola takmer rovnaká. Akurát by ste tam našli viac kvetov a dve krásne veľké okná, cez ktoré bol nádherný výhľad. Obloha sa kúpala dnes výnimočne vo farbách fialovej a ružovej, ktoré kde tu preťala nejaká tyrkysová. Bolo to, akoby ešte aj nebo ladilo s našou výzdobou v tento krásny deň.

„A hovorí sa, že niektoré kmene si polárnu žiaru spájali s akýmsi mostom do iného sveta, ktorý prevedie duše ich milovaných zosnulých na lepšie miesto. Každá krajina si o nej ale hovorí niečo iné, čiže..." ak by som Bernadet nevyrušil tým, že som ju objal okolo pása, asi by pokračovala, ale takto sa len s úsmevom obzrela ponad plece. Ani som sa nečudoval, že tu s malým postávala už aj hodnú polhodinu. Výhľad bol naozaj neskutočný a ako som si všimol, Matyas bol pri jej výklade náramne poslušný. Hlavičku mal opretú o jej rameno, pričom ho ona hladkala po chrbte a pohojdávala sa s ním zo strany na stranu.

„Učíš ho o polárnej žiare?"

„Troška. Nebude na škodu ak bude poznať takéto veci. Predsa len...on je rodený Islanďan." krásna predstava, že Diego má mexické občianstvo, Beatrice Írske  a on je Islanďan. Ale tak v dnešnom svete na tom už podľa mňa nič zvláštne nie je.

„Vyzerá to tak, že ho tvoj výklad aj zaujíma. Pekne mlčí," pochválil som ho a hneď, ako sa ku mne Bernadet otočila tvárou, som mu dal pusu na hlavičku. Miloval som ten pohľad, keď boli takto spolu. Akoby som už teraz videl budúcnosť, v ktorej držala na rukách naše dieťa.

„Už si sa nudil v tej veľkej spoločnosti?"

„Chýbali mi tam moje dve obľúbené osoby." pri jej krásnom úsmeve som sa nemohol zdržať bozku a hoci nám ho krpec trocha pokazil, ja som si tých pár sekúnd užil. Lebo nič nemôže byť krajšie, ako keď bozkávam niekoho, komu patrí moje srdce.

„Nejako má v obľube, aby ťa ťahal za vlasy."

„V poslednej dobe až veľmi," povedala so smiechom, plne zahľadená do mojich očí. No klamal by som, keby tvrdím, že som sa ja nestratil v tých jej. Ešte aj po všetkých tých dňoch ma dokázali tak strašne okúzliť. Tá ich krásne modrá farba, ktorá sa akoby stále ešte rozžiarila, keď hľadela do mojej smaragdovej. Nevýslovne sa mi páčili aj tie strieborné očné tiene v jemnej kombinácii s čiernou, ktorá modrú jej očí len vyzdvihovala.

„Ja tam milujem tvoje oči Theo," hlesla po chvíľke potichu, ale žeby ma pravou rukou pohladila po líci a následne pobozkala, som v tej chvíli neočakával. Ruky som jej ale voľne položil na boky a snažil sa úplne stratiť len v našich bozkoch. Jeden výnimočný padol aj počas svadobného obradu, ale teraz...teraz to bolo o inom. Celá táto scenéria mi pár chvíľami dodala toľko čarovnosti, až som mal doslova po pár sekundách slzy na krajíčku. Zjavne mi fakt plne došlo, aké šťastie ma v živote stretlo. Aký dar som dostal, keď mi Bernadet vstúpila do života.

„Nebudeš hádam plakať."

„Ak áno, jedine od dojatia, že mám po boku niekoho, ako si ty. Po smrti rodičov som si nemyslel, že ešte niekedy budem šťastný, ale ty si všetky moje pochybnosti dokonale vyvrátila. Znova si mi vniesla svetlo do života, za čo ti nikdy nebudem schopný dostatočne poďakovať myška. Nedala si sa odplašiť ničím, čo si o mne počula a to je vec, ktorú som si na tebe stále neustále vážil. Verila si mi v dobe, kedy to nedokázal skoro nikto."

„Zjavne preto, že aj ty si sa stal mojim dôvodom, aby som sa nevzdala. Prišiel si v dobe, kedy sa všetko rúcalo úplne najviac  a pomohol si mi udržať pokope aspoň časť môjho života. A za to, ťa budem naveky milovať Theo. Naveky."

„Až kým nás smrť nerozdelí," zašepkal som, pričom mi ale stiekla slza po ľavom líci. Bolo mi to ale jedno. Lebo vo chvíli, kedy sme ešte raz spojili naše pery, sa celý svet naokolo rozplynul a zostali sme len my. V objatí nekonečne lásky, ktorá nás dostala až sem. Previedla nás cez všetky ťažkosti a dodala nášmu vzťahu silu, ktorú budeme na ceste životom potrebovať.

To, že si poplakala aj ona som si vlastne všimol až vtedy, keď som ich oboch objímal a pomaličky sme sa hojdali v rytme pomalej piesne, ktorá sem bola dokonale počuť. Bez slov som sa díval von oknom na tú nádheru, ktorú sme mali už pomaly na dennom poriadku s takým pokojom v srdci, aký som fakt, že dávno necítil. Vedela som totiž, že sa na nás pozerajú aj moji rodičia, ktorí mi tu chýbali ako jediní. No mal som ich požehnanie. Sami povedali, aby som bol s niekým, koho milujem a kto ma robí šťastným, tak som sa tým riadil. Zatlačil som minulosť do úzadia, len pre Bernadet, ktorá ma svojou láskou po dlhých rokoch vyviedla z tieňa na krásne lúče slnka. Pre osobu, ktorej som bez strachu odovzdal svoje srdce s istotou, že na neho bude dávať pozor, po zvyšok nášho života.

Slová od Bernadet na záver...

Tak. A je to za nami. Moje rozprávanie o chlapcovi, ktorý mi zmenil život prišlo ku koncu. Ponúkla som vám všetko, čo sme spolu od začiatku prežili a všetko, čo sa mi naveky zapísalo do srdca. No predsa...nebolo by odo mňa spravodlivé ak by som vám nepovedala, čo bolo s nami ďalej.

Bez väčších problémoch som urobila maturity, dokonca som sa dostala na skvelú vysokú, ktorá mi dovolila, aby som zostala na Islande s mojou milovanou rodinou. Theovi sa v jeho drahej práci darilo stále viac, až sa ku koncu môjho štúdia vypracoval na miesto hlavného riaditeľa, ktorého všetci milovali. Najzábavnejšie ale asi bolo, že jeho hlavnými asistentmi a pravými rukami, ktorých nikdy nebolo dosť, sa stali moji milovaní kamaráti zo severu. Nathan a Daniel sa naveky stali členmi našej rodiny, lebo som im vďačila za veľmi veľa vecí.

No a sotva som získala svoj vysokoškolský diplom, ma okrem titulu čakala ešte jedna dôležitá zmena. A to tá, že sa zo mňa stala pani Davinová. Prvotne sme chceli mať malú svadbu, presne ako mama a Diego, ale ani keď sa na nej ocitlo viac ľudí...nemohla som namietať. Ja som totiž mala oči celú noc len pre svojho milovaného manžela, ktorý stál celé tie roky po mojom boku a dával na mňa pozor. Dodržal svoje slovo a prsteň ktorý mi dal keď som ešte mala osemnásť, vymenil za oveľa krajší, ktorý ma k nemu už oficiálne pripútal.

O tri roky neskôr, sa nám podarilo našu rodinku ešte o niečo rozšíriť. Porodila som Theovi krásne dievčatko s rovnako krásnymi vláskami ako mal on, ktorému sme dali meno na počesť jeho mami...Juliette. A hoci sme viac detí už nemali, bola som ten najšťastnejší človek pod slnkom. Mala som svoju krásnu rodinu, rodičov ktorých som milovala a svojho streleného brata, ktorý sa stal skvelým strýkom nášmu malému pokladu.

Preto som mohla aj po mnohých rokoch pozrieť späť na svoj život a povedať si, že bol krásny. Veci, ktoré som prežila ako dieťa sa stratili v mori šťastia, ktoré prišlo potom. Mala som po boku svojho muža, ktorého som milovala aj po všetkých tých rokoch, čo som ho vídala na dennom poriadku. S hrdosťou som mohla prehlásiť, že moja prvá láska, sa stala aj mojou poslednou. Že som celý svoj život zasvätila budovaniu vzťahu, ktorý mi prinášal radosť do každého dňa. Prežili sme krásny život v krajine pokrytej ľadom a snehom, kde sme sa každý večer pozerali na polárnu žiaru, ktorá nám pripomínala naše začiatky na tom ostrove. Prinášala späť toľko spomienok, že som veľakrát skončila so slazmi v očiach. Ale boli to slzy šťastia a požehnania, ktoré sa mi počas života dostali.

Takže toto je náš príbeh. Príbeh o mne a tom tajomnom chlapcovi z lesa. Príbeh Thea Davina, chodiacej záhady s krásne ohnivými vlasmi a očami, ktoré vám vidia až do duše. Príbeh mojej lásky, ktorá ma zmenila na toho najšťastnejšieho človeka, aký kedy žil. Lebo ak nájdete svoju polovičku, je to to najčarovnejšie, čo sa vám môže stať. Preto takúto skúsenosť želám každému. Každému jednému z vás prajem, aby ste našli anjela, akým bol pre mňa môj milovaný Theo Davin.

The End

Čo také by som ešte povedala? Aj tak všetci viete, aká strašne vďačná som každému jednému z vás, že ste ma držali počas celého písania ich životov. Neskutočne si vážim podpory, ktorú ste mi preukázali a hlavne lásky, ktorú ste dali Theovi a Bernadet. Viem, po ceste som stratila veľa čitateľov, ale...tomu sa venovať nechcem. Lebo toto poďakovanie je o vás, ktorí ste tu zostali až do konca. To práve vám ďakujem, za všetko. Vy ste si tento príbeh vykreslili a dávali mi stále novú a novú inšpiráciu. 

Nebudem menovať jednotlivo, lebo tie špeciálne osôbky ktorým ďakujem najviac hádam vedia, že mám na mysli práve ich  ❤❤❤

Ešte raz so srdca ďakujem vám všetkým, zostaňte tak úžasní ako ste a vidíme sa pri ďalších mojich príbehoch. Verte mi, že ani mne sa nechce veriť, že už je koniec. Určite mi bude celý príbeh a hlavne postavy veľmi chýbať :( 

Majte sa teda krásne a hej...ďakujem za všetko ešte fakt posledný raz   ❤❤❤