Theo

Nie, nemal som z tohto celého dobrý pocit, ale inak to asi nepôjde. Pán Williams je síce prefíkaný bastard, ale má okolo seba ľudí, ktorí nám pomôžu. Jej otec sa má naozaj na čo tešiť. Ako sa hovorí, nezostane na ňom ani nitka suchá. Ešte oľutuje to všetko, čo Bernadet a jaj mame za tie roky spôsobil.

Do Dublinu mi to vlastne ani netrvalo tak dlho, ako som myslela. Cesty boli síce mokré, šmýkalo sa jedna radosť, ale pre niečo, som sa nebál poriadne dupnúť na plyn. Chcel som cítiť slobodu. Jasné, že som mal na rozume, že nesmiem kvôli Bernadet riskovať, ale dal som na šťastie a trocha sa odviazal. Presne ako sama hovorila, nie je možné, aby sa mi smola stále lepila na päty. Aj teraz navyše niekam idem kvôli nej. Ak by bolo na mne, v tomto odpornom počasí by som ani nevyšiel von z domu.

Škoda len, že sotva som zastal pred tou pochybnou budovou na kraji mesta, som to chcel otočiť. Nešlo o žiadnu novú stavbu, ale zato tie gotické detaily mali svoje čaro. Škoda len, že mne sochy tých divných okrídlených démonov nepripadali nijako milo, alebo pekne. Možno celá tá nehostinná atmosféra ma nútila siahnuť po niečom, čo mi strýko dal tesne pred odchodom. Revolver, ktorý patril môjmu otcovi. Dostal ho vraj od toho svojho presne v deň, kedy som sa ja narodil. Vraj sa takýto darček pri narodení dieťaťa kupoval v rodine celé generácie, ako znak, že obdarovaný má teraz plnú zodpovednosť chrániť svoju rodinu ešte viac. Prišlo mi to milé, len...nikdy som si nemyslel, že sa k tomu dostanem takýmto spôsobom. Myslel som, že aj ja taký od otca dostanem v deň, kedy sa stanem otcom. A nie takto.

Možno preto, som ho dosť váhavo vybral spod sedadla spolujazdca a po vystúpení zastrčil za opasok. Nikdy som pri sebe nenosil zbraň, od smrti rodičov som nechodil ani na strelnicu, ale teraz som proste musel. Tam vnútri sú pochybní ľudia a ja si chcem byť istý, že to zvládnem bez nejakého problému. Jasné, že bez dôvodu, alebo niečo by som len tak nestrieľal, ale aj ako zastrašovací prostriedok môže dobre poslúžiť.

K bočným dverám, kadiaľ som predpokladal najjednoduchší vstup som sa pobral napokon celkom pokojne. Ruky som si založil do vreciek na nohaviciach, len aby nevideli, že som nervózny, na hlavu natiahol kapucňu, aby som nemal úplne mokré vlasy a po zaklopaní vlastne len vyčkával. Hej, možno som mal Bernadet povedať pravdu, že toto nebude práve najlegálnejší spôsob, ako vyhrať súd, ale...načo? Má toho teraz aj tak dosť a navyše som si právnika vzal na starosť ja. Tak to aj dokončím. Súd bol môj nápad, preto sa musím ubezpečiť, že dopadne v náš prospech.

„Ty si Davinov syn?" opýtal sa nejaký holohlavý týpek, sotva otvoril veľké dvojkrídlové dvere. Mali na sebe krásne vyrezávané detaily, takže pôsobili vrcholne honosne.

„Áno. Idem za pánom Williamsom," odpovedal som pokoje a na jeho pokynutie vošiel. V momente som sa ocitol v nádhernej vstupnej hale, oproti mne boli schody zo sivého mramoru vedúce na poschodie, zatiaľ čo steny boli obložené v kombinácii čierneho mramoru s nejakým tmavým drevom. Na prvý pohľad mi to prišlo nevkusné, ale ako som sa lepšie obzrel, pôsobilo to tu príjemne. Po pravici som mal nejaké dvere, ku ktorým ma aj spoločnosť bez rečí zaviedla. Bez klopania dokonca, ich otvoril a ustúpil mi z cesty, aby som mohol vojsť.

„Už som ťa čakal Theo."

„Ďakujem, že ste ma vedel ešte dnes prijať." pomalým, ale zato sebavedomým krokom som vošiel dnu. Oči som upieral na muža, čo sedel za stolom z tmavého dreva a jeho oči ma zaujato sledovali. Keď som ho videl naposledy, ešte nemal toľko šedivých vlasov, ale...to je už nejaký ten čas dozadu. Raz som tu už s otcom bol, ale nepamätám si, prečo presne.

„To je v poriadku. Tvoj otec bol môj veľmi dobrý priateľ, takže je samozrejmosť, že pomôžem jeho synovi, ak to potrebuje." vďačne som prikývol a klesol na stoličku oproti nemu. Z oboch strán pri ňom postávali dve gorily v oblekoch, pod ktorými som im jasne rozoznal schované zbrane. Vedel som, prečo sem nechodiť neozbrojený. Jedno zlé slovo a mohlo by sa to skončiť naozaj nepekne.

„A čo je tá naozaj neodkladná záležitosť, ktorú potrebuješ prebrať?"

„Ide o moju priateľku. Jej rodičia sa budú rozvádzať, no problémom je jej otec. Dlhé roky mlátil ju, aj jej mamu a minulú zimu ju dokonca uniesol priamo zo školského výletu. Odvtedy jej niekoľkokrát volal a vyhrážal sa jej. Preto by som vás chcel požiadať, či by ste bol náš zástupca na súde. Ak toho človeka niekto raz a navždy neuzemní, neručím za to, že sa niekomu niečo vážne nestane." celý čas som sa mu snažil hľadieť do tých mrazivo modrých očí, ale mal som s tým menšie problémy. Srdce mi búšilo do nervozity, zatiaľ čo som ľavou rukou musel dokonca zovrieť operadlo stoličky.

„Zaujímavé. Daj mi ale dôvod, prečo by som ti mal pomôcť."

„Milujem to dievča, viac ako svoj život a nejde mi o nič iné, ako jej šťastie. A viem, že pokiaľ sa nezbavíme jej otca, ona nenechá minulosť minulosťou. Ten chlap ma má v zuboch kvôli otcovi a jeho práci a preto...bojím sa, že ak ten súd vyhrá neudržím sa a niečo mu urobím. Najradšej by som ho bol odstrelil priamo pred sudcom, ale to samozrejme nie je v ponuke. Preto potrebujem vašu pomoc, aby som ho dokázal zničiť legálnou cestou." sám som chvíľami neveril, ako drasticky rozmýšľam, ale...zaslúžil by si niečo iné? Hocikedy, keď sa pozriem na Bernadet keď plače, to na mňa proste príde. Ten hnev, že takmer za všetko zlé v jej živote môže osoba, ktorá jej mala byť vzorom. Najradšej by som ho dobil za všetku bolesť, ktorú jej, alebo Beatrice spôsobil.

„Čo ak by si ju priviedol nabudúce so sebou?"

„Nie," odpovedal som rázne a vystrel sa. Nedokázal som zostať pokojne sedieť, nato som bol až moc nervózny z celej veci. Vôbec by som tu nemal byť a hovoriť s týmto človekom. Núdza však ľudí doženie k radikálnym činom, to som sa už mohol naučiť.

On sa nad mojou odpoveďou samozrejme len pousmial a napravil si manžetový gombík na snehobielej košeli. Neveril som, že to berie takto ľahko. Akoby sa ani nič nedialo. Dobre, beriem, že takéto stretnutia absolvuje pomerne často, ale predsa len nejde o maličkosť. On sám stojí na tenkom lane klamstva nad priepasťou spravodlivosti a zákonov, tak odkiaľ berie ten doslova ľadový pokoj? Viem, že asi nevzbudzujem dostatočný rešpekt, akoby to bolo u otca, ale čo s tým? Ja nie som ako on. On sa nikdy ničoho nebál, šiel si stále za svojim, nech ho to stálo čokoľvek a ja? Som od toho na míle vzdialený.

„Ja by som jej neublížil. Toho sa nemusíš báť, k ženám mám veľký rešpekt. Len by som chcel vedieť aj jej pohľad na vec. Možno by mi vedela povedať niečo zaujímavé."

„Lenže ona nesúhlasí so žiadnymi mafiánskymi praktikami. Ani teraz som jej nepovedal, na čo presne sa chystám, len, že musím odísť do Dublinu niečo vybaviť. Ona do tohto sveta nepatrí pán Williams, tak ju do toho prosím nezaťahujte. Niesla ťažko, aj keď sa objavili otcovi starí parťáci, jeden dokonca tvorí pár s jej mamou, takže...nie je to dobrý nápad."

„V tom prípade..." na chvíľu sa odmlčal, ale už len tón jeho hlasu ma nútil zasiahnuť ešte skôr, akoby ma poslala do pekla aj s celou prosbou o pomoc. Pomaly som pravou rukou siahol za chrbát a spoza opaska vytiahol ten nešťastný revolver. Nechcel som sa k tomuto uchýliť, ale asi ho musím naozaj presvedčiť, že nežartujem.

Namieriť na neho, alebo tak som sa ale neodvážil. Len som sa s ním v ruke oprel lakťami o kolená a sklonil hlavu. A keďže som nechcel pôsobiť, akože neviem čo ďalej, otvoril som zásobník a trocha ho celý roztočil. Boli v ňom štyri guľky zo šiestich, ale tak to stačilo. Aj tak som sa nechystal ich použiť. Možno tak od nervov ich vystrieľať do vzduchu.

„Si rovnaký ako tvoj otec. Ak sa veci nedejú po vašom, začnete si spoluprácu vynucovať inak. Týmto si urobil naozaj dojem Theo." až keď som zodvihol hlavu od zbrane mi vlastne došlo, že jeho gorily na mňa mierili asi odkedy uvideli zbraň. Ale je to predsa ich práca, aby ho chránili.

„Takže sa dohodneme?"

„Až keď príde aj tvoja priateľka. Môžeš byť pri rozhovore prítomný aj ty, ale nechcem, aby si hovoril za ňu. Ja sa jej budem pýtať a ona mi len pekne odpovie. Potom pôjdete domov. Nič viac, nič menej." otvoril som ústa, že budem pokračovať, ale zasekol som sa. Oči som radšej uprel na portrét Abrahama Lincolna nad jeho hlavou. Pán Williams bol stále hrdý Američan, takže ma ten portrét ani neprekvapil. Dokonale vypĺňal prázdne miesto na smaragdovozelenej stene.

„Naozaj nie je dobrý nápad, aby som ju sem doviedol. Verte mi prosím."

„Inak žiadna dohoda nebude. Preto si teraz premysli moje slová a zavolaj mi, až keď dospeješ k rozhodnutiu Theo. Je to len na tebe. Ak ju miluješ, nebude problém rozhodnúť sa."

„Ale..." skôr, akoby som stihol dopovedať mi niekto zozadu položil ruku na rameno, čo značilo, že mám odísť. A to skôr, akoby sa strhla hádka, ktorú by som mohol trpko oľutovať.

„Privediem ju," dostal som zo seba rýchlo, ešte skôr akoby som sa bol postavil. Nesmiem byť idiot a pokaziť to. Ak nedostanem na našu stranu jeho, môžeme sa ísť hneď zakopať. Ten muž dokázal vyhrať súdne spory, ktoré sa zdali vopred prehraté a obžalovanému by pomohol už len samotný Boh. Má kontakty na veľmi vysokých miestach a pre jeho povahu, sa ho väčšina ľudí bojí a preto skáču, ako on píska.

„Máš dosť času, aby si to s ňou prebral, nemusíte tu sedieť už zajtra ráno o siedmej. Kedy je vlastne súd?"

„Až nejako začiatkom augusta. My ešte ideme medzitým na desať dní preč, tak preto som to chcel riešiť vopred. Aby som si aspoň dovolenku užil v pokoji." keď sa ruka vzdialila znova som sa pokojne oprel, aj keď som si revolver prevracal v rukách. Dodával mi aspoň nejakú istotu, že viem čo robím a neprišiel som sem prísť o život, alebo niečo veľmi podobné.

„Takže ako som hovoril, máš dosť času. V pokoji sa o tom sami dvaja porozprávajte a som si istý, že to pochopí. Určite je to múdre dievča, ktoré vie posúdiť, čo je pre ňu a jej mamu to najlepšie. A ak bude mať akékoľvek pochybnosti, pokojne mi môže ešte pred stretnutím zavolať. Rád jej všetko objasním."

„Ďakujem." síce som myslel, že tu budem dlho, ale nebolo tomu tak. Týmto sme aj rozhovor zakončili a on ma poslal preč s tým, aby som si všetko premyslel a potom sa ozval. Ešte stále sa mi nepáčil nápad, žeby som sem mal doviesť aj myšku, ale tak...ak to inak nepôjde? Možno to pochopí, ale budem na to musieť ísť pomaly. Vysvetliť jej všetky pre aj proti a potom sa až môžeme na niečom dohadovať.

A ani napriek tomu, že pršalo a nebo zdobili blesky, som sa nenáhlil domov. Musel som si celú vec urovnať v hlave a preto som autom zamieril až úplne von za Dublin, teda čím ďalej od domova. Bernadet mi síce volala okolo štvrtej, ale nezdvihol som to. Nemal som na to nervy, takže som len nechal, aby to zvonilo. Zašiel som pomerne ďaleko, kým som to neotočil smerom domov. Dublinu som sa vyhol, aby som netrčal vo večerných zápchach, takže mi to trvalo o niečo dlhšie. Ale bral som to. Len ja, hukot motora a príroda, ktorá sa zbláznila. Pršalo tak husto, až som chvíľami nevidel ani na tridsať centimetrov pred seba.

O to som sa asi viac tešil, keď som konečne zaparkoval na tom malom parkovisku pod kopcom. Tu som väčšinou nechával auto, keď sme boli u mňa v domčeku. Inde som ani parkovať nemohol a na druhej strane, tu bolo pomerne po ruke ak bolo treba. Síce nebolo nič moc, trepať sa potom v daždi hore kopcom, ale nemal som na výber. Išiel som rýchlo, ale aj tak zo mňa doslova tiekla voda, kým som za sebou zavrel dvere. Všade už bolo ticho a hlavne tma, ale čo som sa aj čudoval? Bolo niečo krátko po polnoci a Bernadet aj tak ide zajtra do školy.

„Theo?" ozvalo sa zhora, sotva som stúpil na prvý schod. Postrehol som, že chlpáči spia pod stolom, ale to bolo pri búrke aj očakávané. Vtedy sa neustále utiahnu pod stôl, akoby ich ten mal zachrániť. No ako myslia. Ak je im tam dobre, ja nebudem namietať.

„Hneď som pri tebe myška. Idem sa najprv osprchovať," odpovedal som potichu a vošiel do kúpeľne. Dal som si záležať, aby som to vybavil čím skôr, lebo už som si chcel ľahnúť. Bol som uťahaný z toho premýšľania a všetkého. Nech som si nad tým lámal hlavu koľko som chcel, na nič také som neprišiel. Nikto iný, ako pán Williams nám nepomôže, takže sa jej to celé budem musieť pokúsiť podať čím skôr. Podľa mňa, ak si spravíme pekný večer, niečo si navaríme a pozapaľujeme sviečky, mohli by sme to v pokoji prebrať, bez zbytočnej drámy.

„Prečo si mi nezdvihol? Bála som sa o teba. Vonku to vyzerá, ako koniec sveta." stačilo, že som si k nej ľahol, ona sa ku mne v momente pritúlila a ako už mala vo zvyku...nemohla si odpustiť ani pár bozkov na miesta, kde mi začínali jazvy. Neviem či to robila schválne, ale mne samému to istým spôsobom pomáhalo. Začínal som si zvykať a učiť sa prijať samého seba. Proste fakt, že teraz vyzerám takto a ona ma miluje aj napriek tomu.

„Bol som ešte na stretnutí, takže som nemohol. A potom mi to aj nejako vyšumelo z hlavy. Mal som toho v hlave toľko, že som nevedel na čo myslieť skôr. Prepáč." jasné, že som nemal klamať, ale nezostávalo mi nič iné. Aj s mojou hlúpou hlavou som zabudol nechať zbraň v aute, takže som ju musel zahrabať v kúpeľni medzi šaty. Potom zajtra keď odíde do školy, tak ju tam vrátim.

„Aj si niečo vybavil ak si bol preč tak dlho?"

„Zajtra to preberieme, hej? Teraz by si mala už spať, ráno vstávaš do školy," zašepkal som a vtisol jej bozk na čelo. Ak by som aj začal túto tému, neskončil by som len pri základoch. Dostal by som sa až moc ďaleko a to nechcem. Máme na to kopu času. Noci sú predsa na spanie a dni na premýšľanie a strácanie sa vo vlastnej hlave.