„Som rád, že máš zas sivé vlasy. Nepriznal som to nikdy, ale zo všetkých ti sadli najviac," povedal Caleb, pričom ja som si nebola istá, kam sa pozerať. Či na obrazovku notebooku, kde bol aj s Paulou, alebo len tak na našu krásne tmavofialovú stenu. Keď sme práve túto farbu zladili s bielou, celá spálňa sa stala tak útulnou, že som často nemala chuť ísť do inej časti bytu. Nad posteľ sme si namontovali poličku, ktorá obsahovala všetky krásne fotky, ktoré sme chceli mať na očiach. Tie štyri, ktoré som mala doma vyložené aj ja  z každého ročného obdobia, Theo si tam dal svoju s rodičmi a Elzou a nedávno...vlastne len včera pribudli ďalšie dve. Na jednej som bola s mamou, Diegom a Matyason a na ten druhej sme boli len ja, Theo a Matyas. Musela som toho drobca pochváliť, lebo zniesol fotenie veľmi dobre a plakal len raz, keď som ja zakopla o chlpatý koberec a pritom ako som padla, spadla zo stola plechová miska a narobila rámus.

„Nie si jediný, kto si to myslí."

„Jasné. Pán Davin musí byť z teba celý hotový." nechápala som, prečo bol takýto, keď Paula, s ktorou mimochodom naozaj chodil, sedela len kúsok od neho. Poviem vám ale, že keď sme sa dohodli, že si zavoláme, veľmi dlho som sa na to odhodlávala. Nevedela som, či mám na to dosť sily.

„Dosť ale o mojich vlasoch. Ako sa máte? Čo nové v Írsku?"

„Čo také by si čakala? Všetko po starom. Akurát včera sme vyhrali už desiaty zápas za sebou."

„To je výborné," odpovedala som, pričom ale moju pozornosť zaujal môj krásny braček. Samozrejme, že som si ho zas vzala na starosť, kým šla mama do obchodu a jeho už nechcela obliekať do tej zimy. Doteraz pekne spinkal kúsok odo mňa, ale sotva som začula, že sa mu niečo nepáči, som to radšej neignorovala.

„Počkajte chvíľku," povedala som tým dvom a skôr, akoby začal roniť slzy, som si ho vzala k sebe. Najkrajší bol ale moment, keď som mu pozrela do očí a jeho ten plač akoby prešiel práve preto. Proste sme na seba hľadeli, ja s tak širokánskym úsmevom, až sa usmial ešte aj on. Zjavne preto som ho aj otočila smerom k notebooku, nech si ho tí dvaja pekne pozrú. Nech vidia, akého dokonalého bračeka mám.

„To je..."

„Nie Caleb, to nie je môj syn, ale môj brat." doslova som videla, ako si vydýchol. Ja som mu len s úsmevom vtisla pusu do tých krásnych hnedých vláskov ktorých veľa nemal, na čo chcel on okamžite zakloniť hlavičku, aby bol v obraze ohľadne diania.

„Odkedy máš brata?"

„Už dva mesiace. Volá sa Matyas."

„Je nádherný. Podobáte sa," uznala Paula. Ja sama som si to tiež troška všimla, ale nechcela som to priznať takto otvorene. Celkovo sa skôr podobal na mamu a keďže aj ja som bola ten typ, dalo sa poznať, že sme súrodenci. Keď mu ale nebolo dobre pri pozeraní na tých dvoch, radšej som si ho otočila, pekne si ho k sebe privinula a pravou rukou ho začala hladkať po chrbátiku. Niekedy to pomáhalo a podarilo sa mi ho ešte uspať tesne potom, ako sa zobudil.

„Prečo si nám nepovedala, že odchádzaš? Mohli sme sa rozlúčiť."

„Zamysli sa nad tým, ako prebehlo naše posledné stretnutie Caleb a dostaneš odpoveď." narážala som práve na koniec školského roka, keď sa pobil s Theom a ten mu strčil hlavu do fontány. Ja som na rozlúčku myslela, ale potom som ten nápad veľmi rýchlo zavrhla. Nemala som sa s nimi prečo osobne lúčiť. Hodili mi polená pod nohy v časoch, kedy som oporu potrebovala najviac, tak prečo som mala túžiť po rozlúčke? Bola som práveže rada, keď som ich tam nechávala. Znamenalo to, že sa nebudem musieť denne pozerať na ľudí, ktorí mi neskutočne ublížili a sklamali ma.

„Je pravda, že som pochybil..."

„Obaja sme pochybili," opravila ho Paula, nad čím som ja mohla len uznanlivo prikývnuť. Bolelo ale, že si to priznali až teraz, keď som preč a mám odžité to všetko, do čoho som sa dostala aj ich pričinením. Ešte aj po toľkých mesiacoch čo som tu, ma niekedy ovládne strašný smútok ohľadne prvých skúseností s Islandom. A pritom som nad otcom už ani nepremýšľala. Bolo mi jedno, čo je s ním a ako dopadol. My sme boli šťastní, mali sme zrazu všetko na svete, tak prečo by som sa mala nad ním trápiť?

„Smutné, že ste si to priznali až teraz. Pozrite, ja sa na vás nehnevám za to, čo ste urobili, ale odpustiť vám nedokážem, ani po tak dlhom čase. Považovala som vás stále za ľudí, ktorí budú stáť po mojom boku, ale zradili ste ma v dobe, kedy som vás potrebovala najviac a to vám nikdy nebudem schopná odpustiť." nehovorilo sa mi ťažko. Vôbec nie. Boli to slová, ktoré som v sebe držala už dlho a teraz som ich konečne povedalo. Nebolo to ľahšie preto, že sme sa nevideli osobne, ale zjavne s tým niečo mal aj Matyas. Ako som ho pritom držala v náručí, plne mi došlo, kam som to dotiahla aj bez nich. Nepotrebovala som ich po svojom boku, aby som sa dostala domov z Islandu, nepotrebovala som ich, aby som sa na súde postavila otcovi a rovnako som ich nepotrebovala ani pri tom, aby som opäť našla šťastie.

„A ak ťa to zaujíma Caleb, s Theom sme šťastní aj napriek všetkému, čo sa stalo. Nič z toho, čo si urobil ťa nikam nedostalo."

„Mne je to už jedno. Ak chceš jeho, maj si ho." ako nad tým mávol rukou a pozrel pritom priamo na mňa, musela som neveriacky pokrútiť hlavou. Jeho stále žralo, že som zostala s Theom a nevybrala si jeho. Ale ako myslí. Ja som nemala čo ľutovať. Možno len to, že som držala Matyasa tak, ako som ho držala. Lebo namiesto toho, aby pekne zaspal ma schmatol za konce vlasov, ktoré mi po novom končili na pleciach a poriadne ma za ne potiahol.

„Bráško to bolí," povedala som s určite smiešnou grimasou, ale dostať konce vlasov z jeho ruky bolo skoro nemožné. Takže keď sa mi to napokon trocha nasilu podarilo, spustil taký plač, ktorému som sa chcela v prvom rade vyhnúť. Ale tak ako myslí. Nech plače nad tým, že som mu nedovolila vytrhať mi vlasy.

„Asi pôjdem. Zanesiem ho dolu mame a potom musím ísť čakať Thea." ešte som mala čas, lebo bude končiť až o hodinu, ale chcela som to ukončiť čím skôr. Videli sme sa, padlo pár slov a myslím, že na dlhý čas mi to aj stačilo. Oni sú minulosť, na ktorú nechcem spomínať.

„Tak sa majte. Ak budeš mať čas, pokojne sa ozvi," povedala Paula, na čo dala Calebovi pusu na líce. Akože áno, priala som im to, hoci som videla, že Caleb zaľúbený nie je. Určite je s ňou len z trucu, ale to nech už je ich vec. Ja s tým nechcem nič mať.

„Dávajte na seba pozor. Ahojte." s úľavou som hovor ukončila a so slzami v očiach pobozkala Matyasa na hlavičku. Utíšiť som ho ale nedokázala, takže bol asi čas na večeru, ktorú mu musela zaobstarať mama. A verte mi, že nebolo nič moc vyjsť von na chodbu, keď sa v tom tichu ako jediné ozýval plač maličkého bábätka.

„Sme tu mami," zahlásila som, sotva som otvorila dvere. Zjavne by na to prišla aj bez slov, lebo jej príjemná atmosféra sa v momente pominula. Ale úsmev, ktorý sa jej pri pohľade na nás natlačil na tvár, bol neskutočne krásny. Milovala som ju vidieť takúto šťastnú. Či už kvôli nám, bračekovi alebo Diegovi, s ktorým ich čaká svadba už o dva týždne. Povedali, že nechcú nič veľké, takže sme to zbúchali pomerne rýchlo. Ja som milovala už len myšlienku, že konečne prídu aj jej rodičia, ktorých som nevidela roky. Samozrejme aj Diegova rodina sa zúčastní, takže asi nebude núdza o zábavu. Hlavne s jeho otcom, s ktorým som si veľmi dobre rozumela aj naposledy.

„Počuť vás až do Írska moja."

„Tak čo už? Mladý pán je hladný." snažila som sa, aby na mne nebolo vidno, že som len pred chvíľou dohovorila s tými dvoma. Slzy som si osušila ešte na schodoch, hoci oči som mala zjavne ešte trocha červené.

„Si v poriadku miláčik?"

„Samozrejme. Nič sa nedeje," ubezpečila som ju a následne jej už Matyasa kompletne prenechala. S tým ale, že sa zas zmocnil mojich vlasov, ktoré nechcel pustiť. Trvalo mi teda chvíľu, než som sa oslobodila, ale zjavne pusa na ruku ktorou mi držal vlasy stačila ako ospravedlnenie.

„Tak vás tu asi nechám. Idem sa dať dokopy a potom počkať Thea."

„Príďte pokojne na večeru. Budú špagety a aspoň nemusíte variť."

„Za hodinu som späť," povedala som vážne, ale smiech nesmel chýbať. Lebo ak sú k jedlu mamine špagety, ja nesmiem pri stole chýbať. Obaja teda dostali pusu a vybrala som sa nazad k nám, aby som sa dala dokopy. Vonku bolo podľa mňa aj mínus pätnásť, takže nájsť dostatočné množstvo vrstiev oblečenia bola výzva.

Tí ale, čo uvítali zimu, boli jednoznačne chlpáči, ktorí sa v snehu brodili jedna radosť. Ani nepotrebovali vodítka, lebo by ich zbytočne obmedzovali. Hneď naproti nám bol park, ktorý viedol až k Theovej práci a tam si mohli pokojne behať, ako sa im zachcelo. Ja som sa pomaly vliekla za nimi, hádzala som po nich malé snehové gule a ešte skôr, akoby sa Theo ukázal, som na temnej oblohe uvidela niečo, čo mi v momente zodvihlo náladu. Vzalo to moje myšlienky od telefonátu na míle ďaleko a ešte viac ma uistilo v tom, že som na správnom mieste. Niekde, kde som šťastná a kde ma každý deň čaká len a len to najkrajšie. Polárna žiara, ktorá celú krajinu ponorila do zelenej farby ma tak upútala, že som prvotne ani nezaregistrovala, kam sa chlpáči rozbehli. No kam inam by to mohlo byť, ak nie k môjmu milovanému Theovi, ktoré skoro zhodili do snehu? No keď sa to nepodarilo im, chcela som sa o to postarať ja osobne. Prvotne som sa k nemu pobrala len pekne pomaly, aby som nebola nápadná, ale napokon som sa rozbehla a skočila na neho, až sme v tom snehu fakt skončili. Vo veľkej kope, ktorá sa vytvorila po odhrnutí snehu z chodníka, priamo na jeho kraji.

„Aj som si hovoril, že mi ešte niečo chýba k dokonalému dňu."

„Myslel si na kopu snehu?" opýtala som sa provokatívne, ale skôr, akoby mi odpovedal, som mu úplne premrznutými rukami vzala tvár do dlaní a pobozkala ho. Nemala som rada, ak sobotu pracoval, ale keď si minule vzal ten predĺžený víkend, musel to dobehnúť. Bola som na neho nesmierne hrdá, za to ako sa mu darí v práci. A hlavne za prístup, ktorý k nej má.

„Na kopu snehu, v ktorej sa budem váľať s krásnym dievčaťom ktoré má sivé vlasy." nemusím vám dúfam hovoriť, aký bol z nich šťastný. Keď som sa ale ja osobne pozrela po prvé do zrkadla, skoro som spadla na zadok. Bolo to, akoby som sa vrátila o rok dozadu a všetko mala zažiť odznova. Akoby som ho mala spoznať úplne odznova, zas si získať jeho srdce a dokázať mu, že ho milujem aj napriek všetkému.

„Neuveríš, kto mi dnes na obed volal."

„No daj."

„Greg. Povedal, že všetci traja určite prídu na svadbu," povedala som nadšene, pričom mi on vtisol pusu na špičku nosa. Ten spolu s mojimi lícami bol dokonale vyštípaní od zimy, ale...patrilo to k najlepším pocitom, aké som poznala. Veľmi som sa bála, ako si dlhodobo zvyknem na toto prostredie, ale nebolo to tak ťažké. Práveže som si užívala niečo úplne nové. Toľkoto snehu sme doma nikdy nemali, čo bolo ďalšie plus.

„To teda bude poriadna zábava, čo ti poviem. Už sa nemôžem dočkať."

„To sme dvaja." pokojne by som tam ešte zostala vylihovať, keby nám obom nebola zima, ktorá nás prinútila vstať a pobrať sa smerom domov. No najskôr, sme ešte v snehu poriadne vyváľali aj chlpáčov a hlavne Gusa, ktorý začal na Thea moc vyskakovať. Skončilo to tak, že Theo si ešte chvíľu s ním poležal v snehu, spoločne si potom zavyli na polárnu žiaru a až následne bol čas, aby sme sa vrátili do tepla domova. A hlavne k stolu, kde bude mama servírovať špagety. Skôr ale, akoby sme naozaj išli k nim na večeru, sme vzali chlpáčov hore. Tiež dostali svoju večeru a pre Matyasov pokoj sme dole šli už len my dvaja.

„Dúfam, že ste nezjedli všetky špagety," zakričala som okamžite. Diego bol už tiež doma z práce, ale...ale. Keď na celý byt hrala španielska hudba, vedela som, že sa niečo deje. Dosť zmätene som pozrela na Thea, ale ten mi len s rovnakým pohľadom vtisol pusu na líce a držiac sa za ruky, sme šli ďalej. Náš príchod ale zjavne nevyrušil mamu a ani Diega, ktorý tancovali v obývačke, akoby boli stále sami.

„Aha," šepol Theo so smiechom, ale čo myslel som pochopila, až keď som pozrela na sedačku. Na tom, že tam ležal Matyas by nebolo nič zvláštne, kedy nebol oblečený tak smiešne ako bol. To malinké pončo béžovej farby s oranžovými trojuholníkmi bolo tak strašne roztomilé, ale...krásne maľované sombrero, ktoré mal položené vedľa seba bolo troška smiešne. A to o plyšovom kaktuse ani nehovorím. Minule, keď som stála pri okne a telefonovala s ním v náručí, skoro si na jednom dopichal ruku. Nevšimla som si, že sa za ním načahuje, až keď ho už skoro držal v ruke. Ale pri tej zbierke, ktorá sa stále rozrastala som už len čakala, kedy sa s nejakým zoznámi. Diego nimi obsypal všetky parapety, poličky a ten veľký, ktorý vykopal spred domu ešte zasadil do kvetináča a dal ho na chodbu pred dvere.

„Que pasa...mis amigos?" zakričal na nás Diego, ale keď videl, že sa smejeme na Matyasovi, nechal mamu tak a vzal si jeho. Bolo ale roztomilé, keď mu to sombrero naozaj nasadil na hlavu a dal mu do rúk aj kaktus. Ktorý sa mu očividne veľmi páčil, lebo ho hneď aj ochutnal.

„Ešte mu domaľujem fúzy a bude ako pravý Mexičan." s úsmevom som nad ním pokrútila hlavou, hoci som mala náladu ísť tancovať s nimi. Tá celková atmosféra bola proste neskutočná. Úplne obyčajný večer sa vďaka takej maličkosti premenil na niečo, čo náš urobilo natoľko šťastnými. Neuveriteľné, ako ďaleko sme došli... Fakt.