„Zlato naozaj nerada ťa budím, ale budeš meškať do práce," povedala som tak milo, ako sa len v tej situácii dalo. Fakt mi bolo ľúto, že som ho musela budiť, ale tak zamestnanie nepočká. Hoci...dalo by sa povedať, že je svojim vlastným šéfom, ktorý až tak pravidlám nepodlieha. Hej, Theo si o pár týždňov neskôr našiel prácu a nastúpil hneď deň potom, ako sme sa presťahovali do nášho krásneho podkrovného bytu. A verte či nie, bývame len o pár poschodí vyššie, ako mama a Diego, čo je priam dokonalé. Medzitým ako sme hľadali byt sa podnájomníci vysťahovali a po dohode s majiteľom, sme od neho byt odkúpili za naozaj dobrú cenu.

„Ty si nemala byť v škole?"

„Dnes mám predsa voľno. Hovorila som ti to asi desaťkrát." čakala som z jeho strany úsmev, keď som sa posadila na kraj postele, ale až tak krásny teda nie. Zjavne za to ale mohla aj moja malá spoločnosť. Hoci s pár nepríjemnými komplikáciami, ale pomaly pred dvoma mesiacmi sa zo mňa stala staršia sestra. Aj napriek tomu, že mama nemala počas celého tehotenstva žiadne problémy, pri pôrode sa skomplikovalo všetko, čo sa mohlo. Takže ešte aj týždeň po tom sme boli všetci ako klbko nervov, ale našťastie všetko dobre dopadlo, zlé predtuchy lekárov sa nepotvrdili a ja som sa mohla tešiť z môjho dokonalého bračeka.

„Vám to spolu tak strašne pristane."

„Aj Diego to stále hovorí." je pravda, že im Matyasa kradnem kedy je na to šanca, ale tak...podľa mňa to nejako aj očakávali. Hej, obom sa zapáčil môj návrh, čiže meno Matyas suverénne vyhralo nad všetkými inými. A úprimne, ani s priezviskom po Diegovi to dokopy neznelo zle...Matyas Garsia.

„Mamu máš kde, že je s tebou už takto ráno?"

„Musela vziať tú veľkú ružovú tortu, lebo oslava bude už o dvanástej, alebo ako, čiže tam chceli mať všetko v predstihu a tak." ja som ale vôbec nenamietala, keď mi ho sem mama priniesla. Mohla ho vziať so sebou, v tom problém nebol, ale keďže som bola dnes celý deň doma, radšej sme to vyriešili takto. Ja som práveže milovala, keď som s ním mohla byť čo najviac. Aj tak mi prišlo, že rastie až moc rýchlo, čiže som si chcela naozaj užiť každú chvíľu, ktorú som len mohla. Hlavne tie krásne momenty, ako som ho držala v náručí a on na mňa pozeral tými krásnymi veľkými očkami. V tom smere ma tešilo, že sa podobali na moje a mamine. Čiže hrali do krásnej modrej, ktorá ma už neraz priviedla až k slzám dojatia a šťastia.

„Najradšej by som zostal s vami doma," posťažoval si Theo, ale keď sa posadil a vtisol mi pusu, akoby mu to troška zodvihlo náladu. Mňa ale najviac stále dostalo to, ako zlato sa choval k Matyasovi. Či už šlo len o maličkú pusu, alebo keď si ho vzal k sebe...stále som sa musela usmievať, ako posledný beznádejne zamilovaný chudák. Tak strašne im to spolu pristalo, až som sa niekedy pristihla pri myšlienke, aké to asi bude, keď budeme mať jedného dňa spolu naše vlastné dieťa.

„Podľa mňa ak by si zavolal, že neprídeš, nič by sa nestalo."

„Myslíš?" mykla som plecami a tiež bráškovi vtisla pusu na hlavičku. Zdalo sa, že pri mne po chvíľke aj zaspí, takže si možno doprajeme ešte aj raňajky v posteli.

„Vieš, mohli by sme si takto v trojke zájsť von, dnes nie je až taká veľká zima a potom..."nestihla som ešte ani dopovedať, lebo pri slove von, sa Elza ležiaca v kúte izby okamžite prebrala a skočila nám na posteľ. Prvotne to vyzeralo, že mali všetci traja troška problémy so stále chladným počasím, ale teraz? Keď nasnežilo a vzali sme ich von, trvalo nám aj hodinu kým sme ich zas dostali dnu do tepla. Proste sa im páčilo si len tak šantiť v snehu. A hlavne, keď sme chodili von počas noci, kedy bola polárna žiara. To štekali na oblohu jedna radosť.

„Tak fajn, zobrali by sme aj vás, v tom nie je problém," dodala som hľadiac na Elzu, ktorá ale...neviem prečo, ale Matyas chlpáčov ešte stále akosi nemusel. Hocikedy sa k nemu priblížili až moc blízko, alebo keď mu Elza olízala ruku, spustil taký plač, až z toho boleli uši. Pritom ani ona, či Gus a Ava mu zle nechceli. A inak tomu nebolo bohužiaľ ani teraz. Stačilo, že do neho troška Elza strčila ňufákom, ako bolo vo zvyku a hneď mi tam začal vzlykať.

„Ja fakt neviem čo ešte robiť, aby sa ich nebál," povedal Theo. Skúšali sme aj to, aby pri ňom boli na chvíľu všetci traja naraz, potom sme na to šli postupne, ale nič. Dokonca nezabralo ani to, čo vlastne teraz, že bol pri mne a jeden zo psov bol nablízku.

„Dúfajme, že z toho vyrastie, inak budeme mať problémy, keď bude starší."

„Už si ako Diego. Aj ten stále hovorí, že zo všetkého vyrastie." mali ste ho tie prvé dni doma vidieť. Ten chudák nemal ani poňatia čo robiť, ak Matyas začal plakať a mama nebola na dosah ruky. Alebo ešte horšie to bolo s prebaľovaním, ktoré tak veľmi zvykne desiť mužov. Dokonca Theo sa podujal skôr, ako samotný otec, za čo mal ale u mňa veľmi veľké plus. A zjavne aj u mami, ktorá ocenila všetku pomoc.

„Tak ja teda zavolám, že dnes sa neukážem a urobíme si pekný deň. Víkend mám tiež voľný, čiže...tri dni si môžeme robiť, čo sa nám len zachce."

„No tak vidíš. Toto sa mi hneď páči oveľa viac." usmiala som sa a vtisla mu ešte jednu pusu. To si odo mňa ale radšej zobral Matyasa, ktorý sa zjavne ešte stále rozhodoval, či bude kvôli Elze plakať, alebo nie. Tá na neho tiež len nechápavo vyvaľovala oči, čo mi prišlo nesmierne zlaté.

„Počúvaj drobec, ja neviem čo máš voči psom, ale takto to nebude dobre. Nemáš dôvod, aby si sa ich bál, hej? Aj oni ťa majú radi, rovnako ako my Matyas. A určite sa netešia, ak kvôli nim stále plačeš." milovala som ten sladký tón hlasu, ktorým Theo hovoril jedine s ním. Stále mi to roztápalo srdce, takmer doslova.

„Uvidíš, že keď troška vyrastieš, budete ako najlepší kamaráti," dodala som, pričom Theo jednou rukou držal jeho a druhou objal mňa. Rána ako toto, boli doslova to najväčšie požehnanie. Trvalo, kým sme si dali byt dokopy a kým sme si zvykli, ale pocit, že práve ten maličký zázrak, akým Matyas bol, nám pomohol sa tu konečne plne udomácniť bol neskutočne krásny.

Na školu ako takú, som si zvykla bez väčších problémov. Sedávala som s Nathanom, ktorý mi veľmi ochotne pomáhal, ak som niečo nevedela a bol mi hlavne opora na hodinách islandčiny. Keď som niektoré slová počula po prvé mala som pocit, že si zlámem jazyk, ale hneď behom prvých mesiacov sa na mňa niečo nalepilo a dnes...dnes by som už zvládla taký ten ľahší rozhovor napríklad o počasí, alebo by som niekomu vedela vysvetliť, ktorým smerom sa niekam dostane. Maturity už neboli tak ďaleko, ako by som chcela, ale cítila som, že ich zvládnem. Možno za to mohla celkovo tá šťastná atmosféra všade naokolo mňa, ale ak aj nie, nepochybovala som o sebe v tomto smere. Theo, ale aj chalani mi sľúbili pomoc, tak čoho by som sa aj bála, nie?

Theo

„Tebe to s tým kočíkom ale pristane," podpichol ma Daniel, sotva sa objavili. Bernadet s nimi volala, že sme v parku aby prišli ak myslia, no ja som sa modlil, aby nemali čas. Neviem prečo, ale aj keď som s nim bol skoro každý deň, stále som si nezvykol. Oni si doberali mňa, ja ich a takto sme sa vlastne tolerovali celý čas.

„S kočíkom, so psami a vetrom vo vlasoch, nie?" Bernadet si narýchlo odskočila za Diegom do reštaurácie, takže ja som zostal so zvyškom osadenstva v parku naproti. Ale tak nemal som námietky. Matyas pekne spal a chlpáči poslušne sedeli pri kočíku. Takže mi zostávalo len počkať, kedy sa Bernadet vráti a pôjdeme ďalej. Konkrétny cieľ sme si nevytýčili, takže záležalo len na mladom pánovi kedy bude hladný a my ho budeme musieť vrátiť Beatrice.

„Nemal si byť dnes v práci?"

„Mal, ale nejako sa mi nechcelo." nikdy som si nemyslel, že práve ja skončím zamestnaný v knižnom vydavateľstve, ale odstupom času, vôbec svoje rozhodnutie neľutujem. Je to práca, ktorá ma baví takmer stále a hlavne mám okolo seba dobrý kolektív. Proste ľudí, čo ma berú takého aký som a nesúdia ma podľa niečoho, čo sa stalo v minulosti, o ktorej mimochodom niektorí vedia. Samotné zameranie mám marketing a propagáciu, pričom ešte dosť často v poslednej dobe vypomáham aj v samotnej redakcii ak je treba, čiže by sa dalo povedať, že som sa do toho pustil naplno. No už len samotný pocit, že robím niečo, čo ma baví bol na nezaplatenie.

„Inak...platí tá dnešná večera, alebo nie?"

„Večera?" pozrel som na Nathana podozrievavo. Nemal som ani poňatia, o čom hovoria, ale už len samotný obsah otázky sa mi nepáčil. Ja som dnes plánoval byť jedine s Bernadet. Myslel som, že si troška posedíme v dobre teplom a voňavom kúpeli, dáme si šampanské a tak, ale...zjavne nám to zas nevyjde.

„Beatrice spomínala, že by sme mohli prísť. No asi jej radšej zavolám, lebo asi nie si moc v obraze."

„Ale ja hej," zahlásila zrazu Bernadet spoza nich. Troška ma štvalo, že ju tí dvaja stále vyobjímali, akoby sa nevideli sto rokov, ale ak im to robilo dobre...nerobil som zbytočné poznámky. Akurát som sa snažil Daniela odnaučiť od toho, že jej stále dával pusu na líce.

„Mám vám odkázať, že o šiestej vás očakáva."

„Výborne. Tak to jej ešte musíme zájsť kúpiť kvety. Lebo ako som si všimol, posledné týždne je na ne akási zaťažená." to hej. Diego jej zrazu začala nosiť každý týždeň minimálne dve kytice, takže si na to zjavne už aj zvykla. Nehovorím, bolo to od neho neskutočne milé, len som akosi nechápal nikto, čo za tým bolo. Až do minulého piatka, kedy som ho pristihol, ako niečo schováva. Akúsi malú škatuľku, v ktorej bol samozrejme prsteň, ako som neskôr zistil. On sa dokonca aj po tom všetkom bál, žeby mu povedala nie, ak by ju požiadal o ruku. Preto to natoľko odkladal a zbieral odvahu. Darmo som ho presviedčal, že ak už majú spolu krásneho syna, nemá dôvod ho odmietnuť, ale on si v tomto smere stále akosi neveril.

„Aj my dvaja sme pozvaní?" opýtal som sa, s nádejou, že možno bude odpoveď negatívna. Keď ale nebola, napadla mi ešte jedna varianta. Možno sa Diego konečne pochlapí a požiada ju o ruku práve dnes. Od veci by to teba nebolo.

„My dvaja sme najdôležitejší hostia zlato," odvetila sladko, no skôr, akoby som sa ja dočkal svojej pusy, sa musel o pozornosť prihlásiť Matyas. Veľmi rýchlo sa ale tým pádom dostal do parády našim severanom, čo som mu nezávidel. Prekvapivo ich mal ale zjavne rád, lebo stále pri nich stíchol a bol ako anjelik. Najkrajšie ale bolo, keď sa začal usmievať stále, keď Daniel nahodil jeden zo svojich debilných výrazov.

Dlho sme sa ale ani napriek tomu vonku už nezdržali. Plač nad jedlom ktoré nebolo k dispozícii neutíchal, čiže sme sa museli pobrať domov. Bernadet mi navrhla, že môžem zostať vonku s chalanmi ak chcem a pôjde domov len ona, ale...to bolo z čistej provokácie. Radšej sme si teda pozície vymenili. Ona sa ešte išla s nimi túlať ja ani neviem kam, spolu so psami samozrejme a ja som nášho hladoša odovzdal Beatrice, ktorej sa zišla aj pomoc s večerou. Nie, variť som a poriadne ešte stále nenaučil, ale...nebol na to ani čas. Ak som nejedol v práci, chodili sme na večere, alebo obedy k nim a ak ani to nie, základy sme ovládali aj ja a Bernadet.

„Nehovoril ti Diego, prečo chcel aby sme dnes všetci jedli spolu?" pokýval som hlavou, pričom som sa prechádzal po obývačke s Matyasom, lebo zjavne sa mu inak spať nechcelo. Beatrice ho skúšala nechať v postieľke, ale to bol zas len krik a plač, ktorý sa nám nechcelo počúvať. Takže ja som bol jediná možnosť.

„Nie. Ja som doteraz ani nevedel, že sa niečo chystá. Ale ako pozerám na tú kačicu..." stačilo, že ju vytiahla z trúby, už mi na ňu padli oči. Pokojne by som ju bez hanby zjedol hneď bez toho, aby som počkal na zvyšok rodiny. Nejako podobne to dopadlo, keď na Vianoce prišli Diegovi rodičia. My sme už kvôli Beatrcie radšej nikam neleteli, čo bolo zjavne správne rozhodnutie. Aj tak porodila hneď pár dní po novom roku a ak by sme išli my za nimi, zjavne by sa krpec narodil niekde vysoko vo vzduchu. Takto ale bola jeho mama taká šťastná, keď Matyasa mohla vidieť hneď v prvé dni a potom spokojne letieť domov, keď už bol doma a všetko bolo v poriadku.

Ja som sa s nimi už stretol, keď som bol menší, takže som vlastne vedel, čo čakať. Veľmi príjemní ľudia, akurát s tým, že jeho otec sa ešte stále moc nenaučil anglicky, takže počúvať ho, ako skladá niektoré vety bolo fakt vtipné. Stále bol zástanca toho, že jemu španielčina stačí, ale to zjavne nepočítal, že kvôli synovi bude musieť ísť takto do sveta. A hlavne sem na Island. Tak celkovo sme ale mali príjemné sviatky a mal som pocit, že aj zoznámenie s dievčatami prebehlo v poriadku. Aspoň teda Bernadet mi hovorila, že si s nimi skvele rozumela.

„Skúsila som ju upiecť s pomarančmi a jablkami, takže uvidíme, čo z toho bude. Diego hovoril, že to chutí dobre."

„Tak on sa snáď vyzná." moc sme sa nebavili v poslednej dobe o jeho práci, ale vyzeral v nej spokojne. Rovnako ako Beatrice, ktorá sa vrátila k pečeniu a už si našla kopu zákazníkov. Minule sme boli s Bernadet odniesť tortu až v nejakej poriadne ďalekej dedinke, ktorá bola ale krásna, rovnako ako príroda naokolo. Najviac sa mi ale asi zatiaľ páčilo, keď sme šli úplne hore na sever, ku krásnym ľadovcom, ktoré si len tak plávali na vode.

„Ja viem, že ti to hovorím stále, ale ste spolu také sladkí."

„Nie si jediná. Niekedy keď na mňa v takejto chvíli pozerá Bernadet, mám pocit, že sa rovno roztopí," odvetil som so smiechom, ale keď som pozrel na toho drobca v mojom náručí, nemal som zrazu slov. Tie prvé dni potom ako sa narodil nás všetkých nadmieru vynervovali. Jednak sa o štyri týždne poponáhľal a keď sa k tomu pridalo ešte pár ďalších komplikácii, prebdené noci presedené v nemocnici boli na mieste.

„Chvíľami ešte ani ja neverím, že je naozaj tu s nami. Toľko rokov som túžila mať ešte jedno dieťa a teraz...príde mi to iba ako sen, ktorý by sa mohol hocikedy bez varovania skončiť. Včera som si tak spomenula aj na súd a na všetko, čo sa odvtedy stalo. A, že toho nebolo málo."

„To teda. Mne to niekedy príde, že sme si tým celým prešli len pred pár dňami a to už prešiel slušný čas." stalo sa toho odvtedy veľa, ale najkrajší deň asi bolo naše výročie s Bernadet. Nie, žeby sme robili niečo špeciálne alebo tak, no už len samotný pocit, že sme boli spolu celý rok priniesol niečo nové. Asi až vtedy som si plne uvedomil, čo sa môže behom jedného roka stať. Predtým som bol stratený prípad, ktorý sa ledva dokázal ešte pretĺkať životom a odvtedy? Milujem svoj život najviac, ako by sa len dalo, lebo mám zrazu znova všetko. Na jeseň sme boli aj v Írsku, zašli sme rodičom na hrob, strávili sme pár dní v domčeku a tak. Proste sme sa túlali prírodou, liezli denne hore na skaly, zašli si k jazeru, skontrolovali chatu...skrátka všetko, čo nám chýbalo.

„No...ak sme už všetci dojedli, ja...rád by som...rád by som sa na chvíľu ujal slova," povedal zrazu Diego, na čo vrava hneď utíchla. Celá večera išla vlastne v pohodovom duchu. Smiali sme sa, rozprávali naozaj o všetkom možnom a hlavne zjedli skoro všetko to božské jedlo. Už som tým pádom len čakal, kedy sa niečo stane.

„Beatrice...ani neviem, kde by som mal začať..." videl som na ňom, že je vrcholne nervózny a vlastne ani nevie, čo by mal povedať. To bol zjavne aj dôvod, prečo som ho pod stolom kopol do členka a kývol hlavou, aby šiel rovno na vec. Ak by sa snažil vykecávať, nedopadlo by to dobre.

„Možno by som mal ísť rovno na vec," dostal zo seba napokon súvisle a postavil sa. Ruka vo vrecku znamenala, že aspoň na prsteň nezabudol, čo bolo plus. To ale, že ju vezme za ruku, aby vstala a on sám si niekam odbehne, to som nečakal. A rozhodne nie to, že prinesie so sebou späť aj Matyasa.

„O čo ti týmto ide?" opýtala sa Beatrice nechápavo, ale keď som si uvedomil, čo má malý na sebe, musel som sa zasmiať. Ešte minulý týždeň sme mu zohnali body, na ktorom stálo „Vezmeš si môjho ocka?". Nemyslel som si, že to uhrá až na tento level, ale...klobúk dole. Prsteň bol teda len záložný plán.

„Náš syn má na teba otázku, na ktorú by si mala odpoveď jedine kladne láska."

„O čom..." kým si Beatrice prečítala, čo je na bodyčku napísané, Diego si naozaj pred ňou kľakol a vytiahol krabičku s prsteňom. Takže už zostávalo sa len usmievať nad celou atmosférou, ktorá nastala. Podľa mňa chúďa Beatrice ani nevedela, na koho sa skôr pozrieť, alebo ako reagovať. Slzy v jej očiach, ktorým však robil spoločnosť aj prekrásny úsmev, hovorili za všetko.

„Tak? Vezmeš si ma prosím?"

„Asi by bolo odo mňa nespravodlivé, ak by som sklamala svojich dvoch milovaných chlapov, čo?" keď pozrela smerom k nám štyrom, ako tam sedíme a usmievame sa ako slniečka na hnoji, automaticky sme prikývli. Mňa ale dostalo, že aj Bernadet nabehli slzy do očí, keď si uvedomila, čo sa vlastne deje.

„Samozrejme, že si ťa vezmem. Čakal si snáď inú odpoveď?"

„Pre istotu som počítal so všetkým," odpovedal jej pravdivo, pričom jej ale krásny prsteň navliekol na ľavý prstenník. Smiešne ale bolo, že sotva sme mi začali tlieskať a oni dvaja si chceli dať pusu, Matyas zas začal plakať. Puse to ale nezabránilo. Len ju troška inak sformulovali, lebo si ju nedali vzájomne, ale obaja jemu.

„Kde si mu zohnal to body?"

„Internet to istí mi amor. A pre teba by som zohnal ešte aj to posledné." v momente, kedy sa už dostali aj k bozku, som ja zvolil tiež rovnakú taktiku na moju krásnu Bernadet. Dúfal som, že takto odštartujem náš večer plný romantiky, ktorý som mal premyslený do najmenšieho detailu.

„Vieš, že aj na nás čaká doma šampanské a sviečky rozložené okolo vane? A potom ešte aj naša krásne posteľ, ktorá sa nemôže dočkať, kedy sa v nej ocitneš bez akéhokoľvek oblečenia," zašepkal som jej provokatívne a prihodil úškrn, ktorému väčšinou nemohla odolať. 

„To znie veľmi lákavo, až na detail, že dnes začal tvoj obľúbený týždeň každého mesiaca. Na šampanské ale nepoviem nie, akurát zvyšný program nahradíme nejakým filmom," odpovedala mi potichu, aby som ju počul len ja, ale to, ako sa mi perami obtrela o ucho bola už zbytočná provokácia. No fajn...aj film bude v pohode, ak moje viac vzrušujúce plány dostali červenú. Doslova.