Ešte som vlastne ani nemusela otvoriť oči, aby mi bolo jasné, že je niečo inak. Tak celkovo ten pocit, že mám okolo seba menej miesta a niekto je ku mne pritúlený. No aj napriek tomu som sa v momente, kedy som otvorila oči pomerne zľakla. Nevidela som nič moc jasne, ale stačila farba vlasov, aby som vedela čo sa deje.

„Dobré ráno."

„Aj tebe, len...čo tu akože robíš? Predsa som ti povedala, aby si sa tu neukazoval, až pokým sa ti neozvem," odpovedala som, ale aj napriek mojej čiastočne namrzenej nálade, som ho pohladila po líci. Na neho a Diega ma hnev už aj prešiel. Ako som večer ležala ešte v posteli a len tak mlčky hladila Elzu, myšlienkam ohľadne otca som sa nevyhla. A to ma mrzelo, keďže som si hovorila, že sa nad ním nebudem trápiť.

„Tvoja mama písala Diegovi. Vraj aby prišiel, tak som sa chopil šance a...som tu."

„Stalo sa niečo?" predsa len sa na nich hnevala aj ona sama, tak prečo sem Diega volala? Celé mi to proste nesedelo, ale však načo by som aj bola v obraze?

„Neviem, lebo on bol hneď tak rozhodený, že mi nič ani nepovedal, len sa bleskovo schytil a bežal. Takže sa asi budeš musieť opýtať Beatrice."

„Asi. Podal by si mi prosím okuliare, ak už zavadziaš?" opýtala som sa so smiechom, ale on našťastie nemal pripomienky. Dokonca mi ich ešte aj sám nasadil, čo bolo zlaté. Trocha menej keď mi pritom skoro vypichol oko, ale predsa len zlaté. Až tak zlaté, že som si napriek všetkému nemohla odpustiť pusu na dobré ráno.

„Čo budeme dnes robiť?"

„Neviem. Mám zas len tri hodiny, takže potom môžeme niečo podniknúť, ak chcel."

„Pôjdeme k jazeru? Zas má byť teplo a slnečno celý deň. A potom by sme na noc zostali u mňa. Zajtra je predsa sobota." prikývla som, lebo už len tá samotná predstava znela dobre. Nech si mama a Diego povedia čo musia a potom si užijú spolu pekný deň. Ja by som sa inak aj tak len nudila doma, takže ak trocha vypadneme, asi nám to len prospeje. A tam pri jazere je predsa veľmi pekne.

„Tak po mňa príď so psami do školy a môžeme hneď ísť. Ak prejdeme tam popri tunely, mali by sme tam byť behom hodiny, nie?"

„Približne," odpovedal a ešte skôr, akoby som sa vytrepala z postele, mi vtisol pusu na špičku nosa. Tak veľmi sa mi nechcelo vstávať, ale ak som nechcela meškať, radšej som to zabalila a išla sa dať dokopy. Sprcha bola pomerne rýchla, no o to ťažší bol výber oblečenia. Bolo síce ešte len po siedmej ráno, ale už teraz mi bolo teplo. Preto som si napokon vzala úplne obyčajné biele šaty, pod ne biele plavky a aby sa mi chodila po lese nejako normálne biele tenisky. A aj keď som chcela ukázať vlasy v celej kráse, napokon som si ich len vyčesala do drdolu. Na rozpustené bude asi až moc teplo.

Už ako som schádzala zo schodov mi prišlo akoby bola všade moc seriózna nálada, ale to som nevedela, že nájdem v kuchyni len Diega. Myslela som, že si tu budú s mamou jedna radosť klebetiť pri raňajkách, ale on namiesto toho len dosť nervózne zalieval jej obľúbený čaj.

„Ahoj. Deje sa niečo?"

„Ale nie."

„Mama?"

„Nie je jej dobre, tak ešte zostala v posteli," prikývla som, aj keď mi to nebolo vlastne jedno. Nemala som však už čas ani na to, aby som si sama dala nejaké raňajky, takže som mu len zakývala a povedala, aby dal mame za mňa pusu. Potom jej napíšem zo školy. S Theom som sa tiež len rýchlo rozlúčila a potom už bežala, aby som stíhala. Slnko na mňa už pražilo ako divé, čo ma vlastne stále len nútilo sa otočiť a vrátiť sa domov. Mama mi istým spôsobom robila starosti, ale zjavne to bolo len kvôli tomu včerajšku. Ale aspoň už viem, prečo volala Diega, aby prišiel. Občas už fakt ani neviem, čo by bolo bez neho.

Do školy som dobehla minútu pred zvonením, ale stihla som to. Ako som čakala, polovica triedy ani nebola prítomná a medzi nimi našťastie aj Caleb a Paula. Takže som sa posadila úplne dozadu a už sa len modlila, aby som čím skôr mohla vypadnúť. Mame som dala vedieť, že som dorazila v poriadku a opýtala sa jej, či jej je už lepšie. Keď však na túto tému neodpovedala, radšej som to nechala tak. Však sa s ňou potom porozprávam. Večer by som jej tak či tak musela zavolať, takže to mám jedno.

„Vyzeráš unavene."

„Aj som. Vieš, ak v takomto teple len tak posedávaš na jednom mieste celé tri hodiny, unaví ťa to," odpovedala som v momente, kedy som uvidela Thea pri fontáne. Chlpáči sedeli pekne jeden vedľa druhého, ale už len tie vrtiace chvosty boli znamenie, že sa tešia na náš malý výlet.

„Mame je lepšie?"

„Zjavne áno. Keď som odchádzal, už sa chystali s Diegom do mesta, takže...ani im sa nechce vylihovať doma. Dokonca nám urobila ešte aj obed, takže je všetko v pohode." všimla som si piknikový košík pri jeho nohách, čiže mi aj napadlo, že je to asi pozornosť od nej.

„Takže...ideme?"

„Hej," prisvedčil, no ak by sme sa niekam pohli bez pusy, asi by to bolo aj divné. Ja som však neprotestovala. S radosťou som mu vzala tvár do dlaní a privlastnila si tie jeho krásne pery. Istým spôsobom som takto chcela dostať z hlavy aj celý ten včerajší telefonát. Nič sa predsa nedeje. Zavolal a tak čo? Nech ide do kelu.

Ruka v ruke sme sa nakoniec pobrali smerom k tunelu, zatiaľ čo chlpáči si tam behali pred nami. Držali sme sa troška viacej v lese, ako pri ceste, len aby bol väčší pokoj. Ako sme však obchádzali tunel zvonka, prišlo mi to strašne divné. Ešte viac som mala ten pocit, že nemali kvôli nemu rúbať značnú časť lesa. Pri všetkom tom tichu a krásnej prírode mi prišla vonkajšia stena tunela po pravej ruke strašne rušivá.

„Čo si tak ticho?"

„Ale nič," odpovedala som rýchlo a radšej mu ešte silnejšie stisla ruku. Nechcela som mu hovoriť o telefonáte, kým nebudeme večer u neho. Teraz by som nám tým len zbytočne pokazila deň a to nechcem. Ak sme sa už v tomto teple dali na to, aby sme sa niekam trepali, nebudem kaziť náladu predsa zbytočnosťami, čo sa týka otca.

„Naozaj?"

„Naozaj Theo. Všetko je poriadku." nahodila som dokonca ešte aj úsmev, len aby som bola presvedčivejšia. Radšej som však zostala po zvyšok cesty ticho. Vychutnávala som si prírodu, slnko a pocit, že ma drží za ruku. On sa ešte pustil do rozprávania o lete a všetkých možných plánoch, ale ja som sa nedokázala sústrediť. Hlavou mi stále behal len ten hlúpy súd. Áno, bude to tak lepšie, ale zároveň to so sebou prinesie aj toľko starostí, ktorým by sme sa dokázali vyhnúť.

Ak budeš mať čas napíš mi. Je to dôležité.

Správa takéhoto znenia mi prišla od Daniela, sotva sme sa skoro vymotali z lesa a uvideli dokonca už na jazero. Ja som už bola dosť hotová, že som sotva vládala kráčať. Theo ma však nadšene ťahal ďalej, takže som nemala nárok sa len tak zastaviť. Ale ani som vlastne nechcela. Nech už sme tam čím skôr.

„Kto vie, čo zas chce," povedal zrazu Theo a ja som v momente pozrela na neho. Pozeral mi priamo na displej, takže ho asi nepotešilo, keď tam uvidel meno Daniel.

„Neviem. Potom večer sa mu ozvem."

„Len aby sme mali jasno, ja som nezmenil názor na tú dovolenku na Islande."

„Si strašný. Nič by sa nám nestalo, ak by sme ich išli pozrieť," namietla som a takmer v rovnakej chvíli sme vlastne nechali za sebou aj posledné stromy a pred nami sa ukázala krásna lúka, z ktorej som už dovidela aj na mólo. Chlpáči sa v momente rozbehli k vode ako besní, ale nemala som im to zlé. Aj im padne schladenie dobre. Bolo mi však do smiechu, že keď sme tu boli naposledy boli ešte takí malí a teraz?

„Lenže ja nemám záujem o to, aby som ešte aj počas leta pozeral na nich."

„Aký máš s nimi akože problém?" nikdy som nechápala, prečo ho obaja tak veľmi hnevajú. Asi už zabudol, že ak by nebolo Daniela, možno by som tu s ním teraz nebola. Sama by som sa od otca asi nemala ako dostať. Keď on odchádzal dvere stále zamykal, takže som sa nemala ako dostať von.

„Ale žiadny. Nechajme to tak," odvrkol a v momente ma chcel pustiť. Ja som mu to však nedovolila. Ruku som mu zovrela ešte pevnejšie, košík s obedom a tašku položila do trávy a pritiahla si ho k sebe, aby som mu vtisla takú nečakanú pusu. Škoda len, že som mu takto narýchlo akosi netrafila presne na ústa, ale kúsok do doku. Obaja sme sa však radšej na tom len zasmiali a ja som ho aj napriek všetkému objala.

„Nechcem som byť voči nim hnusný, ale vieš, že som ich nemusel, keď tu boli."

„Ja viem. Už ťa s nimi nebudem otravovať." usmiala som sa, ale žeby ma on len tak vzal na ruky, to som nečakala. A už vôbec nie, keď ma ani napriek môjmu kriku nepustil skôr, akoby zastal na úplnom kraji móla. Elza tam poskakovala okolo nás, zatiaľ čo Ava a Gus sa už jedna radosť máčali vo vode.

„Nehodil by si ma len tak do vody."

„Vsadíme sa?" opýtal sa provokatívne, ale ja som sa necítila ohľadne toho moc dobre. Nechcela som oblečená skončiť vo vode. Lenže on nevyzeral tak, žeby mi chcel dopriať čas, aby som sa vyzliekla.

„Theo prosím..."

„Neboj sa, nehodím ťa tam," odpovedal s podlým úsmevom a sklonil sa pre ďalší bozk. Oči som tuho privrela, len aby som si ho ešte viac vychutnala, ale to som ešte netušila, že on sa opováži do vody skočiť spolu so mnou. Voda bola v prvom momente trocha chladná, ale v tom teple mi to aj vyhovovalo. Mokré sklá od okuliarov trocha menej, ale tak čo už?

„Ty si dnes vážne trúfaš Davin. Najprv sa mi nasáčkuješ do postele a teraz toto?"

„Vyzerala si, že sa potrebuješ trocha...schladiť." on sa v momente začal na tom smiať, ale ja som to vzala trocha inak. Priplávala som k nemu a celou silou sa mu zaprela do pliec, aby som ho stlačila späť pod vodu. Tak ja sa potrebujem schladiť? Nie náhodou on?

Po chvíľke som ho samozrejme pustila, no ten pohľad čo nahodil keď sa vynoril bol na nezaplatenie. A ešte viac v momente, keď sa zas ponoril, ale teraz pod vodu so sebou stiahol aj mňa. Najprv som sa snažila protestovať, ale sotva mi pod vodou vzal tvár do dlaní a vyslúžila som si pusu, som už neprotestovala. Toto bolo proste niečo dokonalé. Niečo, čo mi pomohlo hodiť za hlavu všetko a vnímať jedine jeho. Žiaden súd, otec, alebo ešte posledné dni v škole. Proste nič nepríjemné, len chlapec, ktorého milujem nadovšetko.

„Mali by sme si dnes večer ešte raz prejsť oba zájazdy a potom jeden rezervovať. Alebo chceš ísť do Dublinu do cestovky osobne?" opýtala som sa, sotva sme sa obaja vynorili. On ma však namiesto odpovede len chytil oboma rukami pod zadkom a pritiahol k sebe. Ja som ho nohami samozrejme bez protestu objala okolo pása a oboma rukami mu z čela odhrnula mokré pramienky vlasov.

„Zajtra by sme tam predsa mohli zájsť, nie? Okolo obeda vyrazíme, tam si zájdeme na obed, potom sa zastavíme v cestovke, pôjdeme sa prejsť, pozvem ťa na romantickú večeru a domov pôjdeme až pri krásnom západe slnka. Čo ty na to?"

„Dalo by sa niečo takéto odmietnuť?" opýtala som sa s úsmevom a vtisla mu pusu na čelo. Ja tak milujem, keď sa takto snaží a stále niečo vymýšľa. Znelo to vlastne veľmi dobre. Konečne nejaká poriadna zmena prostredia, aj keď len na chvíľu.

Aj keď som už mala šaty aj tenisky celé mokré, donútila som sa vyzliecť si ich a uložiť na mólo, aby od slnka vyschli, kým sa pôjde domov. To sme plánovali vziať cez dolinu, ale tak kto vie, ako bude ešte pražiť slnko. To zrejme napokon rozhodne. Bolo však na nezaplatenie ako sme sa tam hrali vo vode so psami a proste sa bláznili ako malé deti. A ešte dokonalejšie bolo, keď sme sa vyvalili na mólo a dali sa do jedla. Mama stále robila bohovské sendviče a to sa vlastne potvrdilo aj teraz. Bolo od nej naozaj milé, že na nás takto myslela, aj keď jej nebolo ráno dobre.

„Muffiny si robil ty?" opýtala som sa, sotva mi jeden podal. Pobavene prikývol, ale...mne na nich nesedela jedna vec. Postrehla som, že na papierovom košíčku bolo niečo napísané, takže som to v momente musela preskúmať. Bolo tam však len slovo Dovolíš, čo samo o sebe nedávalo zmysel.

„To je nejaká hra?"

„Prečo sa nepozrieš aj na ostatné?" mykla som plecami a vybrala z košíka aj ostatné. Boli pekne uložené vedľa seba, takže som si ich aj v rovnakom poradí pozrela. Keď som však zložila zo slovíčok súvislú vetu, nevedela som, či by som sa ma smiať, alebo radšej plakať. Dovolíš mi, aby som ťa vzal na ples? Takto znel odkaz, ktorý ma čakal a aj napriek všetkému prekvapil. Už som mu predsa povedala, že na ten ples ísť nechcem. Navyše je to už tento štvrtok, deň pred vysvedčením a ja sa na to necítim.

„Theo..." začala som, ale akosi som sa zasekla. Ak mu na tom na toľkoto záleží, mala by som zas povedať nie?

„Ja viem, že tam kvôli tým dvom nechceš ísť, ale podľa mňa by sme mali. Uvidíš, že nám bude dobre. Zatancujeme si...len ty a ja...bude to pekný večer." pokrútila som hlavou a radšej vstala z miesta. Necítila som sa dobre ohľadne tej témy. Postrehla som, že posledné dni mali k sebe Paula a Caleb akosi moc blízko a bála som sa, žeby sa na plese prevalilo moje najhoršie tušenie. Proste...stále sedeli vedľa seba, na niečom sa smiali a keď sa išlo domov, dokonca sa objímali. A to sa predtým nedialo nikdy.

„Prečo mám pocit, že je tu niečo, čo mi nechceš, alebo možno nevieš povedať?"

„Lebo je to tak," odpovedala som potichu a znova si sadla, ale na úplný kraj móla, aby mi nohy viseli do vody. Slnko sa od jej hladiny nádherne odrážalo a tak celkovo les a hory všade naokolo vytvárali nádhernú atmosféru. Oči som vlastne uprela hore na skaly, presne na miesto, kde sme strávili toľko času. Kto vie, akoby to celé skončilo, ak by som ho tam hore nikdy nestretla. Predsa len sme sa dali konečne do reči.

„Ty si v poslednej dobre katastrofálna. Človek sa ti snaží pomôcť, urobiť ťa šťastnou a ty stále hľadáš problémy a všetko len komplikuješ."

„Mohol si si zvyknúť, že som taká. Proste ak ma niečo trápi, nebudem sa pretvarovať."

„Tak mi aspoň povedz, čo také ťa trápi." s dosť nešťastným tónom klesol vedľa mňa a svojou rukou opatrne prekryl tú moju. V momente som chcela kričať, no zostala som len mlčky sedieť a hľadieť na vodu. Nechcela som s ním o tom hovoriť. Nechcel som o tom s nikým hovoriť. Nechcela som si pripustiť, že by to mohla byť pravda. Možno preto som si aj na chvíľu zložila okuliare, aby som nič ani nevidela. Proste len rozmazané farby, ale nič konkrétne, čo by dávalo zmysel.

„Zdá sa mi, že...že sa Paula a Caleb možno dali dokopy." ani som neverila, že som to povedala takto na rovinu. No tá predstava aj napriek tomu bolela. Ani nie preto, žeby ma to nejako ranilo, len som nedokázala prehltnúť to, čo sa možno udeje. Ak sú naozaj spolu, pre mňa to asi nebude znamenať nič dobré. Hoci sa so mnou Paula možno chcela udobriť, Caleb ma podľa mňa znenávidel pre Thea úplne.

„Bože môj. A to ťa akože tak zožiera? Mali by ti byť ukradnutí."

„Ale nie sú a navyše...včera volal môj otec." prečo na neho akože pre Boha myslím? Povedala som si, že sa na neho vybodnem a nebudem to riešiť. Tak prečo sa toho nemôžem aj držať?

„Výborne. Preto som hovoril, aby sme vypadli niekam. Tu sa stále všetko len komplikuje a ja to už nezvládam stále všetko riešiť. Najprv tvoj otec, potom ty a teraz zase všetko dokopy." neviem čo som si sľubovala od toho celého kriku, ale ja som sa radšej len zošuchla z móla do vody, aby som mala na chvíľu okolo seba ticho. Ešte aj tam som však mala chuť kričať, ako o život.

Vynoriť som sa ani tak moc nechystala, aj keď som sa už potrebovala nadýchnuť. Dokonca ešte aj takto pod vodou som cítila, ako sa mi hrnú slzy do očí. A do ešte aj v momente, kedy sa Theo objavil pri mne a doslova nasilu ma spolu so sebou vytiahol nad hladinu. Nevedela som vlastne čo robím, len som sa nejakým spôsobom snažila zbaviť bolesti. Nič však nepomáhalo. Ani plač, ani krik a rozhodne nie ani Theovo objatie, v ktorom som sa v momente ocitla. Len som si oprela hlavu o jeho rameno a nechala slzám voľný priechod.

„Všetko bude v poriadku, neboj sa. Prisahám," povedal mi potichu a ešte pevnejšie si ma k sebe privinul.

Theo

„Myška prosím ťa. Neplač už," povedal som v samom zúfalstve, keď som zavrel za sebou dvere na kúpeľni. Odkedy sme sa vrátili ku mne, ani so mnou neprehovorila a stále len plakala. Vlastne, hovoriť sme spolu nehovorili ani počas cesty domov. Trápilo ma to, ale keď ona nebola ochotná nič povedať, nasilu som ju nenútil. Radšej som ju len držal za ruku a snažil sa byť nápomocný. Mohlo mi napadnúť, že postačí jedna maličkosť a ona sa psychicky zloží. Dobre, ten súd, telefonát od otca ani hentí dvaja nie sú maličkosti, ale chápeme sa, nie?

„Nemala som ti to hovoriť."

„Ale áno mala. Od toho som predsa tu, aby som ti pomohol." nie moc nadšene, ale ľahol som si k nej a pekne ju zozadu objal, aby som aspoň takto pomohol. Aj mne samotnému to robilo starosti, ale neľutoval som to. Návrh som podal preto, aby boli obe konečne slobodné. Takže to pekne dotiahneme do konca.

„Ale nevieš mi pomôcť. Nie s týmto Theo." divil som sa, že jej cez ten plač a vzlyky niečo rozumiem. Bože, takto veľmi som ju už dosť dávno nevidel plakať. Aj napriek ešte stále hroznému teplu sa ona celá triasla, čo sa mi teda vôbec nepáčilo.

Pravou rukou som jej odhrnul vlasy z krku, len aby som tam mohol po chvíľke pritisnúť pery. Dúfal som, že ju týmto nejako upokojím, aj keď to tak rozhodne nevyzeralo. Ale aspoň som si mohol pozrieť jej vlasy konečne takto v pokoji. Mali naozaj krásny odtieň. Či už tá bordová na vrchu, ktorá postupne bledla do ryšavej, až po bledé konce, ktoré chytali broskyňový odtieň. Neviem koľko sa za takúto parádu platí, ale určite nie práve najmenej.

„Ja ti viem pomôcť so všetkých na svete. To by si už mala vedieť," zašepkal som jej do ucha a vzal ju za pravú ruku. Preplietla si so mnou prsty, čo som bral ako dobré znamenie. Možno ak si tu troška poležíme a pomaznáme sa, bude lepšie. Občas predsa stačí aj málo, aby bolo človeku lepšie.

„Môj otec poznal špičkových právnikov. K ich číslam sa dokážem dostať mihnutím oka Bernadet. Nemusíte sa toho súdu báť. Ani ty, ani tvoja mama. Ten súd môže dopadnúť vo váš prospech."

„Lenže určite musím...musím ísť vypovedať aj ja."

„Môžeš odmietnuť. Nasilu tam nemusíš byť myška. A ak by si aj musela, budem tam. On sa ťa ani nedotkne. Otázky ti navyše bude dávať sudca, alebo právnici, takže s ním hovoriť nemusíš." síce prikývla, ale ja som to nebral tak, žeby mi moc verila. Možno preto som ju aj pustil a opatrne ju preliezol, aby som ležal tvárou k nej. Keďže si zobrala stred postele, bolo mi jedno z ktorej strany som si ľahol. Vždy som mal dosť miesta, aby som sa poprípade komfortne vyspal.

„Vieš, že ani tvojej mame nebolo dnes dobre, včera ju to tiež nenadchlo, takže sa prosím prestaň takto tváriť aspoň kvôli nej. A kvôli zajtrajšiemu dňu. Chcem, aby sme si ho užili, takže žiadne slzy, alebo pochmúrnu náladu neberiem, jasné?"

„Ono to všetko tak strašne bolí."

„Ja viem. Ale plač nič nevyrieši. To by bolo až moc jednoduché." opatrne som ju pohladil po líci a uložil sa pri nej ešte bližšie. Pravou rukou som ju začal pomerne uvoľnene hladiť po chrbte, čo bola asi aj jediná vec, prečo sa mi pozrela do očí. Mala ich síce celé červené a poriadne vyplakané, ale aj tak krásne modré. Tak nádherne modré, až sa mi tomu ani nechcelo veriť. Aj napriek všetkému to boli oči, do ktorých som sa tak veľmi zamiloval.

„Ten ples...myslel...myslel si to vážne?"

„Smrteľne vážne. Keď som bol na strednej ja, nikdy som na plesy nechodil. Po prvé som nemal s kým a po ďalšie...rád by som ťa videl oblečenú v plesových šatách. A ešte radšej by som si s tebou zatancoval," povedal som tak milo, ako to len išlo a pár pramienkov vlasov jej zasunul za ucho. Opatrne som jej z líc zotrel slzy, na čo sa na moje prekvapenie troška pousmiala. Možno s tým mala niečo málo dočinenia aj Ava, ktorá sa k nám pritúlila, ale to som ani tak neriešil. Bol som rád, že možno ten plač skončil.

„Zajtra ti odpoviem."

„Budem netrpezlivo čakať." usmial som sa a vtisol jej pusu na špičku nosa. Aj keď plače, je krásna a ja ju milujem.