„Máš zbalené všetko zlatíčko?" opýtala sa mam vo dverách, pričom som si ja ešte obzerala obsah kufra. Pocit, že niečo, čo budem potrebovať som zbalila na zlé miesto bol silný, ale nedokázala som prísť na to, o čo mohlo ísť. Prvotne som si myslela, že išlo o Theovu károvanú košeľu, ale to nebolo ono. Tá bola vyložená na operadle stoličky, aby som si ju ráno mohla obliecť.

„Asi hej. Však ak by tu niečo zostalo, poviem Theovi." vlastne celú cestu sem a potom ešte dobré tri hodiny, som bola len zavretá v izbe a plakala. Nešla som ani dole na večeru, takže som potom jedla sama. Teda...skoro. Diego si len tak posedával dole na sedačke a podľa jeho slov čakal na to, kedy sa ukážem. Ťažko sa hľadali slová aj jemu, keď sa s Theom lúčil a rovnaká nálada mu pretrvala ešte vlastne doteraz. Trocha sme sa ale porozprávali, uistila som ho, že sa nehnevám a prebrali aj všetko ohľadne zajtrajška. Letí nám to pomerne skoro, vlastne už o desiatej, čiže o ôsmej musíme byť na letisku. S tým, že cesta od Dublinu nám potrvá aj vyše troch hodín, takže sa nijako extra veľa spať nebude.

„Bude to v poriadku. Som si istá, že to zvládnete bez nejakých ťažkostí."

„Pomôžeš mi potom s výberom a zariadením bytu? Chcem, aby bolo všetko dokonalé, kým Theo príde." to, s akým nadšením prikývla rozosmialo aj mňa. V hlave som už mala nejakú tú predstavu, no veľa bude záležať od veľkosti bytu a hlavne ponuky, ktorú budem mať k dispozícii.

Ona s Diegom mali už byt vybavený a na začiatok sme sa dohodli, že zostanem s nimi. Budem ale musieť spať na gauči, lebo izby sú len dve. Jedna spálňa a potom izba pre môjho drahého súrodenca. Keď som sa nad tým chvíľami zamyslela, svoje nadšenie by som nedokázala ani popísať. Viem, bude to trápenie a hlavne veľa prebdených nocí, ale tešila som sa. Hlavne som mame sľúbila, že im budem pomáhať, ako len budem vedieť. Podľa mňa ani Theo nebude proti, ak si toho anjelika občas vezmeme na pár hodín k sebe a našim hrdličkám doprajeme súkromie.

„Veľa sme spolu o bábätku nehovorili Bernadet. Nemáš takto s odstupom času nejaké otázky, alebo niečo?"

„Ani nie. Povedala som ti predsa, že sa teším a nemala som tým pádom pocit, že to musíme nejako rozoberať. Nie si jediná, ktorá si od toho sľubuje veľké veci mami." ako si tak sadla ku mne na kraj postele a vzala ma za ruku, smiech ma aj prešiel. Hlavne v momente, kedy moju ruku položila vedľa svojej, priamo na jej už o niečo väčšie bruško.

„Chcem aby si vedela, že aj keď sa to malé narodí, budem ťa stále ľúbiť. Oboch vás budem mať rada úplne rovnako a nebudem medzi vami robiť rozdiely, neboj sa."

„Neboj, nikdy som si nemyslela opak." ani mi niečo podobné nenapadlo. Hej, malému sa budú aj tak venovať viac, ale to je pochopiteľné. Ja som už dospelá a natoľko nepotrebujem ani ju a ani Diega. Preto nech sa o mňa ani priveľa nestrachujú a plne sa venujú bábätku. Len ich v tom chovaní podporím.

„Čo by si chcela aby to bolo?"

„Ani neviem. Kým som bola mladšia, stále som chcela mať sestru, ale posledné roky keď mi ešte táto téma prebehla hlavou, myšlienka mať malého brata bola lákavejšia. Budem sa ale tešiť obom možnostiam. Hlavne, nech je zdravé a nech ste obaja v poriadku." ako som jej palcom opatrne pohladila brucho, oblial ma taký zvláštny pocit. Už len pomyslenie na to, že nás bude o pár mesiacov viac bolo totálne bláznivé. A o to viac, keď som si spomenula na slová, ktoré mi dnes Theo povedal. Na tie, že si ma naozaj jedného dňa plánuje vziať. Mať s ním rodinu, bola veľmi lákavá myšlienka.

„Ľúbim ťa mami. A aj teba krpec, počuješ? Vidíme sa za pár mesiacov," povedala som a vtisla jej pusu len o kúsok ďalej na bruško, kde mala ruku. Nečakala som, že ešte dnes budem plakať, ale inak to nešlo ani teraz. Tak veľmi som bola v tomto smere šťastná. Celá budúcnosť mi pripadala oveľa svetlejšia, keď som si v nej predstavila aj toho malinkého človiečika, ktorý nám bude onedlho robiť radosť.

„Aj my ťa ľúbime Bernadet. Budeš určite skvelá staršia sestra." padlo dobre, keď ma objala a vtisla mi pusu na čelo. Ale hádam ešte lepšie bolo, keď sa vo dverách zjavil aj Diego a začal sa tam nad nami roztápať. A hoci som sa v tie chvíle smiala, keď som si ľahla, zaspávala som so slzami smútku, lebo posteľ bola moc prázdna. Celkovo išlo o zvláštny pocit, že sa zrazu nemám ku komu pritúliť a komu zaželať dobrú noc. A pritom šlo len o prvú noc a veľmi veľa takýchto, na mňa bohužiaľ ešte len čakalo.

Theo

Zjavne to bola hlúposť, ale celú noc som presedel na cintoríne. Priniesol som pár sviečok a mame dokonca aj nejaké tie kvety. Chvíľami som si pri svetle lampy obzeral dokrkvanú letenku, ktorú som stále nebol schopný odhodiť. Myslel som, že napíšem Bernadet na dobrú noc, ale keď sa mi neozvala, zvolil som rovnakú taktiku. Nebolo to z trucu, to si nemyslite, ale dúfal som, že sa jej tak zaspí lepšie. A hlavne bez sĺz.

„Čo myslíš mami? Stojí mi to celé vôbec za to?" s nádejou, žeby sa niečo stalo, som pozrel priamo na hroby, ale...nič. Na všetko som bol stále sám. Zima ma nútila vrátiť sa aspoň do auta, ale nedokázal som sa pohnúť z miesta. Len som nemo očami behal po menách vyrytých na tabuli.

Alfredo Davin a Juliette Davinová, rodená Caldwellová.

Cintorín sám o sebe nebol pod rúškom noci ani tak strašidelný, ako mnoho ľudí stále hovorilo. Nebolo to tu práve dvakrát príjemné, to netvrdím, ale zas ani sa nediali veci, ktoré by ma donútili s krikom bežať preč. No a tá moja otázka smerujúca k mame... Stále som si nebol na sto percent istý, či robím dobre, ak tu zostávam. Ja viem, neprídem o dom a zostanú mi aj moje peniaze, ale stoja mi zato? Byť tak dlho bez Bernadet ma zabije, o tom pochýb nebolo. Veď koľko som sa napokon ešte premáhal, aby som nešiel za ňou na chatu.

„Viem, sú to vaše peniaze a váš dom, pre ktorý ste obaja dreli a ja nechcem, aby to dostal niekto ako ten hajzel, ale...nemôžem...nemôžem ju nechať odísť samú. Ničí ma pomyslenie na to, aká diaľka nás bude od seba deliť. Raz som to už musel prežiť a nie som si istý, že to zvládnem ešte raz."  v očiach Bernadet som sa samozrejme dnes snažil vystupovať v niektorých chvíľach až moc pozitívne, len aby som nás oboch udržal nad vodou. Ale ničilo ma to rovnako ako chvíľa, kedy pustila moju ruku a s tými dvoma slovíčkami plnými lásky a nádeje ma nechala ísť.

Neviem akosi spať a to o pár hodín vstávame.

Presne tieto slovíčka obsahovala správa, ktorá prišla práve od nej. Mala pravdu s tým, že za chvíľu musí vstávať, ale tak pospí si počas letu, ak bude unavená. Alebo potom už v novom domove.

Ani ja nespím.

Odpísal som stručne a schválne vynechal detail o tom, že nie som doma. Mobil som si zložil na lavičku a vstal. Už mi celkovo od zimy, ale aj od sedenia stŕpli nohy, takže som sa chcel trocha prejsť naokolo. Veľa lámp tu nebolo ani napriek tomu, že išlo o veľký cintorín. No stačilo mi to k tomu, aby som sa dlhou cestičkou dostal až skoro k bráne a potom späť. Chvíľami som sa asi moc paranoidne obzeral, ale žiadny duch na mňa nečakal ani za jedným náhrobkom. Jedine tak ďalšia správa od Bernadet, keď som sa domotal späť k lavičke.

Večer sme mali s mamou menšiu debatu ohľadne bábätka a Diego potom nadhodil otázku ohľadne výberu mien. Čo hovoríš na meno Matyas?

Znelo to pekne, ak by mali chlapca. No už som doslova videl, ako sa Diego nebude vedieť rozhodnúť, aké meno sa mu páči najviac. Keď som bol menší, kúpili sme mu s chalanmi zo srandy škrečka a ešte aj tomu vymýšľal meno tri týždne. A to išlo o obyčajného škrečka, ktorý mu po mesiaci aj tak utiekol.

To bol tvoj návrh?

Je to poznať?

S úsmevom som nad jej odpoveďou pokýval hlavou a pozrel na hviezdami posiate nebo. Bolo ich naozaj úctyhodné množstvo, to som musel uznať. Vlastne ma ten výhľad aj istým spôsobom upokojil. Prečo sa tak veľmi trápim nad rozhodovaním, keď vlastne viem, čo chcem? Stále mi bolo povedané, aby som šiel za svojim srdcom, tak v čom je teraz problém? Prečo sa ako totálny idiot sústreďujem na veci, ktoré nie sú až tak podstatné?

Trocha. Tak pekné meno mohlo prísť predovšetkým od teba myška.

Ubolene som ešte raz pozrel na hroby, ale to, čo som sa chystal povedať a urobiť, mi trhalo srdce. Nikdy som si nemyslel, že k tomu dospejem, ale teraz...nebolo iné východisko. Neboli sme spolu len pár hodín a ja som sa cítil doslova stratene. A keď už po tak krátkom čase všetko stratilo svoj význam, čo by so mnou bolo zvyšných šesť mesiacov?

„Mami, ocko..." začal som odvážne, ale sotva som prebehol očami po ich menách ešte raz, zradil ma vlastný hlas. Nechcel som tie slová povedať. Viem, nechodil som sem často, ale predsa ten pocit, že sú tu nablízku a môžem sa sem prísť vyplakať stačil. Ak ale ráno nasadnem na lietadlo a pôjdem preč, bude to, akoby som ich stratil aj po druhé.

„Prial by som si, aby ste mohli ísť so mnou, ale... Nemôžem tu len tak sedieť so založenými rukami. Peniaze mi budú chýbať to viem, rovnako ako mi bude ľúto aj nášho domu, ale Bernadet je mi dôležitejšia. Stále ste mi hovorili, aby som sa natoľko neriadil čisto rozumom, ale srdcom, čiže...to teraz robím. Mrzí ma to."

Vieš, že ťa ľúbim, však?

Dokonca ešte aj táto správa ma akoby kopala k bráne cintorína, len aby som sa šiel zbaliť a urobil ešte, čo je nutné. Predtým, akoby som naozaj išiel, návšteva banky proste musela byť. Pri pohľade na hviezdy a na to, ako potrebujú jedna druhú, aby prežiarili noc, mi niečo napadlo. Možno zúfalý plán, ale bol to spôsob, akým by sa mi podarilo získať aspoň tie peniaze, na ktoré mám bezpodmienečný nárok.

Samozrejme, že to viem. Len veľmi silne dúfam, že ty si na tom rovnako.

Mobil som schoval do vrecka, rozhodne vstal zo studenej lavičky a...naposledy sa uprene zahľadel na hroby. Nemal som ani poňatia, na aký dlhý čas odchádzam a či sa na jeseň vrátim, ale dokázal som sa usmiať. Rodičia by nechceli, aby som tu len tak sedel a od zúfalosti si búchal hlavu o strom. Stále sa ma v živote snažili posúvať vpred, za mojimi snami, tak teraz je na mne, aby som urobil to isté.

„Milujem vás a prisahám, že sa ešte vrátim. No teraz musím ísť...na Island." opatrne som prešiel pravou rukou po zlatých vygravírovaných menách na chladnej mramorovej doske, čo bola vlastne posledná rozlúčka. Poďakoval som sa rodičom za všetko, ale potom som už uháňal k bráne, akoby za mnou horelo. Mal som len pár hodín na to, aby som sa si zbalil len to, čo bude treba a zašiel do Dublinu.

Cestou som zavolal otcovmu známemu, ktorý robil v národnej banke a dohodol sa s ním, aby ma tam o šiestej čakal. Ja viem, že to bolo skoro, ale nemal som na výber. Kým mi vytlačí zmluvy a dohodneme sa na podmienkach, pod akými prevedie peniaze, stratíme kopu času. Áno, prišiel som na najviac bláznivý nápad, aký som len mohol. Všetky peniaze, ktoré zostali na mojom účte, som chcel proste odstrániť. Presnejšie, rozdeliť medzi Diega, Grega, Oscara a môjho strýka. Ich účtov sa ten hajzel nemôžem ani dotknúť a ak podpíšem zmluvu, o ktorej som donedávna ešte ani nemal šajnu, vyhral som. Domu sa tým pádom musím vzdať úplne, ale ak to je cena, aby som mohol byť s osobou, ktorú milujem najviac, som ochotný platiť. Nič mi z toho nie je cennejšia ako Bernadet a ja ju nehodlám stratiť len kvôli peniazom a majetku, ktorý by mi bol vlastne nanič.

„Greg počúvaj ma! Ja viem, že je maximálne skoro, ale potrebujem pomoc!" skríkol som do mobilu, sotva som rozrazil veľké dvere domu. Prišiel som si len po fotky, ktoré som minule ukazoval Bernadet. Bez tých som akosi ísť nechcel, lebo už viac by som po ne ani nemohol prísť späť.

„Stalo sa niečo? Znieš dosť vyplašene."

„Nie, som v poriadku, ale potrebujem, aby si mi dovolil hýbať s peniazmi na účte. Minule si hovoril, že kým nebudem mať dvadsaťpäť, máš to všetko na starosti ty, takže potrebujem tvoje povolenie. Zavolaj otcovmu známemu, ja som sa s ním už spojil a dohodol si stretnutie na šiestu." musel sa mi tešiť, hlavne ak od týchto problémov ušiel len pred pár dňami, ale bez jeho súhlasu sa nepohnem.

„Theo, čo chceš robiť?"

„Vzdám sa domu a vezmem všetko, čo mi zostáva. No aby sa k tomu nemohol nijako dostať, peniaze podelím na vaše účty. Potom sa nejako vyrovnáme."

„No počkaj! Ty chceš ísť na Island?" po schodoch do svojej izby som vybehol pomerne rýchlo a presne ako som chcel, len som schmatol fotky z nočného stolíka a už sa aj otočil na odchod. Nemalo by zmysel to tu všetko oplakávať. To môžem aj zajtra, keď budem bez starostí zaspávať vedľa Bernadet.

„Je mi jedno, že odo mňa bude chcieť zaplatiť to porušenie zmluvy. Nezaujíma ma, tá jeho stupídna hra. Nech si berie dom a nech môj priestupok vyplatia z ceny, ktorá sa rovná tej polovici domu. V tom prípade by som nemal prísť až o tak veľa peňazí." nebude to ani málo, ale zvládnem to. Stále mi toho zostane dosť a hoci nebudeme môcť po kúpe bytu a všetkom vyskakovať, znova si našetríme. Nájdem si prácu a niečo bude.

„Naozaj si si premyslel všetko, čo robíš?"

„Áno Greg. Od súdu nad ničím iným nerozmýšľal dňom ani nocou." rýchlo som sa ešte porozhliadol po obývačke a kuchyni, zapamätal si každý možný detail a potom za sebou zabuchol dvere. Mal som to miesto veľmi rád, vyrastal som tu, ale prišiel čas povedať zbohom. Ako sa hovorí...nemá zmysel pokračovať v zalievaní mŕtvej kvetiny.

„Dobre. Dohodnem sa s ním, ale toto si ešte pekne všetko v pokoji prejdeme, áno? Keď sa teda usadíte na tom vašom drahom Islande, zavolaj mi."

„Ďakujem ti. Za všetko."

„Za málo. Dávaj na seba pozor."

Dúfam, že vám ale nemusím hovoriť, aké hektické boli ďalšie hodiny. Upaľoval som späť do domčeka, so slzami v očiach si zbalil len toľko, čo sa mohlo počítať ako príručná batožina a naposledy sa ešte pozrel na veci, ktoré ma obklopovali posledné roky. Hovoril som týmto zbohom veľkej časti svojho života, ale hlavne svojej minulosti plnej sĺz a samoty. Robil som to hlavne preto, aby som už nikdy nemusel prežívať to, čo nasledovalo po strate rodičov. A predsa som prijal lepšie myšlienku bývať na novom mieste, ako prísť o Bernadet.

Do Dublinu som tiež upaľoval po prázdnych cestách, ako mi auto len dovolilo. Do banky som ale aj napriek všetkému dorazil až na pol siedmu, takže tak. Z toho, že som stratil až pol hodinu som mal mierne nervy, ale stále som ešte mohol všetko stihnúť. So zmluvami sme sa srali dlho, ešte dlhšie trvalo kým konečne pochopil, čo vôbec chcem a prečo to chcem, ale keď som podpísal už posledný papier, padol mi zo srdca obrovský kameň. Dom som týmto síce úplne odpísal a vydal tomu darebákovi, ale nech si ho má. Ak ho nelegálne získaný majetok urobí takým extra šťastným, tak prosím. Teraz som si so sebou vzal len toľko peňazí, koľko som potreboval a mohol sa začať ďalší závod s časom. Zostala mi hodina na to, aby som dorazil v tej hnusnej premávke na letisko, tam vybavil všetky  formality a nastúpil do lietadla.

No stále som vsádzal na to, že je všetko v poriadku a stíham to. Preto som asi trúbil potom na každého, kto bol nablízku, dokonca predbiehal na miestach, kde by sa predbiehať nemalo a na letisku skoro zhodil z nôh niekoľko ľudí. Všetko sa mi zdalo príšerne zdĺhavé. Horšie ale bolo, keď som musel vysvetľovať, prečo mám tak strašne dokrčenú letenku a prečo som sa sem hnal takto na poslednú chvíľu. Hej, kvôli tomu, že som pokričal na pár ľudí, že mi o chvíľu letí lietadlo, som všetko vybavil rýchlejšie, ale cítil som sa ako úbožiak, že som musel po nich vrieskať.

Keď som ale vyšiel po schodoch do lietadla, vo dverách som sa ešte raz otočil. Pocit, že som sa behom pár hodín zriekol dedičstva, za ktoré by mnohí vraždili bol ale akýsi oslobodzujúci. Neľutoval som nič, čo som vykonal od doby, ako som opustil cintorín. Bolo to všetko narýchlo, to áno, ale prišlo mi to správne. Konečne som sa týmto oslobodil od minulosti, ktorá ma toľko držala pri zemi. A teraz? Teraz som vlastne len s jedným batohom vyrážal do sveta, kde na mňa čakal nový život. Po boku niekoho, s kým som ten svet túžil vidieť.

Najviac nervózny som ale bol, keď som konečne povedal Írsku posledné zbohom a vošiel dnu. Vo vrecku bundy som sa pohrával s rohmi strán zošita, ktorý bol od Bernadet. A aj keď som presne vedel, kam si mám ísť sadnúť, dával som si načas. Počítal som s tým, že jeden z chalanov bude sedieť vedľa nej, takže keď som uvidel Daniela, neprekvapilo ma to. Moja letenka mala miestenku vlastne hneď vedľa tej ich, čiže...jeho som pekne plánoval poslať k Nathanovi. To, žeby som tam mal sedieť ja, je už vedľajšie.

„Takže...ďakujem ti veľmi pekne, že si mi zohrial sedadlo, ale odteraz ho prevezmem," povedal som nahlas, aby ma ani náhodou neprepočul, hoci niečo hovoril Bernadet. Tej sa oči leskli od sĺz, ale ten výraz jej tváre, keď ma uvidela... Tiež som sa musel tváriť, akoby som videl pred sebou Boha, ale aspoň som sa zmohol na úsmev.

„Čo tu pre Boha robíš?"

„Odchádzam s tebou do sveta myška. Nič mi nie je prednejšie ako ty, žiaden dom a žiadne peniaze. Nikdy by som ťa nenechal odísť samú." Daniel sa nejako postaviť nechcel, ale Bernadet sa aj cez neho vytrepala von a v momente sa mi hodila okolo krku. A ja? Ja som ju objal s takým nadšením, že som ju dokonca troška zdvihol zo zeme. Slzám som sa ešte stále úspešne bránil, dokonca aj vo chvíli, kedy som ju položil a pobozkal ju. Ešte hodinu dozadu som sa klepal od strachu, či to všetko stihnem a teraz som bol zas s mojou milovanou priateľkou.

„Ty si taký strašný blázon ."

„Hej, do teba," povedal som s úsmevom a vypýtal si ešte jednu pusu. To som si ale nemyslel, že nám Diego dokonca zatlieska a, že sa k nemu pridá aj pár ľudí. No bolo mi jedno, že sme hlavná atrakcia, nad ktorou sa usmievali ešte aj letušky. Bol som tam, kde som aj mal byť.

„No tak, padaj!" napomenul som ešte raz Daniela, ktorý ma ale so smiechom potľapkal po pleci a šiel si sadnúť k Nathanovi. Beatrice som tiež obdaril úsmevom ešte skôr, akoby som si odložil batoh a konečne sa posadil. Celá prebdená noc a navyše to behanie hore-dole ma tak unavili, že zjavne budem spať po celý let.

„Bála som sa, keď si mi potom už neodpísal a ani nedvíhal mobil. Volala som ti minimálne osemkrát."

„Prepáč, ale akosi mi nezostal čas nazvyš." ja som si všimol, že mi volala a dokonca písala, ale nechcel som sa rozptyľovať. Musel som sa sústrediť len na jednu vec, aby som niekde neurobil hlúposť. Aj tak bolo bláznovstvo takto narýchlo previesť toľko peňazí, navyše na štyri rôzne účty, ale nemal som na výber. Ak by som neriskoval, mohol by som si ďalší polrok búchať hlavu o stenu. A hoci som bol o pár tisícok ľahší, cítil som sa fantasticky.

„Prišiel si ale o dom Theo."

„Ja viem. Ale neprišiel som o teba a to je dôležité. Prácu si môžem nájsť aj na Islande a potom si niekedy kúpime podobný dom, ak zatúžime po luxuse." vtisol som jej pusu na líce a konečne plne uvoľnene ju vzal za ruku. V momente, kedy sme si preplietli prsty a ona mi vtisla pusu na zahojené hánky, spokojne som privrel oči. Klasicky sme si museli vypočuť všetky tie bezpečnostné pokyny, na ktoré som ale pozor nedával. Viac som si vychutnával moment, kedy si Bernadet oprela hlavu o moje rameno. Cítil som sa, ako na vrchole sveta.

„Čo si urobil s peniazmi?" opýtala sa potichu, sotva sme sa ocitli vysoko v oblakoch. Vzlietanie bolo troška kritické, hlavne pre ňu, ale zvládli sme to. Pripomenul som jej, že to zvládla v poriadku aj keď sme išli na dovolenku a späť.

„Všetko čo sa dalo a na čo som mal právo aj napriek zmluvám, som rozdelil na účty chalanom a môjmu strýkovi. Tam budú v bezpečí, kým sa celá kauza neuzavrie a ja si nezaložím nový účet, ku ktorému už nebude mať tvoj otec žiadny prístup," vysvetlil som s privretými očami. Bolo to oveľa viac komplikované, sám som niektorým veciam nerozumel, takže som sa s tým chlapom dohodol, aby zavolal Grega. Ten ešte zvyšok dorieši za mňa, za čo sa mu veľmi pekne poďakujem.

„A to si všetko stihol za tých pár hodín?"

„Nemal som na výber. Chudáka pracovníka v banke som nahnal do práce už na šiestu, len aby som stihol prísť. Dokonca som musel kričať na pracovníkov letiska, aby urobili všetky tie kontroly rýchlejšie, lebo mi to hneď letí." ešte stále mi bolo do smiechu z toho, aký strašne nervózny som bol a ako som kričal na každého. Ale stálo to za to. Sedel som ruka v ruke vedľa mojej milovanej Bernadet a to bola jediná vec, na ktorej záležalo.

Keď som pozrel von oknom, ako sme leteli vysoko medzi oblakmi, zazrel som dokonca aj časť krídla. A to bol vlastne aj moment, kedy som zjavne zaspal, lebo keď som zas ako-tak vnímal čo sa deje, už ma Bernadet budila so slovami, že sme...doma. Prvotne to bol celkovo zvláštny pocit, bol som hádam ešte unavenejší, ako predtým, no dorazili sme. Lietadlo pristálo na islandskom letisku, ktoré nás privítalo krásnym slnečným počasím. Hneď ako sme vystúpili, ešte stále sa držiac za ruky, ma ovanul príjemný vietor, ktorý pôsobil ako sladké objatie nové začiatku.

„Znamená to teda, že budeme byt hľadať spolu?"

„Rád ti pomôžem zlatko," odvetil som s úsmevom a skôr, akoby sme úplne poslední zišli po schodoch, som ju pobozkal. Po prvé na novom mieste, ktoré budeme od dnes volať domovom. Vzduch bol trocha chladnejší než som si myslel, takmer okamžite ma striaslo od zimy, ale ešte aj to bolo príjemné. Asi potrvá chvíľku kým si zvyknem, no budem mať kopu času.

„Prvé noci sa ale budeme musieť zmieriť so spaním na sedačke."

„Keď sme ju vyberali pôsobila pohodlne, takže to zjavne prežijeme. Ak myslíš môžeme si ju vziať do prázdnej izby, aby sme mali trocha súkromia." s tým úškrnom, ktorý som prihodil jej muselo byť jasné, kam som týmto mieril. 

 „Pokoj ty divoch. O tom, že si ma vyhodil z miesta sa ešte porozprávame," poznamenal Daniel, ktorý nás zjavne počul. To, že ma pomerne silno šťuchol do ramena bolo pre mňa už cez čiaru, ale...zdržal som sa poznámok. Teraz, keď som s nimi uväznení na jednom ostrove si budem musieť zvyknúť na ten ich divný humor. Ale kto vie? Časom to možno pôjde.