„Pamätáš si, ako rozhodol?" opýtal sa Greg potichu, načo som ja len prikývla. Oči som držala zatvorené, lebo ma ešte stále otrasne bolela hlava. A navyše...neviem, čo všetko do mňa napichali, ale bolo mi nesmierne na vracanie. Až som mala chvíľami pocit, že ten pocit ani nezaženiem a ovraciam tu celú posteľ.

Nemala som ani poňatia, koľko mohlo byť hodín, ale sotva som otvorila oči, bol tu pri mne nejaký mladý lekár, ktorému som povedala, aby zavolal Thea. Dúfala som, že príde, ale keď sa ukázal len Greg, zostala som trocha sklamaná. No ešte aj s ním mali problémy, lebo vraj by som mala mať pokoj a nie sa s niekým vybavovať. Popravde som ale nechcela byť sama. To by som sa zjavne priveľmi poddal všetkému, čo som si pamätala zo súdu.

„Mama je naozaj tehotná?"

„Už to tak vyzerá. Netešíš sa?" mykla som plecami a konečne otočila hlavu na druhú stranu, aby som po otvorení očí videla na Grega. Vyzeral pomerne zničene z toho mála čo som dovidela, čo svedčilo zjavne o tom, že v noci nespal. Nechcela som si ale ani predstaviť, ako som mohla vyzerať ja. Okuliare som mala vlastne neviem kde, ale ani mi moc nechýbali. Aspoň keď bude niekto niečo chcieť, vyhovorím sa, že nevidím.

No a mama... Nebolo mi všetko jedno, keď padli slová o dieťati. A hlavne s Diegom. Sú spolu pár mesiacov, nepoznajú sa podľa mňa ešte natoľko, aby mali spolu dieťa. Na druhej strane mi to ale robilo aj radosť. Celé roky som túžila mať súrodenca, čo ale nebolo možné. Nebolo za potreby, aby mal otec príležitosť mlátiť o človeka navyše. Teraz by to samozrejme nehrozilo, no Diega som si v roli otca nedokázala predstaviť. Nie, žeby nebol zodpovedný a tak, ale nesedelo mi to k nemu. My dvaja sme sa k sebe chovali ako kamaráti a nie, ako keby mal zastávať rolu môjho otca.

„Volal si Theovi?"

„Ešte nie, ale dám mu vedieť, neboj sa. Nechcem ho sem hneď hnať, lebo ma stálo dosť síl, aby som ho donútil ísť. Zjavne s tvojim otcom nepohne, ale povedal som mu, aby o dom ešte zabojoval." prikývla som a radšej zas zavrela oči. Všetko ma nesmierne bolelo, dokonca sa nadýchnuť, ale spať som nechcela. Na to sa mi až moc príjemne počúvalo klopanie kvapiek na parapetu. Za fakt, že teplo a slnko boli preč, som bola nekonečne vďačná. Už by sa ani vrátiť nemuseli. Teplota v okolí dvadsiatky by mi úplne vyhovovala, kým by neprišli ešte chladnejšie dni.

Mala som toľko otázok, ohľadne budúcnosti, ale načo by som sa ich aj Grega pýtala? Nevedel by mi odpovedať rovnako, ako nikto iní. Dokonca ani Theo, ktorý mi vravel, že niečo bude. Vravel, že sa o mňa postará, no...čo bude teraz, keď sme prišli ešte aj o jediné, čo sme s mamou mali? Vlastne som vedela, že súd skončí práve takto, ale niekde v kútiku duše som ešte stále dúfala, že vyhráme. Alebo, že sa otec vzdá domu v náš prospech. Ešte aj po tých rokoch som sa snažila veriť, že aspoň raz by pre nás urobil niečo pekné. Alebo aspoň normálne. Zjavne preto mi zostali len oči pre plač a preto som skončila v nemocnici. Lebo som nedokázala počúvnuť Thea a nerobiť drámu zo všetkého. Nie, ja som musela byť ako klbko nervov už odkedy som zistila, že nejaký súd bude a takto každého vystrašiť.

„Neplač prosím," zašepkal Greg a vzal ma za ľavú ruku. Práve v nej som mala zapichnutú ihlu od infúzie, takže si musel trocha dávať pozor, čo mu zjavne ale nerobilo problém. Mne ale robilo problém, aby som zastavila slzy, ktoré mi stiekli po lícach.

„Bojím sa Greg."

„Nemáš čoho. S mamou v tom nie ste samé, to si musíš pamätať zlatko. Máte ľudí, ktorým na vás záleží, či už tým myslím seba, Diega, Daniela, Nathana alebo Thea. Ani jeden z nás nedovolí, aby sa vám niečo stalo, jasné? Sme tu, aby sme vám pomohli sa konečne zbaviť toho bastarda a ja ti sľubujem, že s vami aj zostaneme minimálne dovtedy, kým vám konečne nedá pokoj." jeho slová boli naozaj upokojujúce, ale ja som si ich klasicky nevedela vziať k srdcu. Stále sa mi v hlave premietali len tie najhoršie možné scenáre, ale nič pozitívne. Možno by pomohlo, ak by tu bol pri mne teraz Theo, no chápala som, že má iné povinnosti. Snáď sa ale večer zastaví.

„Mám ťa rada."

„Aj ja teba," odvetil potichu, načo som po chvíľke pocítila pusu na čele. Únava však nado mnou ešte aj napriek všetkému vyhrávala, no...skôr, akoby som si ešte pospala, som ho predsa poprosila, aby sme zavolali Theovi. Možno ak bude počuť, že som v poriadku, vyhne sa veľkej bitke a príde. Alebo ak aj nie, aspoň ma jeho hlas možno upokojí.

„Theo..." oslovil ho Greg, sotva ho pustil k slovu, no ďalej nepokračoval. Len mi podal mobil, aby som už vetu nejako dokončila. Bolo mi jasné, že ho tým tichom zbytočne naťahujeme.

„Greg pre Boha, povedz mi, že jej nič nie je!"

„Upokoj sa zlato. Bolo mi už aj lepšie, ale prežijem," odvetila som napokon tak pokojne, ako sa len dalo, zároveň ale zadržiavajúc úsmev. Z tých pár slov som v jeho hlase vycítila toľký strach, no zjavne mu padol kameň zo srdca, keď som sa ozvala späť ja a nie Greg.

„Myška, vieš ty vôbec, ako som sa zľakol? Už takto som odchádzal so strašnými výčitkami, že ťa tam nechávam."

„Chápem, že si musel ísť a chcem ti povedať, že sa nemusíš ponáhľať späť. Som v poriadku." to bolo síce klamstvo, ale čo už? Nemalo by cenu hovoriť, že som sa cítila totálne nanič, akoby ma otec len pred chvíľou poriadne dobil. Radšej nech si fakt myslí, že mi je lepšie a potom keď tu bude, si všetko vysvetlíme.

„Naozaj som ťa tam nechcel nechávať samú, ale musel som sa aspoň pokúsiť..."

„Theo všetko je v poriadku. Nemusíš mi nič vysvetľovať a hlavne nie teraz. Potom si to celé prejdeme, hej? Spolu, pekne jeden vedľa druhého a nie cez telefón." neviem prečo sa mi zas pri každom slove tisli slzy do očí, ale bolo tomu tak. Nič som si vlastne neželala po dnešku viac, ako sa schúliť do jeho náruče a bez strachu, alebo niečoho zaspať. Proste vedľa neho, s vedomím, že aspoň my dvaja sme v poriadku a nič sa medzi nami nezmenilo.

„Musím teraz ísť, ale čoskoro som pri tebe, hej? Milujem ťa."

„Aj ja teba. Dávaj si pozor." počula som za ním akýsi krik, ktorý bol zjavne Diegov. Takže určite museli ísť za otcom, aby sa všetko vyriešilo a vzali veci z domu. Dosť bolelo, že ja tam s najväčšou pravdepodobnosťou už nikdy nevkročím. Odchádzala som s vedomím, že ešte minimálne raz tam pôjdem, ale teraz som o tú možnosť prišla.

Mobil som napokon len s vďačným úsmevom vrátila Gregovi a znova privrela oči. Chcela som si konečne ešte aspoň na pár hodín pospať, ale...jasné, že moje plány museli byť prekazené. Ten mladý doktor, čo chcel Grega predtým vyhodiť to teraz doslova splnil a potom už nebolo úteku. Ku mne bol ale milý, čo som veľmi ocenila. Škoda, že o všetko, čo našiel na mojom stave zlé hovoril až moc odborne a ja som mu veľa vecí nerozumela. Vyšlo z toho ale to, že sa mu najviac nepáčilo, že som mala ešte stále moc nízky tlak a nepomohli mi ani lieky, takže musel skúsiť akési iné. Zjavne to ho viedlo k veci, aby ma počas najbližšej hodiny poťahal po niekoľkých vyšetreniach, kde ale samozrejme nič nenašli. Jedine sa skoro naplnili moje slová. Varovala som ho, že keď sa pokúsim posadiť povraciam sa, od čoho naozaj nebolo ďaleko.

„Dokedy tu inak musím zostať?" opýtala som sa ho, keď už to vyzeralo, že ma zas nechá na pokoji. Smiešne ešte bolo, že mi chcel dať niečo prečítať, no ja som na to žmúrila ako posledný chudák. Mala som pocit, že ak na to budem pozerať dosť dlho, prečítam to. Potom som ale priznala, že nevidím a neviem, kde mám okuliare. Napokon vysvitlo, že ich dal vraj nejakému ryšavému chlapcovi, ktorý tvrdil, že je môj priateľ.

„Uvidíme. No...na noc asi bude problém, lebo máme kopu pacientov a málo miesta. Ak ti ale nebude lepšie, niečo vymyslím."

„Jasné. Vďaka," zamrmlala som a konečne zavrela oči. Bola som úplne hotová a to mi bolo jasné, že za chvíľu sa dovalí Theo a na niečo ako spánok budem môcť zabudnúť svetelnou rýchlosťou. Popravde by som najradšej išla domov, čo ale asi nehrozí.

Keď som zostala sama, chvíľu som ešte premýšľala, počúvala toho mladého blonďáčika ako sa baví s Gregom a potom pri klopaní dažďa pomaly zaspala. Mysľou mi stále behali Diegove slová, alebo samotná mamina reakcia, keď sa dozvedela, že je tehotná. Nedokázala som si ani predstaviť, ako sa mohla cítiť. Alebo ako to celé povedala Diegovi. Ja sama som nemala ani poňatia, ako by som podobnú vec poprípade povedala Theovi. Ten by to asi nebral katastrofálne, podľa mňa by sa bol ešte aj tešil, ale...mala by som určite strach.

Ani neviem, ako dlho som mohla spať, lebo za oknami už bola tma, keď som zas otvorila oči a navyše...hneď som postrehla, že tu nie som sama. Niečia ruka držala tú moju a veľmi opatrne ma jeho chladné prsty hladili po hánkach. Bol to ale istý pocit bezpečia, na ktorý by som nedala dopustiť.

„Ako dlho si už tu?" opýtala som sa potichu a hoci som ešte stále nevidela, otvorila som oči. Farbu jeho nádherných vlasov som však v momente rozoznala, aj bez pomoci okuliarov.

„Ešte len pár minút. Nemal som čas si ani poriadne vydýchnuť," posťažoval sa, ale pocit, kedy sa jeho pery pritisli na moje čelo bol dokonalý. V hlave mi ale aj napriek tomu ešte stále trešťala bolesť, akoby som si ju obúchala o stenu, alebo ja ani neviem čo.

„Máš moje okuliare?" opýtala som sa v nádeji, žeby mi ich podal, čo sa aj stalo. Modlila som sa, aby ich nedolámal, alebo niečo, ale už len ako som ich vzala do ruky pôsobili v poriadku. Čo však v poriadku nebolo, bol samotný pohľad na Thea. Jeho mokré vlasy od dažďa som ešte zniesla, ale keď som sa mu pozrela na ruku s krvavými a doráňanými hánkami, nebolo mi všetko jedno. Hlavne keď som vedela, s kým sa bil.

„Aspoň si vyhral?" podpichla som ho. Opatrne, aby som mu náhodou neublížila, som si jeho ruku pritiahla k perám a pobozkala ho na hánky. Sykol asi od bolesti, ale ruku neodtiahol. Zjavne bol zmierený s tým, že to robím len, aby som mu nejako pomohla. Keď už na viac som sa dnes nezmohla...

„Nie myška, nevyhral. Mám pocit, že som stratil oveľa viac."

„Takže mu polovica domu zostáva?" skleslo prikývol, čo ma akosi donútilo konať. Hoci som ešte stále mala pocit, že budem vracať, pomaly som sa posadila a naznačila mu, aby si tiež sadol na kraj postele. Chcela som ho objať, lebo to bolo maximum, čo som mu mohla ponúknuť. Objatie a pár slov, že nech sa stalo čokoľvek, neprišli sme o všetko. Stále máme minimálne jeden druhého.

„Veľmi ma mrzí, ako sa to celé vyhrotilo Theo, ale...nesmieš si myslieť, že je to tvoja vina, dobre? Nemôžeš za nič, čo sa dnes na súde stalo. Veď si ani nemal možnosť, aby si sa k veci vyjadril," začala som opatrne a objala ho. Pevne som okolo neho ovinula ruky a hoci ma každý jeden pohyb stále bolel, nedala som to najavo. To, aby som ho aspoň trocha dala dokopy bolo oveľa dôležitejšie.

„Aj tak som mal nejako zasiahnuť Bernadet. Alebo dávať väčší pozor na teba, aby si neskončila tu. Bál som sa, že prídem ešte aj o teba, rovnako ako o rodičov. Presne tak isto nečakane a v dobe, kedy som v tomto smere šťastný." každé jedno slovo doslova bolelo, už len pre tón jeho hlasu. Akoby sa mu od doby, čo som naposledy dnes počula jeho hlas zrútil celučký svet a on nevedel, či ho začať zbierať, alebo nechať tak. A to mi lámalo srdce oveľa viac, než... Nikdy som si nemyslela, že budem až na toľkoto prežívať bolesť niekoho iného. A hlavne nie osoby, ktorú by som milovala tak veľmi, ako jeho. Po tom všetkom, čím si už v živote prešiel som chcela, aby bol stále šťastný a usmieval sa. No teraz...teraz ma jeho smútok vzal o to viac.

„Theo..." chcela som, tak veľmi som mu chcela niečo povedať, ale keď mi úzkosť zovrela hrdlo a po lícach mi stiekli prvé slzy, bol koniec. Na oboch stranách, lebo rovnako ako ja, sa rozplakal aj on. Vedela som, že sa na viac nezmôžem a preto som mu len ľavou rukou zašla do mokrých vlasov a objala ho ešte pevnejšie. Aby doslova cítil, ako veľmi ho milujem a, že sa ho nikdy nebudem ochotná vzdať. Nech by sa medzi nás postavilo hocičo, alebo hocikto, nič nás nerozdelí. Nesmie.

„Milujem ťa myška...tak veľmi...veľmi ťa milujem," zašepkal, ale ako si opatrne zložil hlavu na moje plece a pohladil ma po chrbte všetko sa len zhoršilo. Vybavila som si každú jednu chvíľu, kedy sme v takomto objatí boli spolu a to ma rozplakalo ešte viac. Prešli sme spolu tak veľký kus cesty, že som tomu nemohla uveriť. Akoby to bolo len včera, čo som ho videla po prvé a nasledujúcu noc nemyslela na nič iné. Len na jeho ohnivé vlasy a to, s akou eleganciou hrabal listy. Akoby to ani nebolo pomaly rok dozadu, čo som snívala o ňom a aké by asi mohlo byť, keby mám šancu s ním tráviť čas. V tej dobe sa tieto sny zdali na míle ďaleko a teraz? Som s ním na dennom poriadku, som do neho po uši zamilovaná s vedomím, že na jeho strane je to rovnaké, ale hlavne...dostala som možnosť, sa mu nezabudnuteľne zapísať do života. Nech by sa stalo čokoľvek, naveky budeme jeden na druhého spomínať, ako na našu prvú lásku. Na niekoho, kto nám ukázal, že aj napriek všetkému, je svet stále krásny, ak človeka niekto bezhranične miluje.

„Ďakujem ti za všetko, čo si okolo toho súdu vybavil. Nebola to tvoja starosť, ale s Diegom ste sa snažili, za čo som vám veľmi vďačná. No hlavne...ďakujem, za tie najkrajšie prázdniny vôbec Theo. Podľa mňa ani nevieš, ako strašne si ťa vážim a milujem ťa za všetko, čo pre mňa robíš."

„Nech by sa dialo čokoľvek, budem po tvojom boku. Prisahám." hlas sa mu ešte stále triasol, ale akoby ho moje slová troška upokojili. Pusa na líce trocha povzbudila aj mňa, ale pohľad, keď sme pozreli na dvere bol na nezaplatenie. Takže mladý pán doktorko si tam postával so založenými rukami, ale ten úsmev, bol na nezaplatenie. Kto vie, koľko toho mohol počuť? Zjavne si ani jeden z nás nevšimol, kedy otvoril dvere.

„Až by z vás nejeden dostal cukrovku," dodal skôr, akoby zas šiel otravovať mňa. Radšej som mu nehovorila, že mi bolo ešte stále pod psa, ale to určite videl. Vlastne aj to, že som vydržala sedieť bolo vďaka Theovi, o ktorého som sa mohla opierať. Jasné, že ani kombinácia druhých liekov nezabrala až tak ako mala, tlak som mala stále biedny, ale...dokázali sme sa dohodnúť. Vraj nie je dôvod, aby ma tu držal aj cez noc, vzhľadom na to, že majú veľa práce, ale ráno sa máme vrátiť minimálne ešte na dve infúzie. A, že ak by mi ani po nich nebolo dobre a nemala by som dobré výsledky, nechajú si ma tu na pár dní.

„Takže ako sme sa dohodli. Ráno ju nemusíš budiť neviem ako skoro Theo, proste príďte, keď sa zobudí a choďte zas rovno na pohotovosť. Dám im vedieť, aby vás čakali, nech zbytočne nečakáte vy neviem ako dlho."

„Jasné, ďakujeme," odvetil Theo podávajúc mu ruku. Napokon si aj potykali, kým sa bavili ja ani neviem o čom a ja som sedela pri Gregovi. Akože moment, kedy som sa musela postaviť na nohy a znova chodiť bol doslova príšerný a bez podpory by som určite stáť ani nezostala. Najhoršie ale asi bolo, že som v jednej chvíli mala pocit, že sa doslova uvarím, také teplo som okolo seba cítila, ale v tej ďalšej, akoby som stála uprostred Severného pólu. Držala som ale jazyk za zubami, lebo by sa ešte náhodou nijaký odchod nekonal.

„Ale jasné, že ak by boli nejaké komplikácie, príďte hneď. Snáď, ale budete mať pokojnú noc."

„Dúfajme." obaja ako kopy nešťastia pozreli na mňa, ako tiež hľadím na nich. Greg si niečo ťukal do mobilu, ale podľa jeho mrmlania, mu zjavne písal Diego. Aj to...budem musieť ešte zavolať mame, aby nebola ako na ihlách. Hoci jej dal Theo určite vedieť, že som v poriadku.

„Tak sa vidíme zajtra Bernadet."

„Ďakujem," odpovedala som, usmiala sa na neho, načo nás už následne nechal na chodbe samých a zmizol za dverami oddelenia. Pomyslenie, že sa budem musieť zas postaviť bolo ubíjajúce, ale nesťažovala som si. Mala som svoj dozor a hoci Theo vravel, že nemusím ísť, lebo ma vezme na ruky, odmietla som. Dnes mal toho dosť aj bez toho, aby sa hral na súkromného nosiča môjho zadku. Ešte aj auto zaparkoval pomerne blízko, čiže som nemala problém dotrepať sa až tam a sadnúť si dozadu. Vedľa neho som nechala miesto Gregovi, aby si ešte prebrali, čo treba. Cesta z Dublinu je dlhá a ja by som aj tak nevydržala len tak sedieť v jednej polohe. Vzadu som si aspoň mohla ako-tak ľahnúť a trocha tým pomôcť mojej hlave, ktorá ešte stále nepredstaviteľne bolela.

„Zvládneš cestu domov, alebo zostaneme tu niekde v hoteli?"

„Poďme domov prosím," odvetila som do ticha, kým ešte Theo nenaštartoval. Vidina, že budem zaspávať v domčeku bola veľmi lákavá a preto som bola ochotná cestu vydržať. Určite som musela zaspať skôr, ako sme opustili Dublin, lebo som si na nič nepamätala. Akurát na mihajúce sa svetlá v tme za oknom a stále padajúci dážď, ktorý nás zjavne sprevádzal až domov. No...domov, ako domov. Zobudila som sa takmer okamžite, ako Theo vypol motor a už vtedy mi bolo jasné, že nie sme na parkovisku, kde sme bežne nechávali auto.

„Daniel vravel, že za chvíľu tu bude, ak ti teda nevadí, že odchádzam."

„Nie. Zvládnem to s ňou, o to sa nemuší báť," odvetil Gregovi a pozrel ponad plece na mňa. Zjavne nečakal, žeby som už bola hore, no svoje prekvapenie zakryl krásnym úsmevom. Tiež som sa o jeden pokúsila, aby som ho uistila, že noc bude pokojná. Nemusí sa báť, žeby som ho nenechala vyspať.

„Zavolaj potom svojej mame Bernadet, áno? Určite jej to padne dobre."

„Jasné," prisvedčila som Gregovi, načo pri aute len o kúsok ďalej zastalo ďalšie. Svetlá veľmi účinne prežiarili tmu, ktorá sa už zniesla na celú krajinu. Klopanie dažďa som už nepočula, takže som tiež pomaly vystúpila z auta ako chalani. Nemyslela som si ale, že takmer okamžite skončím v Danielovom objatí, ktoré sa nehodlalo tak rýchlo skončiť. Veľmi mi ale vyhovoval pocit, že ho mám takto pri sebe.

Dlho sa nezdržal napokon, lebo Theo ich oboch nepekne odohnal, aby sme už boli sami. Zvalil to na mňa, že vraj si potrebujem ísť ľahnúť a bla bla bla. Z toho ale, čo Daniel povedal som zistila, že oni šli na chatu, kam zajtra máme prísť za nimi. Ešte kým si on s Theom niečo hovoril, som sa obzrela kde sme vlastne skončili, no...možno som ani nemala. Už len samotná fontána, alebo potom krásna fasáda obrovského domu mi nahnali zimomriavky. Boli sme totiž za bránou Theovho domu. Ani vo sne by mi nenapadlo, že po dnešku pôjdeme práve sem. No možno chcel, aby sme tu trocha pobudli len vo dvojici.

„Prečo sme tu?" opýtala som sa opatrne, sotva sme tým dvom zamávali a zostali ešte chvíľu stáť vonku. Chladný vzduch mi padol naozaj dobre, takže som ani moc dnu ísť nechcela.

„Do domčeka by sme sa nevytrepali, keď sotva stojíš na nohách a predsa...predsa je to môj dom. Kašlem na nejakého podplateného debila aj s jeho zdrapom papiera. Dom stále patril Davinovcom a tak to aj zostane. Nikto mi ho nevezme. Raz, raz by sme tu mohli žiť spolu, nie? Založiť si tu rodinu a tak."

„Neviem, či by som si dokázala na takýto luxus zvyknúť," priznala som a založila si premrznuté ruky do vreciek svetra, ktorý mi priniesol. On bol na toto samozrejme zvyknutý, ale mňa by porazilo, žiť v tak veľkom dome. A hlavne byť obklopená neustále takým luxusom. Nikdy som si na podobné veci nepotrpela a pochybujem, že sa to niekedy zmení. Mne stačí náš domček uprostred lesa, kde je pokoj a všade samá príroda.

„Nie je ti ešte zima postávať tu?" pokývala som hlavou, čo ale nepomohlo. Skôr, akoby som stihla vykríknuť, ma vzal na ruky a pobral sa ku dverám. Nemala som silu sa mu brániť, takže som ho nechala, nech sa hrá na hrdinu. Mne len vyhovovalo, že sa nemusím trápiť s chôdzou.

Dom som si pamätala z minula, takže som veľmi nemala čo obzerať. Všade krásne mramorové steny, nádherné schodisko, bordové tapety na hornej chodbe a nekresťansky draho vyzerajúce dvere z tmavého dreva. Zamierili sme ale na koniec chodby, kde boli veľké dvojkrídlové. Najprv som čakala, že to je určite spálňa jeho rodičov, ale sotva sme vošli...ten pocit ma opustil. Už len zo smaragdových stien mi akosi došlo, že toto bola kedysi Theova izba.

„Nebol som tu pár rokov," poznamenal skôr, akoby sa posadil na kraj postele a mňa si posadil krížom na stehná. Na nočnom stolíku po jeho ľavici som videla zarámované fotky, na ktorých ale nebol sám. Na jednej mal pri sebe Elzu, ešte keď bola šteňa, no na ostatných s ním bola aj veľmi krásna žena s dlhými ryšavými vlasmi a vysoký hnedovlasý muž. Nikdy predtým mi vlastne fotku svojich rodičov neukázal, takže som bola troška prekvapená, že ich konečne vidím.

„Nevadí ti, že sme tu? Ak by som vedela, že chceš ísť sem, zostali by sme..."

„V poriadku myška. Už dávno som ťa sem chcel priviesť," prerušil ma a načiahol sa za jednou z fotiek. Vyzeral na nej mladšie o pár rokov, no podľa farebnej fontány som nemusela dlho hádať odkiaľ je. Zjavne ju fotili vtedy na dovolenke v Barcelone. My sme vlastne mali z toho večera veľmi podobnú, čo mi prišlo istým spôsobom milé. Hlavne, keď som teraz videla túto.

„Aspoň už viem, po kom máš tak krásne ryšavé vlasy," povedala som s úsmevom a vtisla mu pusu na líce. V očiach sa mu síce zaleskli slzy, keď dôkladnejšie pozrel na fotku, ale to bolo očakávané. Po tom všetkom čo sa stalo, to bola vlastne normálna reakcia.

„A oči zjavne po otcovi, lebo mama ich mala hnedé. No aspoň mohli hovoriť, že som po oboch niečo podedil."

„Len to najlepšie." zatiaľ, čo Theo sa na tej fotke pozrel na človeka, čo ich fotil, jeho rodičia mali oči len jeden pre druhého. A bolo vidno, že sa naozaj milovali. Aj po toľkých rokoch na jeho mamu pán Davin pozrel tak zamilovane, akoby boli novomanželia.

„Kto vás vlastne fotil?"

„Diego. Bol nadšený, že mal s kým rapotať španielsky celú dovolenku. Zostal ešte aj, keď sme sa mi vrátili domov a potom prišiel celý vysmiaty, že sa ešte v živote tak veľmi nebavil." obaja sme sa nad tým zasmiali a ja som mu fotku vrátila. Aj na tej, kde bol s Elzou bolo vidno, že je o pár rokov mladší, ale...nemohla som si pomôcť. Bol strašne rozkošný, ako objímal vtedy ešte len malé šteňa s vyplazeným jazykom a červeným obojkom. Hlavne ma asi dostalo to šťastie v jeho očiach.

„Spravím ti niečo na jedenie, alebo tak? Možno v chladničke niečo ešte nájdem."

„Len čaj, ak by bol v ponuke," odvetila som s vďačným úsmevom, ale skôr, akoby ma tam nechal som ho pobozkala. Musela som aj takýmto spôsobom cítiť, že je pri mne a všetko je aspoň z časti v poriadku. Aspoň teda medzi nami. Vypýtala som si od neho späť aj mobil, aby som mohla zavolať mame, kým bude on v kuchyni.

„Ahoj mami," začala som opatrne, lebo som fakt nemala ani poňatia, v akej môže byť nálade. Určite je aj ona sama unavená, takže dlho nebudem zdržovať. Len aby vedela, že som v poriadku a na dobrom mieste.

„Myslela som, že ti zavolám, ale ako vidím, predbehla si ma. Je ti už lepšie zlatíčko?"

„Ale hej, neboj sa. Ráno ešte máme zájsť späť a tak, no ak mi nič nebude, neskôr prídeme za vami." ako som si tak ľahla, obklopil ma zvláštny pocit. Theova izba celkovo pôsobila ako veľká miestnosť, ale takto ležiac na posteli mi to tak prišlo ešte viac. Vankúše ale boli príjemne mäkké a zamatová deka oranžovej, až hnedej farby na dotyk veľmi príjemná. Proste...celé to tu dýchalo luxusom o akom sa mne nikdy ani nesnívalo.

„Chcela som byť pri tebe, ale museli sme si ísť zbaliť veci a potom ma už Diego nikam nepustil a..."

„Mami, ja sa na teba nehnevám. Viem, že si toho mala veľa a hlavne chápem Diega. Musíš si teraz dávať pozor." cez telefón som o tej téme nechcela moc hovoriť, ale zas nech si nemyslí, že sa neteším. Ja som šťastná, že im to takto klape a, že po toľkých rokoch sa aj ja dočkám súrodenca. Akurát mám strach, ako to celé bude. Predsa len pôjde o veľkú zmenu, Diego si ju bude chcieť zjavne aj zobrať a proste...bude to celé prvotne divné.

„Možno som ti o bábätku mala povedať skôr, ale nechcela som, aby si mala ešte starosť do plusu. Aj tak ste si s Theom vzali veci ohľadne súdu na seba a preto som ti nechcela ešte priťažiť."

„Či by som o tom vedela skôr, alebo nie, tešila by som sa rovnako mami. Veľmi vám to želám. Vieš, že aj ja som dlho chcela súrodenca a teraz sa ho konečne dočkám." jasné, že si ešte budem musieť pohovoriť aj s Diegom, ale to počká, kým sa uvidíme osobne. Keď sa nad tým tak zamyslím, mamine tehotenstvo vysvetľuje veľa. Tie reči o doktorovi, ale aj Diegove správanie. Preto na ňu dával stále taký veľký pozor. Už si bol vedomý toho, že sa musí chovať zodpovedne.

Nakoniec sme sa spolu bavili oveľa dlhšie, ako som si myslela, hoci sa reči neniesli vo veselom duchu. Theo mi medzitým priniesol čaj, za ktorý som mu poďakovala pusou, počúvajúc mamu, ako hovorí o sťahovaní. Zbalené veci vraj zobrali na chatu, no vraj im otec robil problémy. Bola som ale rada, že som sa nemusela dívať na to, ako ho Theo a Diego mlátia hlava nehlava. Zaslúžil si každú jednu ranu, o tom by som nepochybovala, ale nedokázala by som sa už prizerať. A hlavne asi nie potom, čo som na neho strieľala. Vtedy sa vo mne niečo zlomilo a ja som na toho človeka prestala pozerať so strachom. Už som sa ho viac nemala prečo báť a po dnešku...po dnešku nás s ním nespája už naozaj nič.

„Ráno potom spi dokedy myslíš. Ak vraveli, že sa nemusíme ponáhľať, poslúchneme ich," povedal Theo, sotva si zaliezol ku mne do postele. Ja som si už spokojne vylihovala v jeho tričku, po nesmierne príjemnej sprche a čakala len na to, kedy sa uloží aj on. Dokonca ešte aj kúpeľňa bola rovnako veľkolepá, ako som čakala. Krásne čistá, všade mramor a veľké zrkadlo, ktorého kraje boli zdobené určite skutočným zlatom.

„Ale ak by som nevstala do tej pol desiatej, zobuď ma. Vieš, že aj cesta do Dublinu chvíľu trvá."

„Máme všetok čas sveta myška." mal vlastne pravdu. Ešte dva týždne si môžem robiť, čo sa mi len zachce, no potom...potom bude zas svet nanič, aspoň čo sa školy týka. Zjavne by som to mala brať tak, že je to posledný ročník a potom môžem ísť preč, ale predsa desať mesiacov je desať mesiacov. A hlavne s ľuďmi, ako Paula a Caleb.

„Theo?" oslovila som ho opatrne a pritúlila sa k nemu. Napadlo mi niečo, čo by sme zjavne mali prebrať, lebo sme to akosi predtým zanedbali. A to konkrétne sťahovanie na Island kvôli Diegovej práci. Teraz, keď sme prišli o dom a oni nemajú kde bývať, o tom zjavne bude uvažovať ešte viac. A ja by som fakt nechcela, aby kvôli mne o to celé prišiel.

„Premýšľal si nad Islandom?"

„Vlastne ani nie, ale zjavne by som mal. Teraz tu Diega už naozaj nič nedrží a podľa mňa si nebude chcieť nechať uisť takú príležitosť." ako som si vyložila hlavu na jeho hruď a on ma objal, konečne som si po celom dni skutočne vydýchla. Mali sme toho dosť, ale predsa sme teraz dostali možnosť zaspávať jeden vedľa druhého a vlastne bez väčších starostí. Mohli sme skončiť aj horšie. Ja v nemocnici a on niekde úplne sám.

„Sľúb mi ale, že zostaneme spolu, nech by sa dialo čokoľvek."

„Sľubujem Bernadet. Nič a nikto nás nerozdelí." veľmi príjemne mi vtisol pusu na čelo, po ktorej som spokojne zavrela oči. Kým sme sa bavili som sa tvárila, že je všetko v poriadku, ale ešte stále mi bolo dosť nanič. Hlavne asi kvôli hlave, ale chcela som zaspať čím skôr. Pohovoriť si môžeme predsa aj zajtra. Hlavne, že sme spolu. S mojim drahým Theom.