Theo

„Toto sme asi prestrelili," povedal som, zatiaľ čo sme liezli do kopca. Bože, kto mal myslieť na to, že ak človek konečne naberie odvahu konať, skončí ako vyhnanec? Nechceli sme zle ani jej a rozhodne nie Beatrice. Už dávno sa mali rozviesť a nie to ťahať až doteraz. Predsa už od novembra spolu nebývajú, takže je podľa mňa najvyšší čas.

„Bol to tvoj nápad Theo."

„Ty si súhlasil." hej, je pravda, že podnet som dal ja. Ale myslel som, že on sa ma aspoň bude snažiť zastaviť a nie, že na druhý deň za mnou príde s už hotovým tlačivom. Na druhej strane ma ale tešilo, že bol na mojej strane. Jemu samému prekážalo, že je ešte Beatrice stále podľa zákona manželka toho sviniara.

„A čo som akože mal urobiť? Toho muža by som najradšej pretrhol ako hada. Je to jedno obyčajné hovädo, ktoré si Beatrice nezaslúži."

„No to mi je jasné," odvetil som a pridal do kroku. Nečakal som, že sa dnes ešte budem musieť trepať hore k domčeku, ale fajn. Dnes sa už určite neozvú, takže by sme niekde za domom čakali zbytočne. Ale tak ja nemám problém, aby Diego prespal u mňa. Mám kopu miesta. Akurát som myslel, že si dnes urobíme s myškou pekný večer. Chcel som ju vziať na prechádzku po západe slnka, mohli sme si zájsť na večeru a tak. No...asi sa toho už obávať nemusím . Budem rád, ak mi vôbec pošle správu pred spaním.

„Ak Bernadet zostane takejto povahy, asi to nebudeš mať s ňou práve najľahšie, čo sa budúcnosti týka."

„A? Doteraz sme si stále poradili, takže niečo bude aj potom." a nie je to tak? Nie som ten typ, čo by nechával babu preto, lebo si s ňou nevie rady. Ak človeku ten vzťah za to stojí, dokáže nájsť riešenie a spoločnú reč s partnerom. Počítam s tým, že ani výber tej dovolenky nebude ľahký, ale snáď sa zhodneme. Ja sám neviem kam by som išiel radšej, ale je asi viac ako pravdepodobné, že ju na tú loď nedostanem. Ale tak v pohode, aj Rím určite stojí za to. Navyše som tam nikdy ešte nebol, na rozdiel od Španielska. Bolo to síce len na otočku, keď som bol s otcom, ale istým spôsobom sa to počíta.

„Nemal som s tebou súhlasiť. Bože, Beatrice ma určite nenávidí."

„Upokoj sa, hej? Podľa mňa ak by ťa dokázala tak ľahko znenávidieť, asi by si ťa nenasťahovala behom pár mesiacov do domu. Hlavne nie po tom hektickom začiatku, aký ste mali." tak sa mi v tomto strašnom teple nechcelo nikam chodiť. Smerom do kopca ešte neboli ani stromy, aby nám tu troška tienili, takže mi to celé prišlo, akoby sme pochodovali uprostred púšte. Pre toto som nikdy nemusel leto. Človek má pocit, že umrie od tepla dokonca aj keď postáva na jednom mieste, ktoré je mimochodom tienené.

„My sme nemali hektický začiatok, akurát sme neboli naladení na rovnakej vlne."

„Ako povieš," dodal som so smiechom, zatiaľ čo som konečne vyšiel hore. Trocha sme si dali pauzu, no moc dlho sa mi tam len tak postávať nechcelo, takže sme radšej vošli do lesa. Tam bol aspoň nejaký ten chládok, ktorý som veľmi uvítal.

„Ale si si vedomý, že teraz už nie je cesty späť, však? Tá sviňa sa tu ukáže a pochybujem, že to bude pekné stretnutie. Budeme musieť naozaj dávať pozor, aby sa zas niečo nezomlelo."

„Nech sa len opováži Beatrice dotknúť. A hlavne teraz. Rozmlátim mu hlavu o betón a nebudem mať ešte k tomu ani žiadne výčitky. Nedovolím mu, aby všetko pokazil. Vybudoval som si vzťah, získal rodinu, takže nech ani nepomyslí na to, že by mal niečo zas posrať. Hajzel jeden." dalo sa v jeho hlase poznať, že bol nervózny ohľadne toho. A ja vlastne tiež. Možno ak by nebolo toho Islandu, bol by som pokojnejší, ale takto nie. Kto vie čo všetko na súde vytiahne, len aby sme napokon my boli tí najhorší. Už len kvôli tomuto celému, by som bral aby tu chalani boli. Greg by mi vedel určite poradiť, ako sa správať a tak. Lebo ako to vidím, z jeho strany bude stačiť jeden zlý pohľad a ja vyletím z kože.

„Už vieš kam idete na tú dovolenku?"

„Ešte nie. Máme dva typy, ale to by sme sa o tom najprv v pokoji porozprávať. Čo asi teraz nehrozí," odpovedal som, na čo sme nechali les za sebou a konečne uvideli domček. Vlastne až teraz mi došlo, že psy zostali tam. Škoda.

Bernadet

Ja fakt neviem, čo týmto chceli tie dve duté hlavy dosiahnuť, aleže všetko len pokazili, to je isté. Odkedy odišli, mama podľa mňa ani neprestala plakať a ja som na tom tiež nebola s náladou moc dobre. Proste...človek sa konečne uvoľní, zabudne na túto tému a potom BUM! Všetko je zas späť, akoby nič. Toľko som sa snažila na neho zabudnúť, na všetko čo nám robil, ale teraz sa to zas akoby vrátilo. Mala som doslova pred očami, ako niekoľkokrát zbil mamu, proste...proste za nič. Za to, že niečo nebolo položené na mieste, kde si to on predstavoval lietali facky naozaj pravidelne.

Lámala som si hlavu aj nad tou vecou, ktorú mi mama nechcela povedať. Neviem v akom smere myslela, že to teraz nie je podstatné, ale...ak tú vetu predtým tak sformulovala, asi to podstatné je. Načo by to inak zdôrazňovala, ak by nešlo o niečo dôležité? Prišlo mi, že aj Diego bol posledné dni taký divný, alebo možno lepšie povedané viacej starostlivý. Snažil sa mamu obskakovať, stále jej chcel pomáhať a ja neviem čo ešte.

Ešte sa hneváš?

Najprv som vlastne ani nechcela odpísať, ale potom by som si to asi vyčítala. Áno hnevala som sa, poriadne som sa hnevala, ale zas na druhej strane bolo ich konanie aj pochopiteľné. Podľa mňa aj mama sa natoľko nebojí samotného súdu, ale práve otcovej prítomnosti. Na mne si síce už zlosť vybil na Islande, ale ona? Ani neviem vlastne, kedy sa spolu naposledy bavili. Lebo tak pokiaľ viem, doma bol naposledy vtedy, keď ma zhodil zo schodov. A to bola mama s kamarátkou vyberať šaty na svadbu.

Aj áno, aj nie. No nech ťa ani nenapadne, aby ste sa pokúsili vrátiť. Dnes nie Theo. Toto ste prepískli.

Mama síce povedala, aby som ju nechala osamote, ale nejako som to nevydržala. Mobil som si vzala do ruky a zbehla k nej dole. Presne ako som ju tam nechala, ešte stále si posedávala pri kuchynskom stole. Váhala som, no napokon som potichu odsunula stoličku a sadla si oproti nej. Ako som postrehla chlpáči ležali pod stolom, ale ani oni nešli na mňa skákať od samej radosti. Asi vycítili, že dnes tu dobrá nálada nie je.

„Mami," oslovila som ju opatrne, ale vlastne sa mi ani nechcelo nič hovoriť. Cítila som sa hrozne pod psa, takže som sa vlastne z nových vlasov ani dlho netešila.

„Nie zlatko. Nehovor, že bude všetko v poriadku, lebo sama vieš, že to tak nebude. Ak sa ten súd naozaj uskutoční, otec nás ošklbe o všetko. A ja naozaj neviem, čo bude potom."

„Niečo určite. Nie je predsa možné, aby sudca bral do záujmu len jeho požiadavky. Pochybujem, že by sa sem tak veľmi chcel vrátiť bývať, takže naozaj nevidím dôvod, prečo by mal dom pripadnúť jemu. Aj keď sa rozvediete, ja aj tak podľa zákona zostanem jeho dcéra. A myslím, že to by súd malo zaujímať."

„Ak by si nemala osemnásť, možno aj áno, ale toto nám bude hrať v neprospech." v momente, kedy zodvihla hlavu a ja som uvidela jej vyplakané oči, mi bolo hádam ešte horšie. Je určite pravda, že jedna z najbolestivejších vecí na svete, je vidieť plakať vlastnú mamu. Hlavne ešte, ak má s ňou človek dobrý, priam dokonalý vzťah.

„Theo a Diego nám určite pomôžu. Ak už nás do toho dostali, bolo by sebecké ak by sa stiahli do úzadia, akoby s tým nič nemali."

„Práve toho sa bojím. Diego vyletí z kože, sotva sa otec k nám priblíži. Stačí mi, ako sa správa posledné dni a nechcem si radšej ani predstaviť, aké to bude vtedy. Ja...radšej si idem asi ľahnúť. Nie je mi dobre. Bolo toho dnes veľa." chcela som niečo odpovedať, ale napokon som len naprázdno zatvorila ústa a zostala tam sedieť. Asi sa musela troška premáhať, ale ešte som od nej dostala pusu na čelo, pri ktorej som mala fakt chuť sa rozplakať.

„Dobrú noc," dostala som zo seba ešte tesne predtým, ako vyšla hore po schodoch. Takže som tam vlastne zostala len ja, ako kopa nešťastia, ktorá nevie čo so sebou, lebo sa jej práve zrútil svet. Dokonalé, čo vám poviem.

Idem si už ľahnúť, takže ma nehľadaj. Dobrú noc a...ľúbim ťa ti dement.

Aj ja teba myška. Dobrú noc. Fakt ma to celé mrzí.

Nebolo mi jasné, či by som tomu mala veriť, ale napokon som si len zavolala so sebou psov a vyšli sme hore do mojej izby. Stačilo z dnešného dňa. Aj tak bol celý na nervy a nieto ešte, aby sa človek viacej trápil. Ráno pritom začínalo tak pekne. Zobudila som sa pri Theovi, urobili sme si raňajky, odprevadil ma do školy a proste...všetko sa zdalo v poriadku. Akoby sme konečne všetko zlé nechali za sebou a mohli si užívať život a príchod leta. Tak som si to aspoň želala ja.

Preto som si aj celá sklamaná len zložila okuliare, zhodila zo seba šaty a vliezla si pod sprchu. Dúfala som, že sa aspoň troška uvoľním, ale keď som sa necítila lepšie ešte ani po desiatich minútach zabalila som to tam a vyšla von. Klasicky som nevedela, či som si nechala okuliare v izbe, alebo som ich dala na kraj umývadla, ale zvonenie mobilu na skrinke pri dverách ma zaujalo viac. Preto som okolo seba len v rýchlosti obmotala osušku a teoreticky naslepo ho zodvihla.

„Predsa som ti písala, že si idem ľahnúť a nemáš sa mi už ozývať."

„Ty si slepá alebo čo, že nevidíš kto ti volá?" ozvalo sa na druhej strane so smiechom, na čo sme ale v momente nabehli slzy do očí. Telefonát od otca bolo fakt to posledné, čo som dnes potrebovala. Rovno si podľa mňa môžem sadnúť a podrezať si žily, aby som mala už pokoj.

„Tak pokiaľ si si to za tie roky nevšimol, tak áno som slepá. Okuliare asi nenosím len tak zo srandy," odsekla som a oprela sa o stenu vedľa sprchy. Mala som však chuť mobil hodiť akurát tak o zem. Ak by som vedela, že mi bude vyvolávať, radšej by som si bola zmenila číslo. Nestačilo mu minule? Aj ten telefonát som rozdýchavala pár dní.

„K veci. Neviem čo si vy dve myslíte, ale súd nebol múdry ťah. Pokiaľ ste ešte nezabudli, mám známosti o ktorých sa vám môže len snívať, takže by som nebol na vašom mieste optimista. Vlastne, mali by ste si začať pekne hľadať nové bývanie, ak samozrejme nechcete skončiť na ulici."

„Vieš, že teraz ukazuješ svoju pravú tvár? Naozaj by si na ulicu vyhodil ženu, ktorej si prisahal večnú lásku pred Bohom, alebo svoju vlastnú krv?" neviem, odkiaľ sa vo mne zrazu zobralo toľko odvahy, ale musela som sa brániť. Ak už sa ho bojím keď som s ním naozaj, aspoň takto cez telefón musím byť hnusná. Nemám mi predsa ako ublížiť.

„Vy dve pre mňa neznamenáte nič! Ste len starosť, ktorú nechcem ani riešiť."

„No vidíš. Tak sa premôž, príď na súd a pekne sa všetko uzavrie. Ani my s tebou nechceme mať nič spoločné." nech si nemyslí, že budem plakať, ak sa naozaj rozvedú. Ešte len vtedy začne život. Takto sa človek ešte predsa bojí, že by sa mohol vrátiť, ale ak už budú rozvedení, nebude mať právo nás otravovať. Už to bude len cudzinec, ktorého meno by som najradšej vymazala zo svojho rodného listu.

„Uvidíme, či budeš mať takýto podrezaný jazyk aj potom Bernadet. Pokiaľ si dobre pamätám, na Islande si ešte nebola takáto odvážna."

„Odvtedy sa stalo toľko vecí, ktoré si ty nevieš ani predstaviť. Nebojím sa ťa." nemám na to dôvod. Som dospelá, viem sa brániť, takže nech ma nechá pekne na pokoji. On je v mojich očiach proste jedno obrovské nič, ktoré ma už viac nemôže natoľko rozhodiť. Prešla som vecami, ktoré mi ukázali, že on a jeho krutosť nie sú dôležité a je to len hlúpa minulosť. Či už Daniel s Nathanom, alebo Theo po mojom návrate mi otvorili oči.

„Ako myslíš. Čoskoro sa vidíme. Odkáž to aj tvojej matke."

„Trhni si," dodala som ešte predtým, než som zložila. Neviem, ale...zrazu som sa cítila tak dobre. Bola som na seba hrdá za to, ako som sa k nemu zachovala. Nič iné si ani nezaslúži. Možno tak ešte škaredšie správanie, ale nič lepšie. A ak sa tak veľmi teší, určite bude rád za privítanie, ktoré mu Diego a Theo urobia. Lebo podľa mňa tí dvaja keď ho uvidia, bude si ešte želať, aby sem ani nikdy nechodil.

Nechala som mobil napokon tak a radšej si našla okuliare, ktoré boli nejakým zázrakom na posteli. Potom som už bola vlastne v pohode. Poobliekala som sa, usušila si vlasy, ešte popremýšľala pri čistení zubov a konečne si ľahla. Paradox však bol, že sa mi zrazu nechcelo spať. Bola som tak nabudená od toho telefonátu, že som si ešte vzala radšej knižku, že si budem trocha čítať. Dlho som však pritom nevydržala a vzala som do rúk mobil.

Pozri, aj keď sa hnevám, že ste konali tak nerozvážne, som ti vlastne vďačná. Viem, že by si neurobil nič, čím by si mi ublížil. Takže...ďakujem. Veľmi ťa ľúbim Theo. Ani si nevieš predstaviť, ako veľmi.

Aj ja teba myška. Neboj sa, spolu to zvládneme a toho sviniara sa konečne zbavíme.

Chvíľu som len tak mlčky s úsmevom hľadela na obrazovku, kým som mobil už nadobro položila. Bude to dobré. Určite.