Keďže v Barcelone sme sa mali zdržať už len dnes a zajtra ísť ďalej, na ďalšie miesto, už od rána sme mali dosť nabitý program. Ale nesťažovala som si. Celé mesto na mňa pôsobilo nesmierne krásne a hlavne...otvorene? Tie prvotné dojmy, čo som mala z ľudí sa akosi zmenili, lebo každý tu bol naozaj príjemný. A hlavne, ak videli, že sme turisti. To sa chceli blysnúť v tom najlepšom svetle a dokonca hodili za hlavu aj španielčinu a miestami nastúpila dosť lámaná angličtina.

A hoci nás hlavná atrakcia dňa ešte len čakala, už som dnes videla toľko neskutočných miest, že sa mi tomu ani nechcelo veriť. Ani som si nevedela povedať, čo bolo najlepšie. Či trh, na ktorom sme boli ráno a pôsobil ako z iného sveta, alebo krásna gotická katedrála, ktorá pri výklade sprievodkyne pôsobila ako z rozprávky, alebo dokonca kostol z roku 1691. Už len tie jeho prekrásne veže, ktoré sa kúpali v lúčoch slnka boli nezabudnuteľné. Na vrchu najvyššej veže bola dokonca socha Ježiša Krista s rozpaženými rukami, ako na slávnej soche v Riu. Celkový kostol bol trocha od cesty, ale oplatilo sa ísť tam. To bolo určite jedno z miest, na ktoré do konca života nezabudnem. Bola som vlastne veľmi zvedavá, čo potom na fotky povedia mama a Diego. Tie maľby, čo boli vnútri ich určite ohúria, rovnako ako mňa.

No a Theo? Ten samozrejme dodržal svoje slovo a robil mi dokonalého sprievodcu. Toľko o všetkom rozprával, až som mala pochybnosti, odkiaľ to všetko vie. No vysvitlo, že jeho otec bol vlastne veľmi podobný. Rád sa hral na sprievodcu, hocikedy niekam s ním a jeho mamou išiel.

Od veci rozhodne nebola ani dosť veľká botanická záhrada, alebo galéria, no to, na čo som sa tak veľmi tešila ma akosi sklamalo. Keď každý natoľko ospevuje Sagradu Familiu, čakala som niečo iné. Akože áno...cenila som si všetku tú prácu, ktorú museli pri jej stavbe vynaložiť, ale všetky tie žeriavy a lešenia ma tam nesmierne rušili. Diego mi tiež o tom veľa hovoril, aby som sa tešila, ale bola som mierne sklamaná.

„Čo je? Nemáš slov?"

„To hej, ale nie v tom dobrom zmysle. Je to krásna stavba, to naozaj áno, ale čakala som trocha inú atmosféru," odpovedala som Theovi, pričom som bola schovaná v jeho objatí a obaja sme hľadeli na tú obrovskú stavbu. Jej veže sa tiahli až vysoko do nebies, že človek ani poriadne nedovidel na ich vrch.

„Odmysli si tie hlúpe žeriavy."

„Ako keď mi zatieňujú normálny výhľad?" bola som po celom dni vlastne dosť uťahaná. Nohy ma celkovo dosť boleli, ale najhoršie na tom bolo moje úbohé koleno. Ale zjavne by som sa mala zmieriť s faktom, že už nikdy nebude v poriadku, ani keby som chcela. Pri väčšej námahe ho budem stále cítiť.

„Fajn, aj ja som čakal niečo iné, dúfal som, že to konečne dokončili, ale na večer sa fakt teš. Tú fontánu som videl tiež a poviem ti, že je nádherná."

„Nevadí, že sme šli sem, keď ty si tu už bol?" opýtala som sa trocha bojazlivo a zodvihla hlavu z jeho pleca. Aj som sa tešila, že pôjdeme najprv na pár hodín do hotela a až potom zase von. Troška si vyložiť nohy bude určite prospešné.

„To, že som videl Barcelonu už predtým, mi ani troška nevadí myška. Nebol som tu totiž s tebou a nemal som možnosť sa pozerať na tvoj šťastný výraz, napríklad v tom kostole," povedal neskutočne milo a vtisol mi pusu na čelo. Počas dňa som postrehla, že viac ako na okolie sa díval na mňa, či sa bavím. A ja som sa naozaj bavila. Ak som sa prestala usmievať na viac ako desať minút, určite to ani nebola pravda.

„Ten bol neskutočne nádherný."

„No nie krajší ako ty myška." seriózne som si nedokázala predstaviť, žeby toto celé mohlo byť ešte lepšie. No bolo. Theo to robil všetko ešte krajším, jeho slová alebo dokonca to, ako sa ma vzal za ruku a pozrel na prsteň. Presne ako som sľúbila, odvtedy som si ho nedala dole a navyše som ho musela obdivovať každý jeden deň. Stále som pritom počula v hlave jeho slová. To, že sa ho jedného dňa chystá vymeniť za zásnubný prsteň.

„Keď sa potom raz vezmeme a chrám bude hotový, prídeme sa naň pozrieť zas. Možno ťa vtedy osloví viac."

„Mám očakávať svadobnú cestu okolo sveta?" opýtala som sa sladko a postavil sa na špičky, aby som si takto vypýtala aj pusu, ktorú som mu teraz tak veľmi chcela dať.

„Takú, čo bude trvať dovtedy, kým neprejdeme všetky miesta, o ktorých si kedy snívala."

„To si priprav poriadne finančné zásoby," zašepkala som a konečne prerušila ešte aj tú malú medzeru medzi nami, keď som si privlastnila jeho krásne pery. Bolo to rozhodne krajšie, ako sa pozerať na žeriavy a lešenie. V budúcnosti sa ale určite prídem pozrieť, ako to vyzerá bez nich. Alebo lepšie povedané prídeme...spolu.

Theo

„No? Mal som pravdu, že toto bude zlatý klinec dnešného dňa?" opýtal som sa, pričom som Bernadet objímal zozadu okolo pása a obaja sme sa kochali tou krásnou fontánou. Bola presne, ako som si ju pamätal. Veľký kruh, v ňom menší a v ňom ešte jeden. Všade striekajúca voda, raz poriadne vysoko, potom nízko a tie svetlá. V jednej sekunde ste mohli vidieť všetky farby dúhy, potom vládu prebrali odtiene ružovej, alebo nádhernej zlatej, s modrou na kraji v najväčšom kruhu.

„Ja nemám slov. A teraz v tom dobrom zmysle."

„Toto miesto mi zostalo v pamäti tak najviac, čiže som veľmi vsádzal na to, že sa ti tu bude páčiť." a hoci som vedel, čo očakávať, nedokázal som sa na celú ú krásu vynadívať ešte ani teraz. Rovnako, ako dnes na mnohých miestach. Mňa asi tiež najviac oslovil ten kostol, ktorý bol ale doslova ako zo sna. Celá atmosféra tam pôsobila dokonale, až mi bolo ľúto, keď sme odchádzali.

Na druhej strane som ale hľadel na Bernadet oveľa viac, ako na okolie. Ten úsmev, ktorý jej celý deň zdobil tvár bol neskutočný. Robila ma tak šťastným, že som sa tiež musel stále usmievať, ako nadrogovaný. No bol som nesmierne rád, že je zas takáto šťastná. Dlho mi o toto išlo a teraz to konečne mám. Osoba, ktorú milujem najviac na celom svete má vďaka mne krásne prázdniny. A to mi ku šťastiu naozaj stačilo.

Zajtrajší plán znel vlastne tiež dosť dobre. Pôjdeme pozrieť nejaké menšie historické mestečko, asi tak dve hodiny cesty od Barcelony. Tam potom zostaneme na noc a veľmi skoro ráno sa následne poberieme do Madridu. Tiež zostaneme skoro dva dni, ale s tým, že sa na konci druhé dňa počas noci pôjde už rovno na osudné miesto, kde nastúpime na loď. Toho som sa ešte stále akosi kvôli Bernadet obával, ale hádam to nebude až taká katastrofa.

„Cítila som sa dnes naozaj fantasticky, ale som rada, že deň pomaly končí. Moje koleno dostalo poriadne zabrať."

„Ale nie je to až tak hrozné, že?" pokývala hlavou, čo ma trocha upokojilo. Minule sme sa dohodli, že ak jej v tomto smere niečo bude, otvorene mi to okamžite povie a nie, že sa to bude snažiť tajiť ako vtedy. Nemám sa na ňu v tomto smere predsa za čo hnevať. Ak ju niečo bolí, je moja povinnosť, aby som jej pomohol.

„Vieš, na čom sme sa dohodli, však?"

„Viem Theo. Ak ma to bude veľmi bolieť, poviem ti." nemyslel som si, žeby som jej stál za toľko, aby odtrhla oči od fontány, ale stalo sa. Pozrela na mňa ponad rameno, zas s tým krásnym úsmevom.

Hoci som sa snažil si všetko užívať naplno...mnohé miesta mi pripomenuli rodičov. Časy, kedy som tu bol s nimi, kde všade sme boli a ako mi otec sľuboval, že sa ešte určite vrátime. Museli sme kvôli nejakej jeho práci dovolenku skrátiť, ale aj tak som si ju naplno užil. Tu sme konečne boli ako obyčajná rodina. Žiadna mafia okolo nás, len ja, on a mama. Mama, ktorá Španielsko stále neskutočne milovala. Vlastne...pamätal som si, ako pri našej poslednej večeri tu v Barcelone v nejakej drahej reštaurácii spolu tancovali. Neboli jediní, ale ako som na nich hľadel, im to tak zjavne prišlo. Obaja mali oči len jeden pre druhého, ako keby celý parket patril jedine im. A ten spôsob aký mama pozerala vtedy na otca, sa veľmi podobá na spôsob, akým to niekedy robí Bernadet. Keď sa ja niekedy len tak pozriem jej smerom a ona na mňa už predtým hľadela.

„Na čo myslíš?" opýtala sa zrazu a mňa úplne vytrhla zo spomienok. Obraz, ako mama s otcom tancujú medzi ďalšími pármi sa mi stratil spred očí a ja som sa plne zahľadel jej do očí.

„Na rodičov," odvetil som v skratke a aby nevidela, že ma to nejako ranilo, alebo niečo, rýchlo som jej len vtisol pusu a potom si bradu oprel o vrch jej hlavy. Vedel som, že to nemá rada, ale mne to teraz vyhovovalo. Pri celej tej atmosfére a vedomí, že ju objímam sa mi začali tlačiť slzy do očí. V poslednej dobe som veľa premýšľal nad tým, čo by na ňu mama a otec povedali. No...zjavne by ju milovali rovnako ako ja. Vždy chceli predsa, aby som bol šťastný.