Theo

„Pozrite, mňa nezaujíma, že vy ste si kúpil nové auto, na ktoré ste šetril dva roky. Zatiahli ste ma do dlhov, hrozí, že prídem o celý dom, takže očakávam aspoň časť tých peňazí späť! Mali sme dohodu, ktorú ste porušil!" možno som nemal päsťami mlátiť do stola, ale už som nemal na výber. Bol som tak sakramentsky nervózny, že by to viac ani nešlo. Štvalo ma už len to, že sa nedalo ráno normálne hovoriť s Bernadet, ale najviac asi to stretnutie s terajšími majiteľmi domu. Greg sa s nimi včera dohodol, že dnes prídeme a celé sa to predebatuje.

Bolo dosť nanič, že som sem musel po toľkom čase prísť. Za tri roky sa tu zmenilo dosť vecí a to bolelo. Ešte stále som si to ti pamätal v rovnako stave, ako keď sme v ten deň odchádzali. Pamätal som si svoje najobľúbenejšie tenisky, ktoré ležali rozhryzené pri dverách, lebo Elza sa nudila a jasné, že šteniatka radi hryzú všetko, čo uvidia. Ale hlavne som si pamätal voňajúce ruže pri dverách, na ktoré mama nikdy nedala dopustiť a ktoré jej otec nosil zakaždým, keď tie staré zvädli. Pamätal som si všade rozhádzané jeho papiere, vôňu kávy, ale aj klasickú hudbu, ktorú on pri práci počúval najradšej. Vraj mu to pomohlo sa sústrediť.

„Nie je to moja vina."

„A čia vina to potom je? Nie vy ste zapísaný ako nájomník?" už som pomaly kričal, až sa môj hlas odrážal od stien, ale tú úplnú zlosť som si ešte stále strážil. V niektorých chvíľach mi pomohlo, keď som sa pozrel von do záhrady. Bernadet a severania posedávali pri veľkom bazéne a zjavne sa dobre bavili, lebo som počul smiech. Nechcel som, aby sem chodili, ale Bernadet ma napokon presvedčila. Aj tak by nemali doma čo robiť, chodiť som jej ešte moc nedovolil, tak aspoň zmenili troška prostredie.

„Theo ja som ti hovoril, aby si to nájomné trocha znížil, ale nechcel si súhlasiť. Pri takej cene si mal čakať, že prídu problémy."

„Prečo by som mal znižovať nájom? K veľkosti domu a jeho vybavenosti je cena primeraná. Vezmite do úvahy, že máte najlepšiu polohu na celej ulici, bazén, tri garáže...myslím, že ani nemusím pokračovať." už veľakrát som mu povedal, že žiadne znižovanie nebude a ak sa mu to nepáči, nech si zbalí rodinku a vypadnú preč. Aj ja potrebujem odniekiaľ získať späť peniaze. Hoci veľa ľudí v mojom veku takto asi nepremýšľa, musím brať na vedomie, že do budúcna peniaze potrebujem najviac. Či už kvôli myške, alebo aj pre iné veci. Človek nikdy nevie, čo by sa mohlo stať, tak sa treba zabezpečiť, keď sa dá. A nech mi nehovorí, že on by na mojom mieste nekonal rovnako.

„Ja ti ale nemám ako zaplatiť. Ak by si mi dal čas, niečo by som naškrabal, ale teraz to nepôjde."

„Pán Fischer, ale čas je niečo, čo nemáme," ozval sa zrazu Greg vedľa mňa, začo som bol vďačný. Hoci som ja už bol pomaly s nervami v koncoch, on sa ešte stále vyjadroval pokojne a hlavne dosť diplomaticky. Zjavne to ale chcel celé vyriešiť čím skôr, aby potom mohol odísť. Aj takto ho hnevalo, že nešiel na tú plavbu so strýkom a Oscarom, ale to bolo vlastne aj pochopiteľné. Nie preto sa dali na toto celé cestovanie, aby potom najlepšie body vymeškal.

„Predsa ste povedal, že exekútor je nateraz vybavený."

„To áno, ale zas si nemyslite, že bude čakať donekonečna. Stálo ma nemalé financie, aby som ho podplatil, takže ma nenúťte, aby som minul ešte viac peňazí." ja neviem, či si ten chlap myslí, že peniaze padajú z neba, alebo niečo podobné, ale prišlo mi to tak. Celý čas omieľame to, že je všetko drahé a takéto straty si nemôžeme dovoliť, ale on to zjavne nechápe. Alebo možno skôr nechce chápať.

„Kam ideš?" opýtal sa Greg v momente, ako som vstal. Potreboval som sa skrátka na chvíľu vyvetrať, aby som tu na niekoho nenakričal viac, akoby bolo slušné.

„Na vzduch. Dúfam, že kým sa vrátim bude nejaké normálne riešenie."

„Jasné." určite ho netešilo, že ho tu takto nechávam, ale môže mi to byť jedno. Aj doteraz sa on staral o všetko čo sa domu týkalo, tak nech pokračuje aj teraz. Ja som si radšej napochodoval do záhrady a hoci nepekne fučalo a bolo zamračené, v momente sa mi o niečo zlepšila nálada.

„No ako pán vyjednávač? Hotovo?"

„Nechcete sa ísť niekam prejsť, alebo niečo?" opýtal som sa Daniela s kamenným výrazom, len aby ma pochopil. Nie až tak mi nevadili, bol som naopak rád, že strážia Bernadet, ale pri takýchto poznámkach by som ich najradšej poslal späť na Island. Alebo do toho USA, či kam to vôbec idú.

„Nie, je nám tu fajn. Máme krásnu spoločnosť," odvetil dosť šikovne a žmurkol na Bernadet, ktoré sa ale už jedna radosť usmievala na mňa. Hej, zato, že išlo o takúto formálnejšiu vec a chcel som nejako normálne vyzerať, som si dal košeľu, z ktorej bola celé ráno nadšená. Vyzeral som síce trocha divne, alebo skôr nezvyčajne, ale čo? Treba niekedy trocha zmeny.

„Vyzeráš, že toho už máš dosť."

„To teda. Najradšej by som vypadol preč." skôr, akoby ona stihla protestovať, alebo niečo som ju šikovne vzal na ruky, posadil sa na jej miesto a ju si zložil krížom na stehná. Ak by tu neboli a ja by som musel zostať len tam s nimi, zjavne by som sa zbláznil.

„A čo ti v tom bráni? Zoberme sa a poďme."

„Čo mi v tom bráni? Moja momentálne polo invalidná priateľka, ktorá sotva vládze chodiť." ešte som ani poriadne nedopovedal, už som dostal jednu po hlave, pričom ma patrične vysmiali aj severania. Ale tak ako myslia. Ja som len povedal, ako sa veci majú. Zato sa na mňa nemôže nikto hnevať, ani keby chcel.

„Ber to tak, že ak svoju polo invalidnú priateľku nahneváš, dnes spíš na zemi, alebo sa budeš trepať hore do domčeku zlato," odvetila Bernadet urazene, ale nevedel som, že pusa dá všetko do poriadku. Mrzelo ma, že voľný deň musím tráviť takto, ale na zajtra sa mi tiež podarilo vybaviť si voľno, navyše hovoria pekne, čiže by sme sa aj mohli zájsť kúpať. Aspoň severania troška spoznajú našu prírodu. A jasné, že by sme zobrali aj chlpáčov. Ich dvoch treba aj tak brať večer už na letisko, tak si aspoň posledný deň užime nejako normálne.

„To by si mi neurobila."

„Vsadíme sa?" opýtala sa provokatívne, ale sotva som začul pískanie, som vedel, že ma Greg volá späť. Nechcelo sa mi od nej samozrejme ani pohnúť, ale šiel som. Ešte som jej ale vtisol rýchlu pusu, aby sa nepovedalo, pekne ju posadil späť na miesto a hoci nechcene, ale dal som tomu ešte šancu. Dnes to chcem doriešiť, nech by čo bolo. Potom nás čaká konečne dovolenka a po nej si ešte musím pripraviť nervy na ten hnusný súd.

„Tak?"

„Zjavne sme sa dohodli. Okamžite sa odsťahujú, ty im zaplatíš odstup od nájom zmluvy, ale oni ti na oplátku dajú všetko čo vedia, aby zmiernili škody."

„A koľko je ten odstup od nájomnej zmluvy?" už len keď som vošiel dnu, ma zas dostal ten nepríjemný pocit. Vypadnime už odtiaľto, lebo by sa ešte mohli dostať na povrch emócie, ktoré by som nerád ukázal. Hlavne nie pred všetkými. Ak by som tu bol sám s Gregom, alebo len s Bernadet bolo by mi to jedno, ale takto nie.

„Vzhľadom na veľkosť domu a jeho hodnotu, tisícosemsto libier. Ak to tak vezmeš, nič čo by nás hodilo o zem, keď pán Fischer ti vie na oplátku dať päťtisíc." uznanlivo som prikývol, ale na pána Fischera ani nepozrel. Veril som, že dodrží všetky podmienky dohody, neraz som sa pýtal, či má dosť peňazí...takže ma sklamal. Sklamal ma svojim nerozvážnym chovaním, ktoré ma mohlo stáť naozaj veľa peňazí.

„Hlavne to už prosím uzavrime, lebo ma to vonkoncom nezaujíma."

„Lebo myslíš, že mňa to baví? Teraz som sa mal váľať na hornej palube luxusnej lode, piť už neviem koľký drink a obzerať slobodné ženské v plavkách." so smiechom som sa posadil späť na miesto, no určite som sa musel tváriť, akoby som šiel na vlastný pohreb. Zjavne nebol doma nikto iný, lebo všade vládlo hrobové ticho. Čo bolo veľmi nezvyčajné. Keď sme tu ešte bývali, stále bol večný ruch. Či už kvôli mne, alebo potom kvôli octovým „kamarátom". Väčšinu to aj tak bol Diego, vykrikujúci španielske nezmysli, ktorým rozumel len on.

„Tak ako Theo? Dohodneme sa?"

„Áno," odvetil som mu v skratke, hoci mi to moc nesedelo. Razom budem mať peniaze, aby mi ich dal? Ale teraz nemá, aby zaplatil nájom a navyše splatil aspoň jeden z dlhov? Celé mi to prišlo na hlavu, ale ak mu Greg verí...tak prosím.

Bernadet

„Od včera si nejaký tichý," poznamenala som, sotva si ma k sebe pritiahol a objal okolo pása. Ale mala som pravdu. Odkedy sme včera prišli domov z toho divného stretnutia, až doteraz so mnou sotva prehovoril. A to už prešiel slušný čas, navyše sme boli celý večer len sami dvaja v celom dome.

„Nepadlo mi dobre vrátiť sa tam. Viem, prešlo dosť času, ale predsa mi to tam prišlo tak strašne iné. No zároveň som ešte stále cítil akoby som bol doma."

„Chápem." ja som sa o tom snažila s ním večer hovoriť, ale vravel aby som ho nechala, že ho bolí hlava. Tak som to samozrejme nesilila a radšej sme len potichu ležali v posteli. A dnes? Po tých hnusných upršaných dňoch bola tridsiatka troška šok, ale využili sme to. Daniel a Nathan dnes už aj tak odchádzajú, čiže sme si chceli užiť ešte posledný deň spolu. Aj ma mrzelo, že nám tieto dni spolu nevyšli lepšie, ale sľúbili, že sa zastavia aj cestou z Ameriky. To sa už domov nebudú musieť ponáhľať, čiže možno zostanú aj na týždeň, alebo tak.

„Už len pár dní."

„Tešíš sa?" opýtala som sa s úsmevom a vtisla mu pusu na špičku nosa. Hoci nás od tej vysnenej dovolenky delí ešte týždeň a pár dní, snáď prejdú dosť rýchlo. Ešte nesmieme zabudnúť zájsť do cestovky a potom...sa už len zbaliť. Už vidím, ako sa pochytíme na tom, že ja budem chcieť brať polovicu domu a Theo si vystačí s dvoma tričkami a jednými nohavicami. Viem, že keď sme šli do Švédska, tak strašne sme sa pochytili na tejto veci, že otec po nás začal hádzať taniere. A to teraz nepreháňam. Bez nejakého váhania hodil mojim smerom tanier, ktorý namiesto mňa ale trafil okno. Takže sme museli dva dni pred odchodom meniť sklo v okne, ale čo? Jemu to tak zjavne vyhovovalo.

„Samozrejme. Ty si nadšená hlavne kvôli lodi, že?"

„Ako inak." nie, už som sa natoľko nebála. Nebude žiaden problém. Možno mi bude prvotne nepríjemné, že je všade okolo mňa len voda, plná žralokov a neviem čoho divného, ale bude tam Theo. Podľa mňa už len kvôli môjmu strachu z lodí ma nebude nechávať moc bez dozoru. A tak by som mala byť v pohode.

„Keď vyhodíme tých dvoch na letisku, pôjdeme na večeru? Začiatkom leta pri centre otvorili nejakú novú reštauráciu s krásnou terasou a stolmi priamo na streche, všade kopa kvetín a..."

„A zjavne aj nehorázne drahé jedlo."

„Na teba mi nikdy nebude ľúto utrácať myška." ja som nad tým celým len s úsmevom pokrútila hlavou, no tom ešte nečakala, že ma Daniel tak nečakane stiahne pod vodu. A, že ja stiahnem Thea zo sebou. Ale bola to zábava. Celý deň sa len tak zabávať a máčať sa v príjemnej vode. Síce studenej, ale prežili sme aj to. Dokonca chlpáči sa mali zjavne ešte lepšia ako my, čo bolo ďalšie plus. 

O to ťažšie sa mi potom lúčilo s nimi na letisku. Sľubovala som si, že nebudem plakať ani nič, ale nedalo sa inak. Sotva ma Daniel objal, som spustila slzy a nedovolila mu, aby ma vôbec púšťal. Napokon sa k nám pridal ešte aj Nathan, čiže Theo mal zjavne veľmi dobrú komédiu. Ale tak nech sa smeje. Mne budú chýbať, hoci sa ešte uvidíme.

„Teraz ti už nevezmem okuliare, dobre? Stačia mi tie čo mám. A len aby si vedela, sú na poličke nad posteľou, takže ťa mám neustále na mysli."

„Hovoríš, ako keby sa na ňu dalo zabudnúť," povedal mu Nathan, čím mi troška vyčaril úsmev na tvári. Nechcela som ale ani pomyslieť na moment, kedy ich budem musieť nechať ísť. Zase.

„Za pár týždňov nás tu zas máš Bernadet. Medzitým si ale užite dovolenku a konečne sa obaja poriadne uvoľnite, áno? Zaslúžite si to."

„A vy na seba v tej Amerike dávajte pozor prosím. Aby ste sa mi vrátili v jednom kuse." to, ako mi Daniel vtisol pusu na čelo bolo neskutočne zlaté, no žeby Nathan urobil to isté? To už bolo na mňa priveľa, takže ešte pár sĺz padlo. Ale bola som za ne aj vďačná. Aspoň aj takto vidia, že mi na nich naozaj záleží.

„Mám vás veľmi rada chalani."

„Aj my teba," dodali tak jednohlasne, ale objatie sme ešte nechceli končiť. Však máme čas. Ak zmeškajú lietadlo, poletí ďalšie. Takto som si aspoň dlhšie mohla vychutnať ten krásny pocit šťastia. Že som proste obklopená ľuďmi, na ktorých mi nesmierne záleží a ktorých by som chcela vídať každý deň.

„Theo...tebe snáď nemusím hovoriť, aby si na ňu dával obrovský pozor. Či už keď sa vyberiete do sveta, alebo aj tu doma. Lebo ako vidím, psychopatov máte rovno pred dverami."

„Nemusíš. Viem to veľmi dobre," odpovedal Danielovi dosť stroho, pričom sa ale ešte maznal s Lolou. Aj ona mi bude samozrejme chýbať a určite aj Elze, či súrodencom. Ak by sme my nikam nešli, ponúkla by som im, aby ju tu nechali a potom si ju vyzdvihli, ale zjavne jej bude lepšie s nimi dvoma. Predsa len s nimi vyrastala a trávi s nimi každý deň.

„A ak by sa ešte raz ten dement ukázal, pokojne mu odstreľ hlavu. Dosvedčím, že si to zaslúžil."

„Daniel..." oslovila som ho a kývla mu hlavou, aby sme šli trocha bokom. On najlepšie vie, ako to bolo aj na Islande a všetko, takže som to aspoň musela skúsiť.

„Čo by si potrebovala?" párkrát som sa musela zhlboka nadýchnuť, ale keď videl, že to inak nejde, vzal ma za ruky a dokonca sa usmial tak krásne, až sa mi roztriasli kolená. Darmo by som v tomto smere klamala...bol mi nesmierne sympatický od prvej chvíle a ako vidím, ešte stále som nezmenila názor.

„Súd bude začiatkom augusta. Ak by ste v tej dobe už boli tu, alebo sa už chystali domov...mohol by si prísť svedčiť? Pomohlo by, ak by si aj ty podporil moje a mamino svedectvo. Hej, bude tam aj Theo a Diego, ale podľa mňa čím viac ľudí, tým lepšie. Bojím sa, že si zohnal takého právnika, že nebudeme mať šancu ešte ani takto."

„Ak to pomôže, prídem. Poviem všetko, čo sa dialo na Islande a ukážem aj fotky. Na tých prvých, či už z Modrej lagúny, alebo z pláže ešte máš modriny. A snáď by sa neopovážil tvrdiť súdu, že som ťa zmlátil ja."

„To by bolo dobré. Mám aj poslednú lekársku správu z nemocnice, dokonca mama našla aj tú z doby, keď som si zlomila ruku, čiže aj to by nám mohlo pomôcť." minule sme prehrabali škatule s takýmito papiermi a našťastie našli aspoň tieto dva. Ale zas nemuseli sme sa báť, žeby nás v tom chalani nechali. Trocha sa ale bojím toho, že keď Diego začne, neprestane. Mama sa mu určite zverila s mnohými vecami, takže sa obávam, ako to súdu celé podá.

„Toho blázna by bolo treba zatvoriť na psychiatriu, nič viac. Možno tak ešte väzenie."

„Poslať ho na Mesiac, by bolo najlepšie," povedala som, načo si ma on ešte raz vtiahol do objatia. Musela som sa ale smiať na tom kyslom výraze čo nahodil Theo, hneď ako ho Nathan objal. Podľa mňa ich má rád aj on, len je teraz už moc hrdý, aby menil názor. Predsa len prehlásil, že ich nemusí, sotva sa tu zjavili prvýkrát.

„A ty Lola dávaj tam na nich pozor. Zíde sa im to." ešte aj ona odo mňa následne dostala pusu a objatie, Nathan samozrejme ešte tiež, no potom som ich už naozaj musela nechať ísť. A hoci to bolelo, bola som rada, že idú do sveta. Určite im bude v Amerike fajn a vrátia sa s kopou spomienok a príhod, ktoré mi potom môžu porozprávať. A hlavne som bola vďačná Danielovi, že súhlasil s tým súdom. Ako som hovorila, zíde sa nám každá pomoc, akú len zoženieme.

„Konečne."

„Ale no," zahriakla som ho, hoci som vedela, že to hovorí len zo srandy. Možno by sme mohli o rok aj my ísť do Ameriky. Síce možno tam skočíme na Vianoce, konkrétne v Mexiku, ak na tom bude Diego naďalej trvať. Bolo by to každopádne zaujímavé, takže by som zjavne nepovedala nie.

„Ideme teda na tú večeru? Ja som od tej reštaurácie neupustil."

„Ak si myslíš, že máš toľko peňazí, aby si ma vzal jesť na luxusné miesto, pokojne. Len aby som nemusela potom na dovolenke počúvať, že kvôli tej večeri nemáš dosť financií." žmurkla som na neho, ale skôr akoby sme aj naozaj išli, som dostala pusu. Už som vedela dnes chodiť pomerne v pohode, ale dohodli sme sa, že ešte zostaneme dole s mamou a Diegom. Navyše dnes už môže byť s nami aj Greg, takže by bolo zbytočné sa trepať hore.

„Zabúdaš, že máš bohatého priateľa myška."

„Jasné. Bohatého priateľa, ktorý rád pracuje, aby si zaplatil dovolenku," podpichla som ho a potiahla k východu. Našťastie sa zasmial, takže to pochopil v tom dobrom zmysle.