„Neverím, že som tu už behom dvoch dní druhýkrát," povedal Theo a zjavne od nervov mi stisol ruku ešte pevnejšie. Mali ste počuť tú nadšenú reakciu, keď som mu ráno oznámila príchod Daniela a Nathana. Myslela som, že ma pošle preč aj s tým, aby sme ich išli čakať na letisko, ale zjavne mu to až tak nevadilo. Tak hej, vadilo ale čo by pre mňa neurobil?

„Prídeme až o tri dni, pokoj." dnes som napokon v práci bola len dve hodiny, lebo ma šéf poslal domov. Vraj ma tam nepotrebuje, ale zaplatí mi, akoby som tam bola celý deň. Takže som sa len motala po meste, ale aj to s rezervou. Odkedy som ráno vstala, od kolena dole ma celá noha tak nepríjemne bolela, žeby som bola najradšej ležala celý deň. Jasné, že koleno na tom bolo najhoršie, čiže mi zostávalo sa len modliť, aby to prešlo a ja som nemala teraz pred dovolenkou problémy. Lebo tak po lekároch sa mi vrcholne nechce behať, ani nič podobné.

„To tu fakt budú tri dni?"

„Ak by som ťa mohla poprosiť, chovaj sa normálne."

„Jasné, jasné. Budem sa usmievať ako slniečko na hnoji," zavtipkoval, začo som mu ale vtisla pusu na líce. Už aj mne tam bolo dlho, hlavne kvôli státiu, ale bála som sa priznať, že nevládzem chodiť, alebo stáť. Theo by to celé hneď nafukoval a to nepotrebujem.

„Pripomína mi to, ako som tu stál a čakal na teba. Myslel som, že to ani nevydržím, toľko vám to trvalo."

„Lebo som ešte aj ja zdržovala. Bála som sa, ako to bude keď sa po takej dobe uvidíme. Veď sme boli od seba skoro mesiac a uznaj, že sme sa nerozišli v tom najlepšom." boli to na jednej strane spomienky plné bolesti, ale zas aj krásne v rovnakom čase. Videla som toľko nádherných vecí, čo by inak asi možné nebolo. Občas ma mrzelo, že sme si samotné Nórsko viac neužili, ale snáď sa tam niekedy vrátime a vynahradíme si to.

„Pozri...zábava začína," odpovedal vlastne úplne od veci a ukázal kamsi pred nás. Jasné, že ľudí bola kopa, ale sotva moje oči našli krásneho Nemeckého ovčiaka s ružovým obojkom, bola som šťastná. Bola to Lola, ktorá za sebou jedna radosť ťahala Daniela a vedľa neho si spokojne a s fakt nezabudnuteľným úsmevom vykračoval Nathan. Bola som vlastne rada, že si tie problémy o ktorých sme s Danielom hovorili vyriešili a stále im to klape.

„Pozrime sa, ona sa teší hádam viac, ako vy dvaja," zakričala som im a hoci sa Theo nechcel moc pohnúť z miesta, ja som neváhala. Dávala som pozor, aby som nechodila nejako podozrivo, takže aj napriek bolesti som sa snažila tváriť, že je všetko tak, ako má byť. Aj to si teraz budem musieť dávať pozor, aby moc nevidel tú veľkú modrinu, ktorá sa mi tam začala už ráno tvoriť.

„O tom by sme sa mohli dohadovať pekne dlho."

„Jasné, jasné." skôr, akoby som privítala ich, som si čupla k Lole a hoci by ona na mňa vyskakovala jedna radosť, ja som ju poškrabala za ušami a vtisla jej pusu medzi oči. Vyzerala úplne ako jej súrodenci. Podľa mňa sa Theo snažil byť aspoň aký taký optimista kvôli nej.

„A ja pusu nedostanem?" ohradil sa Daniel, u ktorého v objatí som skončila pomerne rýchlo. Ani som vlastne neverila, že sme zas spolu. Akoby to bola večnosť, čo sme sa tu lúčili a on si vzal so sebou aj moje nešťastné okuliare. No a aby nepovedal, dala som mu pusu na líce. Po tom celom, čo sme prežili, si ju právom zaslúžil, hoci môj drahý priateľ stál len kúsok za nami.

„Od modrej si sa pekne odklonila. Pôsobíš fakt letne."

„Vieš, že od teba si to vážim dvojnásobne," povedala som Nathanovi, načo si ma doslova ukradol od Daniela, čo mi ale neprekážalo. Aj keď som s ním nestrávila toľko času, chýbal mi rovnako. Ktovie aké by to bolo, ak by s nami vtedy behal po Islande aj on. Zjavne by sme mali ešte viac zábavy.

„A pozrime sa na pána suchára. Vôbec sa nám netešíš Theo?"

„Ale Daniel...vieš, že som vám mal vždy rád." pozrela som na neho ponad plece, pričom sa nešlo neusmiať. Zjavne mu stačilo, keď k nemu pustili Lolu a bol dokonale spokojný. Rovnako ako ja, keď sme sa napokon všetci traja naraz objali. Vôbec sa nezmenili. Boli stále moji milovaní Islanďania, ktorých by som najradšej už navždy mala niekde nablízku. S kamarátmi ako oni, by ma netrápil žiaden Caleb, alebo Paula. Aj tá...po tom zápase a všetkom naokolo som si myslela, že to aspoň ako-tak dáme zas dokopy, ale nič. Zrejme si fakt povedala, že za to nestojím. Čo ma samozrejme vrcholne mrzelo, ale musela som to prijať. Ten rok ešte vydržím, mám predsa Thea a potom...potom už na tom záležať nebude. S trochou šťastia odídeme niekam úplne inam a bude.

„Ešte dlho bude trvať toto srdcervúce privítanie?"

„Ak si tak nedočkavý, môžeme ísť."

„Nie som nedočkavý, ale už mám dneška dosť," odvetil Theo Danielovi, takže sme to radšej fakt skrátili. Videla som na ňom, že nie je vo svojej koži, takže by sme to zrejme nemali moc naťahovať. Mne bude doma tiež lepšie, len...naskytol sa malý problém. Nikto nerátal s tým, že príde Greg, takže vlastne všetci nemajú kde spať. Teda nemali, pokým so tom nevyriešila. Povedala som Theovi, aby sme chalanov vzali do domčeka a zostaneme tam aj my. A Greg nech tým pádom spí v mojej izbe, aby nemusel byť na sedačke.

Navyše Thea ešte čaká rozhovor s Gregom, ktorý sa zjavne nedal odložiť. Ja som sa tešila, že budem s chalanmi na chvíľu sama, aspoň sa troška porozprávame a tak. Ešte stále presne neviem prečo musel prísť. Padlo len pár slov pri raňajkách, že to má niečo s domom Theových rodičov. Teda už s jeho domom, ale...chápeme sa, nie?

„Aj ty vyzeráš nejako zničene," poznamenal Theo, sotva sme sa pobrali k autu. On si ma veľmi ochranársky objal okolo pliec, ale brala som to. Aspoň som sa mohla o neho oprieť a tak nejako uľaviť mojej úbohej nohe. Ešte sme aj parkovali pomerne ďaleko, čo ma hnevalo, ale neprotestovala som. Radšej teda.

„V noci som veľa nespala."

„Prečo si ma nezobudila? Mohli sme sa porozprávať."

„Lebo ty si padol ku mne do postele ako mŕtvy, takže mi bolo ľúto budiť ťa. Potreboval si si oddýchnuť." skôr, akoby som sadla do auta, som ho ešte pobozkala, aby mi tu zas nezačal žiarliť. Pomohol chalanom naložiť kufre, nejako donútili aj Lolu, aby sa tam medzi nimi vzadu uložila a mohlo sa ísť. Mne odľahlo, keď som si mohla konečne sadnúť, ale ani mať pokrčené nohy v aute nebolo nič moc.

„Čo si robil s tým krásnym autom? Ako som si všimol, farba ti komplet odišla na oboch stranách."

„Neviem ako na Islande Nathan, ale u nás ľudia za volantom radi trávia čas na mobile a potom si nevšimnú, keď prejdú do opačného pruhu a skoro vás zabijú." ako sa tak za ním obzrela pri cúvaní z parkoviska, nahodil dosť silený úsmev. Ale brala som ho. Snaží sa, tieto tri dni nejako pretrpí a potom sa pomaly môžeme tešiť na výlet. Ja...ja by som popravde išla už teraz. Ešte stále ma akosi neprešiel strach z lode, ale snáď to bude fajn.

„Tak to ste mali veselo. Ešteže ste nedopadli horšie."

„Mali sme šťastie," zamrmlala som a pošúchala si koleno. Dnes tiež nebolo ukážkové počasie. Pod mrakom, asi len pätnásť stupňov, takže toľko k tomu. Človek sa musel naobliekať ako počas jesene a pritom už začali letné prázdniny. Ale tak no...Írsko je Írsko. Mali by sme byť radi, že nesneží.

Prekvapilo ma, že som opätovné stretnutie neprežívala nejako viac emotívne. Myslela som, že sotva ich uvidím, budem musieť premáhať plač, ale akosi to nehrozilo. Od včera som vlastne nemala náladu vôbec. Len som sa usmievala keď bolo treba a inak len čumela stále do prázdna, akoby sa malo stať neviem čo. Možno to bolo od bolesti, ktorú som takto skrývala, alebo...neviem. Ešte ani keď mi dal Theo ráno, alebo po príchode pusu, som sa necítila tak, ako včera napríklad. Len tak nasucho som ho pobozkala aj ja a bolo.

„Nemusíš na mňa potom večer čakať, lebo neviem kedy skončíme s Gregom. Pokojne si choď ľahnúť."

„Do rána hádam byť nechceš." už teraz som sotva držala otvorené oči, takže v tomto smere mi budú Daniel a Nathan aj trocha prekážať. Padlo by mi dobre poriadne sa vyspať, lebo zajtra poobede ma čaká Diego a jeho autoškola, na čo sa musím pripraviť. Už pri raňajkách ma upokojoval, že sa nemám čoho báť, ale ja som si nedala povedať.

„A čo keby som ich dvoch zobral k tvojej mame, aby dnes zostali tam a ty si si oddýchla? Vysadím ťa a pôjdeš do domčeka."

„Nie...potom nám nevychádzajú plány ohľadne toho, kto kde spí," namietla som a odlepila hlavu od okna. Nechcela som to takto komplikovať. Súhlasila som aby prišli, tak teraz sa ich nebudem chcieť silou mocou zbaviť.

„Prečo nie? Gerg by tým pádom prišiel so mnou a spal v domčeku."

„Netreba." ja sa dám dokopy. Ľahnem si na posteľ a môžeme sa rozprávať aj tak. Na nič viac sa dnes aj tak asi nezmôžem. A ak im to nebude vyhovovať, majú smolu.

„Prečo? Ja by som veľmi rád videl Beatrice. Už mi aj s jej dobrotami chýbala."

„Len dávaj pozor Daniel, lebo Diego ťa veľmi rýchlo usmerní." aby sa nepovedalo, zasmiala som sa aj ja. No nebolo to úprimné. Možno mal Theo pravdu a mala by som ísť sama do domčeka si oddýchnuť, ale nemôžem sa tak chovať. To sa proste nepatrí, ani keby som bola aká zničená.

„Rád si urobím nového kamaráta."

„Pôjdeme za nimi zajtra. Zostanem dnes s vami." dúfala som, že týmto celú debatu uzavrieme, ale nejako to nevyšlo. Oni sa dali do reči, moje poznámky nikto nepočúval, takže sme vlastne skončili tak, ako to chceli oni. Ja mám ísť k Theovi a oni zostanú na noc u mami. Akože fajn, keď myslia, že je to dobré, ale...ja osobne som sa cítila hrozne. To mám teraz brať tak, že so mnou nechcú tráviť čas, alebo ako? Lebo mne to tak prišlo. Nechcela som ale protirečiť.

„Bude to tak lepšie, uvidíš. Podľa mňa sa na teba nikto nehnevá."

„Ale ja na vás áno," zamrmlala som skôr tak pre seba, aby to Theo ani nepočul. Išiel celou cestou pomerne odvážne, ale aspoň budeme rýchlo doma. Čím skôr asi vystúpim, tým bude lepšie.

„Myška..." zjavne ma nepočul, lebo inak by asi len tak naslepo nehľadal moju ruku. Aby som mu to uľahčila, pomohla som mu trocha a preplietla si s ním prsty. Moja bola klasicky studená, ale nato si hádam už aj zvykol. Neviem síce prečo, ale aj počas leta, keď sú vonku extrémne horúčavy, ja viem mať ruky ako kusy ľadu.

„Všetko je v pohode, nie? Od rána sa len mračíš, alebo sa tváriš, akoby ťa nič nezaujímalo."

„Necítim sa dobre. Všetko mi je dnes akosi...jedno?" slovami by som mu to hádam ani nedokázala vysvetliť. No dúfala som, že ma pochopí aj takto. Trocha vystrašene som na neho pozrela, ale on svoje nádherne zelené oči upieral na cestu, presne akoby aj mal. Padlo ale dobre, keď zodvihol moju ruku a vtisol mi pusu len kúsok nad prsteňom. Ako som sa na neho v práci dnes len tak pozerala, ešte stále som bola bez slov. Nielen preto, aký bol nemierne krásny, ale hlavne pre dôvod, pre aký mi ho dával. Bol to naozaj vážny sľub, ktorý sa ale on určite chystá splniť. A ja nebudem absolútne namietať. Pokojne by som prežila zvyšok svojho života s ním. To by bolo asi to najkrajšie, čo by sa mi mohlo stať.

„Preto ti padne dobre, ak si pôjdeš ľahnúť a dáš sa dokopy. Uvidíš, že zajtra mi budeš za to ešte ďakovať. Predpoludním budete aj tak spolu, nie? A poobede sa na teba už teší Diego."

„Ďakujem." to bolo akosi jediné, čo som dokázala povedať. No určite ma pochopil, lebo ďalej nič nenamietal. Radšej som sa aj ja cestou ešte dala do reči s chalanmi, aby som nezaspala. Stačilo opýtať sa na nový byt a hneď bolo toľko toho, až mal človek chaos. Daniel ale hovoril tak nadšene. Presne ako som si to pamätala. Stále vysmiaty, pozitívny...proste ten, ktorý stále udržiava dobrú náladu.

„Chápeme sa teda? Nebudeš na mňa čakať, ale pekne si pôjdeš ľahnúť. Okolo jedenástej by sme mali byť doma."

„Ľúbim ťa."

„Aj ja teba. Dávaj si pozor a napíš mi, keď už budeš hore, hej?" prikývla som a predtým, akoby som ich nechala ísť, dostal ešte pusu. Snažila som sa vžiť do tých pocitov ako stále, ale nešlo to. Proste...akoby som ani nebozkávala jeho, ale len nejakého neznámeho cudzinca. Preto som to radšej aj pomerne rýchlo skončila, zamávala chalanom a počkala, kým nechajú parkovisko za sebou.

Už len pri pohľade na svah mi bolo zle, takže som si sadla na jeden z tých vraj okrasných kameňov a podoprela si hlavu ľavou rukou. Od kolena dole som mala celú nohu tak strašne stŕpnutú, že bude zázrak, ak sa dostanem hore bez ujmy na zdraví a v pomerne dobrom čase.

Theo

„Povedz potom Bernadet, že po ňu prídem zajtra tam na parkovisko. To bude taký dobrý začiatok, kde sa nemusí báť, že niekomu ublíži."

„Ja si fakt veľmi vážim, že sa jej budeš takto venovať Diego." ja sám som myslel, že by som ho požiadal, ale keď s tým raz počas večere prišiel sám, potešilo ma to. Čo ma ale netešilo, bola akási ignorácia z jej strany. Predsa som jej povedal, aby sa mi ozvala keď príde domov a už prešiel fakt hodný čas. Navyše mi nedvíhala ani mobil, čo len prispelo k môjmu nepokoju.

„Bude to zábava. Aspoň teda podľa mňa."

„Nieže mi potom budete volať z pohotovosti, lebo sa niekde rozbijete."

„Ale no." netešil som sa na ten rozhovor s Gregom a preto som to odkladal tak dlho, ako sa len dalo. Daniel s Nathanom sa jedna radosť dali do reči s Beatrice, takže o problém menej. Greg ešte s niekým volal, takže ja som sa pobral stranou s Diegom. Najväčšiu radosť mi ale robili chlpáči. Nevedel som si predstaviť, ako budú reagovať na Lolu, ale boli neskutočne rozkošní. A hlavne teda Elza. Ešte keby tu bola teraz Lexi...konečne by bola celá rodinka pekne pokope.

„Môžeme ísť Theo?"

„Hej," prisvedčil som, sotva sa objavil Greg. Diego samozrejme už o všetkom vedel, ale dal nám priestor, aby sme si to celé vyriešili osamote. S pomerne veľkým stresom som vstal zo sedačky, hodil na seba mikinu a vypadli sme. Chcel som vziať so sebou Avu, aby potešila Bernadet, ale nechal som ju napokon tak. Nech sú aspoň trocha všetci pokope.

Vonku nás čakal zas nečas, ktorý sa ale nemohol rovnať s včerajškom. Ešte dlho do noci potom pršalo a dnes ráno sme sa tiež zobudili do hnusných podmienok. Akože neviem kedy sa toto hodlá skončiť, ale ak má byť takéto počasie aj na dovolenke, bolo by výhodnejšie ostať doma. Ušetrili by sme peniaze, ktoré by som mohol vraziť do auta. Ak by sa strýko dozvedel, čo som s ním urobil, asi by mi utrhol hlavu.

„Volal som do banky, zajtra mám s nimi stretnutie, kde mi povedia, čo ďalej. Exekútora som tiež pre teraz poslal niekam do kelu, takže máme pár dní navyše, aby sme si premysleli, čo urobíme. Theo ono sa toho nakopilo strašne veľa a ja fakt neviem, čo by bolo najlepšie."

„Ja mám dôležitejšiu otázku. Prečo sa to tak veľmi týka teba?"

„To by bolo vhodnejšie sa opýtať tvojho otca. Vieš, že sme si boli veľmi blízky, odmalička si so mnou trávil asi najviac času, takže si povedal, že ja budem najvhodnejší kandidát. Tvoj strýko má pod palcom bankové účty a ja som tu na takéto veci. Keď sa niečo deje s majetkom, alebo tak prvý komu volajú som ja."

„Dokedy?"

„Kým nebudeš mať dvadsaťpäť." to znelo vlastne fér. Neviem prečo, ale otec naozaj myslel na všetko. Akoby vedel, že sa niečo stane a on s mamou mi nebudú vedieť pomôcť v tých najťažších chvíľach. No aspoň, že som tu mal chalanov, na ktorých sa dalo spoľahnúť.

„Z čoho sú vôbec tie dlhy?"

„To ešte neviem. Banka má všetky papiere, kde je to do podrobností rozpísané. Má prísť aj terajší nájomník, takže som vrcholne zvedaví, čo z neho vypadne. Ak to ale bude za nejaké hlúpe veci, ktorým sa dalo predísť...asi ho stiahnem z kože. Ten chlap si podľa mňa neuvedomuje, do čoho zatiahol seba, ale aj nás. Už len preto, aký je ten dom veľký a hlavne akej rodine patril." toho som sa troška vlastne bál aj ja. Každý tu pozná naše priezvisko, vedia čo bol otec zač, takže by sme sa mohli týmto dostať do vážnych problémov. Dom síce nie je postavený nelegálne ani nič podobné, ale predsa sú všade zapísané naše mená. A ja by som fakt neručil za to, že sa toho nechytí ešte aj samotná polícia, ak to celé skončí nedajbože na súde.

„Mali sme ho vtedy predať. Ja som to hovoril, ale vy ste ma neboli ochotní počúvať."

„Lebo to nebolo riešenie. Jasné, že si sa vtedy chcel zbaviť všetkého, čo ti pripomínalo rodičov, ale bolo by to unáhlené rozhodnutie."

„Mohli sme to prebrať aj mimo nemocnicu, ale niekto sa musel bleskurýchlo vypariť," poznamenal som dosť hnusne a pridal do kroku. Mieril som to s ním vlastne smerom domov. Ak mi myška nedvíha a neodpísala, zjavne sa niečo stalo. Mal som s ňou asi zájsť domov a potom sa vrátiť, aby som si bol istý, že je v poriadku.

A k tej mojej poznámke? Nikdy som im tak plne neodpustil, že ma vtedy opustili. Zostal tu so mnou len strýko, ktorý vlastne nemal tým pádom ani moc na výber. Musel sa o mňa postarať, keď si oni išli objavovať svet. Nehovorím, robil všetko čo mohol, bol mi veľkou oporou ale istým spôsobom som sa hneval na chalanov. A hlavne na Grega. Presne ako hovoril, aj keď som bol malý, s ním som trávil najviac času a preto mi aj najviac chýbal.

„Už sme sa o tomto bavili Theo. Ani pre nás to nebolo ľahké."

„Ja viem." viem, len som si myslel, že budú brať ohľad aj na mňa. V istom smere to urobili...to áno. Dokázali zariadiť, aby sa pohreb konal až keď som bol schopný prísť aj ja. Síce som dostal len priepustku z nemocnice, Diego s Oscarom ma museli celý čas podopierať, ale mohol som tam byť. Neodpustil by som si, keby tam nemôžem byť a rozlúčiť sa s rodičmi.

„Ak by sme museli zaplatiť všetky dlhy...koľko by to asi bolo?"

„Bojím sa odhadnúť to. Ale pokojne aj pár desiatok tisíc." so zúfalým úsmevom som proste pokrútil nad tým celý hlavou. To nemôže byť pravda. Proste nemôže. Áno, mám na účte niečo vyše milióna a pol, ale aj tak. To sú peniaze do budúcna a nie, aby som niekomu platil dlhy. Nech si radšej štát berie aj celý dom, ja im zaplatím to odstúpenie od dedičskej zmluvy a bude. Určite, žeby som prišiel o menej, ako keď sa budem snažiť všetko zachrániť.

Mal som vlastne ešte veľa otázok, ale zostal som mlčať. Počkáme čo mu povedia zajtra v banke a potom sa uvidí, čo ďalej. Možno to ani nebude tak strašne zlé, ako to vidíme teraz. Alebo to bude ešte horšie pri našom šťastí. Greg si ešte povedal, že sa chce prejsť a premyslieť si pár vecí, takže som ho samozrejme nechal. Vie kam má prísť ak ho dobrodružstvá omrzia. Ja sám som sa trocha prebehol, aby som bola doma čím skôr. Cestou som sa obzeral jedna radosť, či neuvidím Bernadet, ale nič. Upokojilo ma ale, keď boli odomknuté dvere. Takže prišla domov, len sa akosi zabudla ozvať.

„Myška? Prečo si sa neozvala? Stalo sa niečo?" dosť energicky som za sebou zavrel dvere a oči v momente uprel na ňu, ako sedela na sedačke. Určite prišla domov v pohode, lebo už bola aj prezlečená a práve...práve to upútalo moju pozornosť najviac. K mojej mikine si dala na seba len šortky, takže som neprehliadol naozaj škaredú modrinu, ktorá zdobila jej koleno.

„Strašne to bolí Theo. Ja...nechcela som, aby si o tom vedel, ale dala som si šortky a potom som sa už nevládala ísť hore prezliecť."

„Prečo by som o tom nemal pre Boha vedieť? Potrebuješ pomoc." mňa samého bolelo pozerať sa na tú modrinu a preto som si nechcel pomyslieť, čo musí prežívať ona. Len prečo mi nič nepovedala, keď sme aj stáli celý čas na letisku, alebo keď som ju posielal sem hore? Kebyže to viem, vyženiem sem severských návštevníkov, aby sa ona nemusela šplhať hore svahom.

„A ako mi pomôžeš?" mykol som plecami, ale nič normálne mi nenapadalo. Možno jej dať ľad, ale veľmi nič iné. Síce mal by som riešenie...mali by sme ísť do nemocnice, aby sa na ňu pozreli, ale to ona aj tak odmietne, takže by som sa zbytočne trápil jej presviedčaním.

„Začneme ľadom, hej? Možno by to nevyzeralo tak zle, ak by si to nemala tak napuchnuté. Farby sa postupne vytratia." akože hralo jej to tam všetkým možným od tmavomodrej, cez fialovú a miestami až do žltej, ale ešte stále to nebolo horšie, ako tesne po operácii. Aj vtedy neviem čo s ňou porobili, ale vyzeralo to pomerne komicky.

Ešteže sme si za teplejšieho počasia zadovážili ľad. Prevažne kvôli chlpáčom, ktorý s radosťou tie malé kocky obhrýzali. Takže som ich pár pozbieral, dal do menšieho sáčku, ten zabalil do uteráku, aby to nebolo doslova ľadové a tak sa vrátil späť k Bernadet. Pýtal som sa jej, či by nebolo lepšie, ak by si ľahla hore na posteli, ale vraj jej na sedačke bude lepšie. Tak sme sa obaja uložili tam a ja som si tiež konečne vydýchol po celom dni.

„Si si vedomá, že ak to nebude lepšie, musíme ísť k lekárovi?"

„Bohužiaľ hej," odvetila úplne bez nálady a prehrabla mi pravou rukou vlasy. Ak by som vedel, kto tá ženská bola, riadne by som jej šiel vynadať. Hoci...bola mi akási povedomá. Len som ju v tej rýchlosti nevedel nikam zaradiť.

„Ja len nechápem, prečo si mi to nechcela povedať. To si mala v pláne skrývať, že nevieš chodiť?"

„Nemyslela som si, že to bude až také zlé. Večer mi bolo o niečo lepšie ako sme si ľahli, ale už po zobudení som si necítila nohu od kolena dole. No a sotva som musela behať hore-dole po Dubline, to bolo ešte horšie. Takto napuchnuté to ráno nebolo." aj ja som bol idiot, lebo som si nič nevšimol. Určite musela krívať, alebo niečo, no nič som si nevšimol. Čo bola vlastne chyba, lebo som bol moc zahľadený do seba a svojich problémov.

„Zato ti hovorím, aby sme zajtra zašli k lekárovi. Viem, že minule si bola po kontrole celá šťastná, že je všetko v poriadku, no čo už. Radšej by sme to mali riešiť čím skôr, aby sa to potom nekomplikovalo."

„Lenže ja sa bojím. Mala som toho celého už dosť Theo."

„Ja viem myška, ale ber to tak, že nás tlačí čas. Čochvíľa ideme na dovolenku a takto ísť nemôžeš. Nebudeš vládať chodiť celé dni a zas nepočítaj s tým, že si veľmi oddýchneme na pláži, alebo tak." jasné, v programe je, že dva dni budeme mať len také plážové, ale ako ju poznám, aj tam sa budeme celý deň blázniť vo vode a nie oddychovať. Alebo prejdeme celú pláž aj osemkrát, lebo jej sa nebude chcieť len tak vylihovať na slnku. Ale práve na to som sa tešil. Na chvíle, kedy sa budeme blázniť a žiť, akoby sme nikdy ani nemali žiadne problémy.

Napokon sme sa tam zostali váľať, až kým som nebol hladný. Aj to sa mi nič moc nechcelo robiť, takže som si spravil akurát tak sendvič a Bernadet som na jej prianie hodil do bieleho jogurtu pár jahôd a a čučoriedok. A aby som jej trocha pomohol možno od bolesti, dostala na vrch med. Tak na osladenie života, ak už nič iné. Pustili sme si ešte aj televíziu v nádeji, že niečo nájdeme, ale skončili sme napokon pri niečom, čo sme pozerávali niekedy počas noci. Čiže...Lovci Aligátorov to istili, aby nebola až taká nuda.

Ľahnúť sme si išli napokon aj pomerne skoro, lebo každý bol unavení. Troška sme sa ešte klasicky rozprávali, ona si u mňa vyliala srdce ohľadne všetkého možného, pričom som ja aj pekne zaspal. Možno ju trocha nahnevalo, že som ju nevypočul, ale mala smolu. Snažil som sa byť hore, ale keď sa dostavila tá pravá únava, nevzdoroval som. No ráno som sa po zobudení aj tak cítil nanič. Ako som postrehol ani Greg neprišiel, takže sa zjavne u Beatrice všetci nejako pomestili. Akože neberte to ako sťažnosť. Aspoň sme mali pokoj.

Nechcelo sa mi popravde do žiadnej práce, takže o to ťažšie sa mi vlastne vstávalo. Zas som počul klopanie dažďa na strechu, čo tiež nebola výhra. Auto som nechal u ich domu, takže si ešte najprv musím ísť poň, aby sa do nejakej práce vôbec išlo. Akože hej, bolo fajn sa počas dňa baviť s novými ľuďmi a tak, len ak by sa človeku viac chcelo a natoľko ho to časovo neobmedzovalo. Takto sme sa stále vídali až večer, kedy sme boli obaja pomerne hotoví z celého dňa.

„Už musíš ísť?"

„Bohužiaľ. Ty ale pekne ešte ostaň v posteli a spi," odpovedal som potichu a vtisol jej pusu na líce. Nechcel som ju zobudiť, ale zjavne sa mi to dosť často podarí. Potešilo ma ale, keď sa na mňa zas pozrela tým spôsobom, že toho veľa nevidí a usmiala sa.

„Ako sa cítiš? Je to o niečo lepšie?"

„Bolí to ešte aj takto keď ležím, takže zjavne nie. A to ani nechcem pomyslieť na to, že mám dnes šoférovať."

„Ani na to nemysli, lebo sa nič podobné konať nebude. Pekne zavolám Diegovi, aby to presunul, lebo dnes nepôjdeš nikam. Zostaneš doma a budeš ležať. Nech ti sem pošlú severanov, aby si tu nebola tak sama a mal ti kto nosiť ľad."

„Prečo ich voláš severania?" opýtala sa so smiechom a teraz som to bol ja, kto dostal pusu. Tak prečo ich asi tak volám? Žeby z toho severu naozaj boli? Lepšie ako keby som im mal vymyslieť nejaké iné mená.

„Lebo je to adekvátne." tak veľmi sa mi nikam nechcelo. Hlavne nie, keď sa ku mne ešte ona pritúlila a vyložila si hlavu na moje rameno. Možno by som mohol zavolať, že sa necítim dobre, alebo, že musím ísť s Bernadet k lekárovi. Kto vie, či tam ešte naozaj neskončíme, ak ju to stále bolí.

„Pôjdeme k tomu lekárovi?"

„Možno by to bolo na mieste," priznala napokon dosť smutne, čím nepotešila ani mňa. Ani jeden z nás to nechcel, ale ak nie je iná možnosť, mohli by sme to mať za sebou čím skôr.