Theo

Neviem čo som si myslel, že by bolo správne v tej chvíli urobiť, ale...neurobil som vlastne nič. Len som ešte pevnejšie zovrel volant a držal auto rovno ako doteraz. Vsádzal som na to, že ak zostanem pokojný a zakročím až v poslednej chvíli, bude to lepšie, ako keby som začal zmätkovať. Preto som pustil Bernadet ruku, položil ju na volant a keď mi svetlá toho auta už svietili do očí tak jasne, že som skoro nič nevidel, nasmeroval som auto doprava. Bol som si istý, že keď sa takto tesne šuchneme o seba, zvodidlá nás udržia na ceste, čo mi vlastne aj vyšlo. Dosť nepekne sme ale obe strany auta oškreli, trocha nás to potom vyhodilo z dráhy, ale stačilo jemnejšie dupnúť na brzdu a razom sme zastali. Trocha krížom cez celú cestu, ale stáli sme.

Moje oči v momente patrili Bernadet, ktorá si vedľa mňa trocha pokričala, keď sme bokmi auta šuchli, či už toho blázna, alebo zvodidlá, ale inak vyzerala okej. Síce bola chrbtom pritisnutá k sedadlu čo to len dalo, oči v samej hrôze upierala pred seba, ale to bolo celé len maličkosť. Keď som pomyslel na to, čo sa mohlo stať, ďakoval som každému tam hore, že mi dali rozum a ja som neurobil hlúposť, ktorou by som nás zabil.

„Si celá?" opýtal som sa po chvíľke, sotva som sa ja sám trocha spamätal. Všimol som si, že pri nás zastalo pár áut, ale akosi sa v tom daždi nechcelo von nikomu.

„Myška," oslovil som ju ešte raz a opatrne jej otočil hlavu mojim smerom. Nedalo by sa povedať, žeby sa mi nejako tešila, ale zato mohol zjavne strach. Strach, ktorý som ešte stále pociťoval aj ja sám. No ani to mi nezabránilo, aby som jej vtisol rýchlu pusu a potom vystúpil. Červené Camaro, ktoré nás skoro nabralo, ešte tiež stálo na mieste, zatiaľ čo ja som podišiel k strane vodiča a ráznym pohybom otvoril dvere. Nezaujímalo ma, kto ma bude za nimi čakať. Bol som ochotný sa aj pobiť.

„To čo si o sebe pre Boha myslíte? Skoro ste zabila mňa, aj moju priateľku!" skríkol som na nejakú mladú blondínku, ktorá sedela za volantom a podľa mňa ani nevedela, čo sa deje. Čo ma ale vytočilo najviac bol mobil, ktorý držala v ruke. Takže ona si tu esemenskuje, alebo ja neviem čo a ani si nevšimne, že sa preradila do druhého pruhu? Do pruhu, kde idú autá úplne opačným smerom?

„Nevšimla som si, že idem zlým smerom."

„Jasné, že nie, keď máte v ruke mobil! Ste vy vôbec normálna?!" nechcel som kričať, ale inak to nešlo. Ešte aj to ako sa na mňa pozrela, mi dvihlo tlak. Akoby ju vôbec ani nezaujímalo, že mohla niekoho zabiť. Či už nás, seba, alebo hocikoho na ceste.

„Nemal by si sa toľko nervovať chlapče."

„Viete čo, vážne pochybujem, že má nejaký význam sa s vami baviť. Zjavne ani neviete, čo je to realita," odsekol som, načo sa nejaký muž odvážil vystúpiť a zamieril k nám. Ja som sa obrátil k nášmu autu, ale Bernadet zjavne radšej zostala na mieste. Čo som bral. Nech to rozdýcha a hlavne zbytočne nemokne. Ešte mi prechladne a to fakt nepotrebujem. Stačí, ak sa ja dnes celý deň máčam vo vode.

Bernadet

Aj cez dážď som počula, ako Theo na toto niekoho kričí, ale nedokázala som sa ani pohnúť. Pri tej prudkej otočke, čo spravil predtým ako sme zaparkovali krížom cez vozovku, som si udrela svoje úbohé koleno do priehradky pod palubnou doskou, ale zostala som ticho. Dosť to bolelo, ale zas nie natoľko, aby som robila okolo toho paniku, alebo neviem čo.

Len som počkala, kým si Theo všetko s nimi vysvetlí, aby sme pokračovali. Ja...nebudem klamať. Ale v momente, kedy mi pozrel do očí, ma premkol obrovský strach. Došlo mi, že toto je možno naša konečná, alebo dokonca možno len moja. On by podľa mňa už ani neprežil, ak by som ja zomrela ako jeho rodičia a on mal zas šťastie.

„Lepšie?" opýtal sa po nejakých desiatich minútach, keď si sadol vedľa mňa späť do auta. Pravou rukou som si šúchala koleno, aby ma prestalo bolieť, ale akosi to nechcelo prejsť. Lebo aj tie mám dve, ale ja si musím buchnúť akurát to, ktoré už trpelo viac, ako dosť.

„Buchla si si koleno?"

„Hej," povedala som nakoniec, ale radšej som mu rovno pozrela do očí, aby si bol istý, že to nie je nič, čo by sme museli riešiť. Greg hneď priletí, takže by sme mali ísť pekne po neho. Aby na nás nemusel čakať. Ja budem v poriadku. Kým vystúpime v Dubline, prejde to.

„Veľmi to bolí?"

„Zvládnem to, neboj sa." pokúsila som sa o úsmev, ale namiesto neho sa mi len z očí vykotúľali prvé slzy, ktoré rozhodne neboli jediné. Proste ma desilo, čo všetko sa nám mohlo stať. Našťastie sme len oškreli auto, no ak sa nad tým zamyslím, mohli sme byť obaja mŕtvi.

„Mrzí ma to myška. Veľmi ma to mrzí, ja...teba som nikdy v živote nechcel ohroziť. Prepáč prosím ťa."

„Hlavné je, že sa nám nič nestalo. Keď si sa tak na mňa pozrel, veľmi si ma vydesil Theo. Videla som ti na očiach, že počítaš aj s možnosťou, že obaja umrieme práve tu."

„Musel som." v jeho hlase bola pri týchto slovách počuteľná toľká bolesť, až mi to lámalo srdce. Preto som mu radšej veľmi opatrne vzala tvár do dlaní a vypýtala si bozk. Pravou rukou som mu pomaličky zablúdila do mokrých vlasov, ale až v momente, kedy ma on jednou rukou objal okolo pása a pritiahol bližšie, som sa plne uvoľnila. Nič sa mi nestalo. Je tu so mnou, je celý a obaja žijeme. Čo je dôležitejšie, ako toto?

„Milujem ťa. Ani si nevieš predstaviť, ako veľmi ťa milujem Theo Davin. Bože môj..." neviem prečo, ale pocit, že ak mu to teraz nepoviem tak ho sklamem bol veľmi silný. Preto som to v sebe nedržala, ale radšej mu hneď čo som nevedela pokračovať dala ešte jeden bozk. Ale tak vášnivý a plný citov, aký nepadol za posledné týždne určite.

„Môžeme ísť, alebo ešte potrebuješ chvíľu?"

„Môžeme ísť," odvetila som napokon a oprela si hlavu o okno. Bolesť mi ešte v kolene stále pulzovala, ale to bola maličkosť. Sústredila som sa len na to, ako Theo pomaly otočil auto správnym smerom a znova sme vyrazili. Podľa kriku čo sa ozýval musel byť určite vytočený, len predo mnou to nechcel ukazovať. Čomu som ale bola rada. Neviem, či by som ho zvládla v nejakej extra zlej nálade.

„Ak myslíš, pospi si. Zobudím ťa, keď prídeme," povedal po hodnej chvíli ticha, pričom som ja počúvala len zvuky, ako kolesá auta špliechali vodu všade naokolo nás. Vlastne som sa bála momentu kedy vystúpime a pozrieme sa ako auto naozaj vyzerá. Určite dostala farba riadne zabrať, takže peniaze asi poputujú aj do tohto smeru.

„Teraz by som určite nezaspala." ešte stále ma občas striaslo od zlého pocitu a nepomohlo, ani keď som sa to snažila predýchať. Dokonca som si ešte aj stiahla okno, aby som mala čerstvý chladný vzduch, ale nebolo mi o nič lepšie. Navyše som sa v tom mokrom oblečení ešte aj triasla od zimy, takže...toľko k peknému večeru. A to som chcela akurát tak ležať v posteli s Theom a konečne trocha oddychovať. A hlavne sa s ním porozprávať o Danielovi a ich príchode zajtra.

„Chceš počuť, prečo Greg príde?"

„Teraz nie, ak ti to nevadí. Necítim sa dobre." nemalo by cenu aby som ho klamala, takže som to povedala takto na rovinu. Najradšej by som si bola v tej chvíli zaliezla do postele ak by to bolo možné, ale bohužiaľ nebolo. A to som si ešte ani nechcela predstaviť čo bude cestou domov.

„Minule som si na zadnom sedadle nechal mikinu. Daj si dole tie mokré veci a pokojne si ju obleč." obzrela som sa na zadné sedadlá a mal pravdu. Jeho bordová mikina, ktorú som na ňom milovala sa povaľovala len tak, takže som sa jej zmocnila. Síce trocha krkolomne, ale dočiahla som na ňu a zas si normálne sadla. Akože nebolo mi jedno, že sa uprostred cesty vyzliekam, ale aj tak nikto od dažďa nevidel. Zhodila som zo seba kabát aj s tričkom pod ním, ktoré tiež akosi zmoklo a natiahla si jeho mikinu. Vlasy som si schovala pod kapucňu, aby vyzerali aspoň trocha normálne a mokré veci hodila dozadu na sedadlá.

„Pristane ti ešte viac, ako mne myška."

„Nemyslím si, ale je v nej príjemne. Hlavne...vonia ako ty." cítila som sa v nej, ako v siedmom nebi. Trocha pohodlnejšie som sa usadila, pokrčila si pravú nohu, aby ma koleno až tak nebolelo a znova si oprela hlavu o okno. Ešte chvíľu som počúvala tichú hudbu, ktorá išla z rádia, ale potom ma únava premohla. Cítila som sa zle, že Theo si nemohol oddýchnuť, ale ja som už nevládala zostať hore. Keď som znova ako tak vnímala čo sa deje, už nás obklopoval ruch mesta, ktorý ma najprv troška zmiatol. Všade trúbiace autá, už poriadna tma, svetlá, ktoré ma na moment oslepili.

„Už som aj myslel, že ťa pomaly zobudím. Oddýchla si si?"

„Troška," odvetila som ešte stále zmätene a stiahla si kapucňu z hlavy. Zhlboka som sa nadýchla tej krásnej vône jeho mikiny a šťastne privrela oči. Aj on už vyzeral pokojnejšie, že sme sa dostali do mesta, kde je to trocha asi viac pod kontrolou. Hej, môže byť, že niekomu viac vyhovujú voľné cesty, ale ja osobne viac ocením, keď nie sme na ceste sami. Vtedy mám akosi istotu, že sa nič nestane.

„Pomaly sme na letisku. No Greg mi už volal, že kde sa toľko túlame."

„Chceš mu povedať čo sa stalo?"

„Ak na mňa ešte aj osobne vybehne s tým, že meškáme tak určite. Inak uvidím." prikývla som a skontrolovala mobil. Mama ani Diego sa mi neozvali, čo bolo vlastne aj dobré. Povedala som jej, že večer si zavoláme, takže sa aspoň nemusí zbytočne nervovať, že prečo jej nedvíham.

Našťastie keď sme vystúpili pri letisku, už nepršalo. Bolo vlastne aj načase, keďže sme sa za celý deň okúpali podľa mňa dosť. Síce obaja uťahane, ale napokon držiac sa za ruky sme vošli do príletovej haly, kde sme ale nemuseli ani dlho čakať. V momente som zbadala Grega, ktorý si rovnako rýchlo všimol nás. Keď som sa na neho tak zahľadela, vyzeral rovnako, ako som si ho pamätala. A jasné, že aj s tým jeho rovnakým úškrnom, ktorý mal takmer stále na tvári.

„Meškáte hrdličky," zakričal na nás, načo som ja v momente zovrela Theovi ruku o niečo pevnejšie. Vedela som, že táto poznámka ho len viacej vyprovokuje, čo nepotrebujeme.

„Ticho, hej! Skoro sme kvôli tebe umreli, takže tu po mne nehuč! Jedna bláznivá ženská nám vbehla do cesty z opačného pruhu."

„Robíš si srandu, že?" opýtal sa ho už o niečo vážnejšie, sotva podišiel k nám. Spomenula som si, ako hovoril, že bol vtedy s nimi, keď bola tá nehoda. A to mi vlastne aj stačilo. Mala som šancu pochopiť, že im všetkým trom na Theovi záleží a chcú mu len dobre.

„Ale ste obaja celí?"

„Hej, hej. Zvládol som to v pohode." nečakala som, žeby nás s takým nadšením oboch objal naraz, ale napokon to padlo aj dobre. Po celom dni kedy sa stres striedal s ďalším stresom to bolo objatie tak krásne, až som musela privrieť oči a plne si to vychutnávať. Greg si zrejme všimol, že mi je pri ňom akosi dobre, lebo ma veľmi príjemne pohladil po chrbte a vtisol pusu do vlasov.

„Ver, alebo nie, no chýbala si mi Bernadet."

„Vlastne aj ty mne. Niekedy by sa zišli tvoje rady," odpovedala som a s úsmevom na neho pozrela. Neviem čo som od tohto stretnutia očakávala, ale určite nie taký veľký príval šťastia. Podarilo sa mi na chvíľu zabudnúť, že sme skoro zomreli, čo bolo vlastne veľmi príjemné.

„Nemusíme dúfam preberať podrobnosti tu."

„Jasné, že nie. Zajtra sa k tomu posadíme, lebo dnes už som mal všetkého dosť. Teraz som sa mal vyvaľovať na výletnej lodi s Oscarom a tvojim strýkom a nie byť tu," odpovedal Theovi dosť zničene, takže sme celé to dojímavé privítanie skrátili a vrátili sa späť k autu. Mrzelo ma, že so sebou nepriniesol Lexi, ale tak snáď sa jej tiež niekedy dočkám.

Postrehla som aj to, že hoci sa cestou domov s Theom bavili, pôsobil nervózne. Zas sa muselo samozrejme rozpršať aby sa nepovedalo, čo priťažilo v tomto smere aj mne. Preto som aj zostala ticho, aby som ho nevyrušovala ešte aj ja. Greg nám vlastne hovoril o všetkom možnom čo zažili počas tých pár týždňov. Pochodili veľa miest, to sa muselo nechať. Mierili síce pôvodne na sever Európy, ale akosi skončili najprv v Rumunsku, prešli Grécko a Talianskom a až potom sa vydali hore.

No vravím vám, že ste mali vidieť to privítanie, ktoré padlo doma. Diego sa Gregovi tak potešil, že som si myslela, že tam od šťastia rovno umrie. Ja som sa na nich dobre zasmiala, ale sotva som uvidela ako sa mama tvári, ma to akosi aj prešlo. Neviem čo sa mohlo stať, ale nedalo by sa povedať, že mala za sebou dobrý deň. Asi preto som chalanov nechala tak, nech sa rozprávajú a s ňou odišla trocha nabok. Nech máme súkromie.

„O čom chceš hovoriť zlatko?"

„Skôr o čom potrebuješ hovoriť ty mami. Vidím na tebe, že sa niečo deje." všimla som si aj to, ako po mne Theo jedným očkom stále pozeral, aj keď mi najprv nebolo jasné prečo. Ale zjavne len kvôli tomu celému čo sa stalo. Nenamietala by som, ak by si teraz nemusel pár dní sadať za volant, aby to predýchal. Keď som sa ja cítila tak strašne vystrašene, čo mohol prežívať on? Hlavne po tom celom, čo sa stalo s jeho rodičmi a ako mi o tom hovoril.

„Nič vážne. Mali sme len s Diegom vážnejšiu debatu a mrzí ma, že sme sa ešte stále nedohodli na konečnom riešení."

„Mohla by som pomôcť?"

„V tomto nie. Toto si musíme vyriešiť my dvaja a teba s Theom do toho zatiahneme až potom. Je to náš problém." bolo na nej vidno, že sa tak celkovo necíti dobre a preto si zjavne aj sadla. Vadilo mi, že sa to posledné týždne stávalo pomerne často, ale nevedela som, ako sa jej opýtať. Dokonca aj to, ako sa jej Diego pýtal na toho lekára...čo to malo byť?

„Mami?" začala som opatrne a prisadla si k nej. Musela som slová voliť opatrne, nevedela som vlastne ani čo sa idem presne opýtať, ale tá nevedomosť ma zabíjala asi najviac.

„Minule som počula keď DIego hovoril..."

„Dúfam, že máme nejakú poriadnu večeru, lebo to jedlo v lietadle nestálo za nič," zakričal Greg na celý dom a skôr, akoby som ja stihla vetu dokončiť sa všetci dovalili do kuchyne. Radšej som nad tým teda mávla rukou a vstala od stola.

„Kam ideš?"

„Hore. Nie som hladná a tak celkovo sa necítim dobre," odpovedala som Theovi a pokúsila som sa aj o úsmev. Radšej som im len popriala dobrú chuť a vyparila sa do izby. Gus ma skoro na schodoch zrazil z nôh, ale vlastne som sa aj tešila, že ho vidím. Keďže sme nemali cez týždeň moc čas nanič, nechali sme ich tu mame a Diegovi, aby sa o nich postarali. Ak by boli sami v domčeku celý deň, asi by nás po návrate domov čakala riadna skaza.

Chcela som si ísť pôvodne ľahnúť, ale ešteže som to zamietla. Rifle som mala stále na ľavom stehne od blata, takže som si dala ešte jednu sprchu, blata sa zbavila ako to len išlo, vysušila si vlasy a až potom pomyslela na posteľ. Koleno ma ešte stále trocha pobolievalo, ale bola som si istá, že zajtra to bude v pohode. Len som dúfala, že bude konečne normálne počasie. Lebo dnešok teda vonkoncom nepripomínal horúce leto, ale skôr koniec októbra.

„Si v poriadku myška?" ozvalo sa od dverí, aj dobrých pätnásť minút potom, ako som si s Gusom ľahla. Zrejme som mu chýbala, lebo takto veľmi sa ku mne netúlil ešte ani keď bol šteňa. Vtedy stále viac preferoval Thea, čo mi ale samozrejme nevadilo. Ja som ho ľúbila aj tak.

„Jasné. Prečo si nezostal dole s ostatnými?"

„Chcel som si byť istý, či je všetko okej." prinútila som sa usmiať, ale určite musel vidieť, že je to silene. No aj napriek tomu si napochodoval k posteli a posadil sa. Neviem...na jednej strane som ho tu chcela, ale na druhej som túžila najviac po samote. Musela som si toho veľa premyslieť. A hlavne ešte dať dokopy, ako mu oznámim, že zajtra prídu Daniel, Nathan a naša drahá Lola.

„Koleno je už v pohode?" opýtal sa milo a fakt opatrne mi ho pohladkal. Nechcela som mu hovoriť, že to ešte stále troška bolí. Je to v pohode. Zažila som už aj oveľa viac bolesti v tomto smere. Asi preto som sa len mlčky posadila, aby som na neho aspoň ako-tak videla. Okuliare sa mi veľmi nechcelo dávať, ale zúfalosť ma k tomu za chvíľu asi prinúti.

„Vieš, že mám rád tie tvoje grimasy, keď sa na mňa snažíš zaostriť bez okuliarov?"

„Dobré vedieť," odvetila som teraz už s úprimným smiechom a hoci som mala menší problém, po chvíľke som našla jeho krásne pery, ktoré v spolupráci s mojimi akoby zastavili naokolo nás čas. 

Bola len láska, žiadne problémy.