Theo

„Vravel si, že kým budeme musieť ísť domov, prestane pršať, že?" opýtala sa Bernadet pomerne vyčítavo, ale ja som len zostal mlčať. Tak som sa snažil byť v tomto smere optimista. Čo je na tom tak strašné zlé?

„Možno nabudúce to vyjde," odpovedal som a vypol motor. Trocha menej pršalo keď sme odchádzali z Dublinu, takže sme cestou k autu až tak nezmokli ale teraz? Bolo to ešte hádam horšie a to nás čakala ešte cesta do kopca a cez kus lesa k domčeku. V takýchto chvíľach sa občas pýtam sám seba prečo nebývam na viac normálnom mieste. Ale čo už.

„A teraz akože čo? Budeme čakať na zázrak?"

„Ja som ti navrhol, aby sme šli k vám, ale trvala si na tom, že chceš aby sme mali dnes súkromie. Takže nám iné nezostáva, akurát sa prejsť v daždi."

„Lebo ty si ho ešte dnes nemal dosť," poznamenala so smiechom, na čo som dostal pusu na líce. Mala vlastne pravdu. Ale keď už som raz zmokol, prečo nie znova? Môže mi to byť úprimne jedno. Oblečenie aj vlasy som mal aj tak ešte stále mokré, takže mi to nijako extra neuškodí. Asi preto som plný dobrej nálady vyskočil spoza volantu a vytiahol do toho nečasu aj ju. Ešte som sa uistil, že mám so sebou kľúče od domu a mohlo sa ísť.

Ani keď sme sa držali za ruky nebolo nič moc liezť hore šmykľavým svahom, ale zas nebolo to ani také zlé. Možno by bolo Bernadet ľahšie, ak by mala tenisky a nie sandále, ale moc sa nesťažovala. A hlavne teda nie, keď ona musela ťahať hore mňa, lebo sa mi už nechcelo. Ale vynahradil som jej to, keď sme prišli hore. Aby nemusela kráčať po ešte väčšom blate ktoré bolo v lese, som ju vzal na chrbát.

„Vládzeš?"

„Ale hej," odvetil som trocha zadýchane. Niežeby bola ťažká, alebo niečo, no možno trocha moc silne ma obíjala okolo krku. Vždy som sa s tým ale vyrovnal ľahšie, ako keby sa mi tu mala motať po uši v blate. Asi ani moje tenisky nebudú v moc dobrom stave keď dorazím domov, ale tak práčka to istí.

„Čo budeme večerať?"

„Niečo vymyslím, keď budeš v sprche, hej?" prikývol som, načo som si vyslúžil aj pusu za ucho. Nemal som rád pocit, keď sa mi mokré vlasy lepili na čelo a hlavne teraz, keď som si ich odtiaľ ani nemohol odhrnúť. Ak by som totiž pustil Bernadet, buď by sa neudržala sama, alebo by ma rovno zaškrtila.

„Mohol by som ťa poprosiť, aby si mi odhrnula vlasy z čela? Otravuje ma to a pomaly od nich nebudem asi nič vidieť."

„Jasné," odvetila so smiechom a mne bolo po chvíľke v tomto smere hneď lepšie. Mohlo by ešte prestať aj pršať, ale to by som chcel zjavne veľa. Nebudem klamať, už ma solídne triaslo od zimy, ale vlastne ani ohľadne toho sa nedalo nič robiť. Musel som kráčať ďalej, aby som nás dostal domov čím skôr.

Preto ma aj potešilo, keď som konečne uvidel domček. Zdalo sa mi, že sa rozpršalo ešte hustejšie, no už som to nemusel riešiť. Radšej som ešte pridal do kroku a do dvoch minút sme už stáli na verande pred dverami. Chvíľu som šmátral po vačkoch ohľadne kľúčov, ale napokon boli v ľavom zadnom vrecku nohavíc. Sklamalo ma, že aj vnútri bola rovnaká zima ako vonku. No aspoň sa nám už neliali na hlavu litre studenej vody.

„Ideš do sprchy prvá?"

„Nie, nie. Ideme pekne spolu," odpovedala s dosť podlým úsmevom a potiahla ma za ruku ku schodom. Ako nápad sa mi to samozrejme páčilo, takže som nenamietal. Radšej som si ju len šikovne potiahol k sebe, na chvíľu sa zmocnil jej pier a potom ju vzal na ruky. Páčilo sa mi, ako sa pritom začala smiať, ale ešte viac, keď ma pobozkala a nechcela s tým prestať.

„Vieš, že ťa milujem myška, však?"

„Len ak to isté vieš aj ty." ako si provokatívne zahryzla do spodnej pery mi natlačilo úsmev na tvár. Na nohy som ju vlastne postavil až v sprche, kde som na nás hneď pustil príjemne teplú vodu. Načo sa trápiť s niečím ako vyzliekanie? Potom postupne sa dostaneme aj tam. Už máme len celý večer pre seba, takže ak by som chcel, môžem si tu byť až do rána. Účet za vodu by bol samozrejme druhá vec.

„Pozajtra mám prvú jazdu s Diegom," povedala potichu, že sotva prehlušila vodu, alebo hrmenie zvonka. No už len podľa jej nie moc nadšeného výrazu som pochopil, že to nebude zábavná téma. Ja sám som sa jej ponúkol, že ju naučím jazdiť ešte pred autoškolou, ale to zásadne odmietla. Vraj sa o mňa ešte stále bojí aj teraz, keď si sadám za volant. Čo je teraz pre ňu asi extra náročné, lebo sedím za volantom v jednom kuse.

„Bude to v pohode."

„Akože verím mu o to nejde, len som nervózna." ja osobne som si veľmi dobre pamätal aké to bolo, keď som sa učil jazdiť. Otec musel mať so mnou naozaj veľa trpezlivosti, lebo som si často krát nenechal od neho poradiť. Myslela som, že všetko zvládnem lepšie a preto sme aj raz skončili zaseknutý v poriadnej diere uprostred cesty. Aj to nám musel prísť pomôcť Greg, inak by sme tam zostali nocovať.

„Caleb má už vodičský?" mlčky prikývla a oprela sa mi čelom o rameno. Ja som tým pádom využil šancu a pretiahol jej mokré tričko cez hlavu. Nechal som ho len padnúť niekam k našim nohám na zem, však tam sa mu nič nestane.

„Tak ak to zvládol babrák ako on, čoho sa bojíš ty?"

„Ja neviem. Neviem si predstaviť, že ja by som mala byť natoľko zodpovedná za niečo, ako je auto. A nedajbože, ak ešte budem musieť šoférovať tak, že je so mnou niekto v aute."

„Ja by som ti dával inštrukcie." zasmial som sa, aby som troška uvoľnil napätie, ale zjavne to nepomohlo, lebo ona sa ku mne len ešte viac pritúlila a zostala mlčať. Ja som to tiež vzal ako signál a zvolil rovnakú metódu. Akurát som ju začal hladkať po chrbte a rozpustil jej mokré vlasy. Ešte stále som si nejako na tú novú farbu nezvykol. Páčila sa mi, o to nešlo len to bol stále nezvyk. Hlavne keď som sa vedľa nej zobúdzal a spleť bordovej a oranžovej bolo to prvé, čo som uvidel.

„Alebo mysli na to, že ak sa naučíš šoférovať, môžeš po súde zraziť otca. Akože nehoda."

„No to sú mi teda výhody." počul som, že sa nad tým zasmiala, ale ešte skôr, akoby som jej bol dal pusu, mi zazvonil mobil, čo som nedokázal prepočuť. Odkedy som pracoval, som mal vyzváňanie stále nastavené na tak hlasné, žeby to zobudilo pokojne aj mŕtvych.

„Asi by som mal zdvihnúť."

„Asi hej," prisvedčila, aj keď sa mi ju tam nechávalo ťažko. No vtisol som jej pusu na čelo, zhrabol uterák a vybral sa do izby. Dvere som za sebou zavrel, aby mala súkromie a fakt neochotne siahol po mobile. Ešteže som si ho pred sprchou hodil na posteľ. Inak by sa mi už moc nikto nedovolal.

„Ahoj Greg, nejaký problém?" prekvapilo ma, že volal práve on. Naposledy keď sa ozval niekto z nich boli práve vo Švédsku, čo som im samozrejme trocha aj závidel.

„No vlastne áno a dosť veľký. Za pár hodín sa vidíme."

„Čo? Prečo?" zatiaľ čo som ľavou rukou držal mobil, tou pravou som sa snažil si trocha vysušiť aspoň vlasy, aby nebola všade samá voda. Nechce sa mi potom utierať ešte aj podlaha.

„Ide o váš dom. Terajší obyvatelia sa rozhodli odsťahovať a teraz máme vážne problémy. Narobili vraj poriadne dlhy, z ktorých nebude ľahké sa vyhrabať. A keďže si dedič a vlastník teraz ty, musíš to riešiť."

„Bože môj!" skríkol som a bez záujmu klesol na kraj postele. A čo keď bude mokrá? Zjavne mám aj závažnejšie problémy, ako mokrá posteľ, alebo podlaha.

„Upokoj sa, hej? Ja niečo vymyslím, aby sme prišlo o čo najmenej peňazí. Musí predsa existovať spôsob, ako tie dlhy hodiť na nich. Prečo by si sa o ne mal starať ty, ak v tom dome už nežiješ pomaly štyri roky?"

„Ja neviem Greg, ale teraz to prišlo naozaj v nevhodný čas. Máme toho vyše hlavy a ja neviem čo riešiť skôr." nedokázal som tomu proste uveriť. Prečo sa mi stále sypú problémy na hlavu? Už som si konečne myslel, že musíme riešiť len dovolenku a koľko párov plaviek si vezmeme a nie niečo takéto.

„Tak určite, že si po ničom takomto netúžil, ale nemáme na výber. Preto letím späť, aby si na to nebol sám. O také tri hodiny budem v Dubline, tak ak by si mohol po mňa prísť na letisko."

„Jasné," odvetil som s povzdychom, ale mobil by som už najradšej hodil o stenu. Toto nemôže byť pravda. Sotva sme odtiaľ prišli, vonku leje ako pošahané a ja sa mám zas vracať späť? Však som tak uťahaný z celého dňa, že zaspím na pol ceste. Navyše som chcel byť konečne s Bernadet bez nejakých starostí a všetkého a nie sa naháňať za niekým hore-dole.

„Tak zatiaľ."

„Ahoj." zložil som ešte skôr, akoby som úplne dopovedal a tresol mobil o matrac. Pripadal som si proste ako ten najväčší chudák pod slnkom. Jasné, že som si vážil jeho ochoty mi pomôcť, ale aj tak. Mohol som sa aspoň opýtať, či príde sám, alebo mám čakať aj Oscara a strýka. A vlastne...odkiaľ Greg vie, čo sa deje s našim, teda mojim domom? Ak sa prepísal na mňa, prečo sa zas všetko dozvedám posledný?

„Už máš nejaký nápad, čo urobíme na večeru?" opýtala sa Bernadet milo, sotva za sebou zavrela dvere na kúpeľni. Najprv som sa na ňu ani nechcel pozrieť, ale nedokázal som odolať. Ešte aj takto, keď mala okolo seba iba biely uterák, mala mokré a strapaté vlasy, som nedokázal uveriť, aká je strašne krásna. Akoby sa všetky problémy trocha zmiernili, keď som sa na ňu pozrel.

„Čo je? Kto volal?"

„Greg. Máme ho ísť čakať na letisko," odpovedal som v skratke a kývol jej hlavou, aby prišla bližšie. Ona si len napravila okuliare, ktoré boli tiež ešte mokré a zastala až tesne predo mnou. Nechcelo sa mi vlastne ani postaviť a tak som ju len objal okolo pása a pritiahol si ju ešte bližšie.

„Teraz?"

„Teraz. Presnejšie asi o tri hodiny, ale kvázi teraz."

„Sotva sme sa vrátili." aj v jej hlase som zrazu počul rovnaké znechutenie ako u mňa. Preto som ju objal ešte silnejšie a hlavu si uvoľnene oprel o jej brucho. Ona mi len rukami prečesala mokré vlasy a vtisla pusu na vrch hlavy.

„Som unavený myška. Stále sa niečo deje a ja si už poriadne ani nepamätám, kedy sme boli spolu bez riešia problémov. Denne sa za niečím naháňame, teraz sa sotva vídame kvôli práci a ja...proste neviem. Takýmto tempom sa dovolenky ani nedožijem."

„Budú to ešte dlhé týždne, ale zvládneme to, hej? Mysli na to, že na nič z toho nie si sám. Som stále pri tebe, môžeš so mnou prebrať všetko čo potrebuješ a aj keď ti niekedy neviem pomôcť, aspoň ťa vypočujem. Hlavne si uvedom, že už nikdy nebudeš na nič sám." počul som, že sa jej trasie pritom hlas a práve preto som sa na ňu nechcel pozrieť. Nenávidel som dávať najavo, že ma niečo trápi, ale už to nešlo. Týmto telefonátom na mňa všetko tak strašne doľahlo, žeby som sa bol pokojne aj rozplakal.

„Čo by na mňa teraz povedal otec? Stále dúfal, že budem rovnako silný muž ako on a pozri sa na mňa teraz. Nedokážem si nič vyriešiť sám a nariekam ti tu, ako posledný úbožiak. Hlavne keď viem, že aj ty máš svoje problémy a sú oveľa vážnejšie, ako tie moje."

„Prestaň!" zahriakla ma, ale skôr, akoby som ja, alebo ona ešte niečo povedali, som ju vzal za ľavú ruku, aby som videl na prsteň. Keď som jej ho dával, miešalo sa vo mne veľa pocitov, ale láska napokon vyhrala s prehľadom. Dával som jej ho presne s úmyslom, ktorý som aj povedal. Chcem, aby ho nosila kým ju jedného dňa nepožiadam o roku a nedám jej nejaký iný.

„Je dobré vedieť, že aj keď sa svet rúca, ty si tu aby si ma podržala myška. Keby tak len slová vedeli opísať, čo k tebe cítim, rozprával by som až do svitania."

„Milujem ťa," odvetila potichu, načo som jej ja pobozkal hánky, len kúsok nad prsteňom. Ona to však vzala ako signál, že mi týmto pomôže a o chvíľu mi už sedela krížom na stehnách s perami pritisnutými na moje. A hoci som vedel, že sa ešte musím dať dokopy a vyraziť, dal som si načas. Snažil som sa vychutnať si každý jeden bozk naplno. Bral som to, ako povzbudenie, aby som ešte zabojoval a vydržal do dovolenky s mojou typicky optimistickou povahou.

„Pôjdeš so mnou, alebo sa na to už necítiš?"

„Samozrejme, že pôjdem. Samého by som ťa v takomto počasí nepustila," odvetila ešte stále blízko pri mojich perách, čo mohlo skončiť zas iba jedným spôsobom. Ale ešte pusu navyše som si vrcholne užil. Hlavne, keď takmer v rovnakom momente poriadne zahrmelo, až mi po chrbte prebehli zimomriavky. Ale bol som šťastný, že mám vlastne celý svoj svet takto pri sebe. Ešte pred rokom som ani nevedel, že niekto ako ona existuje a dnes? Jediný deň bez nej by bol doslova hriech. Iba vďaka nej konečne dáva môj život zmysel a bol by som rád, ak by to tak aj zostalo.

„Asi sa vykašlem na sprchu a aj na prezliekanie. Kým zídeme dole k autu, budeme rovnako mokrí, ako predtým."

„Vezmi si aspoň druhé tričko a prezlečieš si ho v aute. Aj keď...v takomto lejaku mi naprší ešte aj do tašky, ale za pokus to stojí." prikývol som a dal jej ešte jednu pusu predtým, ako sme išli. Počkal som, kým sa Bernadet obliekla a usušila si ako-tak vlasy a potom sme mohli ísť. Nechcelo sa mi vlastne ani do vysvetľovania a preto som povedal Bernadet, že jej to vysvetlím po ceste. Aj tak musíme ísť pomaly, lebo po prvé pršalo tak husto a po druhé sa cesta určite bude šmýkať ako nenormálna.

„Vezmem ťa aj teraz na chrbát?"

„Nemusíš. Dala som si tenisky, takže to zvládnem." vzali sme si aj dáždniky, ak by sme ich mohli poprípade použiť, ale sotva sme vyšli pred domček, dobre, že človeku neodfúklo človeku ešte aj hlavu a nieto dáždnik. Takže sme si len natiahli na hlavu kapucne, ktoré bolo treba ale držať na mieste s vypätím všetkých síl. Dobre som vedel aj to, že keď nechytím Bernadet za ruku dole svahom niečo sa stane a aj sa mi to potvrdilo. Blato sa solídne šmýkalo, takže jej krik ktorý sa ozval znamenal len to, že som ju po chvíľke musel vyťahovať na nohy. S tým, že rifle mala celé od blata, ale čo už?

„Neublížila si si pri tom páde?"

„Ale nie." nedalo mi aby som sa neopýtal, keď sme už sedeli v aute. Obaja sme boli podľa mňa totálne hotoví, no aspoň na nás už nepršalo. Takže som vlastne len neochotne naštartoval a vyrazili sme. Nevidel som toho bohviekoľko, akurát tak stierače, ktoré nám stále behali hore-dole po čelnom skle. Už som vlastne len čakal, kedy narazíme na nejakú solídnu kolónu, alebo rovno zvyšky nejakej nehody. Možno preto som až moc kŕčovito zvieral volant.

„Čo ak by sme zajtra zostali v Dubline? Zašli by sme si na večeru, prešli sa po meste a tak. Nech nelietame stále len z práce domov a zas tam."

„Znie to veľmi dobre, len...je tu niečo, o čom sa musíme porozprávať. Ale to až keď si pôjdeme ľahnúť, dobre?" na chvíľu som odtrhol oči od cesty a pozrel na ňu, no Bernadet sa len usmiala a zozadu mi zašla rukou do vlasov. Teraz až tak nezmokli, aj kabát mi niečo pomohol, takže horšie ako predtým nebolo.

„Niečo nepríjemné?"

„Ako pre koho. Ale podľa mňa to bude v poriadku." padlo dobre, ako mi tak vtisla pusu na líce. Ja som ju pre uvoľnenie vzal za ruku...hej, trúfal som si šoférovať aj v takomto počasí jednu rukou. Zažil som horšie veci a som tu. Navyše som vtedy držal volant oboma rukami, takže zjavne nič nie je záruka bezpečia.

„Prečo ten pred nami tak brzdí?" opýtala sa Bernadet a kývla hlavou na svetlá auta, čo sa až moc približovali.

„Lebo on nebrzdí!" skríkol som v momente, kedy mi to došlo. Ten blázon za volantom nám totiž šiel priamo naproti, ako keby ani nebol v zlom pruhu, alebo ja neviem čo. V momente mi napadlo strhnúť volant doľava, ale tým by som nám len viac zavaril. Ak by sme sa totiž my ocitli v opačnom pruhu...to by bol jednosmerný lístok na druhý svet. Ani doprava nebolo vhodné riešenie kvôli zvodidlám a hlavne prudkému svahu, ktorý bol za nimi.

Ani neviem ako som to v tom zmätku stihol, ale musel som ešte raz pozrieť na Bernadet. Bolo to však hádam ešte horšie, ako keď som toto urobil pri nehode s rodičmi. Aj vtedy som sa v samej panike pozrel na otca a očami ho prosil o pomoc...ktorá ale neprišla. U nej som ale videl toľký strach, až to doslova zabolelo. 

Za všetko môžem ja. 

Len ja.