„Že sa vôbec pýtaš, ty trdlo. Myslíš, že by som bola schopná povedať ti nie?" opýtala som sa so smiechom a založila si ľavú ruku do vrecka na šortkách. Neviem o čo počasiu dnes išlo, ale napriek tomu, že ráno to tu vyzeralo ako na Sahare, som teraz spomínala na počasie Islandu. Zrazu sa okolo obeda zamračilo, spustil sa lejak ako neviem čo a teplota tiež klesla aj podľa mňa o dobrých pätnásť stupňov.

„Tak čo ja viem? Možno aj áno."

„Ja ti dám také možno. Prídete a hotovo. Aspoň na tri dni." dnes som bola v práci od rána výnimočne sama, ale to len preto, že bola nedeľa. Šéf ma tu ráno nechal s tým, že ak by som niečo potrebovala mám zavolať, alebo poprosiť o pomoc Kevina. Najvtipnejšie bolo, že on dnes ani nerobil, ale tak v pohode. Kevin je čašník v tej reštaurácii, čo je na poschodí ktorú som spomínala a cez týždeň sme sa nejako skamarátili. Veľmi v pohode chalan približne v Theovom veku. Hej, hej...obaja mám za sebou prvý týždeň, ktorý vlastne ani nebol taký zlý. Trocha ma hnevalo skoré vstávanie, ale inak to bolo v pohode myslím.

„Na dva."

„Daniel!" zahriakla som ho, ale vlastne som sa pritom dobre bavila. Potešilo ma, keď mi zavolal, lebo som sa aj tak nudila, no ešte lepšie bolo, že sa sem s Nathanom chystali. Z Islandu to priamo do USA neletí, tak si povedali, žeby nás prišli pozrieť a leteli by potom z Dublinu. S čím som ja samozrejme veľmi súhlasila, navyše keď s nimi mala prísť aj Lola.

„Dobre, dobre. Tak tri dni. Nechcem dlho ostávať len preto, aby sme vám náhodou nekazili plány."

„Ja teraz budem mať tri dni voľno v práci, takže sa vám môžem plne venovať. A aspoň sa nebudem nudiť, keď bude Theo v práci." neviem prečo, ale dostala som tri dni voľna s tým, že som vzala tento víkend. Takže vlastne zajtra ešte robím a potom utorok, stredu a štvrtok som doma. Hej, najprv to malo byť tak, že budem mať voľné víkendy, ale aby som zarobila čo najviac, zavrhla som ten nápad a beriem voľno, len keď mi ho dá šéf.

„Už sa teším, keď spoznám toho Diega. Ako som minule počul v pozadí, je to zjavne srandovný chlapík."

„On je strašne v pohode. Len dávaj bacha, aby si si niekde v dome nesadol na kaktus, lebo ich máme viac, ako v botanickej záhrade." hej, Diego si ešte stále nedal povedať a pár nám ich zas pribudlo. Tie, čo zasadil vonku k tomu veľkému sa mi ale nesmierne páčili. Dokonca som mu s tým sama pomáhala v stredu podvečer, keď som prišla domov. Theo dostal chuť pomáhať mame s pečením, tak ja som sa pobrala von pomôcť Diegovi. Bol to ale veľmi kvalitne strávený čas, takže som sa nemohla sťažovať.

„Tvojej mame nebude vadiť, ak zostaneme?"

„Moja mama sa vám podľa mňa poteší ešte viac, ako ja samotná Daniel. Neviem čím ste si ju obaja takto získali, ale bolo jej smutno, keď ste odišli." neviem, ale ako som sa tu prechádzala pomedzi tou kopou kníh takto sama, necítila som sa moc dobre. Prišlo mi to tu strašne zvláštne, navyše ešte aj vonku zúrilo to hnusné počasie. Najradšej by som už bola, ak by odbilo päť hodín a Theo prišiel po mňa. Neviem načo byť otvorený až do piatej, ale tak v pohode.

„Tak fajn. Ešte ti dám pred odletom vedieť kedy presne prídeme, hej?"

„Jasné. Hlavne na seba dávajte pozor. Ak sme sa nevideli už tak dlho, bola by som rada, ak by ste prišli v jednom kuse."

„Posnažíme sa. Tak teda zajtra."

„Ahoj," povedala som s úsmevom a zložila. Keby tak vie, ako veľmi ma týmto potešil. Dlho som čakala, kedy ich dvoch zase uvidím a teraz ich budem mať na tri dni len a len pre seba. Dúfam, že prídu nejako tak, aby som už mala po práci a mohla ísť s Theom po nich. Inak si asi priplatia za taxík, aby ich vzal až k mame pred dvere.

Aby som sa až tak nenudila, vzala som si zo skladu nejaké slovníky a išla im nájsť miesto, no ešte ani pritom som sa dlho nezdržala. Od rána až kým nevolal Daniel som si čítala jednu knižku, ale teraz som už nemala náladu ani na to. Takže som napokon skončila hore opierajúc sa o zábradlie a hľadela som von na ten nečas. To, ako ulice máčal hustý lejak ešte aj teraz a hlavne aké strašne prázdne boli, mi prišlo neskutočne depresívne. Ešte ani v reštaurácii skoro nikoho nebolo, čiže tak.

Asi preto, som napokon skončila zalezená v kúte, kde by som nemala čo robiť. Také príjemné miesto so sedačkou a kreslami, kde si môžu zákazníci sadnúť a ak chcú niečo prečítať. Vankúše som okrej jedného pozhadzovala na zem, zima ma prinútila zabaliť sa do krásne teplej farebnej deky, čo tam bola a napokon som si ľahla. Myslela som aj na to, že zavolám Thea, ale nechcela som ho vyrušovať. Súhlasila som s jeho prácou, ale nebolo mi jedno, že toľko teraz sedí za volantom. Takže som v tomto smere mala o nervy postarané.

„Myška?" ozvalo sa zrazu tým hrozným tichom len tesne predtým, ako poriadne zahrmelo. Mňa to v momente prebralo, ale keďže som skoro spala, bola som trocha mimo. Hej, je odo mňa milé, že spím počas pracovnej doby, ale v dni ako je tento, si to hádam môžem dovoliť. Keď som sa však konečne spamätala a poobzerala sa, moje oči hneď spočinuli na Theovi, ktorý už stále len o kúsok ďalej a...bol premočený hádam do poslednej nitky.

„Lebo keď ti človek vraví, aby si mal v aute dáždnik, tak ho nikdy nepočúvaš," povedala som vyčítavo a v momente bola na nohách. Radšej som deku ani nepoložila, len mu kývla hlavou, aby si vyzliekol sveter a potom mu ju prehodila cez ramená. Nech sa tu netrasie od zimy, ak nemusí.

„Lebo si myslíš, že v takomto vetre by bolo praktické otvoriť dáždnik?" pozrel na mňa vyčítavo, ale ja som nad ním len pokrútila hlavou a aj napriek tomu, že vyzeral akoby práve vyšiel zo sprchy, som sa postavila na špičky a vtisla mu pusu na privítanie.

„Ako si vedel na toľkoto zmoknúť?"

„Tak keď vieš zaparkovať len o tridsať metrov ďalej. V takomto lejaku stačí päť krokov a človek je mokrý, akoby skočil do bazéna." už len kvôli tomu „nadšeniu" som sa rozhodla mlčať o Danielovi. Poviem mu to asi až doma, keď si pôjdeme ľahnúť. Aj tak to je čas, kedy sa rozprávame asi najviac a o tých najdôležitejších veciach, takže...máme čas. Radšej som ho nechala, aby si sadol a aby som ešte nejako pomohla, som mu skočila do reštaurácie po teplý čaj. Nech to napíšu šéfovi na účet. Pár libier ho nehodí o zem.

„A ako teraz pôjdeme domov? Ja nechcem takto zmoknúť a navyše mám šortky, takže zmrznem rovno na mieste."

„Tak ešte máš hodinu, čiže hádam dovtedy sa počasie umúdri," odvetil, zatiaľ čo ja som klesla na sedačku k nemu a prehrabla mu mokré vlasy. Bol zlatý, ako nešťastne sa na mňa pozeral, takže aj ja som mala vlastne dôvod na úsmev. Aj keď ma ešte stále trápilo to celé s otcom, snažila som sa vnímať len tú realitu, v ktorej ideme za chvíľu na dovolenku. Predvčerom sme si zaplatili zálohu, takže už musíme len doložiť ten zvyšok minimálne dva dni pred odchodom.

„Nemáš nejaké tušenie, koho by si mohol tvoj otec zavolať ako právnika?"

„Nie. On pozná v tomto smere veľa ľudí, takže to by bolo len bezvýznamné domýšľanie si." mala som nejaké typy, s ktorými som sa už aj osobne stretla, ale...neviem. Otec si často volal kvázi kamarátov na večeru k nám domov, len aby potom hral, aký perfektný život máme. Ale to, že popri jeho sladkých rečiach sme boli ja a mama všade samá modrina zjavne nenapadlo nikomu. Stačilo sa pri stole usmievať a každý si myslel, že je všetko ukážkové. A vlastne aj bolo. Ukážkový príklad, akoby rodina vyzerať nemala.

„Nemám ohľadne toho práve najlepší pocit. Ak minule prišiel tak veľmi vyskakovať, musí mať nejaký triumf v rukáve."

„Vždy poznal veľa právnikov, niektorí boli u nás na večeri, no pochybujem, žeby vsadil na nich. Podľa mňa mu nebude vadiť vyhodiť majlandu za niekoho poriadneho, len aby nás ošklbal o všetko. Minule...minule sme sa s mamou bavili, žeby sme sa asi mali poobzerať po nejakom inom bývaní." ani u jednej z nás nechýbali vtedy slzy v očiach, ale tak chápete, nie? Bola to téma, ktorá bola už vrcholne zúfalá. Bohužiaľ ale súčasná a veľmi realistická. Otec využije šancu, aby nám vzal všetko. Bude sa oháňať tým, že väčšina je z jeho peňazí a bojím sa, že súd na to prihliadne.

„Už vieš, či pôjdeš svedčiť?"

„Mala by som, ale desí ma to ešte viac, ako on samotný. Skôr či neskôr vyjde na povrch čo nám celé roky robil a ja tam nechcem byť za chuderu." snažila som sa nehľadieť na žiadny konkrétny bod pri týchto slovách, ale ešte ani to ma neochránilo pred emóciami. Asi preto som len naslepo našla Theovu ruku v ktorej nedržal šálku a preplietla si s ním prsty.

„Ber to tak, že budem nablízku, ak by niečo." to samozrejme pomôže, ale aj tak asi pôjde o jeden z najhorších dní v mojom živote vôbec. Už aby sme to mali za sebou a hádka čo príde potom nech upadne do zabudnutia čím skôr.